Tokyo – japonský brat Šanghaja

Ak by ste si odmysleli ľudí, tak hlavné mesto Krajiny vychádzajúceho slnka vám bude celkom pripomínať čínsky Šanghaj. Tradičné chrámy striedajúce sa s neónmi a mrakodrapmi, zelené parky a záhrady miešajúce sa so sofistikovanou infraštruktúrou, množstvo cudzincov zo Západu a hustú sieť vodných kanálov a malých riek nájdete v oboch. Čo však robí Tokyo v tejto bitke gigantov výnimočným? Japonská kultúra. Tá, o ktorej sme všetci veľa počuli, ale len málo z nás malo príležitosť ju naozaj okúsiť. Úcta, slušnosť, úklony, úsmev – hodnoty, ktoré v Japonsku nadobúdajú nový zmysel.

Po mesiacoch príprav to konečne prišlo. Kalendár ukazoval 28.6.2014, deň začiatku môjho putovania Krajinou vychádzajúceho slnka a neskôr spoznávania južného brata rozhádaného kórejského národa. Krátke predjedlo vo forme čínskeho Zhangjiajie ma správne nabudilo, nechalo mi dostatok času na prebalenie potrebných vecí a po krátkej rozlúčke s Emmou a večeri s Ellen som sa vo večerných hodinách vydal na letisko. Odlet o 8:40 ráno mi nedovoľoval komfort mojej postele, musel som ju vymeniť za lavičky v odletovej hale. Vzrušenie z ďalšej cesty a pocit odchodu do neznáma kombinované s očakávanou bezsennou nocou na letisku ma obdarili bolesťou hlavy, ktorej som sa nie a nie zbaviť. Na moje prekvapenie, noc bola vcelku pohodlná. Po drobných peripetiách na check-ine o tom, či potrebujem do Japonska víza alebo nie a vystátí siahodlhej rady na výstupnú pečiatku z Číny som sa usalašil v lietadle. A spal. Od predchádzajúceho večera až do príletu na tokijské letisko Ibaraki to bola moja najobľúbenejšia činnosť. Už prvý pohľad na Japonsko ma príjemne prekvapil. „Po dlhšom čase v znečistenej Číne opäť vidím modrú oblohu“, zaradoval som sa. Nabudený a prebudený mi náladu vylepšil aj usmievajúci sa colník – niekto, koho v Číne snáď nemáte šancu nájsť. Vtedy som ešte netušil, že je to len predzvesť toho, čo ma čaká v priebehu nasledovných niekoľkých dní. Z letiska, ktoré by som si aj na slovenské pomery dovolil označiť prívlastkom „dedinské“, ma autobus a vlaky dopravili priamo k môjmu hostiteľovi – zhruba tridsiatnikovi menom Ichiro. Slušní šoféri na cestách a pretrvávajúce pekné počasie bez dažďa dávalo nádej, že do zotmenia ešte stihneme pozrieť ulicu známu ako Ginza. To by však nebolo Tokyo a jeho nepredvídateľné počasie – obdobie dažďov na konci júna – aby nás niečím neprekvapilo. Hneď, ako som vystúpil z vlaku (či metra?) a zvítal sa s Ichirom, strhla sa taká prietrž mračien, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani monzúnové dažde v Indii. Našťastie to celé trvalo asi len 15 minút. Z Ichira sa vykľul veľmi príjemný spoločník. Občas vážny a inokedy veselý, nápomocný od prvého momentu a človek, ktorý sa nesmierne rád smeje. Usilovne pracujúci (ako všetci Japonci) a so záujmom o nových ľudí, nové kultúry. A ako sa neskôr ukázalo, tiež vášnivý šofér s bielym Porsche Cayenne, ktorému pojem „rýchlosť“ nie je vôbec cudzia. Uvítacia večera sa niesla v znamení typických japonských rezancov známych ako ramen, v polievke alebo bez nej, so zeleninou a rôznymi druhmi mäsa a korenín. „Jednoznačne inšpirácia v čínskej kuchyni a za stovky rokov upravená japonským duchom“, povedal som si. Po zotmení sa počasie umúdrilo a tak sme sa nakoniec vydali aj do Ginzy. Niekedy označovaná aj ako „Champs-Elysées Tokya“ som očakával neóny, značky zosobňujúce luxus, pozlátko, množstvo ľudí a jedinečnú atmosféru. Až na tú atmosféru to tam všetko bolo – no práve kvôli tomu, že mi tam chýbal akýsi duch ulice, neurobila na mňa Ginza taký dojem ako parížske Elizejské polia. A keď kvapky dažďa začali padať na naše plecia a únava na naše oči, vybrali sme sa späť. Viac než obohacujúci rozhovor s Ichirom o tom ako Japonci vnímajú a znášajú zemetrasenia či tsunami ukončil tento deň a obaja sa sme pobrali oddýchnuť si. Ja pred mojím prvým veľkým dňom v Tokyu a Ichiro pred ďalším dňom v práci.

A je to tu“, povedal som si ráno v posledný júnový deň pred odchodom z Ichirovho bytu, „spoznávanie sa začína. Aké prekvapenie pre mňa Tokyo a júnové japonské nepredpovedateľné počasie pripravia?“. Ichiro, nahodený do tmavých nohavíc a bielej košele, to mal nasmerované do práce, ja na najväčší rybí trh na svete zvaný Tsukiji. Cesta metrom sa ničím neodlišovala od všetkých ostatných podobných ciest. Čo však bolo unikátne, bolo oblečenie takmer všetkých mužov v metre. Čierne nohavice a biele alebo bledé košele. Niektorí s novinami v rukách, iní s mobilmi a iní s čierno-bielymi hrubými komiksami manga. Zdá sa, že bez ohľadu na to, či Japonec pracuje v tej či onej firme, pracovný dress-code je všade takmer rovnaký. A čo ženy? Až Ichiro mi neskôr v ten vysvetlil: „Ostatne, tak ako takmer vždy vo sfére obliekania, ženy majú väčšiu flexibilitu. Ale musí to byť slušné“. A tak som odvtedy až do môjho odchodu z Tokya pozoroval tie davy čierno-bielych drobných Japoncov buď v rannej špičke okolo ôsmej alebo ako ich vlny zaplavujú ulice po šiestej večer po skončení práce. Na zastávke metra v blízkosti rybieho trhu nevystúpil takmer žiadny čierno-biely Japonec – však čo by aj robil v takom nevábne páchnucom prostredí? Na Tsukiji som prišiel už po hlavnom obchodovacom čase až okolo 9:00. Na „aukciu tuniakov“, zlatý klinec trhu, sa mi vstávať nechcelo – musel by som byť totiž pri bránach trhu už okolo 4:30 ráno. Ale ako sa ukázalo, aj po deviatej tam bolo ešte mnoho obchodníkov. Rybári a predávajúci ukazujúci svoje menšie aj gigantické úlovky, uložené na ľadových kockách očakávali majiteľov sushi reštaurácií a iných podobných podnikov. Bolo až ťažké uveriť, že ryby, čo tam človek vidí, ešte v to ráno alebo deň predtým plávali v oceáne. So záujmom som sa predieral pomedzi predávajúcich, kupujúcich, zvedavých turistov a zástupy predstaviteľov hygieny a verejného zdravotníctva a tiež musel dávať pozor na chlapíkov na smiešnych elektrických vozíkoch určených na prepravu veľkých rýb alebo ľadu. Občas sa mi totiž zdalo, že ich najväčšou zábavou je uháňať úzkymi uličkami trhu a čakať, kedy pred nimi turisti alebo ostatní uskočia. Nasýtený rybím zápachom a farbami sa mojou ďalšou zastávkou stal chrám Sensoji. Moja prvá návšteva šintoistického chrámu. Ako sa však odlišoval od čínskych budhistických? Podľa mňa len neveľmi. Postavy Budhov zmizli a vystriedali ich rôzne iné menšie alebo väčšie sošky. Mnísi v dlhých habitoch, modliaci sa, pagody a architektúra boli však takmer identické. I tak však na mňa chrám zanechal príjemný dojem. Po zachádzke ku Tokyo Skytree a možnosti zhliadnuť po prvýkrát krásne upravený japonský pár odetý v tradičnom oblečení – kimonách – som sa ku chrámu Sensoji a priľahlým obchodným suvenírovým uličkám vrátil opäť. Vďaka mojej minulosti, v ktorej hralo karate celkom dôležitú úlohu, som sa rozhodol neodísť z Japonska bez kimona. Bol tu však jeden problém. Pravé hodvábne kimoná sú nekresťansky (teda asi aj nešintoisticky) drahé. Zvolil som preto lacnejšiu alternatívu. Yukata sa podobá na kimono, len je vyrobená z bavlny a nie z drahých materiálov. Nevyhnutným doplnkom je aj pás zvaný „obi“, ktorý nie je až také ľahké uviazať. A pokiaľ chce niekto svoj nový japonský oblek dotiahnuť do dokonalosti, zaobstará si aj príslušnú obuv. Najviac sa podobá na letné „žabky“ až na to, že sú vyrobené z dreva alebo iných prírodných materiálov. Po dvoch či troch hodinách sa mi nakoniec podarilo nájsť yukatu, ktorá bola aj dostatočne veľká (nuž, som predsa len o niečo vyšší ako priemerný Japonec☺) aj dostatočne málo turistická a v kombinácii s opaskom obi neprekročila môj rozpočet na daný set. Na topánky som sa už vykašľal – 20 alebo 30€ som za „žabky“ vyhodiť nechcel. Hoci sa celé zháňanie yukaty zdalo ako dlhý čas, užíval som si ho. Nie kvôli tovaru, ale kvôli ľuďom. Mnoho s úsmevom na tvári. Každý jeden snažiaci sa pomôcť ak sa naňho obrátite. Starí a či mladí, po anglicky vedia celkom dobre alebo sa aspoň snažia vedieť. Zakaždým takmer nekončiace sa úklony doprevádzané slovíčkami „Aligato godzaimas“ na znak vďaky. Slušnosť, rešpekt a úcta Japoncov sa v niektorých prípadoch až vymykajú európskemu chápaniu. Raz sa mi nechtiac podarilo drgnúť jednu staršiu ženu. A čo na to ona? Uklonila sa mi a ospravedlnila sa... Neuveriteľné. S dobrou náladou som sa vybral od tradičného Japonska k jeho modernému náprotivku. Elektronické mesto Akihabara so všetkými svojími herňami, obchodíkmi aj veľkými obchodmi s nekonečnou radou foťákov, počítačov, hier a inej elektroniky ma neuchvátilo tak ako iných cestovateľov. Po návšteve tohto miesta som aspoň pochopil dve veci: rozdiel medzi pojmami „manga“ a „anime“ a to, že postavičky v nich sa vždy snažia vyzerať čo najviax sexi alebo čo najhrozivejšie. Pýtate sa ako rozlíšiť manga od anime? Keď čítate o Pikachuovi v komikse, je to manga. Keď ho pozeráte v telke, je to anime. Samotná Akihabara ma však veľmi neuchvátila – nepodarilo sa mi vidieť žiadneho uleteného teenagera s cosplay kostýmom na sebe. V rýchlosti som teda opustil centrum elektroniky, aby som sa mohol stretnúť s Ichirom a spoločne si vychutnať výhľad na nočné Tokyo z vyhliadkovej veže v blízkosti jeho práce. Podobne ako mnoho ďalších atrakcií v Japonsku bola aj táto zadarmo. Ostatné sú len za malý poplatok – tak rozdielne od Číny či iných štátov. Výhľad jednoznačne stál za to, hoci bol celkom ďaleko od centra. Bol však v blízkosti tokijskej červenej štvrte zvanej Kabukičo. Môžem vám povedať, že toľko neónov, obrázkov sporo odetých sestričiek alebo policajtiek, zväčša v štýle manga, som doteraz nevidel. A noc dodala miestu ešte čaro navyše. Koncentrácia ženského minioblečenia a mužských hlavohrudí však nijak neočarila Ichira. Našu prehliadku tejto štvrte sme preto nenaťahovali. Predsa len už sme mali obaja za sebou dlhý deň. A keď sme sa nakoniec okolo 11:00 večer vrátili späť domov, takmer bez rečí sme obaja išli do postelí a dopriali si zaslúžený oddych. Najrušnejší z troch mojích tokijských dní bol za mnou.

Druhý deň ráno ma opäť prekvapil pekným počasím. Hoci aj deň predtým bolo pekne, tentoraz bolo ešte lepšie. Veľa modrej oblohy a obláčik len kde-tu. Akoby ani nebolo obdobie dažďov. Mojím plánom to však jednoznačne vyhovovalo. Záhrady japonského cisárskeho paláca v Tokyu vyzerali omnoho lepšie pri slnečnom svetle ako za dažďa. A ak k nim prídete o 9:00 ráno v čase ich otvorenia, budete mať celé záhrady tamer len pre seba. Bez žiadnych organizovaných skupín čínskych turistov. Rovnako ako ja. Záhrady nie sú veľmi veľké. Trávniky udržiavané snáď lepšie ako ich golfoví kolegovia. Drobná vyhliadka z menšieho kopca nedovoľovala kvôli stromom všade naokolo záhrad a paláca vidieť mnoho. Čo však jednoznačne stálo za zhliadnutie, bola drobná časť záhrad s typickým japonským nádychom. Malé jazierko obklopené akoby esteticky naaranžovanými kameňmi a kvetinami, obohnané bezchybným trávnikom a v pozadí so stromami. A nemožno zabudnúť ani na tradičný japonský kamenný lampión. Všetko to tvorilo takmer rozprávkový pohľad. „Ak originál japonských záhrad vyzerá naozaj takto, už sa neviem dočkať jednej z top záhrad tejto krajiny v Kanazawe“, povedal som si. Uchvátený som sa lenivo pobral cez ďalší park a metrom ku svätyni Meiji. Situovaná v rozsiahlom parku s vysokými stromami a dlhými alejami a strážená usmievavými policajtami bola síce jednoduchá, ale i tak zaujímavá. Nie len pre majestátne brány „tori“ oddeľujúce svetský svet od posvätnej pôdy, ale aj pre svoju architektúru. Vyrobená takmer výlučne z dreva v hnedo-bielej kombinácii, s detailnými rezbami a tradičnými japonskými znakmi a izolovaná od hluku okolitého sveta je to taká drobná oáza pokoja. A pokiaľ vzdáte úctu podobne ako mnoho miestnych i cudzincov hodením drobných mincí do truhličky, dvakrát uklonením sa, potom tlesknutím dvakrát a nakoniec sa znovu jedným úklonom, bude vám snáď lepšie aj na duši. Takto duchovne očistený som sa vybral k asi najslávnejšej križovatke Tokya – križovatke Shibuya. Relatívne veľká križovatka s obľúbeným štýlom japonských prechodov pre chodcov – nie len kolmo cez cestu, ale aj z jedného kríža križovatky k druhému. Neviem síce, koľko ľudí prejde všetkými týmito prechodmi na jednu zhruba 45-sekundovú zelenú pre chodcov, ale málo ich jednoznačne nie je. Našiel som si ideálny pozorovací bod a potom sa len kochal. A hoci nebola tma, živo som si predstavoval pre mňa pamätnú scénu z filmu „Rýchlo a zbesilo 3: Tokyo Drift“ kedy sa počítačom urobené davy postupne otvárajú autám v šialenej nočnej naháňačke mestom. „Opäť raz miesto známe z filmu, ktoré mám možnosť vidieť naživo“, povedal som si s úsmevom. Pri križovatke som si nemohol nechať ujsť ani možnosť zastaviť sa pri soche psíka Hačiko. Asi najznámejší pes v Japonsku sa preslávil svojou vernosťou aj dávno po smrti jeho pána. Moje myšlienky pri Hačikovi patrili jedine môjmu psíkovi Daisy, ktorá je aspoň tak verná ako Hachiko i napriek svojím zdravotným problémom... Veľmi dúfam v jej skoré zotavenie sa. Od Hachika a Daisy som odchádzal len v poobedných hodinách. Môj denný program sa chýlil viac-menej ku koncu. Čo však s načatým dňom? „Pôjdem sa pozrieť na Tokyo z ďalšej vyhliadkovej budovy, pobudnem tam niekoľko hodín a zrelaxujem až do zotmenia, aby som mal možnosť vidieť bližšie centrum Tokya ako cez deň, tak aj v noci“, rozhodol som sa. Hoci bola budova tokijskej pobočky Svetového obchodného centra neďaleko metra, spočiatku sa mi ju nepodarilo nájsť. Problémy vyriešila až zamestnankyňa metra, ktorá ku mne sama pristúpila a potom s mnohými „Aligato godzaimas“ a úklonmi sa vrátila k svojemu okienku. V porovnaní so vstupným na vyhlásené vyhliadkové veže v Šanghaji bolo vstupné do tokijského WTC smiečne nízke – menej než 5€. Napriek tomu to bol zážitok nezabudnuteľný. Nielen kvôli nesmierne milému a úslužnému personálu ale aj kvôli luxusne vyzerajúcej vyhliadkovej plošine. Keď si navyše do tohto obrazu vložíte počet návštevníkov blížiaci sa k nule, pekné počasie a úchvatný výhľad na celé okolie vrátane tokijskej dominanty – Tokijskej veže, musí vám byť jasné, že aj po troch či štyroch hodinách sa mi odchádzalo len neľahko. Fotky však jednoznačne stoja za to. Večer som sa vrátil opäť k Ichirovi, ktorý bol znovu pomerne unavený po náročnom dni v práci. „Japonský stereotyp pracovitého a usilovného človeka je jednoznačne pravdivý“, prebehlo mi mysľou, keď som po večeri zaspával.

Posledný deň venovaný výlučne Tokyu predo mnou. A vďaka mojej usilovnosti v priebehu predchádzajúcich dvoch dní, bol od svojho začiatku vcelku lenivý. Začal sa v rovnakom čase ako dni predtým spolu s mojím odchodom s Ichirom. On opäť do práce, ja znovu za oddychom. Na čierno-biele postavy ponorené pohľadom v novinách, mobiloch alebo manga som si už zvykol. Mojou prvou zastávkou sa stala už spomínaná Tokijská veža, ktorá vyzerá ako vzdialená príbuzná parížskej Eiffelovej veže . Po návšteve WTC deň predtým som však bol už rozhodnutý neplatiť nemalé vstupné, aby som videl v zásade to isté. Namiesto toho som sa usalašil na hodinku do blízkeho parku a kochal sa pohľadom na vežu a ranný život Tokya. Najviac ma z neho prekvapili štyri či päť skupín niekoho, koho by som nazval asi „profesionálni opatrovatelia detí“. Pri pohľade na prvú skupinu, pozostávajúcu z dvoch žien a štyroch detí okolo nich, som si myslel, že sú to mamičky. Keď sa ale neskôr park zaplnil viacerými podobnými skupinami a detí na dvojicu dospelých nebolo štyri ale osem či desať, všetky v čapiciach rovnakej farby, zdalo sa to podozrivé. Njviac ma na nich pobavili kočíky, v ktorých opatrovatelia zvážali deti do a z parku. Ony to neboli ani kočíky ako skôr väčšie koče alebo vozíky so zábradliami, v ktorých deti stáli. Po nasýtení sa rannou atmosférou som sa vybral komplikovaným systémom tokijského metra a železníc do časti s názvom Odaiba, z ktorej je možno krásne vidieť jeden z najkrajších tokijských mostov – Dúhový most. Zhruba 1,5-km dlhý most s vysutou konštrukciou dĺžky asi 750 metrov a maximálnou výškou niečo cez 60 metrov som si prešiel oboma smermi. Na prvý pohľad veľmi pripomínal známe mosty Manhattanu. Akoby som sa ani nenachádzal v Japonsku. A keď bol neskôr výhľad obohatený aj o repliku Sochu slobody v celkom slušnej výške, dojem USA bol nepopierateľný. A v pozadí trochu vyčnievajúca tokijská Eiffelovka dojem ešte viac umocňovala. Celý zvyšok dňa som sa potom pofľakoval prechádzakmi po Odaibe, užíval krátkych prechádzok a ohrievaním lavičiek v parku, so super výhľadom na Dúhový most, tokijský prístav a neskôr nákupnú pešiu promenádu, na ktorej konci sa týčilo obrovské pestrofarebné ruské kolo. So slniečkom a minimom oblakov nad hlavou som sa úspešne vyhol spáleniu ukrytím sa v nákupnom centre a dopĺňaním tekutín bezodnou studenou vodou. Západ slnka som si nenechal ujsť pohľadom na kombináciu tokijskej Sochy slobody a manhattanského mosta. Znovu chvíľka, na ktorú sa oplatilo niekoľko hodín počkať. Pomalý, no i tak celkom rýchly proces rozožínania mesta v popredí s Dúhovým mostom bol ďalším nezabudnuteľným momentom mojej návštevy Tokya. V noci pôsobila celá scenéria s trojkombináciou Sochy, Mosta a Veže ešte ohromnejšie. Časom som však nemrhal. Už dopredu som vedel, že ďalšie tri dni môjho pobytu v Japonsku budú patriť medzi najnáročnejšie. Rýchlo som preto dorobil niekoľko fotiek a čo najrýchlejšie som sa pobral späť k Ichirovi. Napriek jeho úsmevu a radosti zo smiania sa mi bolo jasné, že je rovnako unavený ako počas predchádzajúcich dní. Pred uložením sa do postelí ma ešte naučil (alebo som sa na jeho zábavu naučil) skladať žeriava zo zvieracej ríše z papiera. Pričuchol som tak k ďalšej črte japonskej kultúry – origami. Potom som si už len prebalil baťoh a prichystal všetko potrebné na vysoko turistickú časť mojej cesty. V nasledujúcich dňoch ma totiž čakal výstup na najvyšší vrch Japonska – bájnu horu Fuji a potulky v jej bližšom či vzdialenejšom okolí. „Aké to asi bude?“, pýtal som sa sám seba. Odpovedať som si už nestihol, noc a spánok boli totiž rýchlejšie.

26.07.2014