Zhangjiajie – alebo ako sa na mňa Avatar mračil

Na striebornom plátne bájna zem Pandora zo slávneho filmu Jamesa Camerona Avatar a v skutočnosti národný park v čínskej provincii Hunan. Niekoľkostometrové kamenné obelisky s absolútne vertikálnymi stenami a kde-tu obrastené stromami, ktoré sa tam dostali asi len zázrakom. Pri dobrom počasí miesto s úžasnými vyhliadkami na unikátnu scenériu, ktorá akoby nepochádzala z tohto sveta, ale tiež miesto, ktorému by sa mali vyhýbať ľudia so strachom z výšok. A v neposlednom rade, kvôli svojej jedinečnosti typická čínska „5-A“čková turistická lokalita s nafúknutými cenami kde sa len oko pozrie. Toto všetko je Zhangjiajie. Vitajte v zemi Avatara.

Školský rok sa chýli ku koncu, letné prázdniny sľubujúce unikátne zážitky na zvyčajných aj nezvyčajných miestach sa blížia. Dni príprav vystrieda onedlho užívanie si výsledkov tejto práce. Keď už však bolo všetko pripravené na cestovateľský predkrm v podobe výletu do Zhangjiajie a mesta Fenghuang v provincii Hunan a k Žltému vrchu (alias Huangshan) v provincii Anhui, Emma moje nadšenie schladila. „Školský rok sa nekončí 13. júna ako som predpokladala, ale až 19. júna“. „No fasa, Hunan alebo Anhui teda musí z kola pre tentokrát von. Ale ktoré z nich?“, zvažoval som. Keďže aj jedna aj druhá oblasť sa vyznačuje úžasnou prírodou, rozhodol som sa pozorovať predpoveď počasia pre obe lokality a na ich základe sa rozhodnúť. Klíma však stála proti mne. Ako mi bolo vysvetlené, jún je vo východnej Číne najdaždivejším mesiacom v roku, stred obdobia dažďov. Predpovede sa menili zo dňa na deň. Aj 18. júna, jeden deň pred koncom školského roka, som sa pozeral na ikonky oblakov pri oboch lokalitách. „OK, teraz mám viac času ako budem mať v októbri počas týždenného čínskeho národného sviatku, idem teda do vzdialenejšieho Hunanu“, povedal som si a kúpil vlakový lístok do Zhangjiajie. Po zbalení v priebehu zhruba 30 minút som ešte stihol dozrieť nad záverečnými testami triedy Adelaide – triedy, ktorú už v plnej zostave asi neuvidím. „Veľmi zaujímavá, zvláštna trieda. Trieda plná krásy, ale tiež nasiaknutá takou mierou náladovosti a nepredvídavosti, akú som ešte doteraz nevidel. Tak či tak, niektorí z nej mi budú chýbať“, premýšľal som sediac v autobuse na vlakovú stanicu. Po dlhom čase ma opäť čakal dlhší transfer. Vďaka doterajším skúsenostiam som však už ani tento 21-hodinový presun na sedadle nebral nijako tragicky. Vlak nebol úplne plný, no nebol ani tak prázdny, aby obdaril každého možnosťou natiahnuť sa na dvoch či troch sedadlách. Vedľa mňa mladé dievča, ktoré sa vracalo domov po úspečnom ukončení vysokoškolského štúdia. Po niekoľkohodinovom počiatočnom oddychu sme sa pustili do reči. Témy o mne a nej vystriedali cestovateľské zážitky a zaujímavosti z okolia jej domova, ktoré sa zhodou okolností nachádzalo v rovnakom kraji ako moja destinácia. Noc vo vlaku ničím neprekvapila – opäť boli všetci schúlení, pokrútení alebo natiahnutí v rôznych netradičných pozíciách, mňa nevynímajúc. Ráno môj rozhovor s dievčaťom bez mena (určite ho malo, no nie anglické, a tak som si ho nezapamätal) pokračoval až do jej zastávky. Okolo štvrtej poobede bolo nakoniec z vlakového mikrofónu počuť „Prichádzame do Zhangjiajie“. Pobral som si všetky veci. A jednu navyše. Milé dievča bez mena si totiž vo vlaku zabudlo celkom pekný klobúk. „Mám ho nechať vo vlaku, kde ho aj tak vyhodia?“, pomyslel som si a obratom si aj odpovedal: „Nie, zoberiem ho a dám Ellen po mojom príchode do Šanghaja“. Od hostela nachádzajúceho sa v blízkosti jedného zo vstupov do parku ma delila ešte zhruba hodinová cesta minibusom. Cesta ako aj nájdenie hostela boli bezproblémové. Veľmi príjemný chlapec na check-ine menom Victor mi odhalil všetky potrebné logistické tajomstvá národného parku Wulingyuan-Zhangjiajie. S príchodom večera som sa išiel prevetrať a svoje končatiny pretiahnuť do miestneho starého mestečka. Niekoľko uličiek s drevenými domami či chatami popri rieke a jednom menšom vodnom kanáli. Už podľa očakávaní bolo krajšie po zotmení, keď hralo nielen všetkými možnými farbami, ale aj všetkými možnými druhmi hudby. Lenivé prechádzanie sa bez cieľa a pozorovanie ľudí tancujúcich na námestíčku, skupinu fakírov na inom mieste a predavačov všakovakých drobných suvenírov ma síce naplnilo pocitom šťastia z opätovnej možnosti cestovať, ale aj pripravilo o pocit sýtosti. Spásu som v neskorej večernej hodine našiel opäť v hosteli, kde som sa pohostil baklažánom a akýmsi mäsom na čínsky spôsob. Vcelku chutné na to, že to bola prevažne len zelenina ☺. Po rýchlej príprave na nasledujúci deň som pomerne skoro zaľahol do postele, aby sa mi v skoré ráno vstávalo čo najlepšie.

Budík zvoní presne o 6:00. Pohľad von oknom ma veľmi nepoteší. Hoci nepršalo, bolo rovnako zamračené ako deň predtým. Hustá a veľmi nízka oblačnosť čiastočne premiešaná so smogom. „Vyhliadky nebudú úplne najlepšie, ale aspoň neprší“, snažil som sa upokojiť. Vcelku ma prekvapilo, že aj skorý príchod do parku Wulingyuan-Zhangjiajie ešte pred 7:00 ráno ma privítal organizovanými skupinami čínskych turistov tlačiacich sa do autobusu k lanovke. Na čínske pomery nesmierne mastné vstupné bez študentskej zľavy ma nepotešilo, no ani veľmi netrápilo. Však najmä kvôli tomuto som meral viac než 1500 km zo Šanghaja. Rýchle raňajky po vystúpení z lanovky ma naštartovali a už krátko nato som pozeral na bájne hory, či kamenné stĺpy, ktoré sa náramne ponášali na plávajúce ostrovy v Avatarovskej zemi Pandora. OK, James Cameron z nich usekol spodok, ale i takto vyzerali výborne. Prečo „len“ výborne? Nuž, vďaka tej oblačnosti. Na druhej strane, lepšie ako keby pršalo – vtedy by nebolo vidno ani na 50 metrov dopredu. Kvôli slabému značeniu som sa chtiac-nechtiac obšmietal okolo rôznych turistických skupín, aby som o nič dôležité neprišiel. Prvá časť parku okolo hôr Tianzi sa aj pri nie ideálnom počasí topila v turistoch. Jedna vyhliadka striedala druhú, fotografi na vyvýšených plošinkách zvolávajúci turistov však zostávali. Pohľad na údolie z rôznych uhlov bol zaručený. Kamenný les pôsobil na ľudské oko aj objektívy fotoaparátov ako magnet – nenechal nikoho chladným. Úzke kamenné obelisky s vertikálnymi stenami, na ktorých boli „nalepené“ korene borovíc či smrekov neuveriteľným spôsobom nechávali všetkých s otvorenými ústami. Otázka „Ako je toto možné?“ určite prebehla mysľou mnohých návštevníkov. Po dostatočnom nasýtení sa výhľadmi na prvú časť parku (alebo keď už som mal dosť tlačenia sa medzi turistami?) som hopkal z autobusu na autobus a zastavoval sa pri ďalších, menej turisticky atraktívnych vyhliadkach. A pravdepodobne práve vďaka tomu na mňa urobili tieto ďalšie vyhliadky, nachádzajúce sa už v druhej časti parku zvanej Yuanjiajie, lepší dojem ako oblasť okolo Tianzi. A hoci začalo mierne pršať, na viditeľnosti sa to neprejavilo. Teda vtedy ešte nie. Na moje šťastie (v nešťastí) začalo stabilnejšie pršať až po tom, čo som videl všetko najdôležitejšie z plánovaných vyhliadok prvého dňa. Vychádzajúc z vyhliadok s poetickými názvami ako „Cisárov trón“ či „Most nesmrteľných“ som bol obklopený absolútnou belobou. Obloha sa tak zatiahľa, že bolo naozaj vidno len niečo biele nehmatateľné predo mnou. Hory naokolo zmizli. Bolo vidieť len siluety stromov v najväčšej blízkosti. Stabilný dážď mi na nálade nepridával, ale ani neuvrhával do pochmúrnych myšlienok. Práve dažďu som sa chcel v Zhangjiajie vyhnúť. Práve kvôli tomu som lístky kupoval až na poslednú chvíľu. Pred oddychom v hosteli som sa rozhodol ešte pre návštevu scénickej oblasti v okolí dediny Wulong so svojími viacerými vyhliadkami. Mimochodom, pod označením „dedina“ neočakávajte v tomto národnom parku drevené domčeky a uličky. Všetko sú to len ďalšie príklady názvov, ktoré Číňania s bujnou predstavivosťou vymysleli pre rôzne vyhliadky a hory všade naokolo. Spolu so svojím asi 10-kilovým baťohom som sa vydal na prvú z dvoch odporučených vyhliadok – „Jeden krok do neba“. A môžem vám povedať, že cesta tam bola naozaj taká namáhavá akoby som sa štveral kamsi za svätým Petrom. Najprv prudko po schodoch hore, potom prudko po schodoch dole. Keď som si začínal myslieť, že Zhangjiajie dáva slovnému spojeniu „za siedmymi horami a siedmymi dolinami“ nový zmysel, vyšiel som rebríkom za stáleho dažďa na pieskovcovú horu, na vrchu ktorej ma privítala tabuľka, že som naozaj už len jeden krok od neba. Úprimne verím, že vyhliadka z tohto miesta musí byť úžasná. Až na to, že tentokrát nebola dopriata mne. Ja som sa mohol kochať jedine bielym múrom oblakov, z ktorého občas vykúkali vršky okolitých hôr a stromov. Potom opäť zas schody dole a hore, dole a hore – tentokrát sa mi však už nezdali také neprekonateľné. Vyhliadky-nevyhliadky som zakončil na „panstve Tianbo“ – úzkych chodníčkoch v skalách, ktoré napokon viedli k ďalšej hore a ďalšiemu bielemu závoju z oblakov. Čo však na rozdiel od okolitých vrchov bolo vidno zreteľne, bola zvislá a občas až prevísajúca kamenná stena, pod ktorou museli všetci prejsť, ak sa chceli dostať späť. Hoci cestička pod ňou nebola dlhá, vedela pripraviť vskutku nevšedný zážitok. Nasiaknutý nielen výhľadmi z raňajších hodín, ale aj vodou z neustávajúceho dažďa som sa nakoniec nechal autobusom odviesť k môjmu druhému hostelu nachádzajúcemu sa v srdci národného parku. Ambícia vysušiť veci bola mala kvôli veľkej vlhkosti malú šancu na úspech, no i tak som to vyskúšal. Druhý deň ráno mi ukázal, že až na tričko bola táto ambícia naplnená celkom úspešne. Večer som sa spoznal s Rumunkou menom Ana, učiteľkou angličtiny, ktorá po dvoch rokoch v Číne chcela pred odchodom domov ešte niečo z tejto krajiny vidieť. Pred zotmením sme sa ešte zašli pozrieť na posledné dve vyhliadky v tesnej blízkosti hostela. Dážď ustal, turistov nebolo, dojem bol napriek slabému svetlu výborný. A potom už len tradičný horský scenár: navečerať sa, pripraviť na ďalší náročný deň a ísť spať.

Druhý a posledný deň v národnom parku ma privítal oblačnosťou, ale na moju radosť nízkou vlhkosťou. „Podľa všetkého dnes nebude pršať“, potešil som sa. Keďže sme v daný deň mali s Anou rovnaké plány, vydali sme sa z hostela spolu. Autobus nás priviezol k druhej sérii top vyhliadok parku nachádzajúcich sa v blízkosti „Mostu č. 1“ respektíve „Najväčšieho prírodného mostu na svete“ (prvá bola okolo hôr Tianzi). Privítala nás rovnaká trojkombinácia podmienok ako predchádzajúce ráno: užasné vyhliadky, nízka oblačnosť bez dažďa a davy turistov. Prvýkrát nám pohľad padol na obrovský skalný otvor na okraji gigantického útesu, na ktorého spodku boli široké plochy ihličnatých stromov. Z tej výšky vyzerali stromy ako zápalky ozdobené ihličím. Svoje meno dostal tento skalný útvar úple zaslúžene. „Most“ sa nám predstavil vo výbornom svetle. Teda, nebolo to prvýkrát, čo sme ho videli – s Anou sme si uvedomili, že sme ho z diaľky videli aj večer predtým z posledných dvoch vyhliadok v blízkosti hostela. Chodníčky na moste boli plné zámkov, ktoré tam zaľúbenci nechávali na znak svojej lásky. Predierajúc sa chodníčkami so skupinami turistov sme sa zastavili takmer na každej vyhliadke, ktorú sme cestou našli. Pohľadov na rôzne formy kamenného lesa pred nami a gigantickými aj menšími šedo-hnedo-zelenými skalnými stĺpmi bolo ťažké sa nabažiť. Avatarovská scenéira sa pred nami rozprestrela opäť. A dokonca sme videli aj tú lietajúcu potvoru, na ktorej Avatar poletoval – hoci len ako sochu a turistickú atrakciu na fotky s turistami. Len toho Avatara sme nezbadali čo ako sme sa o to snažili ☺. Po necelých troch hodinách sme zišli z poslednej vyhliadky a vydali sme sa na zostup. Tak ako všetky ostatné chodníčky v tomto národnom parku, aj tento ma prekvapil tým, že bol vybetónovaný. A plný schodov. Rovnako ako v Machu Picchu alebo v ryžových terasách vo filipínskom Batade. Zostup napriek očakávaniam netrval dlho. Na jeho konci sme sa napojili na chodník, opäť raz s poetickým názvom „Zlatý bič“. Počas nenáročnej prechádzky pozdĺž scénického potoku a v obklopení horami týčiacimi sa všade naokolo sme si užívali každého momentu. Keďže chodník bol asi 3 kilometre dlhý a Číňania neradi chodia pešo, ich koncentrácia nebola tentoraz príťažou. Chodník nás priviedol až k veľkému priestranstvu s peknou udržiavanou lúkou v náručí hôr, kde si momentky zo svojho svadobného dňa nechávali zvečniť dva páry. Pred odchodom z parku sme si to s Anou namierili ešte k poslednej časti parku označovanej niekedy ako „Národný les Zhangjiajie“ a niekedy ako „Dedina Huangshi“. Lanovka, pre mňa opäť za nezľavnenú cenu, nás vyviezla až na vrchol obrovského vrchu, po obvode ktorého sa tiahol scénický chodník s nespočetnými vyhliadkami na okolité prostredie. Možno kvôli poobednej hodine a možno kvôli iným dôvodom, ale nesmierne nás potešil počet turistov. Takmer žiadni. Cítili sme sa ako by sme boli na hore sami. Znovu sme sa pozerali na Avatarovské skaly, tentoraz však z opačnej strany údolia. Keďže tieto kamenné giganty boli tento raz bližšie, niekoľkokrát sme sa pobavili miestnou ozvenou. A po úspešnom prejdení všetkých vyhliadok s názvami ako „Pretrvávajúce piliere nebeského mosta“, „Predná záhrada“ alebo „Päťprstý vrchol“, nasýtení scenériou aj pobavení miestnymi mierne divokými opicami sme opäť zišli dole po vlastných. Rovnako ako predtým, aj tu nás čakali tisíce schodov, rovnako ako predtým ani teraz to nebolo najjednoduchšie. S pocitom dobre vykonanej práce a efektívne stráveného času sa nám podarilo nasadnúť aj na jeden z posledných minibusov od východu národného parku do mesta Zhangjiajie. Odpočinok v minibuse a neskôr aj na hosteli sme si zaslúžili. Na večeru sme sa išli pohostiť do miestnej lacnej, ale o to priateľskejšej reštaurácie. S plnými žalúdkami a dobrým pocitom sme zvyšok večera strávili na hosteli. Ana robiaca si svoje veci, ja uvažujúc či v ďalší deň ísť do mesta Fenghuang alebo na horu Tianmen v Zhangjiajie alebo ísť späť do Šanghaja. Otázka to veru nebola vôbec ľahká. Fenghuang je celkom útulné historické čínske mesto. Na internete vyzerá veľmi dobre. Odradzovalo ma od neho však hneď niekoľko vecí. Predražené vstupné do mesta pre dospelých a po skúsenostiach zo Zhangjiajie nízka pravdepodobnosť získania študentského lístka. Mesto vyzerá celkom podobne ako niekoľko historických vodných miest, ktoré som navštívil v okolí Šanghaja. A hoci predpoveď počasia ukazovala polooblačno, už sa ukázalo, že predpovede v tejto oblasti nie sú veľmi dôveryhodné. A čo hora Tianmen? Problémom nebola ani tak cena ako to, že vďaka hustejšej oblačnosti ako v dovtedajších dňoch by z okolitej úžasnej scenérie nebolo vidno nič. Rozhodnutie som teda nechal na neskôr a išiel som si ľahnúť.

Ráno vstávam okolo 7:30 len aby som zistil, že oblačnosť a viditeľnosť je ešte horšia ako deň predtým. Po odpísaní mesta Fenghuang večer predtým, teraz padla aj možnosť návštevy hory Tianmen. Lístky na môj želaný vlak s odchodom krátko poobede však už boli vypredané. Ešteže medzi Zhangjiajie a Šanghajom premáva ešte jeden vlak s odchodom vo vščerných hodinách. Celý deň tak zabíjam posedávaním v lobby hostela, písaním blogu a drobnými prípravami na ďalšie cesty. Krátko pred mojím odchodom prichádza aj Ana z výletu na horu Tianmen. „Bolo to pekné, ale nebolo vidno takmer nič“, upokojuje ma. Okolo 18:00 nasadám opäť do vlaku, obsadím si svoje miesto a už sa z neho nehnem. Vlak asi rovnako plný ako predtým. Vonku sa lúčim so Zhangjiajie s daždivým počasím a správami, že v iných oblastiach rovnakej provincie ako som práve bol bojujú so záplavami a so zosuvmi pôdy. „Geniálne“, hovorím si s iróniou v duchu, „podľa všetkého môžem očakávať niekoľkohodinové meškanie...“. Cesta tentokrát ubiehala nesmierne pomaly. Nielen preto, že vonku bolo stále sychravo. Nemal som pri sebe svoje „dievča bez mena“, s ktorým by som si čas krátil a nemohol som sa nikdy ani poriadne natiahnuť, pretože všetky sedadlá okolo mali svojich majiteľov. Večer, noc a ďalší poldeň vo vlaku prebehli bez akýchkoľvek náznakov zábavy. Všase okolo len znudené alebo unavené tváre, pravidelne prechádzajúci predavači ovocia, jedla, pitia a najväčších čínskych zbytočností sveta a občas výmena pasažierov na vlakových staniciach. Napriek tomu všetkému mal vlak meškanie len niečo vyše hodiny. A keď som krátko po 16:00 videl tabuľku na stanici „Šanghaj – juh“, cítil som sa ako doma.

28.06.2014