Suzhou – mesto záhrad v mori ľudí

Suzhou, „Benátky Východu“ – to sú vodné kanály a historické klenuté mosty cez ne. Suzhou – to je mesto, kde sa história a tradičná čínska záhradná architektúra stretáva s modernou blikajúcou a trúbiacou Čínou. Suzhou počas štátneho sviatku – to je jednoznačne miesto, kde môžte očakávať more ľudí kdekoľvek sa pohnete alebo pozriete. Suzhou je i tak jednoznačne mesto, kam by mal človek zavítať, ak má cestu okolo. Aby si ho však užil dosýtosti, treba pamätať na dve veci. Dobré počasie a skorý budíček. Zlé počasie a záplavy čínskych turistov v neskorších hodinách uberajú totiž na atmosfére pokoja a oddychu, ktorú mnohé záhrady a im podobné oblasti a chrámy v Suzhou vedia ponúknuť.

Na obzore sa črtal prvý máj, lásky čas... No, teda lásky čas v Číne naisto nie. Ale čas štátneho sviatku a následne čiastočne predĺženého víkendu určite áno. Ako sa stalo pravidlom, cez pracovné dni od pondelka do piatku je počasie pekné. „Ešteže je 1. máj vo štvrtok“, prebehlo mi mysľou, keď som si koncom apríla pozeral predpoveď počasia na ďalšie dni. „Už tradične sa to má pokaziť cez víkend“. Po dlhom čakaní na správny okamih som sa konečne dočkal. Dva-tri dni voľna na krátky výlet úplne postačia. Ale kam? Suzhou alias „Benátky Východu“ alebo Hangzhou so svojim krásnym jazerom? Keďže kamarát v Hangzhou práve v danom období v meste nemal byť, rozhodnutie padlo na Suzhou. 30. apríla hneď poobede som teda nasadol na prvý dostupný vlak, ktorý za hodinu pokoril zhruba 60 kilometrovú vzdialenosť medzi Šanghajom a Suzhou. V danej chvíli som si toho ešte nevšímal, ale už dlhočizné rady na vlakové lístky dávali predzvesť toho, čo ma nasledovné dni malo čakať. Do Suzhou som s malým batôžkom prišiel až okolo 17:00. „Počasie je ukážkové, ešte stihnem aspoň jednu pamiatku“, povedal som si a vybral som sa zo stanice ku Pagode Severného chrámu. Orientácia nebola zložitá – asi 7-poschodovú pagodu bolo vidieť takmer zovšadiaľ. Areál pagody a chrámu bol vcelku pekný. Síce sa neveľmi odlišoval od iných mnou navštívených chrámov a pagod v minulosti, ale aj tak mi padlo zadobre opäť si pozrieť tradičné čínske tvary, výzdobu a predovšetkým výhľad z pagody na všetky svetové strany. A že Suzhou je stále veľké mesto som sa presvedčil na prvý pohľad. Už aj tu som sa musel vysporiadať s mnohými skupinami čínskych turistov. Všetci ako ovečky chodili vedľa seba a nasledovali človiečikov so zástavkami. „Ako som len rád, že nie som s nimi“, uvedomil som si a rozhodol som sa vždy pre opačný smer ako išli oni. Vyplatilo sa. Po krátkej návšteve pagody som skúsil zabehnúť do jednej z vyhlásených záhrad v Suzhou, ale jej brány už v danú dennú hodinu neboli otvorené. „Čo už, času však mám dosť“, otočil som sa a pomaly som sa cik-cakovitými uličkami vracal späť ku vlakovej stanici. Nasadol som do autobusu smerom ku môjmu hostiteľovi. Vôbec mi to však neurobil jednoduché. S menom zastávky v rukách, so zastávkami napísanými len v čínštine a so žiadnym záchytným bodom naokolo som sa previezol o jednu zastávku ďalej. Po asi hodine cesty a chôdze som nakoniec prišiel na jeho zastávku. Môj hostiteľ Xiaogang sa ukázal ako vskutku nevšedný človek. Na bicykli prešiel z Pekingu do Lhasy, uznával slobodu a nezávislosť a na druhej strane bol veľkým fanúšikom Čínskej komunistickej strany. A ešte jedna vec. Zjavne bol veľmi environmentálne založený a nadaný remeselník, keďže všetok nábytok v jeho byte, hoci bol jednoduchý, bol zmajstrovaný z dreva a obdobných materiálov výlučne jeho rukami. Keďže nevedel veľmi po anglicky, veľa sme toho večer nenahovorili, ale ukázalo sa, že aspoň hudba je naším spoločným záujmom. Pomerne neskoro po neúspešnom čakaní na jeho druhého hosťa som sa pripravil na ďalší deň a privítal svoju dočasnú posteľ.

Vstávam pomerne skoro, keďže aj Xiaogang odchádza ešte za nekresťanskej siedmej hodiny rannej. „Prvý plný deň v Suzhou, kam sa vyberiem?“, pýtam sa sám seba. O kombinácii návštev rôznych pamiatok Suzhou uvažujem počas rýchlych raňajok a cesty na autobus. Nakoniec to vyhrala scénická oblasť Panmen s jej parkami, jazierkom, drobnými kanálmi a historickými mostíkmi cez ne, niekoľkými chrámami a jednou vysokou pagodou. Po jej dvoch stranách je obklopená starými mestskými hradbami. Prichádzam presne v čase otvorenia a už vtedy sa dovnútra tlačia prví turisti. Našťastie len prví. Ľahko som ich predbehol a potom si užíval celého areálu takmer pre seba. Modrá bezoblačná obloha, minimum individuálnych návštevníkov, z ktorých väčšina aj tak prišla za pokojom, tichom a aby si zacvičili tai-chi, boli zárukou toho, že celý areál som si užil naplno. Nebolo by to však moje cestovanie, aby aspoň niečo nebolo zatvorené pre rekonštrukciu. V Panmene to bola jej dominanta – pagoda. „Aspoň že som už včera na vrchu jedne pagody bol“, netrápim sa. Odchádzam práve v čase, keď sa počet čínskych turistických skupín začína prudko zvyšovať. Môj skorý budíček sa jednoznačne vyplatil. Pešo som sa následne vydal k prvej zo štyroch vyhlásených záhrad v Suzhou – Záhrade Majstra sietí. Ako taká záhrada, ktorá je tiež pod patronátom UNESCO, vyzerá? Má jednoznačne historický charakter. Vždy tam nájdete aspoň jedno jazierko alebo vodný kanál. V jeho okolí sú učupené rôzne menšie či väčšie paláce s otvorenými komnatami. Ich interiér je viac-menej podobný – vyrobený z tmavého dreva, s dôrazom na detaily a jednoduchú zdobenosť. Občas aj nejaký ten obraz. Fanúšikovia bonsaiov a neuveriteľne pokrútených stromov si prídu tiež na svoje. V každej mnou navštívenej záhrade boli buď v špeciálnej záhrade alebo voľne okolo jazierok a v komnatách. A nesmiem zabudnúť ani ďalšiu dôležitú črtu. Každá záhrada sa chválila prazvláštne tvarovanými kameňmi mnohých veľkostí. Tie spolu so zeleňou všade okolo a zázračnou schopnosťou schovávať sa pred ruchom neďalekých ulíc vedeli vytvoriť nezabudnuteľný dojem. Tí z vás, ktorí ste už boli v šanghajských záhradách Yuyuan si scenériu záhrad v Suzhou viete isto celkom dobre predstaviť. Záhrada Majstra sietí bola síce najmenšia, ale mal som z nej asi najlepší dojem. Síce koncentrácia turistov bola vyššia ako v Panmene, stále neprekážala v celkovom dojme. A nepokazilo mi ho ani to, že ma dovnútra nevpustili za študentské ceny☺. V obedných hodinách som s úsmevom na tvári a doposiaľ v dobrej nálade vybral krížom cez mesto k Záhrade Skromného správcu – záhrade, ktorú som deň predtým nestihol. Zo štyroch TOP záhrad mesta asi tá najvyhlásenejšia. A tomu aj všetko zodpovedalo. Astronomické vstupné skresala moja neplatná študentská karta na polovicu. Na ceste vedúcej k bráne záhrady snáď nebolo vidno chodník cez vlny ľudí, ktorí sa do nej tlačili. „Nuž, nemôžem byť všade ráno“, mykol som plecom a vošiel som. Skromný správca asi nebol až tak veľmi skromný, pretože jeho záhrada bola zo všetkých jednoznačne najväčšia. Zmestilo sa tak do nej najviac jazierok, vodných kanálov, palácov, historických oblých mostíkov, altánkov a farieb. Rôznorodosť farieb a všakovakých kvetín sa mi na nej páčili jednoznačne najviac. Celkový dojem však, ako správne predpokladáte, nevylepšovali davy návštevníkov. Niekedy som sa fakt cítil akoby som plával v mori ľudí. Záver? Záhrada ako taká je krásna. Ale asi sa jej vyhnite počas dní čínskeho voľna. Moje ďalšie kroky smerovali k vlakovej stanici, odkiaľ som sa chcel zviesť autobusom k Tigriemu vrchu. „Ale ktorým autobusom?“, vŕtalo mi v hlave. Xiaogang mi v tomto smere nebol veľmi nápomocný. Nezdvíhal telefón a ani neodpovedal na SMSky. Nakoniec ma moja chabá čínština, angličtina a malá mapka posadili na jeden autobus. Už po niekoľkých minútach však mám blbý pocit. „Dokelu, však Tigrý vrch je opačným smerom! Prečo ide ten autobus do mesta i napriek uisteniam šoféra aj okoloidúceho, že ide mojím smerom???“. No, ten autobus viac stál ako išiel. Vo vnútri autobusu sme závideli priestor sardinkám v konzerve a vonku to nebolo o nič lepšie. „Pešo by som tam prišiel skôr“, hneval som sa. „Tigrí vrch už v takejto premávke nestihnem. Tak nech sa aspoň dopravím bezpečne späť na vlakovú stanicu“, povedal som si a odovzdane som sa viezol tam, kam autobus išiel. Zrazu vidím nápis Pretrvávajúca záhrada. „Super, ešte nie je príliš neskoro, aby som do nej nahliadol. Aspoň toto, keď už nie Tigrí vrch“, povedal som si a s bleskurýchlou zmenou plánu som vystúpil z autobusu. Tretia zo štvorice suzhouských TOP záhrad sa niesla v podobnom duchu ako tie predchádzajúce. Výnimočná a odlišná od predchádzajúcich dvoch bola asi len tým, že bola zaliata neskorým popoludňajším svetlom krátko pred západom slnka. Opať sa raz zlé na niečo dobré obrátilo. Keďže som Xiaoganga doma ešte neočakával, vybral som sa pešo späť ku hlavnej stanici. Prechádzka to bola celkom fajn, až na moje polorozpadávajúce sa topánky. Cestou ma prekvapila ešte jedna, mne absolútne neznáma pamiatka. Stará tradičná ulica s vodným kanálom a obstavaná drevenými čínskymi domčekmi. Kvôli večernej hodine už nebola tak prepchatá ako bola istotne cez deň. Takto sa mi predstavil 7-míľový Shantang. Jeho názov však zavádza – dal sa prejsť bez problémov asi za 20 minút. Cestou tam za svetla, cestou sppäť za tmy. Potom už len ku stanici a autobusom naspäť. Xiaogang stále nebol doma, ale našťastie sa zakrátko ukázal. S francúzskou priateľkou. „Však včera mal u seba svoju čínsku priateľku“, zostal som v pomykove. Tento večer bol snáď ešte tichší ako ten predchádzajúci. Xiaogang si niečo vyrezával, Francúzka sa hrala na telefóne a ja len tak posedával. Tak som sa zakrátko pobral. Po celodennom šlapaní a prezeraní mesta som bol unavený. Oddych som si zaslúžil.

Nový deň, nové zážitky predo mnou. Vstávam neskôr, pred sebou už len dve pamiatky. Zo včerajška neúspešný Tigrí vrch a okrem neho chrám Hanshan. O návšteve najstaršieho vodného mesta v okolí, Zhouzhuang, som stále ešte pochyboval. Po raňajkách som sa vybral smerom k Tigriemu vrchu. Xiaogang s priateľkou k akémusi pamätníku revolúcie. Ale bolo to problémov, kým som sa tam dostal. Autobus totiž nešiel priamo od ľahko dostupnej vlakovej stanice. Kým som jeho zastávku našiel a doviezol sa pred brány Tigrieho vrchu, bola snáď aj jedna hodina popoludní. Pri vstupe ma neprekapila ani tak výška vstupného ako to, že neposkytovali žiadne zľavy. Nikomu. „Kapitalistická Čína“, povedal som si opäť. Zavrel som oči, zaplatil a vošiel. Areál to bol vcelku pekný. Podobný tomu v oblasti Panmenu, ale odlišný tým, že bol na kopci. A kopcu kraľovala viac než 1000-ročná šikmá pagoda. A keďže som tam neprišiel skoro ráno, tak aj niekoľkonásobne vyšším počtom turistov. Úzke kanály s lesmi, či už listnatých stromov aleb bambusov. Občas nejaký ten malý palác, chrám či drobná komnata. Prírodnými aj tradičnými čínskymi chodníčkami som prechádzal aj popri menších vodopádoch či drevených altánkoch. Opäť raz miesto vhodné na oddych. Po dostatočnom nasýtení môjho cestovateľského ducha aj žalúdka som sa vybral ku chrámu Hanshan. A môžem vám povedať, že bol pre mňa príjemným prekvapením. Pomerne malý chrám som prešiel celkom rýchlo. Jeho areál však nie. Cez jeho záhrady som sa dostal k ďalšiemu chrámu (veži, či čo to vlastne bolo), ktorý sa podobal na Nebeský chrám v Pekingu. Okrem zhliadnutia gigantického zvona bol z neho aj výborný výhľad na okolie. A čo bolo rovnako potešujúce, bol relatívne nízky počet turistov v tomto areáli. Opäť som si raz niečo užil do sýtosti. Zvedavý na to, ako vyzerá známy čínsky Veľký kanál, postavený pred stovkami rokov a tiahnuci sa od Pekingu až do Suzhou (či Hangzhou?), som vyšiel na priľahlý most. Výhľad na chrám Hanshan bol z neho naozaj impozantný. Keby som chcel na moste stráviť ďalšie dve hodiny, videl by som ho aj v noci. A samotný Veľký kanál? No, nič moc to nebolo. Vyzeral ako obyčajná rieka, po ktorej sa plavili veľké nákladné lode v počte typickom pre Čínu. Rozkopaná jedna strana, neudržiavaná druhá. Žiadny náznak tradície či histórie. „No, už na dnes stačilo“, povedal som si a vybral som sa smerom ku vlakovej stanici. Stále nerozhodnutý, či do Zhouzhuangu nasledovný deň pôjdem alebo nie. Cesta mi trvala pomerne dlho. Ale nbolo nutné sa ponáhľať. Už známym autobusom som sa doviezol ku Xiaogangovi do „hostela“, kde sa večer niesol opäť v podobnom duchu ako ten predchádzajúci. Nepotešilo ma to, ale nechcel som sa tým trápiť. Aspoň som prišiel k rozhodnutiu o ďalšom dni. „Kašlem na Zhouzhuang. Je prehnane drahý. Pri miere Xiaogangovej nápomocnosti sa tam nebude najľahšie dostať. Pri Šanghaji sú aj iné podobné vodné mestá. A navyše nemá byť také krásne počasie ako doteraz. Ide sobota, bude zamračené“. S týmito myšlienkami som sa uložil do postele a doprial si výdatný spánok.

A ako posledný deň? Ten naozaj nebol dlhý, hoci klamal by som, keby som povedal, že nebol zaujímavý. Možno i zaujímavejší ako Zhouzhuang. Ráno sme sa len všetci prichystali a vyrazili na vlakovú stanicu. Ja a Francúzka sme mali namierené späť do Šanghaja, Xiaogang nás išiel odprevadiť. Teda, neskôr som zistil, že len Francúzku. Môj vlak totiž odchádzal len 7 minút po odchode jej vlaku. A napriek očakávaniu a slušnosti ma Xiaogang prekvapil svojím odchodom v momente, keď sa zatvorili dvere Francúzkineho vlaku. „No čo, nie najlepšia skúsenosť s CS, ale stále nie negatívna“, povedal som si a vypustil som to z hlavy. Viac som sa sústredil na niečo iné. Keďže Suzhou je na čínske pomery len čo by kameňom dohodil od Šanghaja, rozhodol som sa obdariť jazdou v najrýchlejšom bežne využívanom čínskom rýchlovlaku (šanghajský Maglev za bežný nepovažujem☺). Peňaženku mi to nezruinovalo a zážitok to bol výborný. Práve kvôli malej vzdialenosti som neočakával, že to vlakvedúci rozbehne naplno. No, naplno to zrejme nebolo, ale ďaleko od toho asi nemal. Ručička digitálneho tachometra sa totiž zastavila na hodnote 297 km/h. Opäť som sa cítil neskutočne rýchly. Z hodiny v smere Šanghaj – Suzhou sa stalo asi 20 minút v smere Suzhou – Šanghaj. A ostatní Číňania? So znudenými pohľadmi moje nadšenie z rýchlosti podľa všetkého nezdieľali. A keď hodinová ručička odbíjala poludnie, vystúpil som v „starom, dobrom“ Šanghaji. V známom prostredí a s novými zážitkami ma napĺňalo uspokojenie, že výlet sa až na niektoré chybičky krásy podaril. Teraz už len čakať, kedy nadíde ten správny čas aj na podobný výlet do Hangzhou. Bude to ešte tento semester? Uvidíme. Ak áno, určite sa o tom dozviete.

19.05.2014