Šanghaj – alebo ako som si nažíval v letnom semestri

Spoločná večera s triedou Adelaide
Moji študenti - Leaf z Adelaide
Moji študenti - Lucy a Olive z Melbourne
Moji študenti - Kobe z Adelaide
Moja kolegynka Dominika
Uhádnete, ktorá je študentka a ktorá je učiteľská asistentka?
V zajatí dievčat z Adelaide
Učiteľské trio na Stammtischi
Mali ste vidieť to nadšenie v očiach študentov Melbourne, keď sa s nami mohli počas svojej večernej hodiny odfotiť
Spevácka súťaž - Leaf z Adelaide
Spevácka súťaž - Melon z Adelaide
Spevácka súťaž - Catherine z Melbourne
Lucy, Maia, Ramya a Felicia na Stammtischi
Študentská spartakiáda
Moja prvá návšteva KTV
Krátko pred začiatkom jazdy
Spoločná fotka s Melbourne podruhé
Dievčatá z Melbourne počas tanečnej súťaže
Dievčatá z Adelaide počas tanečnej súťže. Uhádnete, ktorá z nich ma učí čínštinu?
Farby stánkov pri záhradách Yuyuan v Šanghaji
Lampióny počas Čínskeho festivalu lampiónov…
…vedeli byť naaranžované do úžasných obrazcov
Múzeum moderného umenia
Múzeum moderného umenia
Jar prišla do Šanghaja
Mrakodrapové Big Trio Šanghaja
Horalka na streche Šanghaja. SWFC
Západ slnka zo Šanghajského svetového finančného centra
Výhľad na nočný Šanghaj z otváraku na pivo
Lobby hotela Grand Hyatt v budove veže Jin Mao
Radosť v Century parku
V Century parku to kvitlo všetkými farbami
Farby Century parku
Kulinárske špecialitky vo vodnom meste Qi Bao
Cosplay v Qi Bao poprvé
Qi Bao bolo krajšie v noci ako cez deň
Žltý chameleón v Gucun parku
Kvitnúci Gucun park - miesto ako stvorené na romantiku
Tisícky inzerátov na Trhu manželstva
Viac v galérii tu

Prešlo mnoho času, pretieklo Dunajom aj čínskou Yangtze mnoho vody a tak nastal čas, aby som sa s vami opäť podelil o moje dojmy a skúsenosti. Nie zväčša cestovatelské, ale i tak spoznávacie. Spoznávanie čínskej kultúry a spoločnosti, či už v škole alebo mimo nej, tak osamote ako aj so študentami, kamarátmi alebo neznámymi ľuďmi. Z času na čas aj nejaké to cestovanie po svete, hoci len na obrazovke počítača. Za necelé štyri mesiace sa toho udialo neúrekom. Aby ste z zoho nemali guláš, rozdelil som to všetko do štyroch hlavných okruhov. Život, Novinky v škole, Cestovanie, Čínska kultúra a spoločnosť. Nehľadajte v nich chronológiu, bolo by to úplne zbytočné.

Život. Koho život? No predsa môj ☺. Zážitky a skúsenosti zväčša individuálne a len občas sprevádzané mojími študentami alebo kamarátmi. Kde začať? Jednoznačne tým, čo malo pre mňa veľký význam a ukončilo jednu viač či menej útrapnú časť môjho pobytu v Číne. Po takmer troch mesiacoch čakania, rôznych procedúr a handrkovania sa s nafúkanými čínskymi policajtami a pasovákmi mi stránky pasu konečne ozdobila nálepka nielen s pracovným vízom, ale predovšetkým s povolením na pobyt. „Woohoo, je to za mnou!“, radoval som sa nejeden deň. Ešte lepšia správa prišla od mojej nadriadenej Emmy. „S týmto povolením môžeš vycestovať z Číny a vrátiť sa naspäť bez nutnosti opäť žiadať o vízum“, povedala s úsmevom. A vo mne sa vtedy začali rodiť všetky cestovateľské plány na leto... Svoje plány ako aj predchádzajúce cestovateľské skúsenosti som sa pravidelne delil s ostatnými členmi couchsurfingu na ich každotýždenných stretnutiach v centre mesta. Napriek pomerne nabitému programu v škole som sa takmer každú stredu stretával s novými ľuďmi, ktorí s nesmiernym záujmom počúvali o mne a mojich zážitkoch a delili sa so mnou o svoje skúsenosti. Tieto stretnutia sa tak stali najcennejším zdrojom mojich nových kamarátstiev a kontaktov. Geny, Peter, Derek, Frederick, Benji, Vivi, Candis či Natalia. Úspešne som zapadol a Peter a Derek ma tiež úspešne začlenili do kruhu svojích kamarátov. Johny, Wendy a moje obľúbené Ellen, Rui a Lydia. Okrem Benjiho z USA sú všetci Číňania. „Hoci mi príde občas zadobre stretnúť sa s nejakým západniarom, zisťujem, že omnoho radšej sa obklopujem miestnymi. Však aj s Dominikou trávim čas takmer výlučne len v škole... Pravdepodobne je tak kvôli väčšej srdečnosti, spontánnosti a menšej miere individuality v Číne a východnej Ázii ako majú mnohí v Európe či Severnej Amerike“, uvedomil som si. Okrem nich aj mnoho ďalších tvárí, pravidelných či nepravidelných, ktorých mená som si nezapamätal. Pri odpovedaní na pravidelné otázky novopríchodzích „Ako sa voláš?, Odkiaľ si?, Ako dlho si v Číne?, Čo robíš?“ a mnohých podobných začínam pomýšľať nad kúpou diktafónu s nahratými odpoveďami ☺ (na každom stretnutí to totiž opakujem aspoň dva- trikrát), ale i tak tam stále chodím rád. Rovnako rád sa učím nové čínske slovíčka a krôčik za krôčikom sa snažím zdokonaľovať vo svojej hovorenej čínštine. Čítanie a trápenie sa nad čínskymi kliki-hákmi ma zaujíma len minimálne. Zameriavam sa na hovorenie a špeciálne na situácie a slovnú zásobu využiteľnú pri cestovaní. Pri učení som si tiež všimol, že Číňania zakončujú asi všetky svoje slová samohláskou. Mimochodom, to je asi hlavný dôvod, prečo aj v angličtine za každé slovo zakončené spoluhláskou dávajú nejakú samohlásku, čo potom vyznieva vcelku komicky. Respektíve to je asi aj dôvod, prečo ma niektorí študenti nevolajú „Lukas“ ale „LuKaSa“. No, ale späť k čínštine. Hoci pravidelne len jedenkrát týždenne, vždy sa teším na „hodinu“, pri ktorej sa mením z učiteľa na žiaka. A to doslovne. Mojou učiteľkou je totiž jedna moja študentka. Okrem toho, že ona samotná má dobrú angličtinu a snaží sa ju zlepšovať, je veľmi milá a srdečná. A navyše sa na ňu veľmi dobre pozerá ☺. Kvôli tomuto všetkému však výraz „hodina“ nie je veľmi presný. Obyčajne sa totiž natiahne asi na 240 minút. Škoda je len to, že je veľmi mladá... Svoje čínske vedomosti či nevedomosti som už mal možnosť vyskúšať aj v praxi. Jednoznačne najnezabudnuteľnejší zážitok v tomto smere by som nazval Príbeh s autobusovou stanicou. Bola akási sobota, pravdepodobne niekedy v marci. V soboty občasne chodievam na part-time job do iného predmestia Šanghaja. Daná sobota nebola výnimkou. Avšak výnimočná bola v tom, že takmer všetko v nej sa začalo zle, ale skončilo dobre. Mal som mať ranné hodiny a aby som ich stihol, musel som vstávať krátko po 5:00 ráno na autobus s odchodom o 6:00. Dlhšie ponocovanie predchádzajúcu noc však zaručilo, že som budík nepočul (alebo žeby nezvonil?) a šokom som sa zobudil celkom dobre vyspatý o 7:00. „............“, zahrešil som. „Nech sa aj rozkrájam, na prvú hodinu už nemám ako prísť. A to som včera ešte písal, že prídem“, hneval som sa sám na seba. Rýchla SMSka a ešte rýchlejšia príprava na odchod ma dostali už o 15 minút neskôr na autobusovú stanicu. Sediac v autobuse dostávam spätnú SMSku: „Je to v poriadku, príď aspoň na druhú hodinu“. Presne to som mal v pláne. „Ešteže je môj nadriadený v part-time viac kamarát ako nadriadený“, vydýchol som si. Hodiny prebehli bez problémov. Po ich skončení prichádzam na zastávku autobusu. Autobusy, ktoré tu zastavujú, nemajú žiadne čísla – len čínske znaky. Sebavedomý z predchádzajúcich ciest rovnakým autobusom a veriac, že rozpoznám dôležité znaky môjho autobusu, nepozriem na papierik s jeho názvom, ktorý mám takmer stále pri sebe. Nastupujem a veziem sa. Cesta trvá asi hodinu. V takom nečase, aký som dovtedy ešte nezažil. Vonku to vyzerá na čínsku verziu slovného spojenia „Ako by sa vonku všetci čerti ženili“. Husto pršalo, bolo úplne zamračené, fúkal silný vietor a v tom všetkom sa nyvše niesol dosť hustý smog. Obloha mala tmavožltú až hnedú farbu akoby na ňu niekto naniesol vrstvu ílovitého bahna. Cestou som potichu počúval výrazy ako „autobusová stanica, vlaková stanica, kde?“ z jednej aplikácie. Asi po polhodine sa mi začalo niečo nezdať. „Toto okolie nespoznávam. A navyše sme nešli okolo vlakovej ani autobusovej stanice, pri ktorých autobus vždy zastavuje“. Začal som mať blbý pocit, ale viezol som sa až kým ma šofér autobusu z neho nevypoklonkoval. Predo mnou autobusová stanica. Pre mňa úplne neznáma. „No super“, prebleso mi mysľou, „vôbec netuším, kde som, neviem, ako sa to tu volá, v baťohu mám roztápajúce sa sa mrazené čínske pirohy, vonku prší a mne sa naozaj nechce absolvovať hodinovú cestu naspäť a potom hodinu a štvrť dlhú cestu správnym autobusom ku mne domov“. V telefóne síce kontakty na čínskych kamarátov mám, ale rozhodol som sa to vyriešiť samostatne. Zjavne som vyzeral zmätene, keď ku mne pristúpil akýsi Číňan z priľahlého stánku. „Autobusová stanica Jinshan kde?“, snažím sa spýtať. Pozrie na mňa nechápavým pohľadom. V predchádzajúcom autobuse naučenú vetu opakujem, tentoraz sa snažím využiť inú intonáciu. Intonácia je totiž v čínštine neskutočne dôležitá a Číňania radi nerozumejú, ak slovo nevyslovíš PRESNE tak, ako sa má. Nato vytiahne papierik a začne naň niečo škriabať po čínsky. Nemám potuchy čo. A tak vetu zopakujem po tretí a štvrtý raz. Pridávam aj názov môjho predmestia. Zrazu jeho ruka vystrelí a ukáže na jeden autobus. Nabudený čiastočným úspechom prídem k autobusu a jednej čínskej pracovníčky ukazujúc na autobus moju vetu opakujem. Prikývne. Čiastočne s výdychom a nabudený adrenalínom sadám do autobusu. A za zhruba 30 minút som na mojej domácej autobusovej stanici. „Wow, zvládol som to“, až pri vystupovaní zo mňa napätie opadlo. Bol som na seba pyšný. Uznanlivo sa vyjadrovali aj moji kamaráti. S nimi som tiež absolvoval ďalší exkurz do obľúbenej voľnočasovej aktivity čínskeho obyvateľstva. Návšteva KTV bola jednoznačne zážitkom. Že čo to KTV je? Nazval by som to súkromné čínske karaoke. Skupina si prenajme na niekoľko hodín samostatnú, uzavretú, tlmene osvetlenú miestnosť vybavenú pohodlnou sedačkou, stolíkom, dvoma televíznymi obrazovkami a niekoľkými mikrofónmi. A potom už je len na ľuďoch aké skladby si tam zahrajú, zaspievajú s pomocou slov na televíznych obrazovkách či zatancujú. A koľko pri tom vypijú a zjedia. Pri skupine dobrých kamarátov je to naozaj niečo, čo by pri návšteve Číny nemalo chýbať. Ja som si to pravdaže nemohol nechať ujsť takisto. A verte mi – oplatilo sa. Okrem všetkého už uvedeného sa mi zapísala do pamäti ešte jedna drobnosť. O tom, ako si Číňania dávajú anglické mená, som už písal predtým. Ale až tentokrát som v danom procese bol priamo zaangažovaný. Po jednej hodine za mnou prišla jedna študentka s tým, že si chce zmeniť anglické meno. „OK, bez problémov“, hovorím jej. „Ako sa chceš volať?“. „Vymysli mi meno ty“, prekvapuje ma odpoveďou. Prekvapený ale aj poctený som preto napísal na tabuľu 5-6 dievčenských mien, ktoré sú v Európe bežné alebo sa mi páčia. Jedno si s úsmevom na tvári vybrala. „Neuveriteľné“, povedal som si, keď odchádzala. „ešte ani nemám svoje vlastné dieťa a už som dal meno človeku. A vôbec mi nevadí, že netuším, ako dlho ho bude používať...“.

Od môjho príchodu z Hong Kongu až doteraz trávim veľa času v škole. Nie je preto prekvapením, že mnoho zážitkov pochádza práve z tohto prostredia. Väčšina mojich tried sa nezmenila. V rozvrhu mi zrušili hodiny s dvoma triedami a „obdarovali ma“ väčším počtom hodín so začiatočníckymi skupinami triedy Melbourne. „No fasa, zrušili mi hodiny s triedami, ktoré aspoň ako tak vedia po anglicky a práca s nimi je teda ľahšia. Naopak, veľa času budem tráviť s Melbourne, kde je komunikácia o dosť komplikovanejšia“, pomyslel som si na začiatku. Avšak tak ako mnohokrát predtým, aj táto skutočnosť nakoniec vyústila do niečoho výnimočného. Triedu som viac spoznal ako celok aj ako skupinu individuálnych študentov. Tá trieda má akýsi náboj dobrej energie. Najviac srší z aktívnych a pre angličtinu nesmierne zapálených študentov a študentiek. Asi nikdy nezabudnem na nadšenie v očiach aj aktivitách, ochotu a obetavosť viacerých z nich – Lucy, Maia, Olive, Sadie, Peter a Dana. Mimochodom, Dana je chlapec☺. Rovnako sa mi zapísali do pamäti Catherine pre jej nadšenie z hier a spevácke nadanie, Felicia spolu s Ramyou a Paulou pre ich priateľskosť a plachosť, Nara, Achit, Kacey, Erica a Kali pre ich väčšiu alebo menšiu utiahnutosť napriek tomu, že vedia veľa, či Effie pre jej šibalský úsmev napriek tomu, že učenie vcelku zanedbáva. Spoločný výlet do zábavného parku v Suzhou po napísaní skúšok uprostred semestra bol preto nezabudbuteľný. Okrem Melbourne je mojou tradične obľúbenou triedou aj Adelaide – a to nielen kvôli tomu, že je v nej najväčšia koncentrácia dievčenskej či ženskej krásy na škole. Od ostatných tried sa dosť odlišuje. Je v nej menej študentov, majú najlepšiu úroveň angličtiny zo všetkých tried, nenosia školské uniformy ako všetci ostatní a vo všeobecnosti mi prídu dospelejší ako ostatní. Vždy som preto rád, keď ich vídavam nielen v triede, ale aj počas speváckych a tanenčých súťaží, ktoré škola organizuje pre študentov. V rámci utužovania kolektívu a inšpirovaný osobnými skúsenosťami z mojich univerzitných rokov som na začiatku semestra prišiel s iniciatívou neformálnych stretávok učiteľov angličtiny (mňa s Dominikou aj čínskych učiteliek) so študentami pri čaji, káve alebo horúcej čokoláde v miestnych reštauráciach a kaviarňach. S názvami ako „Stammtisch“, „Chinglish Saloon“ či „English Corner“ boli tieto stretávky plné hier a zábavy a boli nesmierne obľúbené medzi študentami aj učiteľmi. Plán bol stretávať sa každý štvrtok. Nakoniec z toho boli len tri štvrtky. Prečo? Školské pravidlá hovoria, že študenti musia byť späť na internátoch v areáli školy nie neskôr ako 20:30. Celá škola je pritom nepretržite strážená (či kontrolovaná?) kamerami. Po skončení tretieho stretnutia v tradičnom čase medzi pol siedmou a siedmou večer sa však niektorí menej zodpovední študenti vybrali kdesi na neznáme miesta a vrátili sa až po 20:30. Pri návrate ich pravdaže videlo oko kamery. Neskôr to zbadalo aj oko riaditeľa školy. A nakoniec naše oči neuvideli žiadne ďalšie stretnutia organizované mimo školy. Moje hodiny prebiehajú v zásade v nezmenenom režime. Na prítomnosť asistentiek učiteľa a cvičenie očí som si už zvykol. V priebehu niekoľkých týždňov som však spolu so zvyšujúcou sa teplotou vonku zbadal aj ďalšie novinky. Neviem, či v dôsledku čínskej kultúry alebo vládnej propagandy (alebo oboch) sa študenti musia za zvuku pochodovej hudby pravidelne niekoľkokrát denne v teplejšom počasí zhromažďovať s vlajkou každej triedy v zástupoch na veľkom ihrisku, kde následne za zvuku iných tónov v radoch synchronizovane skáču a cvičia. Všetci sa pritom usmievajú, vyzerajú šťastní a berú to ako úplnú samozrejmosť. Pre mňa to bol najprv šok a prekvapenie. Cítil som sa, akoby som sa ocitol v období pred 30-40 rokmi. Hoci som nikdy nevidel spartakiádu za čias Československa, predpokladám, že vyzerala nejako podobne. Aby som nezabudol na poriadok, disciplínu a prísne delenie funkcií, ktoré sú mladým Číňanom vštepované už od útleho veku, pravidelne vídavam aj večerné hodiny medzi 18:30 a 20:15 a študentov v rôznofarebných šiltovkách. Tí, ktorí majú oranžovú šiltovku, sú v danom týždni zodpovední za upratovanie celého areálu školy. Tí, ktorí sa pýšia žltou šiltovkou, majú moc. Sú niečo ako policajti a dozerajú na poriadok. A obyčajne sa tvária rovnako kamenne ako ich profesionálni starší kolegovia. Okrem toho, niektorí učitelia sú ozdobení červenými páskami cez ruky. Ich špecifická funkcia mi zatiaľ nie je známa. Typické znaky čínskej kultúry v školskom prostredí, veľkú úctu a rešpekt k učiteľom ako aj emocionálnu spontánnosť a bezzábrannosť, som mal možnosť vidieť naplno aj úplne na začiatku semestra. Jedna z asistentiek, Michelle, totiž mala odísť do centra Šanghaja a učiť v druhej pobočke našej školy. Zjavná obľúbenosť a smútok študentov, predovšetkým z triedy Adelaide, nad jej núteným odchodom bolo pritom nemožné si nevšimnúť. Viaceré zo študentiek sa totiž po danom zistení úpenlivo a nahlas rozplakali a takto plačúc chodili po škole a do svojej triedy. Nebolo pritom podstatné, či boli vo veľkom dave alebo len osamote. Táto skúsenosť bola pre mňa príjemná aj nepríjemná. Opäť som totiž zbadal veľkosť statusu učiteľa v Číne. Na druhej strane, neviem a nechcem si predstaviť situáciu, ktorá nastane pravdepodobne budúci rok v januári, keď odídem zo školy nielen ja, ale aj Dominika... S príchodom jari a otepľovaním ma tiež trochu prekvapilo ako citliví sú moji študenti na teplo. Niekoľkokrát som s nimi mal totiž hodinu vonku. Vo všeobecnosti sú takéto hodiny populárne. No keď sa vonkajša teplota pohybovala len okolo 20 stupňov, mnohí z tých, ktorí sedeli na slnku, dávali veľmi okato najavo ako nesmierne teplo im je a ako idú už-už odpadávať. Neviem, či je to typické pre všetkých Číňanov, ale ak to moji študenti naozaj len nehrali, som zvedavý, ako vedia prežiť horúce šanghajské letá. Moje triedy mi okrem iného ukázali aj všemožné funkcie lepiacej pásky. Mne doteraz známe funkcie na spájanie vecí, opravovanie vecí a balenie vecí sú vďaka študentom rozšírené aj o funkciu bielitka. Prečo bielitka? Jednoducho. Keď niečo napíšete na papier a chcete to odstrániť, prelepíte nechcený text úzkou priesvitnou lepiacou páskou a pomaly odšklbnete vrchnú vrstvu papiera, na ktorej sa daný text nachádza. S troškou opatrnosti môžete na dané miesto písať opäť. A keď v tom budete takí zruční ako moji študenti, nebudete ani trhať papier a budete vedieť „vybielitkovať“ aj tie najmenšie kusy papiera rôznych tvarov. Okrem všetkého už spomenutého mi pozorovanie života v škole ukázalo ďalšiu črtu čínskych študentov (alebo celej čínskej populácie?). Čo urobíme doma, keď máme plný nos? Jednoduché – vysmrkáme sa. Čo však urobí čínsky študent, keď má plný nos? Obyčajne sa rozhodne pre jednu z dvoch možností. Možnosť A: soplíky poťahuje do seba potichu aj nahlas, osamote a aj keď je v spoločnosti iných. Možnosť B: natlačí si do nosa celú vreckovku a má ju tam narvanú pomerne dlhý čas. Nevadí, že to prekáža pri hovorení alebo že s bielymi vreckovkovými „fúzikmi“ vyzerá viac než komicky. Máloktorí využijú vreckovku „európskym“ spôsobom. Ktovie, asi je smrkanie na verejnosti podobne neprijateľné ako v Japonsku. Ak je to naozaj tak, tak musím však úprimne povedať, že je mi priateľnejšie, keď si človek predo mnou vysmrká nos ako keď človek sediaci predo mnou vyvráti obsah svojho žalúdku z idúceho autobusu bez najmenšieho ostychu von oknom. Áno, také som zažil okrem Lhasy už aj tu, v predmestiach Šanghaja. Zo školského prostredia stojí za zmienku ešte jeden zážitok. V jednu aprílovú nedeľu ma škola požiadala, aby som sa zúčastnil výstavy škôl a vzdelávacích inštitúcií. Prvýkrát na výstave nie ako záujemca ale ako predstaviteľ vystavovateľov. Výstava sama o sebe sa neveľmi líšila od európskych štandardov. Samí vystavovatelia, stánky, záujemcovia, katalógy, plagáty a promočné materiály. Občas nejaké to vystúpenie. Sediac a postávajúc pri stánku mojej školy zrazu vidím rozvášnený dav. Akýsi fotograf kľučkuje medzi davom chodiac čelom vzad a snaží sa urobiť fotky kohosi, kto ide za ním. Vlna ľudí sa objaví celá a vidno aj ústredné postavy. Menší Číňan v obleku so ženou v kostýme po svojej pravici. Za ním ďalší dvaja či traja, tiež slušne nahodení. A úplne za nimi asi dvojmetrový Číňan (áno, výšku nepreháňam, aj keď hovorím o Číňanoch☺), ktorý sa prísne a strnulo tváril a pozeral na všetky strany. „To je politik z šanghajskej vlády. Tvár sa reprezentatívne a usmievaj sa“, pošepla mi do ucha Michelle ukazujúc na malého Číňana v popredí. Jeden z tejto VIP skupiny si ma všimol, potriasol mi rukou. Niečo sa ma po čínsky spýtal, ja som sa naňho len usmieval. Michelle odpovedala na všetko a tiež sa tvárila pomerne šťastne. Asi to bola veľká vec aj pre ňu. Politici a dvojmetrový bodyguard sa prešli naším aj inými stánkami a pohli sa upútavať pozornosť ďalej. Pri ich odchode som si uvedomil akú úctu, rešpekt či strach majú bežní Číňania pred mocnými, ktorí sú od nich častokrát na míle vzdialení. Opäť niečo, čo až som až v takejto miere na Slovensku nezažil.

Cestovateľská časť môjho ja v tomto období často oddychovala. Po troch mesiacoch putovania Hodvábnou cestou, mesiaci učenia sa na nové prostredie a nečakanom mesiaci cestovania po Filipínach, Macau a Hong Kongu som žiadne veľké cesty ani neplánoval. Namiesto toho som sa chodieval pozrieť na zaujímavé miesta, ktoré vie ponúknuť Šanghaj. Len niekoľko málo dní po príchode z Hong Kongu bolo takým miestom staré mesto Yuyuan v okolí záhrad Yuyuan. Celé sa totiž odelo do rôznofarebných lampiónov, ktoré najmä večer po zotmení vyzerali úchvatne. Malé červené, žlté, zelené aj modré. Veľké v rovnakých farbách. A všetky v rôznych obrazcoch, častokrát s motívom koňa, keďže len niekoľko dní dozadu sa začal čínsky rok koňa. To, že lákali obrovské davy domácich aj turistov, bolo úplne samozrejmé. Na moje šťastie som však toto všetko videl večer pred oficiálnym začiatkom Čínskeho lampiónového festivalu. Všetko bolo vtedy totiž už pripravené a davy neboli až také neprekonateľné ako na druhý deň. V deň oficiálneho začiatku som sa tam kvôli záplave ľudí ani nevtlačil. Počas víkendov s dokonalou viditeľnosťou sa mojími ďalšími zastávkami stali vyhliadky z najvyšších vyhliadkových veží Šanghaja. Do symbolu mesta, televíznej veže Oriental Pearl TV Tower, som však nešiel. Tú som videl v lete roku 2012. Avšak známy „otvárak na pivo“ alias Šanghajské svetové finančné centrum a futuristicky vyzerajúca veža Jin Mao mi obe za nemalý peniaz ukázali inú perspektívu Šanghaja tak cez deň, ako aj po zotmení. Znovu som sa presvedčil, že Šanghaj sa mi viac páči večer s celou svojou hrou svetiel a farieb ako cez deň. Vidiac z ich vrcholov ešte stále sa stavajúcu Shanghai Tower, ktorá je však už teraz vyššia ako akákoľvek iná stavba v Šanghaji, som sa tiež čudoval, ako boli schopní dvaja Rusi a nejakí Číňania vyliezť na jej vrchol v noci a bez istenia. Pekné počasie z konca marca a začiatku apríla ma vyhnali poprechádzať sa do viacerých šanghajských parkov. Či už osamote popri pudongskom nábreží rieky Huangpu, parku v Lujiazui či Century parku alebo obklopený novými kamarátmi v Gucun parku, všetky boli pre mňa viac než príjemným prekvapením a dostali sa na popredné priečky v zozname mojich obľúbených miest v Šanghaji. Všetky tieto parky som navyše videl v najlepšom ročnom období – v čase, keď kvitli sakury. Množstvo malých bielych, ružových a zriedkakedy aj žltých kvietkov poletovalo vzduchom takmer všade, kam sa oko pozrelo. Priam ideálne počasie s modrou oblohou, príjemnou teplotou a miernym vetríkom výborný dojem ešte znásobili. A nevadilo mi pritom ani to, že o možnosť vychutnať si danú scenériu a atmosféru som sa musel deliť so stovkami, možno tisíckami ďalších ľudí. Pri nemožnosti ísť si pozrieť scenérie kvitnutia sakury do Japonska, ktoré je nimi v jarnom období vyhlásené vo svete, mi príležitosť vidieť to v čiastočne obmedzenej miere v Šanghaji prišla veľmi zadobre. V rámci spoznávania rôznych kútov mesta som sa zastavil aj v historickom vodnom meste Qi Bao, ktoré ma na jednej strane potešilo svojou blízkosťou, niekoľkými kanálmi a mostami, ale dojem bol do istej miery schladený predavačmi všakovakých čínskych chutných aj menej chutných snackov, ktorí sa snažili prilákať obrovské davy pomaly sa vlečúcich ľudí do svojich obchodov. „Pôjdem sa pozrieť aj do ďalšieho podobného mesta, ktoré mi moja šéfka Emma odporučila“, povedal som si, keď som z Qi Baa odchádzal. Okrem krátkych výletov vrámci mesta som však cestoval často aj za hranice Číny. Nie však reálne, ale len virtuálne. Značnú časť môjho voľného času som totiž venoval prípravám na nadchádzajúce leto, ktoré sa už tradične bude niesť v nabitom cestovateľskom duchu. Od konca letného semestra v polovici júna ma to ťahá na 9- až 10-dňový výlet za čínskou prírodou v provinciách Hunan a Anhui. Od 29. júna do 30. júla budem obdivovať historické, kultúrne aj prírodné krásy Japonska a Južnej Kórei. Zhruba od 4. augusta do 10. augusta sa budem snažiť porovnať podmienky života Južnej Kórei s jej rozhádaným bratom, Severnou Kóreou. Od 11. augusta do 31. augusta si budem užívať cestovateľské momenty v južnej Číne s mojou rodinou (áno, keď Mohamed nejde k hore, musí ísť hora k Mohamedovi☺). A od 1. septembra začínam opäť v škole zimný semester. Opäť teda nebudem mať čas nudiť sa. Kto sa chce pridať? Okrem uvedených plánov ma to stále ťahá aj do Hangzhou, mesta neďaleko Šanghaja. Môj čínsky kamarát a spolucestovateľ po Kashgare a Turpane Autumn mi odporučil navštíviť Hangzhou niekedy medzi druhou polovicou apríla a koncom mája. „Dostatočne dlhé obdobie na to, aby bol aspoň jeden víkend s pekným počasím. Do Hangzhou nechcem ísť vtedy, keď bude pršať – najmä keď je tak blízko a môžem ho navštíviť aj neskôr“, povedal som si na začiatku jari. No tento zámer sa stále akosi nedarí naplniť. Prečo? Nie je to kvôli armáde komárov, ktoré sa v Šanghaji a celom jeho okolí rozmohli a proti ktorým niekedy úspešne a niekedy neúspešne bojujem v byte, v mojej kancelárii, v škole aj mimo školy. Hlavnou príčinou je počasie od polovičky apríla. Zdá sa to byť takmer neuveriteľné, ale už päť či šesť týždňov v kuse má počasie nasledovný charakter: cez pracovný týždeň je celkom pekne, slnko svieti a na oblohe sa objaví mrak len z času na čas. A cez víkend? Je veľmi zamračené a prší. Príde pondelok a všetko je opäť OK. Pri zhruba štyroch týždňoch, ktoré mi ostávajú do konca školského roka začínam pri ostatných povinnostiach pochybovať, či sa mi Hangzhou do konca júna podarí navštíviť. Nevadí, ak sa nepodarí teraz, jeseň je ďalšie ideálne obdobie na návštevu.

V neposlednom rade, moje pozorovanie tradičného života čínskej spoločnosti ma obohatilo o nemálo ďalších poznatkov. Tie z nich, ktoré už boli v úlomkoch spomenuté niekde v predchádzajúcich kapitolkách či článkoch, už pravdaže opakovať nebudem. Zistil som napríklad to, že Mao ce Tunga, človeka, ktorý je pre Čínu to isté ako Lenin pre Rusko, stále oslovujú ako „chairman Mao“. Je pritom úplne jedno, či je človek mladý alebo skôr narodený. Častokrát ma týmto označením prekvapili aj mladí, u ktorých som si myslel, že sú viac otvorení a liberálnejšie založení. Ďalší dôkaz, že Mao je tu stále v úcte a že režim sa tu v Číne v najbližších rokoch pravdepodobne nezmení. V súvislosti s politikou som si uvedomil aj to, že v dôsledku čínskej politiky jedného dieťaťa je využívanie pomenovaní „brat“ a „sestra“ odlišné ako na Slovensku. Keď Číňania hovoria o svojich súrodencoch, častokrát nimi myslia svojich bratrancov a sesternice. Keď už rozprávam o rodine a vzťahoch, nedá mi nespomenúť ďalšiu vec. Číňania majú svoju obdobu sviatku Všetkých svätých. Dokonca je to aj štátny sviatok ako u nás. Okrem iného to znamená aj jedno odporúčanie: necestujte nikam v takýto deň a už určite nie autobusmi MHD. Všetko je preplnené a dopravné zápchy naozaj nemajú konca. Čínsky sviatok zosnulých by ste však márne očakávali na začiatku novembra. Obyčajne sa slávi na začiatku apríla. Po anglicky ho nazývajú „tomb sweeping“, čo v preklade znamená „zametanie hrobiek“. Keď som to počul po prvýkrát, pomyslel som si: „Tí Číňania sa nezdajú. Zďaleka nie sú najbohatší národ na Zemi, ale všetci si môžu dovoliť stavať hrobky pre svojich zosnulých?“. Až moja šéfka Emma ma vyviedla z omylu. „Nie, hrobky vôbec nie sú bežné, skôr vyzerajú ako normálne hroby“. Pri tomto sviatku ma prekvapila ešte jedna vec. Deti na hroby svojich zosnulých zväčša nechodia. Ako mi povedala jedna študentka z triedy Adelaide: „Mám 17, ale pri hroboch som ešte nebola. Rodičia vravia, že pôjdem, až keď budem staršia“. V súvislosti s predchádzajúcou skutočnosťou nie celkom chápem obrovskú vášeň a nadšenie Číňanov pre pozeranie násilných filmov. Akčné filmy, thrillery a horrory plné napätia, zbraní, krvi a smrti sú tu asi populárnejšie ako akýkoľvek iný žáner. Jednoznačne ma o tom presvedčili viaceré triedy, s ktorými som mal možnosť pozerať filmy po napísaní skúšok uprostred semestra. Dvom triedam som dal na výber: buď si pozrieme umelecko-cirkusové predstavenie Cirque du Soleil (predpokladám, že vám ho nemusím predstavovať) alebo film Expendables 2 – super akčný film s prvkami komédie so všetkými drsnými chlapíkmi strieborného plátna ako S. Stallone, J. C. Van Damme, A. Schwarzeneger, B. Willis, Ch. Norris a inými. Ak hádate, že si vybrali Expendables 2, tak hádate správne. Navyše, najväčšie vzrušenie a záujem vyvolali práve tie scény, kde ľudia zomierali tým najbrutálnejším spôsobom. Rovnako paradoxne v tomto duchu vyznieva aj skutočnosť, že Číňania sú asi viac puritánskejší ako puritáni. Na jednej strane totiž nemajú problém pozerať sa na násilie najhrubšieho zrna. Na druhej strane, pri pozeraní reklamy na ženskú spodnú bielizeň, kde sa žena s vyzývavými krivkami ukázala v podprsenke asi na tri sekundy, mnohí sa cítili pohoršení a išli si zakrývať oči. Už predchádzajúce skúsenosti ma presvedčili, že vzťahy a úloha rodiny sú v čínskej spoločnosti dôležité. Ale až nedávne zážitky mi ukázali do akej miery je pre nich dôležité udržiavať si spoločenský status prostredníctvom rodiny. Nazval by som to takto: „Kto má rodinu, je slušným a rešpektovaným členom spoločnosti“. Inak si totiž neviem vysvetliť to, čo som videl niekoľkokrát pri prechádzkach s Ellen v šanghajskom People’s parku. Davy ľudí vo veku okolo 50 rokov a viac, ktorí si so záujmom prezerali nekončiace rady ružových, modrých a bielych papierov zatavených vo fóliách. Iní zadávali akési údaje ľuďom na stoličkách. „Manželský trh“, povedala mi Ellen. „Spoločenský tlak na všetkých slobodných od 25 rokov vyššie je tu v Číne obrovský. Rodičia preto hľadajú pre svoje dospelé ratolesti vhodných partnerov takto pomocou inzerátov. Ružové papiere sú dievčatá. Modré papiere vypĺňajú slobodní muži. Biele sú pre oboch“, vysvetlila mi. Na každom papieri o žene bola jej základná charakteristika, predstavy a občas aj fotka. Mužské inzeráty okrem toho obsahovali aj tri dôležité údaje: štvrť, v ktorej záujemca o vzťah býva, výšku platu a či má auto alebo nie. Ellenine slová mi nezávisle potvrdili aj ďalšie kamarátky či kamaráti. Rui písala aké nočné mory máva z toho, keď jej rodičia pravidelne dohadzujú rande naslepo s mužmi, ktorých predtým v živote nevidela. Lydia, hoci nie pod takým tlakom rodičov, ale i tak hľadajúca niekoho, kto „správne“ zodpovie na triádu otázok auto-dom-plat a kto sa jej bude tiež páčiť (pravdaže, toto som sa dozvedel od chalana, ktorý mal o ňu záujem). Iní kamaráti spomenuli, že sa na ne pýtali iné dievčatá, s ktorými sa rozprávali. Priviedlo ma to preto k záveru, že čínska spoločnosť je založená na kontraste hodnôt. Na jednej strane sú v nej totiž dôležité vzťahy a dobro kolektívu a skupiny je dôležitejšie ako dobro jednotlivca. Na strane druhej však čínskej spoločnosti vládnu peniaze. Akoby bola Čína ešte kapitalistickejšia ako mnohé západné krajiny. Nie je tiež nutné podotýkať, že peniaze kazia charakter naozaj bez ohľadu na to, v akej kultúre človek žije. V tomto duchu mi prišlo až ľúto jednej študentky, ktorá bola smutná z toho, že jej mama nebola s ňou na Deň matiek a že sa len minimálne zaujíma o jej výsledky, úspechy, sklamania či o ňu ako takú, keďže stále lieta niekam vo svete a žije v biznise.

19.05.2014