Hong Kong – čínsky nový rok a ja o rok starší

Pagoda z historickej trasy Ping Shan
Uličky v Ping Shan boli niekedy naozaj úzke
Všetci svätí ozdobení na červeno v chráme Wong Tai Sin
Chrám Wong Tai Sin
Z toho dymu neraz až štípali oči. Chrám Wong Tai Sin
Tradičné červené novoročné obáločky
Novoročný pochod mestom sa začína. Predskokani č. 1
Tieto dievčatá s balónikmi boli úžasné
O plné žalúdky a šťastie obecenstva sa starali takéto princezné
Tancujúce letušky Cathay Pacific počas pochodu mestom
Jeden z mnohých ozdobených vozov počas pochodu
Aký by to bol čínsky nový rok bez draka?
Aký by to bol čínsky nový rok, ak by tam ten drak bol naozaj len jeden?
Ďalší z mnohých ozdobených vozov pochodu
Svoj voz museli mať aj džokeji. Však prichádza rok koňa, nie?
Sny počas novoročného pochodu mestom
Kto sa sťažuje, že tých drakov tam nebolo dosť? Tak tu je ešte jeden
Farebný svet Ocean Parku počas novoročného pochodu
Ozdobený voz Ocean Parku. Nuž, mám rád farby...
Cirkusanti z celého sveta sa zišli v Hong Kongu
Tradičný pohľad na Tian Tan Budhu
Z takéhoto výhľadu sa teší veľký Budha
Tian Tan Budha v poobednom slnku
Z výletu lodičkou v dedine Tai O
Rybárska dedina Tai O
Novoročný ohňostroj nad Victoria Bay...
... vedel priniesť neskutočné tvary
Strom želaní. Pravý fake
Západ slnka niekde medzi Hong Kongom a Shenzenom
Vládne verejné byty. Takto bývajú tisíce Hong Kongčanov
Novoročný kvet pre šťastie
Výhľad na mesto z túry po Tsing Yi
Výhľad na most z túry po Tsing Yi
Tradičné hong-kongské jedlo zvané dim sum
Moji narodeninoví spoločníci. Chris, Mandy a Ivy
Farby nočného Hong Kongu počas mojich narodenín
Výhľad z Dračieho chrbta
Túra po Dračom chrbte. Kto sa pridá?
Moji noví hong-kongskí kamaráti – Steven a Florence
A túru sme zakončili pri takejto pláži
Hoci počasie nebolo najlepšie, túra sa vydarila
Posledné momenty v Hong Kongu. Mrakodrapy nenájdete len v centre mesta
Viac v galérii tu

Čínske roky sa vždy nesú v znamení jedného z dvanástich zvierat čínskeho zverokruhu a keďže závisia od fáz mesiaca, nezhodujú sa s oslavami Nového roku západného sveta. To istotne vieme všetci. Ale ako vyzerajú oslavy čínskeho nového roku? Sú to tancujúci draci, ohňostroje a lampióny šťastia? Alebo komorné oslavy v kruhu rodiny a blízkych? Alebo niečo iné? Ak sa vám vynárajú tieto otázky, potom ste na tom rovnako ako ja pred niekoľkými dňami. Oslavy Festivalu jari alebo Lunárneho nového roku, ako niekedy býva čínsky nový rok tiež označovaný, sa človeku naisto vryjú do pamäti. Rodiny sa schádzajú a hodujú pri spoločných večerách. Milióny ľudí cestujú za svojími blízkymi aj cez pol krajiny. Obchody sú ovešané rôznymi reklamami. Ľudia sa obdarovávajú – síce nie tradičnými darčekmi ale červenými obáločkami, ale predsa len. Všetci sú šťastní a užívajú si niekoľko dní voľna, ktoré im zaručujú celoštátne sviatky. Pripomína vám to Vianoce? Mne áno. Nesmiem však zabudnúť ani na veľké oslavy s kamarátmi v uliciach mesta, dych vyrážajúce ohňostroje, pochod mestom a usmiati ľudia so slovami „Šťastný nový rok“ na perách. Rovnako ako u nás na Silvestra. Komu by sa teda málilo decembrových osláv na Slovensku a chcel by zažiť Vianoce a Nový rok ešte raz a navyše naraz, vždy zhruba mesiac po našich sviatkoch sa treba vybrať do Číny, ešte lepšie však do Hong Kongu.

31.1.2014. Prvý deň čínskeho nového roku – roku koňa. Ak by náhodou niekto v Hong Kongu, a predpokladám, že v celej Číne, nevedel, aké zviera čínskeho zverokruhu bude vládnuť nasledujúcich 12 mesiacov, viac než výdatne mu v rozpamätaní pomáhajú obrázky veselých a šťastných koní všade naokolo – na uliciach, na maketách, na novoročných červených obálkach, v reklamách či po zotmení ako svetelné projekcie na najvyšších mrakodrapoch mesta. Deň, kedy sa oslavy mali rozbehnúť naplno – nie tak, ako u nás v predvečer Nového roka. Od 31.1. do 3.2. sú oficiálne celočínske dni voľna. Už vopred som očakával množstvo ľudí všade. A najviac večer, v čase a pozdĺž trasy konania novoročného pochodu mestom a deň neskôr pri sledovaní ohňostroja. Podľa prospektu z informačného centra sa mal pochod začať o 20:00. „Keď si však chcete zaistiť dobré miesto, prídite okolo 15:00“, poradila mi pani z centra. „Dokelu, už o tretej? Však to do ôsmej prirastiem k zemi. Risknem to a budem sa snažiť získať dobré miesto „až“ okolo štvrtej – teda štyri hodiny pred začiatkom“, rozhodol som sa potichu. A dovtedy som chcel navštíviť ďalšie dve pamiatky zo svojho zoznamu. Historickú trasu Ping Shan a jeden z najvýznamnejších chrámov v Hong Kongu – chrám Wong Tai Sin. Ani jedna z nich však nebola blízko centra a od seba boli tiež pomerne ďaleko. Trasa Ping Shan sľubovala náhľad na život Hong Kongu pred tým, než bol kolonizovaný Veľkou Britániou. A v podstate svoj účel splnila. Jedna trojposchodová pagoda, niekoľko tradičných uličiek len s bicyklami a bez hlučnej premávky a zopár menších chrámov. Pravdaže, budhistických. Aby sa dobrí duchovia nasýtili, pred každou sochou Budhu bolo naskladané ovocie a mandľové sušienky. „Som zvedavý, či to tí dobrí duchovia stihnú zjesť pred tým, než sa to ovocie pokazí“, prebleslo mi s úsmevom mysľou. Príjemne na mňa zapôsobilo aj minimum ľudí, ktorí ma mojou prechádzkou sprevádzali. Najskôr preto, že trasa sa nachádza fakt ďaleko od mesta. Moje nadšenie z malého množstva ľudí však akoby všemohúci Dr. Murphy vypočul. Po asi 45-minútovej ceste metrom ku chrámu Wong Tai Sin som bol už v podzemnom areáli metra smerovaný políciou vopred vybranou cestou spolu s davom ľudí, aby som sa následne mohol postaviť do na pohľad nekonečne dlhého hadu ľudí, ktorí chceli rovnaký chrám navštíviť. Našťastie, had sa pohyboval pomerne rýchlo a asi do pol hodiny som v tlačenici s ostatnými prekročil brány chrámu. Tentokrát bol chrám oveľa väčší ako všetky ostatné predtým navštívené v Hong Kongu či v Macau. Pravdepodobne preto, že je navštevovaný ako budhistami, tak aj taoistami a konfucianistami. Pomaly som teda prechádzal nádvoriami, obchádzal rady modliacich sa a nakúkal do vnútra jednotlivých menších chrámov v areáli. Nad hlavami som mal častokrát červené alebo žlté lampióny. Takmer každý človek naokolo držal nad hlavou pomaličky horiace vonné tyčinky. Ich počet a dym z nich boli tak silné, že ma neraz začalo štípať v očiach. Veľa sôch drakov a iných svätých stvorení bolo ozdobených krásne naaranžovanými červenými stužkami. A nesmiem zabudnúť ani na stromy v areáli chrámu, ktoré boli ovešané množstvom červených novoročných obáločiek. Pýtate sa, čo v nich obyčajne býva? Istotne je to nejaký darček. Pokiaľ sú darované v rámci rodiny, sú v obáločke najskôr peniaze. Obnos pravdaže závisí od finančných možností darujúceho a od toho, aký blízky vzťah má s obdarovaným. Bežní ľudia teda nerozdávajú obáločky len tak kde-komu na ulici. Pokiaľ nájdete obáločky takto na strome, ako v navštívenom chráme, pravdepdobne tam bude opäť nejaká drobná bankovka. A pokiaľ sú červené obáločky darované na ulici, môžete v nich očakávať nejaký darčekový poukaz alebo zľavu na produkty rôznych značiek. Nasýtený dojmami z významného chrámu, v ktorom bola pokora, rešpekt a náboženská atmosféra cítiť vďaka množstvu veriacich oveľa viac ako inokedy, som sa napokon vybral smerom k vytipovanému stanovišťu, odkiaľ som chcel pozorovať pochod. Zásobený drobnými sladkosťami, vodou a mierne zasýtený McDonaldovským fast foodom (nechcelo sa mi hľadať nič lacné lokálne) sa mi nakoniec podarilo doraziť na miesto krátko pred 16:00. Premávka ešte prúdila. Kovové zátarasy boli zatiaľ len na jednej strane cesty, ale očakával som ich prítomnosť aj na druhej strane. A ľudia sa už pomaličky začali schádzať. Niektorí sa opierali o zátarasy, iní sedeli v ich blízkosti. O 16:00 však stále bolo našťastie ešte mnoho výborných miest na výber. Vybral som si miesto a odvtedy som sa z neho nepohol. Takmer oproti mne už stála kovová konštrukcia so svetelnou technikou. Neskôr sa úplne oproti mne rozrástol kútik pre zvedavé oči televíznych kamier, ktoré prenášali obraz a zvuk, avšak nie atmosféru do mnohých domácností v Hong Kongu a v Číne. „Byť presne oproti médiám je jednoznačne dobré znamenie“, pomyslel som si. Každú hodinu som potom pozoroval, ako sa ulice okolo mňa zapĺňajú. Okolo piatej sa takmer všetky dobré miesta v prvej línii pri zátarasách minuli. Premávka stále ešte prúdila. Okolo šiestej už boli na každej strane cesty asi tri rady ľudí. Zátarasy boli na oboch stranách cesty, svetelná technika sa zahrievala a začala hrať hudba. Premávka bola výrazne obmedzená a krátko nato zastavená úplne. Organizátori pripravovali cestu a lepili na ňu rôzne lepiace pásky. Okolo siedmej už bolo všade naokolo dosť veľa ľudí, stmievalo sa. Médiá priravené, moderátori začali svoju prácu. Nehovorili pritom len do kamier, ale zabávali celý okolitý dav. Rozprávali sa, bavili sa s publikom, ľudí v prvej línii, cudzincov a malých detí sa pýtali ako sa im páči, odkiaľ sú a čo očakávajú. A za každú odpoveď boli obdarovaný. Drobnou taštičkou alebo veľkou taškou. A ja? Bol som tiež medzi opýtanými a obdarovanými. Vo veľkej taške na mňa čakal pekný kreslený rozkladací kalendár roku koňa. Medzi to všetko prechádzali po vnútornej strane zátaras 12- až 15-ročné dievčatá a načiahnuté ruky publika obdarovávali všetkým možným. Darčekovými poukážkami v červených obáločkách, drobnými snackmi či detskými kráľovskými korunami. Pravdaže, vďaka svojmu exkluzívnemu miestu sa mi ušlo po každom z nich. A okolo siedmej už začali trasou pochodu pochodovať rôzne účinkujúce skupiny. Nie skupiny hlavného programu pochodu s ozdobenými vozami, ale menšie miestne školy tanca, futbalu, hudobné skupiny či skupina extrémnych športov. Obyčajne deti alebo tínedžeri, výnimočne aj dospelí. A verte mi, už aj vtedy sa bolo na čo pozerať. Pri pozorovaní rozsvietených tvárí všetkých zúčastnených, pri pohľade na radosť z možnosti ukázať, čo dokážu a priniesť tak šťastie, pokoj a spokojnosť do duší radov ľudí za zátarasami nemohlo ani jedno srdce zostať chladným. Bolo viac než jasné, že všetky skupiny si na príprave dali nesmierne záležať. Nielen na tom, čo ukážu, ale aj na svojích kostýmoch. Mne osobne sa najviac páčila skupina menších dievčat oblečených v kostýmoch z pestrofarebných balónikov a pripomínali rôzne morské potvorky, ktoré s radosťou zatancovali svoju nacvičenú choreografiu a nakoniec všetkým popriali „šťastný nový rok“. Každá skupina z tejto „predskokanskej“ série sa pritom ukázala dva- až trikrát a viac než úspešne tak vyplnili poslednú hodinu pred začiatkom samotného pochodu. A samotný pochod? Nuž, ten sa ani nedá slovami opísať. Všetky pozitívne superlatívne prívlastky, ktoré slovenčina má by som tu mohol vymenovať a stále by to asi dostatočne neopísalo aký neuveriteľný dojem som z daného pochodu mal. Všade radosť, úsmevy, zábava a dobrá nálada. Všade farby, do najmenších detailov vypilované choreografie, dokonalé kostýmy účinkujúcich. A každá skupina nasledovaná jedným krásne vyzdobeným pochodovým vozom – presne takým, aké ste možno videli v niekoľkých amerických filmoch. Dúfam, že fotky vedia moje slová doplniť dostatočne. Účinkujúci boli vždy združení podľa príslušnosti k spoločnosti, škole alebo štátu. Ako hlavný sponzor mala právo prvého vozu letecká spoločnosť Cathay Pacific. Toľko letušiek a letušiakov zvŕtajúcich sa na zábavné tóny som ešte nevidel. Rovnako tak ako som predtým nevidel ďalšie skupiny tanečníkov, akrobatov, hudobníkov a iných z rôznych miestnych aj zahraničných spoločností a združení. Okrem väčšiny účinkujúcich z Hong Kongu a z Číny sa na pochode zúčastnili aj sexi cheerleaderky z USA a Austrálie, chlapíci zo Singapuru, ktorí stvárali kúzla s ohňom, zbor bubeníkov zo Španielska, zbor hudobníkov z Holandska, ktorí popri hraní na rôzne hudobné nástroje aj bicyklovali, cirkusanti z Írska, tae-kwon-disti z Južnej Kórei a snedí exotickí (či erotickí?) tanečníci a tanečníčky z akéhosi karibského ostrova. Pri pohľade na všetky zúčastnené zahraničné skupiny som sa nevedel ubrániť pocitu aká skvelá príležitosť takýto čínsky nový rok je na prezentáciu krajiny v zahraničí. „V rámci svojej kultúrnej diplomacie a snahy rozšíriť verejné povedomie obyvateľstva v týchto končinách Zeme už o samotnej existencii Slovenska by bolo výborné, keby sa aj naša domovina mohla na takomto niečom zúčastniť“, pomyslel som si. Na pochode nemohli chýbať ani slávne čínske draky a dračí tanec. „Konečne naozajstný, nefalšovaný dračí tanec v Hong Kongu, v Číne“, nieslo sa mi tiež mysľou. Samotný pochod trval zhruba dve hodiny. Po prejdení posledného vozu som sa ako v tranze vybral pomaličky k metru. Davy okolo mňa zmizli ani som sa nenazdal. Zato metro praskalo vo švíkoch. Celou cestou som vstrebával tak nesmierne silný zážitok, akým tento pochod jednoznačne bol. „Ak do Hong Kongu, určite treba prísť práve v tomto období. Mesto sa napriek dvojnásobným cenám ukáže v tom najlepšom svetle“, opakoval som si. To, že mi posledný autobus od metra k Joshovi domov ušiel ma netrápilo. Nič mi nevedelo pokaziť náladu z pochodu. Cestu som poznal, do pol hodiny som bol u Josha aj pešo. On celý deň trávil s rodinou – podobne ako veľa ďalších obyvateľov Hong Kongu aj Číny. V čase môjho príchodu okolo polnoci doma stále ešte nebol. A ja? Rýchlo som sa pobalil – nasledujúce ráno ma totiž čakalo sťahovanie k mojej druhej CS hostiteľke v meste. K Joshovi domov totiž prichádzala jeho rodina, ktorá podľa jeho slov „nebola veľmi naklonená myšlienke couchsurfingu“. Potom som už len ľahol do postele a zaspával s blaženým pocitom. To trojhodinové čakanie na ulici do začiatku pochodu „predskokanských“ skupín sa jednoznačne oplatilo.

V prvý februárový deň vstávam pomerne skoro. S mojou novou hostiteľkou Mandy som sa totiž noc predtým dohodol, že sa stretneme pri jej zastávke metra okolo 9:30 ráno. S Joshom som mal príležitosť rozlúčiť sa len ďakovnou správou na list papiera. Prišiel som na dohodnutú zastávku a zakrátko nato aj Mandy. Asi 25-ročná veľmi milá, drobná dievčina z Hong Kongu, vegetariánka, takmer stále s dobrou náladou, hoci niekedy na môj vkus viac afektovaná ako bolo vhodné. A zidealizovane zamilovaná do Nemecka, nemeckej kultúry a obyvateľstva tejto krajiny. Niekedy mi prišlo celkom zábavné, ako do svojích anglických viet so železnou pravidelnosťou vkladala „Deutschland“ namiesto „Germany“, „Deutsch“ namiesto „German“ a „Ja“ namiesto „Yes“. Ako hostiteľka však bola výborná. Po krátkej dodatočnej ceste autobusom som si zložil veci u nej doma. Tam som sa zoznámil s jej mamou a ďalším CS hosťom, 20-ročným Britom menom Chris. Podobne ako ja, do Hong Kongu si prišiel vybaviť čínske pracovné víza, aby mohol učiť angličtinu. Na rozdiel odo mňa ale prišiel len noc predtým. A ako vyzeral jej byt? Pamatáte si na Josha, jeho dokument o bývaní v Hong Kongu a o vládnych bytoch? Tak presne do takého bytu som zavítal. Jedna väčšia predsieň, ktorá slúžila aj ako spálňa (spí sa pritom na poschodových posteliach bez matrací, len na drevených pričniach), aj ako obývačka a aj ako jedáleň. Po pravej aj ľavej strane všetky veci v domácnosti. Na konci tejto predsiene bola jedna drobná kúpeľňa a záchod, bez pračky. A tiež maličká kuchyňa. Predpokladám, že obyčajne bývajú v takomto bytíku asi štyria ľudia. „Čakajú ma síce jednoduché, ale podľa všetkého príjemné podmienky“, pomyslel som si. Všetci spolu sme sa naraňajkovali a pripravili na ďalší deň spoznávania ostrovov, ktoré tvoria územie Hong Kongu. V tento deň sme mali na muške ostrov Lantau s jeho kláštorom Po Lin, gigantickou sochou Tian Tan Budhu a tradičnou rybárskou dedinkou Tai O, ktorá nám sľubovala zhliadnutie bielych delfínov. A pravdaže, večer sme chceli ísť pozrieť na ohňostroj nad Victoria Bay. Z bytu sme sa vytrepali až okolo 11:00. Cesta ku obrovskému Budhovi bola pre mňa prekvapivo dlhá. A vystúpiac z prvého autobusu nás všetkých položil do kolien neskutočne dlhý rad ľudí čakajúcich na jazdu k Budhovi. Na naše šťastie, asi tri štvrtiny z nich chceli ísť lanovkou a boli ochotní na ňu čakať snáď aj dve hodiny. My sme sa rozhodli pre menej časovo náročnú, lacnejšiu a asi menej zaujímavý dopravný prostriedok – autobus. Do asi polhodiny sa nám podarilo nastúpiť a o ďalšiu pohodinu sme už aj vystupovali pri kláštore Po Lin. Obrovská socha bola vskutku pozoruhodná. Od kláštora ju delilo mnoho schodov, ktoré sa strácali pod podrážkami zástupov miestnych aj zahraničných turistov. „Stále je totiž oficiálne voľno“, uvedomil som si. Vďaka silnému protislnku bol ale výhľad od sochy lepší ako socha samotná. Všade naokolo zalesnené kopce, v diaľke oceán. A na jednej strane geniálny pohľad na kláštor z vtáčej perspektívy. Ak má človek čas, jednoznačne sa oplatí vidieť. Žalúdky sme naplnili rezancami z miestnej minireštaurácie za maxi ceny a potom hor sa na rýchlu prehliadku kláštora. Neviem, či kvôli štípaniu v očiach kvôli dymu z vonných tyčiniek alebo tradičnom vybavení tohto budhistického kláštora na mňa samotný Po Lin nezanechal nezabudnuteľný dojem. Odchádzali sme okolo 15:00. Pred nami ešte rybárska dedina Tai O a hodinu a pol dlhá cesta do centra. Začal som mať obavy, či to na ohňostroj, respektíve na možnosť uchmatnúť si dobré miesta, stihneme. Ohňostroj sa totiž začínal o 20:00. „Neboj, určite ohňostroj stihneme“, neustále ma ubezpečovala Mandy. Tai O sa nakoniec ukázala ako celkom malá dedina postavená sčasti na drevených koloch a sčasti na pevnine na brehu rieky. Takmer všetky domy boli postavené z plechových plátov, aby nezhoreli tak ľahko ako pred niekoľkými rokmi. Všetci traja sme sa previezli lodičkou s vierou, že biele delfíny sa ukážu. Asi však odplávali pozrieť sa na ohňostroj, nič okrem odpadkov sa totiž z vody neukazovalo. Prešli sme sa preto dedinou aj pešo. Videli sme život založený na príjmoch z turizmu, rybolovu a život jednoduchých ľudí. Na mňa však tento jednoduchý život akosi nezapôsobil. Pripadal mi taký nemastný-neslaný, neporovnateľný s jednoduchým životom v uzbeckom Nukuse pri Aralskom jazere alebo kyrgyzskom Sary Moghul. Mandy však híkala a wowkala pri každých dverách, pri každom rohu. Moje napätie z rizika, že nestihneme ohňostroj každú minútu narastala. Keď sme nakoniec došli k autobusu, bolo už takmer 18:00 a slnko zapadalo. Pohľad na rad ľudí čakajúcich na rovnaký aurobus nás všetkých zmrazil. Mňa dvojnásobne. Mohol mať asi 150 až 200 metrov. Pri hodinu a pol dlhej ceste do centra a frekvencii autobusu každých 15 minút sme nemali šancu to stihnúť. Náladu som mal na bode mrazu. Záchrannú ruku nám zčista zjasna podali Mandini indickí kamaráti, bývalí spolupracovníci, ktorých sme zrazu zbadali krátko pred nastúpením do autobusu. Pustili nás pred nich. Moje svetielko nádeje začalo opäť trošku svietiť. Nie však naplno, keďže náš očakávaný príchod do centra bol asi len 20 minút pred začiatkom ohňostroju. A keďže som vedel, ako to vyzeralo na novoročnom pochode deň predtým, zostávalo mi len dúfať, že nejakým zázrakom nájdeme také miesto, aké som si predstavoval. Už pri východe z metra sme však natrafili na prekážky. Polícia usmerňovala davy ľudí len jedným východom zo zastávky metra, ktoré má za normálnych okolností východov 17. K jednému vyhliadkovému bodu, ktorý naši noví indickí kamaráti odporučili sme preto museli ísť okľukou. Rýchlo chôdzou sme videli mnoho uzavretých ciest a také kvantá ľudí, ako snáď len počas novoročných osláv v Šanghaji spred mesiaca. Aj na našom vyhliadkovom bode sme sa tlačili s X ďalšími ľuďmi. A to nám vo výhľade prekážala jedna široká budova a žeriav. Zo samotnej mrakodrapovej panorámy teda nebolo vidno nič. „Nuž čo, lepšie to už nebude“, pomyslel som si v čiastočne skleslej nálade. Asi päť minút po našom príchode ohňostroj začal. Ako taký bol jednoznačne lepší ako v Šanghaji počas posledných silvestrovských osláv. Obrovské farebné kruhy, srdiečka, rôzne čínske znaky, praskajúce aj pištiace strely osvetľovali oblohu ako na bežiacom páse. Najviac nad mrakodrapovou panorámou. Ale môj dojem z neho? Kvôli nie úplne dobrému výhľadu bol horší ako v Šanghaji. „Uvidím, či sa mi podarí sem prísť ešte raz pozrieť sa na podobný ohňostroj počas nasledujúceho roka ešte raz“, začal som okamžite uvažovať. Večer sme zakončili snáď vegánskou večerou s našimi indickími kamarátmi. Prekvapili nás nielen veľmi chutnými a bohatými pokrmami, ale aj priestranným bytom v úplnom centre mesta. Až neskôr sme spoznali dôvod – pracujú v diamantovom priemysle. Najedení do prasknutia sme sa vybrali späť k Mandy domov. Autobus od stanice metra sme nestihli, prešli sme sa preto pešo. Netrvalo ale dlho a boli sme v cieli. A do pol hodiny nato sme už všetci ležali na drevených posteliach alebo na zemi a snažili sa viac alebo menej úspešne zaspať.

Ďalší deň predo mnou. Úspešne sa mi darí vstať bez budíka asi o 11:00. Vôbec to však neprekáža, nikto z nás sa nemusí nikde ponáhľať. Ja osobne už duplom nie. Začínam mať pocit, že až na jednu výnimku mi už nemá Hong Kong čo zaujímavé ponúknuť. V záujme naplniť svoj deň sa však pridám k Mandy a Chrisovi na ceste k „Stromu želaní“. Opäť raz niečo asi hodinu cesty hromadnou dopravou vzdialené od domova Mandy. Vyrážame okolo jednej poobede. Osud ale možno chcel ovplyvniť naše želania. Pôvodne sme totiž mali prestupovať len raz. Čo sa však nestalo? Po prestupe náš autobus narazil do iného auta, ktoré pred ním prudko zabrzdilo. Nič vážne, len oškretý a máličko skrčený plech na aute. Ja, keďže som všetko jasne videl z predného sedadla na prvom poschodí nášho double-deckru, som bol požiadaný, aby som zostal až do príchodu polície a podal svoje svedectvo. OK, stalo sa. Nastúpili sme do ďalšieho autobusu. A hádjte čo? Hneď na nasledujúcej zastávke sa pokazil. Všetci museli vystúpiť. K Stromu želaní, obľúbenej destinácií mnohých miestnych počas čínskeho nového roka, aby naň vyhodili svoje želanie vo viere, že sa potom splní, nás preto doviezol až štvrtý autobus. Už tradične nás čakali davy ľudí. Teraz mi to však neprekážalo. Čo mi však nebolo veľmi po vôli, bolo prílišné skomercializovanie celého miesta. Papierik so stužkou a pomarančom z umelej hmoty? Zhruba 2€. Lampión šťastia zavesený v krytej hale? Niečo málo pod 50€. A všetko poukazovalo na to, že je to dobrý biznis – minimálne s tými stužkami. Na Strome šťastia ich totiž viseli už stovky, ak nie tisíce. Ďalšie každú chvíľu prilietali od davu všade okolo stromu. Samotný strom bol tiež niečím zaujímavý. Bol umelý, nepravý. Tak ako veľa ďalších vecí. Pravý strom, starý niekoľko sto rokov a podoprený viacerými kovovými podperami stál totiž obďaleč a bol obklopený len malým hlúčikom ľudí, z ktorých bolo cítiť tradičnú budhistickú pokoru. Príjemným spestrením návštevy stromu bolo aj prekvapenie v možnosti pozrieť si opäť niektoré vystúpenia z novoročného pochodu mestom spred dvoch dní. Síce tomu úplne chýbala atmosféra pochodu, ale človek mal aspoň možnosť prezrieť si kostýmy a vystúpenia z tesnej blízkosti. Túto možnosť sme využili pri dvoch skupinách – tanečnej skupine z Karibiku a cirkusantoch z Írska. Našou, respektíve viac Mandininou ako mojou a Chrisovou ďalšou zastávkou bola návšteva jej kamarátov – Tiny a pána Chena bývajúcich na dedine na úplnom kraji Hong Kongu. Samotná cesta nám opäť trvala asi hodinu. Miesto, kde bývajú je tak zastrčené, že ani taxikár nevedel, kde to je. Vozil nás preto sem a tam podľa instrukcií po telefóne. Pravdaže za naše peniaze. Čínske mesto Šenzen bolo od ich dediny vidieť, Hong Kong nie. Prešli sme sa popri ich rybníkoch, ktoré sa naozaj ničím neodlišovali od tých slovenských. Ani rozlohou, ani okolitou scenériou a ani zápachom rybiny. Zastávka, ktorú by som ja osobne viac ako rád oželel. Chris nehovoril nič. Len Mandy opäť híkala na každý piaď zeme, každú rybu a každú špinavú loďku na rybníku. Na jednej z nich sme sa nakoniec aj previezli. Deň sme napokon zakončili vôbec nie lacnou vegetariánskou večerou (dúfam, že naposledy počas tejto cesty) spolu s ďalšou Mandininou kamarátkou Ivy a vcelku príjemným posedením na streche jedného člena CS komunity Hong Kongu pozerajúc pokračovanie tradičného filmu o Frankensteinovi. Po návrate domov som napokon zaspával s dobrým pocitom, že jeden z menej prínosných a menej zaujímavých dní za nemalé peniaze mám konečne za sebou.

Deň šiesty môjho pobytu v Hong Kongu. Znovu všetci vstávame dosť neskoro – okolo 11:00. A tak ako každý deň predtým, aj teraz pre nás Mandinina mama pripravila vcelku chutné raňajky na hong-kongský alebo čínsky spôsob. Mne a Chrisovi mäsom plnené šatôčky (alebo pirohy?), podobné tým, ako často jedávam v Šanghaji a pre Mandy niečo vegetariánske. Na spoločnom programe pre dnešný deň sme sa nedohodli. Keďže na pláne nebolo v zásade nič, ja som sa rozhodol dohnať svoje obrovské resty v písaní blogu – väčšie ako kedykoľvek predtým počas mojej cesty, či už putovania Hodvábnou cestou alebo po Filipínach, Macau a Hong Kongu. Chris, ako chalan, ktorý na všetko hovorí „áno“ (alebo mu je vždy úplne jedno, kam pôjde) sa išiel s Mandy pozrieť na ďalší z ostrovov Hong Kongu – ostrov Lamma a jeho pláže. Náplňou celého môjho dňa bolo teda len písanie a jedenie. Písanie a obed. Prestávka. Písanie a večera. Prestávka. Písanie a do postele. Celý deň sa o môj žalúdok starala Mandinina mama. Jej kuchárske zručnosti zďaleka nedosahujú kuchárske umenie mojej vlastnej maminy, ale jednoznačne prevyšujú tie moje. Hodiac z času na čas po nej očkom ma prekvapilo, že celé dni stále len vysedáva doma, komunikuje s minimálnym počtom kamarátov, možno tak s nieľkoľkými susedmi. Byt v podstate neopúšťa. Ja som to jeden deň zvládol. Bol som pri tom ale plne zamestnaný. A aj ten jeden deň mi úplne stačil. Ako som sa neskôr dozvedel od Mandy, jej mama tak trávi deň za dňom... Aj takto teda vyzerá bežný život v Hong Kongu. Pri písaní posledných riadkov som mal pocit dobre vykonanej práce a užitočne stráveného dňa, a to i napriek tomu, že som nič nové nevidel. Krátko pred uložením sa do postele prišli Mandy s Chrisom. Mandy v tradične dobrej a trošku strelenej nálade, Chris s dorezanými nohami od kamienkov na pláži. „Možno je dobre, že som si dnes urobil svoj vlastný program“, napadlo mi, keď som napokon okolo pol druhej v noci zaspal.

Ďalší deň bol pre mňa tak trochu špeciálny. „Opäť po dvoch rokoch sa mi darí sláviť svoje narodeniny mimo domova, dokonca mimo Európy. Čo mi prinesie?“, pýtal som sa sám seba. Prvé takéto oslavy pred štyrmi rokmi v thajskom Bangkoku priniesli narodeninovú hostinu v podobe cvrčkov, lúčnych kobyliek, praženého škorpióna a teplej marhulovice. Druhýkrát, pred dvoma rokmi v Južnej Afrike, som si pochutil na klobáskach z antilopy. Dúfal som, že v gastronomickej tradícii budem pokračovať... Avšak poďme pekne po poriadku. Celé doobedie vyzeralo rovnako ako všetky doterajšie u Mandy. Neskorý budíček, domáce raňajky pripravené Mandininou mamou a krátka príprava na odchod. Je pondelok. Všetko sa po novoročných dňoch voľna vracia späť do normálu, tradičný život sa vracia do ulíc a obchodov. Chrisa preto čakala návšteva čínskej ambasády, aby podal svoju žiadosť. Chvíľu sme ho spolu s Mandy sprevádzali – teda dovtedy, kým si v blízkosti našej zastávky metra vytlačil všetky potrebné dokumenty. Potom sa naše cesty po prvýkrát rozišli. Chris s Mandy si to namierili k vízam. Ja, keďže som nemal žiadny dôvod ísť tam s nimi, vybral som sa na odporúčanie domácich prejsť sa po turistickej trase Tsing Yi. V ten deň som o nej počul po prvýkrát. Žiadne informácie vopred a žiadne očakávania mi pripravili príjemné prekvapenie. Trasa síce nebola dlhá, ale vďaka dobrému počasiu bol z nej vskutku dobrý výhľad na Hong Kong, teda jeho oblasti nachádzajúce sa ďalej od centra a Victoria Bay. Na pravej strane obytné mrakodrapy kam až oko dovidelo. Na ľavej strane prístav, ktorý neskôr uvoľnil miesto majestátnemu vysutému mostu. Cestička vedúca hore aj dole, po hrebeni aj mimo neho. Kde-tu som natrafil aj na iných prechádzajúcich sa Číňanov alebo Hong-Kongčanov. Zahraničných turistov nebolo. Celá trasa bola pre mňa príjemným spestrením mestského života Hong Kongu. Čas ma však začal tlačiť vpred rýchlejšie. Predtým sme sa totiž dohodli (ja, Mandy, Chris a Ivy), že sa všetci stretneme a pohostíme sa tradičnou hong-kongskou kuchyňou. Ako jeden z bodov programu oslavy mojích narodenín. „Výborne. Gastronomická tradícia teda úspešne pokračuje“, usmial som sa. Išli sme do turistami menej známej, ale domácimi naisto obľúbenej reštaurácie vo štvrti Mong Kok servírujúcej „dim sum“. Pod týmto menom sa pritom skrývajú predovšetkým menšie buchty či pirohy rôznych tvarov plnené všetkým možným. Môžu byť pripravené na pare alebo môžu byť chrumkavé. Sladké aj slané, vegetariánske aj mäsové. Všetci sme sa do nich pustili s hladom v očiach. Málokto niečo povedal – každý z nás kombinoval a ochutnával z celkového počtu 15 rôznych typov dim sum. A ani jeden z našich žalúdkov neprotestoval, všetci sme si na nich viac než pochutili. Keď už sme nevládali prehĺtnuť ďalšie sústo, vybrali sme sa do herne. Nie však gamblerskej, ale herne spoločenských stolových hier. „O takom niečom som na Slovensku ešte nepočul. Uvidím preto, čo to bude. Aké prekvapenie to prinesie, keďže stolové hry bežne nehrávam?“, uvažoval som. Privítala nás veľká izba či hala na štrnástom poschodí. Zo stien sa na nás ihneď usmievali stolové hry. Koľko ich bolo? 10 rôznych? Viac. 50 rôzych hier? Viac. 100 odlišných stolových hier? Naisto viac. Boli totiž všade naokolo. Až som bol prekvapený, koľko ich existuje. A zamestnanci z nich poznajú určite viac ako polovicu. Pôvodný plán hovoril, že sa zdržíme asi dve hodiny. Ako to však nakoniec dopadlo? Tak nás všetkých chytila hráčska vášeň, že sme sa od hier vedeli odlepiť až keď odbíjala naša štvrtá hodina. Vystriedali sme asi 5-6 hier. Opisovali sme neznáme slová, stavali sme tunely, tvorili vlastné obludy a obludíkov a snažili sa prežiť na opustenej púšti. Hrali sme proti sebe aj spoločne. Vždy však spolu. A bolo to výborné – pri mojom príchode som totiž nepredpokladal, že čas strávený tam budem považovať za naozaj príjemne strávené chvíle. Noc sme potom zakončili v jednom športovom bare. Interiér vyzeral pekne, ceny na jedálnom a nápojovom lístku nie. Rozhovory vystriedal rýchly snack a jedna partička biliardu. Pohľad na hodinky, ktoré ukazovali pol tretej, nás však všetkých zodvihol. Každý sa vybral k sebe domov. Krátko po príchode k Mandy, v čase, keď už som myslel, že všetky moje narodeninové prekvapenia sa minuli, mi Mandy s Chrisom pripravili ešte jedno. Aké by to predsa boli narodeniny, keby som nedostal tortu? Síce pojem „torta“ je určite príliš odvážny na označenie koláčika, ktorý som dostal, ale aspoň mal sviečku. So životom osladeným o viacero chutných momentov a jedál som nakoniec s pocitom spokojnosti zaspal.

Tentoraz vstávam na moje hong-kongské pomery pomerne skoro. Po dlhej predchádzajúcej noci ešte všetci spia. Len Mandinina mama sa prebúdza. Obliekam sa do turistického a pripravujem si malý baťoh. „Dnes sa konečne skončí problémová kapitola pobytu v Číne s názvom „Víza““, vedel som vopred. „A po ich vyzdvihnutí posledná príležitosť prejsť sa po vyhlásenej prírodnej turistickej trase v Hong Kongu – trase Dračí chrbát“. Internet hovorí, že priemerná dĺžka túry je asi 5-6 hodín. „Aby som to stihol ešte pred zotmením, musím začať šlapať ešte pred 12:00“, rozhodol som sa. S polospiacou Mandy a Chrisom sa lúčim okolo 9:30. Metrom cez pol mesta a so znalosťou trasy k vízovej kancelárii som sa k môjmu pasu dostal bez problémov. A ako to prebiehalo na ambasáde? Zaplatiť poplatok, vyzdvihnúť pas. Nič viac, nič menej. Do piatich minút som bol vybavený. Hrdo a s uvoľnením som sa pozrel na veľké „Z“ v kolonke o type víz, značiace pracovné víza. „Konečne“, povedal som si s výdychom. Metro ma následne odviezlo na zastávku, kde som sa postavil do dlhého radu domácich aj zahraničných čakajúcich na autobus, ktorý odvážal všetkých k začiatku turistickej trasy „Dračí chrbát“ a ešte ďalej. Chvíľu trvalo, kým som sa do autobusu dostal, ale za svojím predsavzatím odísť do 12:00 som nezaostal. Autobus so mnou na palube totiž odišiel presne v tom čase. A o necelú pol hodinu ma už vítala drevená tabuľka s vyškereným žltým drakom. Bol som na mieste. Úvodné fotky sa mi podarilo urobiť skôr ako ostatným, zhruba desiatim spolu-turistom. Vyhovovalo mi to, nechcel som sa tlačiť v dave. Pekne vyšľapaný chodníček zaručujúci, že človek sa nemôže stratiť, ma viedol najprv hore kopcom. Prvým check-pointom bol totiž vrchol kopca Shek O s výškou necelých 250 m.n.m. Výstup nebol veľmi komplikovaný. Prudké svahy striedali cestičky rovno – človek si tak vedel oddýchnuť aj počas chôdze. Neraz človek prechádza chodníkmi na pravej aj ľavej strane obklopenými menšími stromami či väčšími kríkmi, ktoré častokrát navodzujú dojem zeleného tunela. Ich prítomnosť celkom vítam. Cestičky bez tohto tunela vedúce priamo po hrebeni síce uchvacovali turistov svojími výhľadmi na celé široké okolie od polostrova Stanley, cez oblasť Shak O až k pláži Bayview, ale všetkým zaručene vietor upravil frizúru na nespoznanie. I tak sa mi však fáza výstupu na vrch Shak O vďaka tým výhľadom aj napriek silnému vetru a nie práve najslnečnejšiemu počasiu páčila najviac. Nasledoval zostup a kľukatá cestička po úbočí hôr. Cestička bez výstupov či zostupov – bola takmer bez prevýšenia. Jediné, čo sa nezmenilo, boli zelené tunely. Spočiatku z veľkých kríkov, neskôr z veľkých stromov. Pocity stále príjemné. Niekde uprostred som natrafil na dvoch mladých Hong-Kongčanov zhruba v mojom veku. Chalan úporne sa snažiaci vyšplhať sa na strom, dievča s foťákom. Keďže jediné, čo chalanovi chýbalo k úspechu, bola jeho výška, pomohol som mu. Potom, len tak zo zábavy, som sa tam k nemu vyštveral aj ja. Jedna spoločná fotka a boli sme všetci traja kamaráti. Chalan sa predstavil ako Steven a dievča ako Florence. Obaja učitelia angličtiny v Hong Kongu. „Zdá sa, akoby učiteľ bola obľúbená profesia mnohých tunajších aj zahraničných. Ja, Chris, Ivy, Steven aj Florence. Wow“, pomyslel som si. Zvyšok nenáročnej cesty, ktorá viedla buď rovno alebo dole sme teda prešli spolu. Cestička nás už späť na hrebeň nevyviedla. Naopak, skončili sme pri piesočnatej pláži Bayview. Túra mi však netrvala deklarovaných 5-6 hodín, ale necelé tri. „Ako pomaly sa potom títo ľudia východnej Ázie vlečú?“, čudoval som sa. Pláž Bayview nás privítala silným vetrom, surfermi všade naokolo a jedným chlapíkom, ktorý z pasie hľadal s pomocou akéhosi prístroja železo v piesku. Na jednom z dostupných vyhliadkových bodov sme si oddýchli. Z našich rozhovorov ich jednoznačne najviac zaujali slovenské veľkonočné zvyky, šibačka, oblievačka a čokoládové vajíčka. „Pokúsime sa niečo podobné zaviesť aj v našich triedach“, zakončili toto rozprávanie so smiechom. Odtiaľ sme už išli v podstate každý svojím smerom. Spolu autobusom a kúsok aj metrom a oddelene, keď Steven s Florence prestupovali na inú linku metra. Napriek neveľkej únave som išiel priamo k Mandy domov. Po krátkej zmrzlinovej zastávke v McDonalde som tam prišiel okolo 19:00. Mandy a jej mama doma, Chris nie. „Aj dnes mal problémy so žiadosťou o víza, stále nemá dobré dokumenty“, vysvetlila mi moja drobná hostiteľka. „A teraz je s nejakou kamarátkou a zdá sa, že si dobre užíva“, dodala znepokojene. Bolo vidno, že ako jeho hostiteľka z toho nadšená nie je. A už duplom nie, keď dostala od Chrisa správu, že nepríde na noc späť. „V Chrisovi sa prebudil zajačik, playboy – ako bolo nepriamo naznačované už viacerými jeho prejavmi počas uplynulých dní“, povedali sme si s Mandy. Spolu sme teda išli na prechádzku. Kvôli rozhovoru ako s ním postupovať ďalej pôsobil nočný hong-kongský vzduch na Mandy ako morálne upokojenie. Pre mňa okrem toho aj ako príležitosť vidieť mesto opäť z inej perspektívy. „Chris bude musieť ísť zajtra preč“, vypadlo nakoniec z Mandy finálne rozhodnutie. Pokojnejší na duši sme prišli späť domov a uložili sa k spánku.

Môj posledný deň v Hong Kongu. Na pláne nič iné, ako spratať svoje veci z drobného bytíku Mandy a jej mamy a stihnúť vlak, ktorý preváža cestujúcich na trase Hong Kong – Šanghaj. Našťastie som sa opäť nemusel ponáhľať. Plánovaný odchod vlaku bol až o 15:15. Po neskorej večierke predošlú noc som toho náležite využil. Zobudil ma až budík o 11:00. Naposledy počas tohto výletu som sa pohostil domácimi hong-kongskými raňajkami. Kým som sa dobalil a donabíjal elektroniku, môj voľný čas sa skončil. Síce nerád, ale musel som sa rozlúčiť s Mandy a jej mamou. Napriek jej miernej zbrklosti a nie najlepšiemu time managementu mi bude táto drobná, nadmieru milá a usmievavá dievčina, ochotná pre svojho hosťa zniesť takmer modré z neba, chýbať. Cestu na vlakovú stanicu som poznal dokonale. Vraciam vše-kartičku Octopus, kupujem zásoby na cestu do Šanghaja a zamieňam zvyšné hong-kongské doláre na čínske yuany. Prescanovanie batožiny pred nástupom na vlak mi pripomína, že pevninská Čína, jej ľudia, zvyky a obyčaje sa opäť blížia. Uvelebil som sa na svojom mieste a krátko nato sa vlak pohol. Aby som nezabudol, že odchádzam z Hong Kongu a prichádzam do úplne iného sveta, pevninskej Číny, privítal ma tradičný cigaretový vzduch priamo vo vlaku. Cesta napokon ubiehala vcelku bez problémov. Krátiac si čas rekapituláciou prežitého, spomínajúc na všetko a všetkých, ktorých som počas tohto viac než týždeň dlhého pobytu v Hong Kongu videl a stretol a spánkom som prečkal asi hodinovú zastávku z neznámych príčin v čínskom Guangzhou a cestu východným pobrežím Číny. Na druhý deň doobeda vlak napokon zastavuje a mňa vítala na vlakovej stanici tabuľka s nápisom „Šanghaj“. Teplé slnečné počasie vystriedal chlad, veľká oblačnosť a mierny dážď. Kantónsku čínštinu nahradila mandarínska. Hong Kongčanov Han Číňania. Ocitol som sa v známom prostredí. Už len metro a autobus. Minúty ubiehajú a ja sa blížim domov. Keď napokon hodiny odbíjali 12:45, otvoril som dvere od môjho šanghajského príbytku. „Tak a som späť. Presne po 31 dňoch som bezpečne zvládol druhú cestovateľskú fázu putovania okolo sveta. Filipíny, Macao a Hong Kong – štáty a regióny plné prekvapení, nových ľudí, nových zážitkov a skúseností. Víza tiež vybavené. Možno je aj dobre, že mi tí čínski pasováci na Silvestra nepredĺžili víza tak ako som očakával. Znovu sa ukázalo, že všetko zlé je na niečo dobré. Hoci si to spočiatku nemusíme uvedomovať“, nieslo sa mi vtedy mysľou. A čo myslíte vy – oplatilo sa to?

8.02.2014