Hong Kong – pestrofarebný svet v drahom kráľovstve mrakodrapov

Ako nazvať Hong Kong – mesto či krajinu rozprestierajúcu sa na viacerých ostrovoch? Ja by som jednoznačne hlasoval za meno „Väčší brat Macaa“. V minulosti tiež kolónia (na rozdiel od Macaa však britská) a dnes patriaci pod Čínu. Rovnaký stupeň nezávislosti ako Macao vďaka statusu „špeciálny administratívny región“. Ľudia tiež rozumejú po anglicky. Identické jazdenie po ľavej strane cesty a rovnaká britská zástrčka. Rovnako, ale možno aj farebnejšie než Macao. Necenzurovaný internet taktiež. Rovnako tak centrum bohatstva, odlišná mena od čínskeho yuanu a porovnateľne vysoké ceny. Unikátne mesto s najväčšou koncentráciou mrakodrapov na svete – údajne je ich tam viac ako na Manhattane v New Yorku. Život na viacerých úrovniach pritom možno pozorovať nielen na budovách, ale aj v uliciach. Život, ktorý sa istotne oplatí vidieť.

Plavba trajektom z Macaa do Hong Kongu trvala len hodinu. Už okolo 14:30 som preto prvýkrát vystúpil na pôdu Hong Kongu. Mesta, do ktorého som mal v pláne ísť tak či tak, a to kvôli trom dôvodom. Vybaviť pracovné víza, pozrieť si oslavy čínskeho nového roka a spoznať aj mesto ako také. Po takmer troch týždňoch cestovania som sa napojil na môj pôvodný plán – teda plán, ktorý mi prekazili čínski pasováci na Silvestra 2013. Moju ambíciu ísť si podať žiadosť o víza už v deň príchodu prekazila najmä veľká vzdialenosť bytu môjho CS hostiteľa Josha od budovy čínskej ambasády. Na Joshovu adresu boli pritom (našťastie) úspešne doručené od Emmy z mojej šanghajskej školy všetky dokumenty potrebné k žiadosti o víza. Hodnú chvíľu mi trvalo, kým som sa vymotal z terminálu trajektu, ktorý je napojený na obrovské nákupné centrum a našiel metro. Ihneď som si kúpil „Octopus“ – nesmierne užitočnú čipovú kartičku, ktorá nesmierne uľahčí cestovanie verejnou dopravou po Hong Kongu. Dodatočným bonusom je možnosť platiť ňou aj v rade iných zariadení – ako v potravinách 7-11, McDonalde, špeciálnych turistických autobusoch a podobne. Zhruba 30 minút cesty metrom ma delilo od zastávky najbližšie k Joshovmu bytu. Jej cena – asi 1,30€ ma prekvapila. Akoby však naznačovala, čo ma v najbližšie dni čaká. V priebehu nasledujúceho jedného týždňa som totiž len na cestovnom vo verejnej doprave utratil v Hong Kongu viac ako v Bratislave za šesť týždňov. Na zastávke metra ma už čakal Josh a odviezol ma autom k sebe domov. Asi 30 – 35 ročný chlapík z Hong Kongu živiaci sa ako producent hudby a dokumentárnych filmov. Ako mi neskôr počas večere povedal, práve zbiera materiály na film o cenách nehnuteľností v Hong Kongu. „Na jednej strane je totiž právo na dôstojný život zakotvené v ústave. Na strane druhej, trh s nehnuteľnosťami nie je nijak regulovaný a urbanistický plán ráta len so 40% zastavanej plochy územia Hong Kongu. Ceny nehnuteľnosťami sa preto šplhajú do astronomických výšok – priemerný byt na úplnej periférií Hong Kongu ďaleko od zastávky metra stojí zhruba 150- až 200-tisíc €. Inak povedané, ceny nehnuteľností sú 14-krát vyššie ako priemerný ročný zárobok domácnosti (nie jednotlivca). Pre porovnanie – v Londýne je to asi 5- alebo 6-násobok. Tisícky ľudí preto býva v absolútne jednoduchých vládnych bytoch za menší peniaz, ktoré vôbec nezabezpečujú dôstojný život“, bolo jeho stručné vysvetlenie pre výber témy. V ten deň, rovnako ako všetky ostatné, ktoré som u neho strávil, bol však pracovne alebo vďaka oslavám čínskeho nového roku rodinne vyťažený, a tak sa opakoval scenár z Macaa. V môj prvý hong-kongský večer som už nemal chuť ísť do centra mesta. „Keďže si budem musieť počkať na víza aspoň týždeň, budem mať na všetko viac než dosť času“, povedal som si po poobedí ničnerobenia a večery z Joshom, krátko predtým, než som sa uložil do postele.

Na druhý deň vstávam, budík mi pri tom výrazne pomáha. Predo mnou hneď zrána najdôležitejší bod programu – ísť na čínsku ambasádu podať žiadosť o víza. Okolo deviatej sa po raňajkách vydávam na cestu. Najprv autobus, potom metro cez celé mesto a nakoniec hľadanie schovaného vchodu do ambasády. Trvá mi to všetko asi hodinu a pol. Pohľad na pomerne prázdnu čakaciu miestnosť ma teší. Hong Kong je totiž známy aj mnohými výletmi jednotlivcov len na získanie čínskych víz. Prepísanie formuláru zo starého na nový, kópia pasu a som pripravený. Pristupujem k okienku s pokojom, ale očakávaním. „Bude sa na mňa mračiť rovnako znudená a zdutá tvár ako v Šanghaji na pasovom oddelení?“, uvažoval som. Neviem, čím to bolo, ale našťastie sa tak nestalo. Odovzdal som všetky potrebné dokumenty. „Po víza si príďte 5.2.2014“, potešila ma pani za okienkom. „Po všetkých tých útrapách s vízami sa mi to nakoniec podľa všetkého aj podarí“, potešil som sa. Vychádzam z ambasády. Je 11:30. Z dvoch najslávnejších miest Hong Kongu – Avenue of Stars a Victoria Peak si ako prvú vyberám hong-kongskú verziu známeho „Chodníku slávy“ z amerického Hollywoodu. Krátko po vystúpení z metra padol môj pohľad po prvý raz aj na slávnu mrakodrapovú panorámu mesta. Cez deň vyzerala síce výborne, ale vďaka silnému slnečnému protisvetlu nedosahovala z fotografického hľadiska svoj slávny potenciál. Ako jedno z top miest Hong Kongu, okrem hviezd a odtlačkov dlaní filmových hviezd Východu na zemi ma privítali aj davy turistov. Tí sa tlačili pri každej soche zobrazujúcej typické filmové scény, pri soche „najväčšej hviezdy hong-kongského Chodníku slávy“ – soche Bruca Leeho a pri rôznych častiach zábradlia v tesnej blízkosti vôd Victoria Bay. Ako neznalca východnej kinematografie ma preto okrem panorámy, filmových sôch hnala len túžba nájsť hviezdy dvoch hercov – Bruca Leeho a Jackieho Chana. Ich nájdenie mi nedalo veľa práce – pri obidcoch bolo totiž celé stádo Číňanov a iných turistov, ktorí sa pri hviezdach chceli odfotiť. Ja som tentokrát nebol výnimkou. Počas celej prechádzky po Avenue of Stars som pozoroval aj aktívne prípravy na novoročný pochod mestom. Postavené miesta na sedenie, generálne skúšky rôznych skupín zúčastňujúcich sa na pochode. Celé centrum nimi žilo. Prechádzku po hong-kongskom Chodníku slávy som ukončil krátkou návštevou Múzea vesmíru, ktoré mi Dominika odporučila. Návšteva bola síce zaujímavá, ale rady turistov a moje ďalšie plány mi nedovolili si ho užiť naplno. Múzeum bolo totiž interaktívne a okrem tradičných informácií bolo v ňom možné vyskúšať si pocit chôdze po Mesiaci, letu rogalom ponad Grand Canyon a iné. Lodičkou som sa následne previezol cez Victoria Bay na ostrov Hong Kong. Lodička to bola síce obyčajná, ale pocit unikátnosti a pôžitku z jazdy mi na nej dávala jednak informácia, že tieto loďky križujú prieliv už aspoň sto rokov, je z nich lepší výhľad na okolie ako z metra a sú omnoho lacnejšie ako metro. Vystúpil som na stanici „Central“ a pred sebou dve možnosti. „Ísť na vrchol Victoria Peak pešo spletitými uličkami obklopený mrakodrapmi a neskôr stromami zadarmo alebo najprv autobusom a potom známou zubačkou bez námahy, ale s dostatočnými finančnými zásobami a trpezlivosťou?“, spýtal som sa sám seba v duchu. Prvá možnosť opäť vyhrala. A na moje prekvapenie mi to netrvalo ani veľmi dlho – zhruba hodinu. Asi toľko isto, ako by som bol nútený čakať na zubačku. Môžem vám však s istotu povedať, že výstup to nebol vôbec ľahký – najmä v jeho počiatočných fázach, na miestach, kde stále chodili autá. Sklon cesty nahor bol neuveriteľný. „Rozbiehanie sa na tejto ceste do kopca s pomocou ručnej brzdy by bol asi oriešok aj pre skúsených šoférov“, pomyslel som si. Na vrchole kopca som už našiel davy turistov. Neprekvapilo ma to. Hneď na prvý pohľad som našiel najlepšie vyhliadkové miesto. To, že bolo platené, som zistil až neskôr. Moja túžba vidieť Hong Kong z výšky, pohľad zhora na všetky tie mrakodrapy cez deň aj v noci však vtedy nepoznala hranice. Vyšiel som hore a zbadal to. Ten známy pohľadnicový pohľad zhora zozadu na všetky hong-kongské mrakodrapy a vody Victoria Bay. Foťák pracoval nepretržite. Môj aj všetkých ostatných, ktorí tam so mnou boli. Panorámy aj detaily. Fotky so mnou aj bezo mňa. Neskôr aj západ slnka na opačnej strane hory. A hotové fotografické šialenstvo nastalo po zotmení. Toľko ľudí tlačiacich sa pri zábradlí, so statívmi aj bez nich a hľadajúcimi tie najlepšie kompozície som už dlho nevidel. Myslím, že však ani netreba hovoriť, že to za to naozaj stálo. Konečne som mal príležitosť zazrieť na vlastné oči to, čo som dovtedy tak častokrát videl len na obrazovke počítača. Nasýtený úžasnými výhľadmi schádzam k hornej stanici zubačky. Rad na ňu je však ešte dlhší ako pri mojom príchode. „Idem teda opäť pešo dole, cestu už poznám. V prípade veľkej tmy si pomôžem baterkou“, rozhodol som sa. Opäť raz správne rozhodnutie. Rýchla chôdza ma dopravila nielen ku spodnej stanici zubačky, ale až do prístavu k mojej obľúbenej lodičke len za 35 minút. „Keďže už mám dnes tak úspešný deň, prezriem si aj Avenue of Stars s mrakodrapovou panorámou za tmy“, povedal som si napriek únave. Keď som ju zbadal po prvýkrát, nemal som slov. Podobne ako keď som v lete roku 2012 po prvýkrát videl mrakodrapovú panorámu Pudongu v Šanghaji. Úžasný, dych vyrážajúci, nezabudnuteľný výhľad. A či je lepší? To si netrúfam povedať. Obidve panorámy súperiace o väčšiu obľubu, v Šanghaji aj v Hong Kongu, sú totiž úžasné. Tá hong-kongská je však dlhšia. Rýchlejšie som opäť prešiel Chodníkom slávy a nevedel sa nabažiť pohľadmi na štíhle architektonické kolosy na opačnej strane brehu. Čas však ubiehal naozaj rýchlo. Musel som preto opustiť toto obdivuhodné miesto a absolvovať celú cestu k Joshovi domov. Už keď som si myslel, že dokonalý deň nemôže nič ani sčasti pokaziť, došlo aj na to. Nevedel som totiž nájsť autobus z metra k Joshovi. SMSky z môjho slovenského čisla nefungovali. Zavolať som nechcel. Po pobehovaní sem a tam, pýtaní sa rôznych okoloidúcich a šoférov som nakoniec svoju zastávku našiel. Čakám na autobus. Pravdaže, môj autobus prichádza ako posledný. Hodinu po opustení metra sa nakoniec ocitám pred Joshovými dverami. Ľahkou večerou sa odmením po dlhom, únavnom, ale viac než úspešnom dni a spolu s Joshom sa odoberáme do ríše snov.

Nový deň, nové dobrodružstvo predo mnou. Josh finišuje s prípravami akéhosi návrhu a nemôže ma sprevádzať. Po raňajkám preto vyrážam po vlastnej osi na návštevu menej populárnych miest Hong Kongu. Po skúsenosti z predchádzajúceho večera už poznám cestu od Josha k metru vynikájúco. Jazda metrom, opäť cez celé mesto, je tiež malina. Na ostrove Hong Kong, ostrove, na ktorom sa nachádza aj Victoria Peak, na mňa ešte čakajú budhistický chrám Man Mo, Múzeum Dr. Sun Yat Sena a Hong Kong Park. Návšteva budhistického chrámu ma úprimne nejako nenadchla – opäť pravdepodobne preto, že som už predtým videl mnoho iných podobných chrámov. Sun Yat Senovo múzeum v blízkosti chrámu bolo zatvorené. „Nevadí, aj tak som si ho poznačil len kvôli tomu, že mám veľa času a nechcem sa v Hong Kongu nudiť“, povedal som si. V čom však chrám a múzeum neuspeli, Hong Kongu Parku sa podarilo. Stredne veľký park na úbočí kopca, obohatený pomerne veľkým vtáčím parkom, amfiteátrom nesúcim meno Olympijských hier a pekným jazierkom poskytoval možnosť vypnúť a relaxovať uprostred mrakodrapov všade naokolo. Akoby menšia, oveľa menej známa a viac hornatejšia verzia Central parku v americkom New Yorku. Možnosť oddychu tu som využil aj ja. Kochal som sa pritom kvetinkami, novoročnými ozdobami a spmenutým jazierkom. Neskorý obed ma následne pripravil na cestovateľsky nenáročné poobedie. Pešo som sa prešiel nekonečne dlhými nadzemnými chodníkmi pre peších až k nábrežiu. Dĺžka tých chodníkov ma však prekvapila. Vyhýbajúc sa premávke vie takto človek bez nutnosti zísť dole na ulicu prejsť aj dva kilometre. Loďka ma potom opäť prepravila na opačnú stranu prielivu. Neplánovaná zastávka v turistickom informačnom centre sa ukázala byť na nezaplatenie. Vyzbrojený všetkými informáciami na úspešné zhliadnutie kľúčových udalostí osláv čínskeho nového roku – novoročného pochodu mestom aj ohňostroja nad Victoria Bay, som si prešiel všetky miesta vhodné pre dané účely. Pred zotmením som si ešte stihol kúpiť lístok na vlak do Šanghaja. Dátum odchodu 6.2.2014. Späť do centra sa mi podarilo prísť práve včas, krátko po zotmení. Po pozitívnych skúsenostiach a dojmoch z pevninskej Číny som mal totiž záujem prejsť sa nočným trhom v ulici Temple street. Áno, bol pekný. Áno, bolo možné na ňom kúpiť všakovaké vecičky, potrebné aj nepotrebné, turistické aj neturistické. Pravdaže, aj nejaké to občerstvenie. Ale v konkurencii s inými nočnými trhmi v Číne má ešte čo doháňať. Cestou späť k metru ma však príjemne prekvapili aj obyčajné ulice mesta. Síce nie až do takej miery ako mrakodrapová panoráma, ale aj ulice hrali vďaka mnohým neónovým reklamám a billboardom všetkými možnými farbami. A farebnosť ja môžem, svet predsa nie je čierno-biely. Metrom a autobusom som sa vrátil k Joshovi. Teda len tesne pred jeho dvere. A tam prekvapenie. Bolo zamknuté. Prešľapoval som na mieste, čakal. Tlak na potrebu ísť na záchod sa zvyšoval. V pravej chvíli som vyskúšal chytiť Joshovu wifi sieť a v správe na Facebooku bol návod kde nájsť kľúč a ako sa dostať cez zatvorené dvere. Bol som zachránený. Energiu na výdatný spánok som doplnil vlastnoručne prirpavenou večerou a do postele som v tento deň „Silvestra čínskeho nového roka“ skočil pomerne skoro. Na druhý deň som mal totiž na pláne vstávať skoro...

8.02.2014