Macao – miesto, kde si Las Vegas podáva ruku so Stredomorím

Macao – miesto, ktoré je pre niektorých synonymom luxusu, bohatstva, raja hazardu východnej Ázie a dvojičky amerického Las Vegas. Macao – miesto, ktoré iných prekvapí vďaka svojej portugalskej koloniálnej minulosti stredomorskou atmosférou, zachovalou architektúrou a históriou napriek tomu, že je tisícky kilometrov vzdialené od Európy. Mňa okrem toho uchvátilo aj svojou farebnosťou. A Macao, si v súčasnosti mesto v štáte alebo štát v meste? Oficiálne síce patríš Číne, ale naozajstnú pevninskú Čínu som našiel len kde-tu. Ľudia vo všeobecnosti rozumejú a rozprávajú po anglicky, jazdia nie vpravo ako v Šanghaji či Pekingu, ale vľavo ako vo Veľkej Británii, ale aj za všetko platia omnoho viac – neraz dokonca viac ako v Bratislave. So svojou vlastnou menou, vlastnými zákonmi a vládou sa človek ocitne akoby mimo Krajiny draka. Neskutočný mix, neskutočne nezabudnuteľné.

Zhruba dvojhodinový let Manila – Macao ubehol ako voda. Rovnaká letecká spoločnosť, rovnaké postupy, rovnaké hry na palube lietadla. Na rozdiel od predchádzajúcich letov touto spoločnosťou bolo pristátie prekvapivo hladké. A bolo načas. Po všetkých tradičných letiskových procedúrach nasadám na autobus smerujúci do centra, k mojej CS hostiteľke Joane. Už cestou z letiska nočným Macao som s úžasom hľadel na vysvietené a farebné kasína, ktoré sa mihali za oknami. Ihneď mi to pripomenulo Las Vegas v USA. „Už sa teším, keď do nich zavítam“, povedal som si vtedy v duchu. A hádajte, kde som z autobusu vystupoval? Ak tipujete „Niekde pri najdôležitejšom a najznámejšom kasíne v meste“, tipujete správne. Námestie obklopené kasínami Grand Lisboa, Lisboa a Wynn ma privítalo hrou farieb, neónov a rôznych iných svetielok lákajúcich hráčov aj nehráčov prehrať (zriedkakedy aj vyhrať) v nich nejaké peniaze. Pri tom všetkom som pozabudol aj na čas, neuvedomil som si, že už je asi 22:30 a moja CS hostiteľka ma čaká. Neboli z toho však našťastie žiadne problémy. Asi 30-ročná Joana, narodená v Macau ale s rodičmi pochádzajúcimi z Portugalska, ma privítala vo svojom pomerne luxusne zariadenom, priestrannom byte. Obývačka, kuchyňa s barom a dve spálne. Každá z nich mala vlastnú kúpelňu. Cítil som sa ako v dobrom hoteli. Na tradičné podmienky CS to bol jednoznačne nadpriemer. „Priestraný byt v úplnom centre Macaa – to vôbec nemohlo byť lacné“, preletelo mi mysľou. „Som právnička“, vysvetlila mi neskôr Joana. Naša spoločnosť, či už v prvý večer alebo kedykoľvek neskôr počas môjho pobytu v Macau, však nebola veľmi intenzívna. Buď totiž išla do práce, alebo mala stretnutia s kamarátmi, na ktoré ma nevolala. A potrebu vnucovať sa som nemal. Tak zostalo spoznávanie mesta opäť len na mne. „No čo už“, povedal som si. „Už som si na to zvykol“.

Moje objavovanie známych aj menej známych zákutí Macaa začalo hneď v nasledujúci deň. „Historické centrum a stredomorská atmosféra alebo luxusný život v kasínach na vysokej nohe“, pýtal som sa sám seba pri odchode z Joaninho bytu. „Dnes dám prednosť európskemu duchu“, rozhodol som sa po chvíli. K najznámejšej historickej pamiatke Macaa, ruinám katedrály sv. Pavla som to nemal ďaleko. Hodnú chvíľu mi však trvalo, kým som sa k nim dostal cez spleť úzkych uličiek, ktoré boli dostatočne malé na to, aby sa zmestili do mojej mapy. S pomocou smerových šípiek som však nakoniec úspešne dorazil k cieľu. Naskytol sa mi tradičný pohľadnicový pohľad – priečelie katedrály, ku ktorému stúpali po schodoch zástupy zahraničných aj čínskych turistov. Po strane s kvetinovým záhonom a z časti obklopené stromami vyzerali ruiny vcelku pekne. Na kráse im uberali len tie kvaná turistov. Prezerajúc si ruiny ma prekvapilo, že okrem daného priečelia a malého múzea za ním po katedrále vlastne nič iné nezostalo. Vybral som sa preto k neďalekej pevnosti Fortaleza de Monte. Z pevnosti opäť nebolo vidno veľa. Najzaujímavejšie boli jednoznačne kanóny mierace spoza starých múrov na Macao. A aby som nezabudol, výhľady na veľkú časť Macaa z vrchu pevnosti stoja jednoznačne za to, aby si tam človek vyšľapal. Potkýnajúc sa o turistov na každom druhom kroku som sa rozhodol ísť ďalej. Privítali ma viac alebo menej úzke uličky typického stredomorského štýlu, rady obchodíkov predávajúcich najčastejšie tradičné macauské gastronomické chuťovky: pláty rôzne nakoreneného bravčového alebo hovädzieho mäsa, vaječné košíčky plnené vanilkovým pudingom a mandľové koláčiky, keksy. Uvítal som možnosť ochutnávky z plátov daného mäsa, keďže bolo dosť drahé. „Nuž, moje časy lacného pobytu na Filipínach sa skončili“, povzdychol som si. Uličky plné turistov ma nakoniec priviedli k najznámejšiemu námestiu mesta, námestiu Senátu. Trojuholníkové námestie obklopené žltými budovami portugalského štýlu a na zemi pokryté dlaždicami v tvare vĺn zanechá na človeka istotne dojem. Obyčajný stereotyp všedných dní ozvláštňovali len blížiacie sa oslavy čínskeho nového roku. Na strane námestia už totiž stálo pódium a v jeho strede pestrofarebné sochy usmievajúcich sa koní. Pýtate sa prečo koní? Pretože nasledujúci lunárny rok je po 11 predchádzajúcich opäť rok koňa. Pri mojich potulkách mestom som však koňa využívať nemohol, musel som sa spoľahnúť na svoje nohy. Tie ma potom previedli cez námestie sv. Augustína, uličku Šťastia (kde sa mimochodom údajne natáčala časť filmu Indiana Jones a chrám skazy) a domu Mandarína až k južnému cípu hlavného ostrova Macaa a k najstaršiemu chrámu v meste, budhistickému chrámu A-Ma. Prechádzajúc všetkými týmito pamiatkami som mal možnosť pozorovať vplyvy rôznych štátov a kultúr na tvár mesta. Najviac v ňom bolo cítiť európske Stredomorie. Názvy ulíc na bielo-modrom pozadí napísané okrem čínštiny aj v portugalčine, štýl budov a uličiek a ani hojnú prítomnosť katolíckych kostolov si nemožno nevšimnúť. Pomenej cítiť aj čínsky duch a budhizmus. Drobný turistický obed som si doprial s výhľadom na jeden z netradičných macauských mostov. Stupeň ekonomického rozvoja, značne vyšší od mnohých oblastí pevninskej Číny, je badateľný na prvý pohľad, a to bez ohľadu na to, či sa človek pozrie na charakter infraštruktúry, vozový park alebo rýchlosť úbytku peňazí z vlastnej peňaženky. V neskoršom popoludní som sa prešiel popri umelom jazere s výhľadom na slávne macauské kasína ešte predtým, než som zavítal do veže Macao. S výškou 338 metrov a vyhliadkovou plošnou nachádzajúcou sa o 105 metrov nižšie je to jednoznačne najvyššia budova v meste. Napriek mastnému vstupnému som neodolal vidieť Macao z vtáčej perspektívy cez deň aj v noci. Výhľad z nej bol vskutku nezabudnuteľný. Oko fotoaparátu však nepotešili špinavé okná, cez ktoré človek pozerá, a po zotmení mierny smog. Schádzajúc rýchlovýťahom dole z veže som sa začal cítiť unavený. „Cestou domov k Joane si však ešte zájdem do kasín Wynn a Grand Lisboa“, rozhodol som sa pevne. Už po prvom kroku v jednom či v druhom som sa cítil ako v inom svete. Oba komplexy, podobne ako všetky ostatné v Macau, v sebe skrývajú nielen kasíno, ale aj luxusné hotely a ešte luxusnejšie butiky. Nákupné uličky, z ktorých na vás pozerajú výlučne značky ako Louis Vuiton, Chanel, Guci, G. Armani, Ferrari, Prada, Dior, Tiffany, Rolex a podobne, všetko dokonalé vyleštené a čisté, všetci obchodníci v drahých oblekoch a usmievajúci sa na okoloidúcich. Pred hotelmi najvyberanejšie značky áut. Najexluzívnejší zástup som pritom videl pred kasínom Wynn. Tri hnedé Rolls Roycy sa na všetkých okoloidúcich pozerali s tradičným pokojom konzervatívnej Británie. Vstup do kasínovej časti je všade prísne strážený. Zjávne máloktorý ochrankár na ktoromkoľvek vstupe do kasína si myslel, že mám aspoň 21 rokov, keďže vždy som musel preukázať svoj vek pasom. „Našťastie, situácia z Las Vegas spred z leta 2007 sa už neopakuje“, usmial som sa. Kasínové časti oboch komplexov vyzerali vcelku podobne. Na širokých priestranstvách množstvo hracích stolov, najčastejšie s ruletou, bakaratom, black-jackom a jednou jednoduchou čínskou hrou, ktorej meno mi je neznáme. Za každým z týchto stolov krupiér a za ním ďalší pracovník, ktorý dohliadal na regulérnosť všetkých okolo stola. Každý stôl okrem toho sledovali v priemere dve kamery. Pri pohľade na to všetko sa mi zdalo ťažké predstaviť si, ako je možné v kasínach úspešne podvádzať. A nakoniec, za mnohými z daných stolov sedel jeden alebo viacerí hráči. Pri zistení, že neraz je minimálny vyžadovaný obnos na začatie hry aspoň 500 hong-kongských dolárov (asi 50€), prešla ma na akékoľvek hranie chuť. Užíval som si však aspoň pozorovanie. Hráči oblečení nie v oblekoch a kravatách, ako by ste očakávali, ale v normálnom oblečení so železnou pravidelnosťou hádzali na stoly bankovky v hodnote asi 300€, o ktoré vedeli niekedy aj v priebehu desiatich minút prísť. Do častí s vysokými stávkami, kde hráči vedia staviť na správne číslo v rulete aj ekvivalent 100 000€, som sa pritom ani nedostal. Obe kasína ma však prekvapili ešte jedným. Wynn človeka jednoznačne zaujme krátkymi predstaveniami dymiaceho Draka šťastia vychádzajúceho z podzemia kasína a Stromu prosperity s úžasnými audio-vizuálnymi efektami nad hlavami. A Grand Lisboa pravidelnými vystúpeniami či už sporo odetých sexi tanečníc, dvojicou baletka-baleťák, ktorá hrala skôr na romantickú strunu alebo pohostením čajmi a drobnými sendvičmi pre všetkých návštevníkov. Nasýtený zážitkami z celého dňa aj čajom a teplými sendvičmi z Grnd Lisboa som sa nakoniec unavený vrátil k Joane. Krátky rozhovor o mojom dni nakoniec zakončil ďalší z rady úspešných cestovateľských dní.

Ďalší deň v Macau mal byť pomerne relaxačný, hoci stále so spoznávacím nádychom. Realita však nakoniec bola celkom iná. Relaxačná časť akosi zaostávala za spoznávacou. Na raňajky som si doprial už spomínané vaječné košíčky a niečo na spôsob macauskej cigánskej. Oplatilo sa. Keď som však od Joany neskôr počul, že v Portugalsku sú podobné košíčky ešte chutnejšie, začal som uvažovať nad zaradením Portugalska do svojich cestovateľských plánov v budúcnosti. Sprevádzaný opäť len sám sebou a už známymi uličkami Macaa som sa potom po dlhšom čase dostal k ďalšiemu z odporučených budhistických chrámov a k pevnosti s majákom Guia. Kým chrám sa ničím nevymykal priemeru iných budhistických chrámov, pevnosť s majákom Guia, ktoré boli postavené ešte za portugalských koloniálnych čias, mi ponúkli opäť výborný výhľad na mesto, opäť z inej perspektívy. Na rozdiel od predchádzajúceho dňa, teraz som natrafil len na minimálny počet turistov. Pred začiatkom môjho poobedno-večerného programu som chcel navštíviť ešte Fisherman’s Wharf – bývalú rybársku štvrť, ktorá bola však prerobená na pešiu promenádu. Na mape vyzerala vzdialenosť medzi majákom Guia a promenádou celkom krátka. No, krátka bola – ale len vzdušnou čiarou. Kým som sa k nej krivoľakými, zachádzajúcimi uličkami pešo dostal, ubehla aj hodina. A prechádzajúc promenádou, pozerajúc sa na naoko staré európske domy, v ktorých sídlili luxusné reštaurácie, vidiac kasíno Babylon a kópie ruín typických pre staroveké Grécko a Rím, všimol som si ďalší znak čínskej vynaliezavosti – Číňania sú majstri v kopírovaní a v stavaní nových budov tak, aby vyzerali staro. Na mňa to zanechalo premenlivý dojem. Miestnych to však na prvý pohľad nadchlo. „Veľa z nich určite nebolo v Európe“, pomyslel som si pozerajúc sa na budovy a na nich. Moje ďalšie kroky viedli do blízkosti „Námestia troch kasín“ – moje vlastné označenie pre námestie uprostred kasín Wynn, Lisboa a Grand Lisboa. Cestou som nakukol do lobby ešte jedného, kde som svoje oko potešil pohľadom na a rozhovorom s jednou hosteskou. Podľa všetkého majú kasína prísne kritériá na výber dievčat, nakoľko všetky mali modelkovskú výšku a tvary. Veľa z nich preto nebolo z Číny alebo Macaa. Následne som prvýkrát využil geniálnu možnosť prepravy luxusnými shuttle autobusmi medzi jednotlivými kasínami a ďalšími cestovateľskými uzlami. Autobusy sú pritom vybavené wifi sieťami a vždy sú bezplatné. Nikto pritom nepozerá na to, či sú cestujúci ubytovaní v daných kasínach, či do nich idú hrať alebo nie. „Pri všetkých tých miliardach, ktoré kasína zarábajú, si túto drobnosť asi môžu dovoliť ako „pozornosť podniku““, pomyslel som si. Previezol som sa ku komplexu kasína a hotela Venetian. Malo byť niečím výnimočné. Hádajte čím. Už samotný názov vám poradí. Celé kasíno, obchodný dom a hotel sa niesli architektonicky v duchu Benátok. Okolo komplexu jazero, v jeho tesnej blízkosti jediný most „Ponte di Rialto“ na svete, spájajúci dve kasína a pod ktorým chodia autá, a známa veža z Námestia sv. Marka. Hlavný vchod do hotela vyzeral rovnako ako priečelie Dóžovho paláca. Ešte niečo vám napadne, keď sa povie slovo „Benátky“? Určite gondoly. A ani o tie nebola v komplexe núdza. Nie však na jazere okolo kasína, ako by ste predpokladali. „Kde môžem nájsť vodu, kanály?“, pýtam sa strážničky v kasíne. Odpovedá mi dutý, nezrozumiteľný pohľad. „Gondoly?“, pokračujem. „Áaa, gondoly? Choďte hore eskalátorom na prvé poschodie a zabočte doľava“, dostáva sa mi odpovede. „Čooo? Gondoly s vodnými kanálmi hore na pochodí? To musí byť nejaký omyl“, pomyslel som si okamžite. „Pre istotu to vyskúšam“. Vystupujem eskalátorom nahor a krátko pred jeh koncom uvidím modrú oblohu. „Žeby bola uprostred celého kasína obrovská diera v streche? Však zvonku vyzerá celý komplex ako niekoľkoposchodový kolos“, uvažoval som. Vyjdem hore a naozaj vidím modrú oblohu, kde-tu nejaký drobný obláčik. Podobne ako to počasie, ktoré vládlo na oblohe pred mojím vstupom do komplexu. Ocitám sa na námestí, ktoré akoby bolo vystrihnuté niekde z ulíc Benátok. Po pravej strane naozaj začínal kanál a na ňom naozajstné gondoly, gondoliery a šikmookí cestujúci. Uličky obklopené z oboch strán rôznymi obchodmi a cenami asi o 50% vyššími ako inde v meste. Zriedkakedy zazrie človek aj benátsku karnevalovú masku. Až po niekoľkých sekundách som si začal uvedomovať realitu. Voda v kanáloch bola až nezvyčajne tyrkysová. Vetru nebolo. A predovšetkým tá neuveriteľná obloha. Až keď sa na ňu človek pozrie detailnejšie, uvidí drobné zamaľované diery či otvory vetrania či neviem čoho všetkého. Všetko je teda dokonalá kópia Benátok. Pri bližšom pohľade aj dokonale gýčovitá kópia Benátok. A áno, aj tie vodné kanály sú na prvom poschodí. Zostal som tým všetkým úplne ohromený, bez slov. Kasíno, ktoré na mňa zanechalo bez pochýb najnezabudnuteľnejší dojem. „Ak teda miestny človek nechce alebo nemôže ísť do Európy, zájde aspoň Európa k nemu, v kópii do Macaa“, podal som si vlastné vysvetlenie. Kasínová časť sa nevymykala tomu, čo som videl vo Wynn alebo Grand Lisboa deň predtým. Venetian sa so mnou rozlúčil svetelnou šou na svojom priečelí. Podľa očakávaní, všetko v duchu nadchádzajúcich osláv čínskeho nového roka. Pred návratom do centra som sa dal zlákať pohľadom na ďalší megakomplex Galaxy Hotel&Casino. Rovnako ako v ostatných kasínach, aj tu som sa nechal hýčkať pohľadom na luxus, krásne hostesky, okázalú farebnú výzdobu, sloganmi dopĺňajúcimi výzdobu a vyzdvihujúcimi šťastie, drahými obchodmi a pozlátkom ľudí. Potom už len cesta shuttle autobusom späť a rýchla nočná prechádzka historickým centrom Macaa. Hoci aj v noci bolo pekné, cez deň zanechá lepší dojem. V prípade kasín to je presne opačne. Vcelku unavený som sa opäť okolo 22:00 vrátil domov k Joane. Rovnaký scenár ako večer predtým, doplnený len informáciami o mojom postupe v ďalší deň, v deň môjho odchodu z Macaa. Zaspával som opäť s výborným pocitom a vybavoval som si neskutočné obrazy z kasína Venetian. „Toto neskutočne farebné centrum luxusu a okázalosti východnej Ázie so silným portugalským nádychom sa jednoznačne oplatí vidieť“.

Môj posledný deň v Macau, respektíve poldeň, som našťastie nemal na pláne nič cestovateľské. Všetko zaujímavé aj menej zaujímavé sa mi podarilo vidieť v priebehu uplynulých dvoch dní. Pred svojím odchodom som si ale zumienil splniť ešte jednu ambíciu. Pre svojích zberateľských nadšencov na Slovensku nájsť čo najviac dostupných mincí. Niektoré boli celkom jednoduché. Ale po dvoch nomináloch sa akoby zľahla zem. Asi desať obchodov, väčších alebo menších zbierky nijak neobohatilo. Čas do odchodu môjho želaného trajektu do Hong Kongu sa však krátil. „Zložitejšia situácia vyžaduje nezvyčajné riešenia“, povedal som si napokon a vybral sa do centrály najväčšej komerčnej čínskej banky sídliacej tesne vedľa kasína Grand Lisboa. Natrafil som v nej na veľmi milú pracovníčku, ktorá mi pomohla vybaviť všetko, čo som potreboval. „Wow, tak tomuto hovorím coin-hunting na najvyšších miestach“, povedal som si a v ruke mi pritom štrngali posledné chýbajúce mince. Nasledoval rýchly proces. Domov k Joane pre baťohy, krátky prechod k shuttle autobusu z kasína Wynn k prístavu s trajektami, lístok na najskorší odchod. Motory zavrčali a ja som cez okienko naposledy počas tohto výletu zakýval kasínam, mostom a európskemu duchu tohto výnimočného mesta.

7.02.2014