Boracay – turistický raj na Zemi s filipínskou príchuťou

Ak ste niekedy videli obrázky pláží z Filipín, krásne počasie, skláňajúce sa palmy, biely piesok, more meniace svoju farbu z krásne tyrkysovo-modra do modrej a neodolateľné západy slnka, pravdepodobne ste natrafili na obrázky ostrova Boracay. Povedali by ste si „To je raj na Zemi. Tam chcem ísť“, nie? Po niekoľkých dňoch strávených na ostrove si to hovorím aj ja – ale len do istej miery. Rovnakú vetu si totiž povedia aj tisíce Kórejcov, Japoncov, Číňanov, Rusov a Európanov, ktorí však na ostrov naozaj zavítajú. A tam kde je dopyt, tam je aj ponuka. Napriek tomu, že zahraniční turisti sú výdatným zdrojom príjmu, podľa slov domácich sa tým ostrov mení na nepoznanie. Krásne, civilizáciou takmer nedotknuté pláže však na Boracay stále existujú. Len treba vedieť kde. A ja to už našťastie viem☺. A ak by sa vám málilo typického filipínskeho zhonu, hučiacich trojkoliek a všetko-ponúkajúcich predavačov, nezúfajte. Hlavná ulica vám vaše potreby naplní viac než dostatočne.

Nové ráno ma opäť privítalo bez hlasu budíka. „Moje lietadlo odlieta až krátko pred šiestou večer, nemusím sa nikam ponáhľať“, nieslo sa v mojej hlave hlavné heslo toho dňa. A ním som sa riadil do bodky. Keďže Manilu som už prešiel a k pamiatkam ma to už neťahalo, doprial som si výdatný spánok, výdatné raňajky a využil príležitosť dať sa ostrihať. „Prečo nie? Však je tu lacnejšie ako v Číne, ľudia tu majú rôzne typy vlasov (nie ako v Číne), ale predovšetkým chcem využiť príležitosť, že môžem vysvetliť, čo si prajem a kaderníci mi aj budú rozumieť“. Na obed som si opäť zašiel na niekoľko hamburgerov na môj obľúbený roh. Okolo 14:00 som sa rozlúčil s Dennisom a vyrazil. 15 minút pešo k nadzemnej električke, 45 minút čakania na prázdnejší spoj a vezenie sa ním a asi 40 minút autobusom priamo pred dvere letiska. Všetko vychádzalo bez problémov. Neskôr som bez problémov pokoril aj check-in a čakanie v odletovej hale. Do lietadla som však neprišiel tradičným „sosákom“, ale letiskovým autobusom. Kým som však z neho vystúpil, trvalo to asi 20 minút. Pýtate sa prečo? Žeby bolo letisko v Manile také veľké, že autobus celý ten čas ukrajoval vzdialenosť medzi budovou letiska a lietadlom? Vôbec nie. Asi 15 minút sme totiž stáli na mieste, počas ktorých sa mi naskytoval pohľad, ktorý som nevidel rád. Zo zadku lietadla vytrčalo akési hovienko. Či od palivovej nádrži alebo odinakiaľ, netuším. Pri ňom niekoľko technikov, chlapíkov s nápismi „Security“, pozemný personál letiska a občas drobné letiskové autíčko privážajúce a odvážajúce iných ľudí. A všetci baterkami svietli na to hovienko a pod drobnohľadom si ho prezerali. Bližší pohľad mi prezradil, že ide o nejakú trubku a zátku. „Dúfam, že hodinu dlhý let prežijem živý a zdravý“, pomyslel som si prvýkrát v živote v súvislosti s leteckou dopravou. Mimochodom, ani to lietadlo nebolo úplne tradičné. Prvýkrát som mal možnosť previesť sa vrtuľovým lietadlom (svoj zážitok z ranného detstva, z ktorého si pamätám len hluk motorov, teraz nerátam). Vrtule sa rozkrútili. Najprv pomalšie. Level 1. Keď sa lietadlo pohlo, hlasitosť vrtulí vzrástla na intenzite. Level 2. A keď lietadlo vzlietalo na runwayi, vrtule úplne duneli. Level 3. Stále to však hlukom ďaleko zaostávalo za zážitkom z detstva. Navyše, neveril som, že rovnaké „zatlačenie do sedadla“, aké človek prežíva pri vzlete v prúdovom lietadle, vie pripraviť cestujúcim aj vrtuľové lietadlo. Prekvapenia v súvislosti s letom tým však nekončili. Popri tradičných činnostiach, ktorým sa letušky a letušiaci venujú, boli totiž pre nás pripravené aj krátke hry. Samotný let preto prebiehal bez problémov a pomerne rýchlo. Moje obavy zo začiatku letu boli obnovené len na jeho konci. Lietadlo pristálo pomerne tvrdo, dvakrát popritom nadskočilo, v plnej príletovej rýchlosti začalo veľmi mierne kľučkovať (čo však bolo i tak dosť cítiť) a potom prudko brzdiť. Našťastie, potom bezpečne zastavilo. „Vitajte na letisku Kalibo“, ozýval sa hlas letušky. Batožina mi prišla zakrátko. A ešte kratšie trvalo nájdenie vanu, ktorý ma mal odviesť z letiska k drobnému trajektu prevážajúcich miestnych ľudí a turistov na ostrov Boracay. Okolo deviatej večer som konečne vystúpil na brehy ostrova. Miestna trojkolka, podobná tým z Manily alebo iných filipínskych miest, do ktorej sa však okrem vodiča natlačí aj päť ďalších ľudí, ma priviezla až k môjmu CS hostiteľovi Bryanovi. Jednoduchý, nesmierne útly chlapec bývajúci s ďalším, jemu podobným – Earlom. Bryan mi od začiatku pripadal akýsi zvláštny. Bláznivý, hravý, so zmyslom pre humor, ktorému som ani zamak nechápal a v kontakte s ďalšími príslušníkmi silnejšieho pohlavia viac ako prítulný. Earl bol síce podobný, ale oveľa viac sa vedel kontrolovať. Po Dennisovi z Manily som mal pri nich druhýkrát počas môjho filipínskeho cestovania pocit, že som sa ocitol v domácnosti gayov. „Uvidíme, čo táto skúsenosť prinesie“, povedal som si vduchu. „Doposiaľ neboli takéto stretnutia negatívne, doposiaľ sa takíto moji CS hostitelia vedeli ovládať“. „Alebo som stále nepochopil koncept prijateľnej osobnej vzdialenosti na Filipínach? Ak náhodou nie, potom sú Filipínci (muži, nie ženy) asi najprítulnejší ľudia na Zemi“, uvažoval som. S Bryanom a Earlom som však neskôr trávil len minimum času, takže ma to netrápilo. Ručičku na váhach v predošlom uvažovaní vychýlila v môj posledný deň na ostrove až transport z neho, kedy si opäť vedľa mňa sadli dvaja útli Filipínci, ktorí sa k sebe mali viac než je obvyklé, a to i na verejnosti. „Prihrieva snáď horúce filipínske slnko tunajšej mužškej populácii orientáciu???“, prebehlo mi mysľou, keď mi ich prítomnosť a činnosť začala byť neveľmi príjemná. Popri Bryanovi som sa v môj prvý večer na ostrove zvítal aj dvoma Čechmi. Vašek a Hanka, obaja študijne pôsobiaci v Južnej Kórei. Po CS hostiteľke Hanke z čínskeho Xiningu a učiteľskej kolegynke Dominike ďalšie príjemné duše takmer z domova. V výdychom a pocitom uvoľnenia, že som bezpečne došiel až na Boracay som nakoniec zaspal na tenkej matraci vo viac než jednoduchom príbytku Bryana a Earla.

Moje prvé ráno na Boracay. Napriek tomu, že je viac zatiahnuté ako slnečno, je dostatočne teplo. Po dvoch rokoch opäť vyťahujem krátke nohavice a tričká v zimných mesiacoch z môjho baťoha. „Keďže Bryan musí ísť do práce a Vašek s Hankou sa idú potápať, idem si ja prezrieť pláže na severnej časti ostrova“, stanovil som si program dňa. Na raňajky som sa pohostil delikátnymi filipínskymi chlebíkmi, ktoré by som ja nazval skôr koláčikmi. A potom hor sa na pláže. Bryanov príbytok je našťastie asi len 50 metrov od najbližšej pláže. 50 metrov od hlavnej pláže ostrova – na západ orientovanej Bielej pláži. V okolí tejto asi 4 kilometre dlhej pláže sa pritom sústreďuje takmer všetok turistický život na Boracay. A čo je na nej také úžasné? Už ako jej samotný názov napovedá, farba piesku. Krásne biela. Neviem už presne povedať, či belšia ako moja doteraz najbelšia pláž Maya Bay nachádzajúca sa v Thajsku (pláž, na ktorej sa natáčal aj film „Pláž“ s Leonardom DiCapriom), ale jednoznačne neporovnateľná s plážami Stredozemného mora. Počas prílivu široká len niekoľko metrov ale za odlivu aj niekoľko desiatok metrov láka najväčší počet zahraničných turistov. Kórejcov, Japoncov, Číňanov a Rusov v januári a februári a rastúci počet Európanov v marci až máji. Mnohí z nich sem pritom prichádzajú len kvôli tejto pláži. A aby sa náhodou títo turisti necítili ako v rozvojovej krajine, sú pre nich postavené desiatky hotelov, barov, kaviarní, plážových reštaurácií a obchodov. Pravdaže s turistickými cenami, nie filipínskymi. Pre mňa osobne plnili tieto plážové butiky len jednu významnú funkciu. Oddeľovali od seba dva úplne odlišné svety – prímorský, turistický svet a filipínsky svet. Bielu, horúcu pláž so slnkom a skláňajúcimi sa palmami od rušnej hlavnej ulice, na ktorých kraľovali miestne trojkolky. Podobné tým v iných častiach Filipín, ale mohutnejšie, aby sa do nich namiesto 2-3 zmestilo 5-6 ľudí. Prechádzam popri severnej časti Bielej pláži a užívam si na nej menej turistov ako ďalej na juhu. Slnečné okuliare sú mi pritom najlepším kamarátom. Dovoľujú mi pozerať sa na pláž bez toho, aby ma boleli oči od toľkej beloby. Prvýkrát pozerám na typické boracayské malé plachetnice a menšie či väčšie skaly vytŕčajúce z tyrkysovo modrého mora. Chodníček ma následne previedol z Bielej pláže na pláž Diniwid. Scenérie a dojmy sa opakujú, piesok je asi trochu tmavší. Ja chcem ísť však ďalej. Popri mori ale cesta nevedie. Zavítal som teda do vnútrozemia ostrova, aby som na napojil na hlavnú cestu. Na rozdiel od turistickej časti okolo Bielej pláže ma teraz neobklopujú samé bary a kaviarne, ale malé obchodíky so zeleninou, ovocím a drobnými potravinami. Taktiež viac než dosť domáckych jedální. Niekedy zbúraný dom, inokedy rekonštruujúci sa dom postavený z bambusu. A neraz aj oplotený areál, vo vnútri ktorého pilne pracujú ťažké stroje, aby mohli v dohľadnej dobe rozšíriť škálu high-endových turistických rezortov aj v súčasnosti turizmom pomenej poškvrnenej severnej časti ostrova. Cestička ma priviedla až k takmer opustenej pláži Ilig-Iligan. Keďže sa nachádza na severovýchodnej časti ostrova, viac tam v tomto ročnom období fúka. Teplota mora je ale paradoxne na pocit o niečo vyššia ako na Bielej pláži. Tiež piesková pláž, tiež palmy – hoci v oveľa menšom počte ako inde. Na atraktivite jej to podľa mňa však uberá len málo. V čase môjho príchodu na nej bol len jeden chlapík ponúkajúci turistické aktivity na mori. Až po zhruba hodine sa objavili ďalší desiati zahraniční turisti. Pre ľudí vyhýbajúcich sa masovým strediskám výborná alternatíva k Bielej pláži. Po pláži Ilig-Iligan som zavítal aj na severnú pláž Puka. Už pri príchode ma vítalo niekoľko stánkov so suvenírmi vyrobenými z morských mušlí. Niektoré viac vydarené, niektoré menej. Už samotné stánky pritom naznačovali, čím je pláž Puka známa. Pri jej prechádzaní bolo neraz dosť komplikované stúpiť na piesok tak, aby som pod nohou nemal mušlu alebo úlomok z koralu. Čím ďalej som pritom išiel od hlavného vstupu na pláž, tým menej ľudí tam bolo. Opäť potešujúca informácia. Čo sa však nemenilo, bola intenzita vetra a veľkosť vĺn. Neviem, či to bolo kvôli tmavej oblačnosti na sever od ostrova, umiestnením pláže alebo iným dôvodom, ale stále na nej fúkalo a vlny boli vysoké a ešte vyššie. I tak však vie zanechať výborný dojem. Kým som z pláže Puka odišiel, bolo snáď 15:00. „Najvyšší čas, aby som sa vybral späť, ak chcem stihnúť západ slnka nad Bielou plážou“, povedal som si. Kráčajúc späť som sa zastavil v jednej domáckej jedálni, ktorej veľmi priateľskí majitelia ma vtiahli aspoň kúsok do tajov života obyčajných ľudí na ostrove. „Pred svojím odchodom z ostrova sa ešte zastavím“, sľúbil som im, keď som sa s nimi v ten deň lúčil. Na Bielu pláž som prišiel akurát včas. Slnko zostupovalo nižšie a nižšie. Obloha sa sfarbila do teplých farieb, ale vedel som, že na Boracay dokáže slnko pri západe viac. Očakávaný nezabudnuteľný západ slnka sa kvôli oblačnosti nekonal. Krátko nato som dostal SMSku od Bryana: „Nechceš ísť na večeru s dvomi Čechmi?“. „Isto, prečo nie? Včera boli Vašek s Hankou veľmi príjemní spoločníci“, pomyslel som si. Pri stole v reštaurácii však sedelo omnoho viac ľudí ako len traja. Aké bolo moje prekvapenie, keď ma väčšina z nich začala zdraviť „Ahoj“? Veľké. A viac než pozitívne. Okrem Vaška a Hanky som sa tak spoznal s Pavlom a Eliškou, ktorí sú už na Boracay tri mesiace a pôsobia ako inštruktori kite-surfingu, Pepom a Miškou, ktorí prišli na ostrov na trojtýždňovú dovolenku a Jenny z Nemecka. Po večeri sme potom všetci až na Bryana (musel ísť do práce) išli kúpiť nejaké hutné aj tekuté občerstvenie na pláž. Sediac na bielom piesku nám náladu zlepšovali hudobníci z okolitých barov, naše občerstvenie a aj samotný fakt, že sme tam boli všetci spolu – malá česko-slovenská komunita ďaleko od domova. „Výborný koniec výborne stráveného dňa“, povedal som si, keď som nakoniec prišiel v noci k Bryanovi domov.

Ďalšie ráno sme sa všetci štyria (ja, Vašek s Hankou a Bryan) zobudili takmer v rovnakom čase, bez budíka. Všetci stále ešte trochu oťapení, ale pripravení na nový deň. Česká časť osadenstva sa balila – odchádzala totiž z ostrova a išla objavovať iné zákutia Filipín. Bryan sa učil a chystal do práce. A ja? Predchádzajúci večer som sa dohodol s Miškou, že spolu vyjdeme na vyhliadkový bod nad Boracay, pozrieme sa na východnú pláž ostrova – pláž Bulabog a poobede pôjdeme konečne aj do mora na Bielej pláži. S energiou doplnenou filipínskymi koláčikmi rovnako ako deň predtým som na Mišku musel chvíľu čakať. Od nudy som mal aj vtedy veľmi ďaleko. Silný vietor na pláži Bulabog v tomto ročnom období využívali desiatky kite-surferov. Niektorí nesmelí začiatočníci, iní skúsení inštruktori stvárajúci na mori a nad ním rôzne kúsky. Pýtate sa, čo to kite-surfing vlastne je? Najľahšie sa to dá predstaviť ako kombinácia snowboardingu a plachtenia. Na nohách máte pripevnenú dosku podobnú snowboardu a v rukách držadlo, z ktorého vychádza niekoľko laniek zakončených menšou alebo väčšou plachtou. No a s pomocou vetra potom surfujete na vode, ťahaní vetrom tam a späť. Niekedy len na vode, niekedy aj s výskokmi nad vodu. Ozajstní profesionáli sa pritom vedia udržať vo vzduchu aj niekoľko sekúnd, dať sa vytiahnuť vetrom aj do výšky niekoľko desiatok metrov a stvárať tam neuveriteľné kúsky. Zanedlho prišla aj Miška. Naše cesty následne viedli k vyhliadkovému bodu v blízkosti pláže Bulabog. Vedeli sme, že je tam vstupné 120 pesos (asi 2 €), čo je na filipínske pomery naozaj veľa. To by som ale nebol ja, aby som nenašiel dieru v systéme – v tomto prípade neoznačenú cestičku. Vyhliadka to bola naozaj pekná. Vďaka lepšiemu počasiu ako deň predtým sme videli celý ostrov. Menšie kopce, pred ktorým sa rozprestieralo golfové ihrisko na severe a úzky pás pevniny medzi Bielou plážou a plážou Bulabog na juhu. Cestou späť sme sa ešte raz zadívali na kitujúcich nadšencov a prehodili niekoľko slov s Pavlom, ktorý posedával v blízkosti. Krátky prechod z pláže Bulabog na Bielu sme si spestrili výborným mangovým koktejlom. Tradične sa potvrdilo, že v tropickejších krajinách chutí toto ovocie oveľa lepšie ako u nás. Našou (alebo skôr mojou) hlavnou ambíciou na pláži s bielym pieskom bolo nájsť čo najviac sa nakláňajúcu palmu a odfotiť sa na nej – po vzore mojej kamarátky, ktorá sa tak odfotila pred rokom. Naša prechádzka plážou nanešťastie nemala až taký pozitívny výsledok ako sme očakávali. „Pravdepodobne tú palmu medzitým odstránili“, prebehlo mi mysľou. Pridali sme sa preto k ostatným na obed a stadiaľ opäť zavítali na pláž zaliatu bielym pieskom. Chvíľu sme len tak ležali, neskôr išli do vody. „Po druhýkrát v živote som v mori v zimných mesiacoch“, usmial som sa. Čas nám vypĺňalo aj pozorovanie miestnych chlapcov stavajúcich, respektíve obrusujúcich hranoly piesku s nápismi ako veľmi „I love Boracay“. K staviteľom sa však viac než úspešne pridali aj Pavel s Pepom. Ich kreativita a originalita však bola na vyššej úrovni, keďže pod ich rukami vznikli slon a korytnačka. A keby ste videli všetkých tých Kórejcov, Japoncov a Číňanov, ktorí sa pri nich zastavili, aby si ich výtvori odfotili. Na rovnakom mieste sme zostali až do západu slnka. Tentoraz sa to ale naozaj oplatilo. Západ slnka, ktorý by ste mohli obohatiť rôznymi superlatívmi. Najkrajší, najkrvavejší, najromantickejší, najnezabudnuteľnejší. Jednoznačne západ slnka, kvôli ktorému sa na Boracay oplatilo prísť. Celkom prekvapivo, hneď ako ohnivá guľa zašla za obzor, dosť sa ochladilo. Každý z nás sa preto vydal svojou cestou. Ja s novým Bryanovým CS hosťom, talianom Antoniom v strednom veku, sme sa nakrátko zastavili na miestnej svadbe na pláži v nádeji, že sa budeme môcť ponúknuť dobrotami, ktoré tam boli pre svadobčanov pripravené. Vedeli sme, že tam Bryan v daný večer pracuje. Nanešťastie, nepochodili sme. Žalúdky sme preto doplnili v jednej z mnohých domáckych jedální v bočných uličkách. Pomerne ustatí sme sa následne privliekli k Bryanovi domov. Na naše prekvapenie prišiel skôr ako sme očakávali – už okolo 21:00. Na našom programe to však nič nezmenilo. Poobedné slniečko nás akosi unavilo a tak sme všetci išli zanedlho spať.

Posledný deň na Boracay predo mnou. Lepšie počasie ako počas predchádzajúcich dvoch dní a skutočnosť, že som z ostrova už videl okrem jednej pláže všetko, čo som chcel, mi dávali priestor na vyvaľovanie sa na pláži. Vôbec preto nebolo nutné ráno sa niekam ponáhľať. S Antoniom sme sa vybrali na pláž. Rovnaké miesto a rovnaká spoločnosť ako deň predtým. Teda takmer rovnaká. Pavel ochorel a Eliška strávila mnoho času jeho opaterou. Jenny z Nemecka tiež niekam odišla. Ako človek, ktorý počas cestovania stále rád niečo robí, nevedel som na piesku obsedieť dlhšie ako dve hodiny. Vybral som sa preto pozrieť poslednú pláž, pláž Balinghai, a opäť navštíviť mojich filipínskych kamarátov v domáckej jedálni spred dvoch dní. Cestu som už poznal, mapu som nepotreboval. Opäť rovnaké domy, rovnakí ľudia, rovnaké aktivity. Môjmu príchodu sa očividne filipínska rodina potešila. Podobne ako predtým, aj teraz ma pohostili. Nie však špagetami, ale akýmsi filipínskym ovocím v sladko-kyslom obale. Jediac aj jednu z viacerých filipínskych polievok – vývarovú polievku s rezancami a plátkami bravčového mäsa, batchoy – a zásobiac sa kopou mojich obľúbených filipínskych koláčikov na nasledujúci deň som im rád doplnil domáci rozpočet. Opäť sa predmetom našeho rozhovoru stal Boracay, moje dojmy z neho a Filipín ako takých. Veľmi pozitívne pôsobili úsmevy na ich tvárach aj v čase, keď boli zaneprázdnení a keď museli stále rekonštruovať strechu svojho domu po tajfúne Yolanda z novembra roku 2013. A pláž Balinghai? K tej sa mi nakoniec nepodarilo prísť. Najľahší spôsob by totiž vyžadoval zaplatenie 500 pesos (asi 8€) hotelu, ktorý nedovolil iným ako svojím hosťom pohybovať sa po svojom areáli bezplatne. „To si robíte srandu?“, odsekol som jednému z hotelových zamestnancov úplne šokovaný. A ťažší spôsob? Túlať sa nejakými neoznačenými cestičkami a dúfať, že verejnú časť pláže nájdem. A do toho sa mi nechcelo. Navyše, na pláži ma stále čakali Miška s Pepom – dvaja najnovší fanúšikovia mojej cesty okolo sveta. Čoskoro som sa teda pridal k nim. Spolu sme si potom užívali čas bez zhonu. Ich obed, prechádzka po Bielej pláži smerom na juh, osladenie si života zmrzlinou. A na záver opäť nezabudnuteľný západ slnka. „Tie západy slnka boli jednoznačne to najkrajšie, čo mi príroda a scenérie ostrova Boracay počas môjho krátkeho pobytu ponúkli“, prebiehalo mi stále dookola mysľou, keď som sa vracal späť do Bryanovho príbytku pre svoje veci. V rovnaký večer som totiž odchádzal z tohto filipínskeho raja na Zemi. Kvôli zmätočným informáciám z informačného centra, od chlapíka predávajúceho lístky na drobný trajekt smerujúci von z ostrova a od Bryana o čase posledného vanu na letisko som bol rozhodnutý odísť do 20:00, a to i napriek tomu, že moje lietadlo odlietalo až o 2:50 v noci (alebo ráno?). Predtým som sa však ešte chcel spoločne navečerať s Miškou a Pepom, novými kamarátmi, ktorí sa najviac pričinili o to, že na môj pobyt na Boracay nezabudnem nielen kvôli krásnej prírode, ale aj kvôli ľuďom, s ktorými som tam bol. Posledné kuracie mäso s ryžou na Filipínach, posledné objatia a prísľuby, že sa ešte stretneme. Budem viac než rád, keď sa tieto slová skôr či neskôr naplnia. Mňa potom čas tlačil k mini trajektu – bolo už krátko po ôsmej. Opakoval sa rovnaký scenár ako v deň môjho príchodu, len v opačnom poradí. Predtým, než som ale nastúpil do lietadla, ma čakali ešte dve prekvapenia. Prvé? „Do budovy letiska nemôžete vstúpiť skôr ako dve hodiny pred odletom“, šokoval ma policajt pred vchodom. „Na medzinárodné letisko viac než čudné pravidlá“, odvetil som nespokojný. Hodinu a pol som preto čakal vonku na lavičke. Druhé prekvapenie? „Vaše lietadlo bude meškať 30 až 60 minút“, dozvedám sa od pani na check-ine. Z pol hodiny však bolo nakoniec bezmála hodina a pol. Snažiac sa na lavičkách v letisku zaspať, obklopený kvantami kórejských turistov som nastúpil v polospánku do lietadla. Odlietali sme o 4:10...

Do Manily som priletel o hodinu neskôr. Hneď ako som dostal batožinu, začal som okupovať rovnaké miesto v príletovej hale ako v deň môjho príchodu na Filipíny pred 17 dňami. Spánok a energiu z boracayských koláčikov som potreboval ako soľ. „Lietadlo do mojej ďalšej destinácie a absolútny koniec filipínskej kapitoly môjho putovania okolo sveta je až o 19:30. Keďže však ma to do centra Manily už vôbec neťahá a mám viac než dosť čo doháňať v blogu, zostanem celý deň tu“, rozhodol som sa pevne. Celý čas až do odletu do Macaa som teda strávil spánkom, jedením a písaním blogu. Čas som si spestril pozeraním na odlietajúce lietadlá a inými nedôležitými zábavkami. Ani som sa nenazdal a bol tu čas check-inu. Potom už len nasadám do lietadla. Poslednýkrát počas tejto fázy cesty pozerám na filipínsku tmu a cez okienko lietadla sa s touto ostrovnou krajinou lúčim „salama“ – ako ďakujem za všetko pekné a všetkých úžasných ľudí, ktorých mi priviedla do cesty. A na zničený foťák už ani nepomyslím.

25.01.2014