Baguio – alebo ako som našiel svoju filipínsku rodinu v letnom hlavnom meste Filipín

Aké slová mi napadnú, ak sa povie slovo Baguio (čítaj „Bagio“)? Letné hlavné mesto Filipín, ktoré ako také vie nadchnúť len nesmierne nadšeného cestovateľa. Nadmorská výška 1500 m.n.m. Horské scenérie a golf. Veľa času na všetko. Na Filipíny celkom chladno: okolo 10 – 15 stupňov. Ale najmä pocit domova vďaka pohostinnosti, priateľskosti a nápomocnosti môjho CS hostiteľa Michaela, celej jeho rodiny a kamarátky Julie, ktorí sa postarali o to, že aj v chladnom počasí som vo svojom vnútri stále cítil teplo.

Krátko po príchode na autobusovú stanicu som sa zvítal s mojím CS hostiteľom Michaelom. 20-ročný chalan s filipínskymi črtami, drobnou kozou briadkou a na prvý pohľad nekončiacim zdrojom energie. Energiou, dobrou a z času na čas bláznivou náladou pritom prekypoval aj napriek tomu, že celú noc pracoval. Ako mi čoskoro vysvetlil, mnoho Filipíncov pracuje pre call-centrá ponúkajúce, predávajúce a vybavujúce rôzne produkty najmä hardwarového, softwarového a webdesignového charakteru pre zákazníkov z USA. Aby teda pracovali v rovnakom čase ako americkí zákazníci, musia sa udržiavať hore v noci. A zdraviť ľudí na opačnej strane linky vetičkou „Dobré ráno“☺. Táto informácia mi teda vysvetlila aj to, prečo môj CS hostiteľ z Manily, Dennis, prichádzal domov z práce uprostred noci. Moje a Michaelove prvé kroky následne viedli do obchodného centra, kde som sa pohostil filipínskym bravčovým adobo. „Toto jedlo mi prirástlo k srdcu podobne ako jeepney“, povedal som si, keď som dojedal posledné sústa. V danom obchodnom dome sme ešte nejaký čas pobudli. Čakajúc na jeho kamarátku Julie sme útokom vzali všetky seriózne elektro obchody, ktoré mohli potenciálne predávať môj vytúžený a tak potrebný foťák. Našli sme ho len v jednom. Cena na nálepke? Asi o 100% vyššia ako sa foťák obyčajne predáva. Zľava? „Môžme Vám dať 10% dole, nie viac“, dozvedám sa od predavača. „Nie, ďakujem. Viem, že tento foťák sa predáva zhruba za polovicu“ boli moje posledné slová pred tým, než som rozhodne odpochodoval z obchodu. Aké bolo moje prekvapenie, keď za nami zhruba za 10 minút pribehol chlapík z obchodu a z pôvodného navýšenia 100% oproti normálu bola zrazu cena vyššia o 30% ako bežná cena. Nechal som si ho rezervovať, uvidím, čo bude inde. Uvidím, čo zistia Michaelovi kamaráti v Manile ohľadne dostupnosti a cene môjho modelu v hlavnom meste. Ak nič, vrátim sa sem. Ak niečo lepšie, v Baguiu vydržím s požičaným prístrojom od Julie a v Manile kúpim nový. Netrvalo dlho a pripojila sa k nám Julie. Drobné, asi 20-ročné dievča, ktoré bolo svojou miernou utiahnutosťou takmer pravý opak od Michaela. Niekedy však vedela vystreliť ako strela, až na nepoznanie. Výborne sa tak dopĺňali. V praxi som bol teda svedkom aplikácie príslovia „Protiklady sa priťahujú“. Kedže som sa chystal stráviť v Baguiu o jeden deň dlhšie ako som pôvodne predpokladal, teda až 3 dni, so spoznávaním mesta sa netrebalo ponáhľať. Schovali sme sa preto v jednej kaviarni, kde sa hlavnou témou našeho rozhovoru stalo (neprekvapivo) cestovanie. Vyšli sme až po zotmení. Hoci stále so všetkými vecami, ťahalo ma to do blízkeho Burnham parku s jazerom uprostred. Našu krátku prechádzku v jeho útrobách ozvláštnili dve veci. Jedna neveľmi podarená tancujúca fontána, ktorá sa nepodarene snažila tancovať na nepodarenú rapovú a hip-hopovú hudbu. A jedna lokálna špecialita nazývaná „balot“. Uvarené vajíčko o kúsok väčšie ako kuracie. Zajedané s octom a soľou. Uprostred bielko a niečo drobné hnedé. Chutilo to vcelku dobre. A čo bolo to drobné hnedé? To mi povedal Michael, až keď som to dojedol. „Práve si zjedol zárodok kačky“, prezradil s úsmevom na tvári. „Po zjedení cvrčkov, lúčnych kobyliek, škorpióna, mäsa z lamy a ťavy, ďalšia špecialita na konte“, pomyslel som si. Jeepneym sme sa previezli k Michaelovi domov. Privítali ma jeho starí rodičia a ďalší známi, ktorí všetci spoločne prevádzkujú jednu z mnohých domáckych jedální v meste. Všetci s úsmevom na tvári a na prvý pohľad ochotnými urobiť všetko, čo mi na očiach uvidia. A tak to naozaj aj bolo. Deň sme všetci zakončili podomácky uvarenými filipínskymi jedlami, v ktorých dominovalo kuracie mäso a ryža. Michael sa neskôr vybral do práce, aby svoju šnúru bez spánku natiahol na 36 hodín. A ja? Mňa čakala posteľ a prikrývky, ktoré ma úspešne chránili pred chladnou filipínskou nocou.

Moje spoznávanie letného hlavného mesta Filipín sa začalo na druhý deň hneď zrána. Pýtate sa prečo „letné hlavné mesto“? Keďže sa Baguio nachádza v náručí hôr vo výške 1500 m.n.m., tunajšie teploty sú počas filipínskeho leta, teda v marci až máji, miernejšie a znesiteľnejšie ako horúčavy v Manile či iných južnejších oblastiach krajiny. Po výdatných domácich raňajkách ma vyzdvihla Julie a spoločne sme sa neskôr stretli aj s Michaelom v centre mesta. Michael bol nadopovaný energetickými nápojmi v hyperaktívnej, zábavnej nálade. „Asi aby zakryl svoju únavu“, pomyslel som si. „Pre CS hosťa vie tento človek urobiť snáď všetko a na seba ani nepozerá“. Počasie nám prialo. Bolo celkom teplo a hlavne malá oblačnosť s modrou oblohou v pozadí. „Výborný deň na výlet do Mines View Parku a Camp John Hay“, zhodli sme sa všetci traja. Jeepney nás vysadil úplne pri parku. Prešli sme len niekoľko krokov a zbadali bieleho koňa s bielo-ružovou hrivou. Unikát alebo obeť ľudskej túžby po peniazoch? Osobne som sa prikláňal k druhej možnosti. Avšak zdalo sa, že neveľmi úspešne, keďže sa pred ním netvorili zástupy záujemcov o fotku. Mines View Park nás privítal vskutku výborným výhľadom na okolie. Vľavo hory, v ktorých sa podľa Michaelových slov ukrývali v minulosti celkom produktívne bane. Vpravo tiež hory, ale bez baní. Niekoľko fotiek na požičaný foťák od Julie, niekoľko minút na vyhliadkovom bode a boli sme hotoví. „Dá sa tu urobiť nejaká dlhšia prechádzka?“, spýtal som sa. Na moje prekvapenie som dostal odpoveď: „Ani nie, toto je všetko. Tento jeden vyhliadkový bod a stánky so suvenírmi“. Pešky sme preto schádzali z kopca, na ktorom sa park nachádzal, smerom k areálu Camp John Hay. Cestou nás Michael zabával svojou hyperaktivitou a bláznivosťou. Oči sme nevedeli odtrhnúť od sibírskeho huskyho s rôznofarebnými očami – každé oko mal inak sfarbené. Síce bolo paradoxné stretnúť psa zo Sibíra v tropickej krajine, ale nad tým sme sa nezamýšľali. Kroky popri prezidentskej vile a Wright parku nás nakoniec priviedli až ku Campu John Hay. Prírodná oblasť patriaca v minulosti americkej armáde sa v súčasnosti zmenila na nepoznanie. Luxusný Baguio Country Club a viaceré golfové areály, jeden vedľa druhého tu dnes vítajú všetkých majetnejších Američanov, Japoncov a Kórejcov. Domácich Filipíncov na dôležitých postoch nevidno. Na jednej strane bola návšteva tohto areálu nezabudnuteľná. Nikdy predtým som totiž nebol v tesnej blízkosti dokonale upravených, pravých golfových trávnikov, nikdy predtým som na vlastné oči nikoho nevidel hrať túto (pre mňa) nudnú hru bohatých. Na druhej strane, pri každom pohľade hrajúcich na mňa, Michaela a Julie som z ich pohľadu cítil akýsi pocit nadradenosti a do istej miery aj pohŕdania nami, študentami a mladými ľuďmi, bežnými smrteľníkmi. Spoznávaciu časť dňa sme zakončili v miestnej botanickej záhrade, ktorá sa niesla v duchu spolupráce so sesterskými mestami Baguia. Celkom príjemná prechádzka popri endemitických rastlinách v poobedných hodinách úplne vyprázdnila naše žalúdky a tak náš ďalší cieľ bol jasný. Energiu sme doplnili ďalším filipínskym jedlom za lacný peniaz – mierne pikantným pečeným kuraťom obalenom v akomsi cestíčku s medom a zajedané ryžou. Porcia to bola však viac než bohatá, keďže nám všetkým potom zatvárala oči. A Michaelovi najviac. Jeho červené oči prezrádzali stupeň jeho únavy napriek jeho nesúhlasným slovám. Nič sme preto ďalej nesilili. Julie sa vybrala k sebe domov, ja s Michaleom k nemu. Oddychom pri počítači a filme som strávil čas až do večere. A pri nej sa Michaelovi starí rodičia naozaj prekonali. Grilované bravčové aj so slaninkou, cibuľou, vo veľmi chutnej šťave a ako príloha ryža. Komu sa málilo štipľavosti, mohol si jedlo obohatiť o chili papričky rozdrvené v sójovej omáčke. A ako dezert vynikajúci domáci jahodový džem s ryžou (áno, ryža sa tu je snáď so všetkým) a banán. Priam kráľovská porcia. Moja nová filipínska rodina sa na mňa usmievala. Ja na nich asi ešte viac. Moje oči by stále ešte jedli, no keďže som nechcel skončiť ako v čínskom Luoyangu, musel som si povedať „Stop“. Viac než výdatné jedlo ma dokonale pripravilo na noc. A kým ja som si líhal do postele, Michael z nej práve vstával po niekoľkohodinovom spánku. Mňa čakalo 8-9 hodín relaxu, jeho rovnaký čas práce. Taký je rozdiel medzi cestovaním po Filipínach a prácou jednej skupiny obyvateľstva v tejto ostrovnej krajine.

Vstávam vyspatý do ružova a ani netuším koľko je hodín. S Michaelom sme sa dohodli, že naňho počkám doma a až potom vyrazíme do ulíc Baguia. Podobne ako v predchádzajúci deň večera, aj domáce raňajky boli výborné. Raňajky, obed a večera sa na Filipínach však neveľmi odlišujú – opäť sa servírovalo bravčové adobo spolu s akousi polievkou pripomínajúcou kurací vývar. Michael prišiel domov až krátko pred poludním. „Pracoval som nadčas“, odpovedal na otázku v mojích očiach. Spolu sme potom doplnili energiu obedom, opäť domácou kuchyňou. Program bol následne veľmi jednoduchý. Keďže informácie o cene a dostupnosti môjho želaného foťáku neboli vôbec potešujúce, rozhodol som sa kúpiť ten, ktorý som pred dvoma dňami videl v obchodnom dome. Tam som sa, našťastie, plánoval vrátiť tak či tak, keďže bol z neho celkom dobrý výhľad na celé okolie. Druhou zastávkou mal byť Burnham park – rovnaký park ako v môj prvý deň, ale videný cez deň. „Chceš sa predtým pozrieť na jahodové polia?“, spýtal sa ma Michael, keď sme vyrážali. „Sú tesne za naším domom“. „Prečo nie?“, odpovedám s vedomím, že stále je ešte dosť času. Hoci boli polia fajn spestrením, nemôžem povedať, že by ma zázračne ohúrili. Polia, niekoľko farmárov, stánky predávajúce všetko od výmyslu sveta – pravdaže s príchuťou jahôd. Jahodové džemy, jahodové vína (z ktorých sme aj ochutnali), jahodové lízatká a sladkosti. Jedinou exkluzivitou bolo snáď len víno z hada. Áno, čítate správne. Z hada. Aj v samotnej fľaši sa pritom nachádzal tento drobný slizký tvor, ktorý to už mal však za sebou. Na ochutnanie tohto vína sme však odvahu nenabrali. Vybrali sme sa preto drobnou okľukou, pozorujúc študentov miestnej univerzity ako hrajú zápasy v tenise, basketbale a softbale na jeepney, ktorý nás odviezol do centra mesta. Tam na nás už čakala Julie. Prešli sme sa Burnham parkom, v ktorom sa to hmýrilo životom. Ľudia posedávajúci na tráve a lavičkách, iní voziaci sa na loďkách, ďalší prechádzajúci sa zelenými alejami. Najviac ma ale pobavila časť vyhradená pre cyklistov. Veľká betónová plocha obdĺžnikového tvaru, na ktorej si to starší aj mladší šinuli z jednej strany na druhú. Preteky aj ležérne bicyklovanie sa sem a tam. Akoby bola polovica mesta zhromaždená na tomto mieste na bicykli. Pred odchodom do nákupného centra sme ešte zavítali do priľahlého orchidária a pokochali sa pohľadmi na miestne kvetinky. Obchodný dom nás privítal ruchom, veľmi slabým (takmer nefunkčným) internetom a zamračeným počasím za oknami. Výhľad z neho preto nebol bohviečo. Vždy však lepší ako nič. Celkom rýchlo sme preto prišli do foto obchodu. Po neúspešnom pokuse o zľavu z už zníženej ceny (ktorá však bola stále vyššia ako tá, za ktorú bol rovnaký model kupovaný pred dvomi rokmi) som sa nakoniec obdaroval novým-starým fotoaparátom. „Konečne mám v rukách niečo, čo poznám“, povedal som si so zmiešanými pocitmi. Po nákupe sa k nám pridal Michaelov a Juliin kamarát a celá naša vlčia svorka vyrazila do ulíc Baguia večerne žiť. Zakotvili sme v jednom bare venovali sa činnostiam, ktoré sú v celých Filipínach podľa slov mojích nových filipínskych kamarátov viac než populárne. Spievanie a pitie. „Žiadna oslava sa nezaobíde bez karaoke“, bolo mi vysvetlené. Napriek nášmu odhodlaniu sa nám vykričať do mikrofónu nepodarilo. A pitie? Keďže padol žreb na brandy, zúčastňoval som sa na ňom len v obmedzenej miere. Čo som však ja obmedzoval, to ostatní vyvažovali. A že to bolo na nich potom vidieť, o tom nebolo pochýb. Obyčajne tichá Julie sa rozrečnila a koketovala s tým novo-príchodzím filipínskym kamarátom. Z Michaela vypadlo, že sa cíti byť zasiahnutý „milostným trojuholníkom“ okolo Julie a spil sa pod obraz boží. Zostalo teda na mne, aby som ho doniesol domov. Našťastie bola jeho rodina v tomto smere k nemu zhovievavá. Po uložení sa do postelí sme všetci zaspali, ani sme sa nenazdali.

Nové ráno, nový začiatok. Do istej miery to tak bolo, keďže po predchádzajúcom záťahu nás tentokrát Julie nesprevádzala. Našťastie sa nebolo treba ani nikam ponáhľať. Až do obeda sme preto poriadne nevystrčili päty z domova. Ja som doháňal zameškaný blog, Michael sa snažil predbehnúť opicu po predošlej noci. O naše žalúdky sa opäť starala Michaelova starostlivá rodina. Keď hodiny odbíjali pol jednej, vybrali sme sa do ulíc. Teda, nie úplne do ulíc, ako skôr na oslavu. „Moja predchádzajúca šéfka ma pozvala na oslavu krstín jej vnuka. A keďže som jej povedal, že tu mám hosťa, teba, pozýva aj teba“, oznámil mi už deň predtým. Na krstiny som sa celkom tešil. „Účasť na nich bude jednoznačne spestrením tradičných cestovateľských dní. Veď koľko zahraničných bolo na vlastné oči svedkom jedného z najvýznamnejších osláv v živote filipínskeho človeka?“, zamyslel som sa. Cestou na krstiny sa naša spoločnosť rozrástla ešte o ďalšiu bývalú Michaelovu šéfku. Podľa všetkého mal s ňou dobré vzťahy, keďže nás potom sprevádzala až do konca dňa. Prichádzame na krstiny v dome sláviacej rodiny. Ceremónia v kostole už prebehla, prítomní akurát jedia na počesť novonarodeného. Ten ale neje, pozerá na všetkých tých známych aj neznámych ľudí a asi sa čuduje, prečo tú všetci vlastne sú. Víta nás Michaelova bývalá šéfka a mnoho nápisov „Šťastné krstiny, Ashwin Tyrone. Vitaj do kresťanského sveta“. Keďže sa táto fáza krstín odohrávala v domácnosti, podmienky boli celkom jednoduché. Ale hody boli vskutku výnimočné. Typické filipínske jedlá, v ktorých prevažovalo kuracie a bravčové mäso a ryža s akýmisi rezancami. A nakoniec torta. Keďže celá oslava krstín sa niesla v duchu animovaného filmu „Autá“, torta nemohla byť výnimkou. Do detailov upravená a podávaná z veľkého piedestálu obklopeného farebnými balónikmi a fotkami novorodeného opäť len zdôrazňovala význam krstín v živote filipínskej rodiny. Napriek tomu, že to bola viac-menej len príležitosť najesť sa zadarmo, bez zhliadnutia nejakých filipínskych tradícií viažucich sa k tomuto sviatku, celé to urobilo na mňa dobý dojem. V dobrej nálade a do sýtosti najedení sme sa potom vybrali ku Kennon Road, nesmierne kľukatej ceste von z Baguia. Nevedel som, čo presne mám očakávať. „Bude až taká kľukatá ako známa a dych vyrážajúca Cesta trolov v Nórsku?“, pýtal som sa sám seba. Už prvý pohľad na ňu mi priniesol odpoveď. Nebude. Áno, bola cik-cakového tvaru a poskytovala veľmi pekné výhľady. Áno, prudké zákruty vo svahu nútili autá riadne pribrzdiť. Áno, boli tam aj kríže pripomínajúce nešťastníkov, ktorí na tejto ceste ukončili svoju púť na tejto planéte. Ale nórska Cesta trolov zatiaľ v tejto konkurencii (aspoň u mňa) stále drží prvé miesto. Kennon road sme prešli pešo. A dobre sme urobili. Môj nový foťák si užíval kriviek, ktoré cesta ponúkala. A všetci sme sa takmer non-stop dívali na okolitú scenériu. Prechádzku po ceste sme zakončili u sochy levej hlavy. Jej účel mi je síce neznámy, ale jednoznačne láka mnohých domácich aj zahraničných turistov, ktorí prechádzajú okolo. My sme neboli výnimkou. Lev teda ukončil moje spoznávanie mesta Baguio. Jeepneym sme sa vyviezli späť do centra mesta a zapadli v jednej kaviarni. Všetci traja sme čakali na Alvina, ďalšieho couchsurfera z Baguia, ktorý sa s nami chcel stretnúť už deň predtým. Boli sme dohodnutí na siedmu večer. Je sedem a nič. Je osem a stále nič. „Ak nepríde do deviatej, odchádzame“, dohodli sme sa s Michaelom. Minúty pomaly ubiehajú a nám sa zdajú byť čoraz dlhšie. Keď sme si začínali myslieť, že odídeme, objavil sa okolo 20:45 chalan vo voľnom hip-hopovom oblečení. Alvin. Na chvíľu sme sa zarozprávali o všetkom možnom. Už po prvých minútach som však vedel, že Alvin nie je moja krvná skupina. Party boy, ktorý veľkú časť svojích príjmov utopí na dne pohárika s brandy alebo iného alkoholu. Zaujal ma asi jedinou črtou – je filmový kaskadér. Po dopití čaju a piva sme sa všetci vybrali svojími cestami. Ja s Michaelom domov, pobaliť sa a pripraviť sa na ďalší deň a Alvin do ďalšieho podniku, aby pokračoval vo svojom nočnom záťahu. Upratanie vecí do baťoha mi našťastie netrvalo dlho. Zaspávajúc som si začal uvedomovať, že moje dobrodružstvo na severnom filpínskom ostrove Luzon sa chýli ku koncu. Za mnou Manila, Banaue s Batadom, Sagada a Baguio. Predo mnou len cesta späť do Manily a následný presun na ostrov Boracay. Čo mi prinesie?

Môj posledný deň v Baguiu, teda aspoň časť dňa v ňom, nebola ničím výnimočná. Čakal ma totiž len transport späť do Manily. Skoro ráno som sa teda so smútkom v duši rozlúčil s celou Michaelovou rodinou, ktorú som v duchu aj nahlas začal oslovovať „moja nová filipínska rodina“. A zakrátko nato, nastupujúc do autobusu, aj s Michaelom. Lepšieho CS hostiteľa som si nemohol ani priať. Každopádne bol jednou z mojích najlepších CS skúseností. Prajem si, aby som sa s ním mohol opäť stretnúť – či už v Číne, na Slovensku alebo kdekoľvek inde vo svete. A čo samotná cesta medzi letným hlavným mestom Filipín a ich oficiálnym hlavným mestom? Trvala zhruba šesť hodín, ale mne to pripadalo ako večnosť. Prvých päť hodín sa totiž môj autobus pomaly vliekol bežnými medzimestskými cestami, ktoré boli snáď na každom kroku popretkávané menšími mestečkami alebo konštrukčnými prácami. Žiadne hory okolo ani výnimočné scenérie. Moje dlhé chvíle sprestrovali len prestávky, počas ktorých som mohol natiahnúť svoje skrčené končatiny. Do Manily som prišiel okolo 15:30. Trvalo mi ale ďalšiu hodinu, kým som našiel cestu k môjmu staro-novému CS hostiteľovi Dennisovi a prišiel k jehu príbytku. Zvyšok dňa už nepriniesol žiadne prekvapenia. Ani som nechcel, aby sa tak stalo. Aktualizácia zážitkov na blogu a na facebooku, večera a rozhovory s Dennisom a kontakt s domovom mi dostatočne dobre vyplnili medzeru medzi mojím opätovným príchodom do Manily a časom ísť spať. Pripravený na ďalší deň a zvedavý, čo mi prinesú a čím obohatia ďalšie cestovateľské dni, som sa nakoniec odobral do ríše snov.

25.01.2014