Taishan - 7000 schodov v cisárových stopách

Hora Taishan je jednou z najslávnejších hôr v Číne. Že ste o nej ešte nepočuli? Pokiaľ nie ste zarytí fanúšikovia Číny a jej náboženstiev či ideológií, zrejme ste o piatich posvätných horách v Krajine draka nepočuli. Z týchto piatich hôr mnoho ľudí považuje za najdôležitejšiu práve Taishan. Už tisícročia sa na ňu štverali takmer všetci čínski cisári aj tisíce pútnikov, aby sa mohli pomodliť k nebesiam a zemi. Žiadna hora sa však nevzdá ľahko a tak aj pri výstupe na Taishan sa pripravte na viac než 7000 kamenných schodov, päť až šesť hodín dlhý výstup a kopec dobrodružstvachtivých Číňanov, ktorí pravidelne odfukujú po každom kroku nahor. Vstať na východ slnka sa istotne oplatí, no musíte mať viac šťastia na počasie ako ja. Prírodná scenéria sa však nevyrovná snáď ničomu na východnom pobreží Číny. Ak teda máte dobrú kondičku alebo dosť peňazí na lanovku a radi si vychutnávate panorámy kam až oko dovidí, Taishan zo svojich menej turistických potuliek Čínou nevynechajte.

Je začiatok októbra 2016 a v Číne sa davy tešia sedemdňovému voľnu, ktoré so sebou prináša štátny sviatok vyhlásenia Čínskej ľudovej republiky. Je to obdobie, kedy Číňania nechodia s vlajočkami húfne po uliciach ani nespievajú hymnu kade chodia. Pravdupovediac, mnohí sú len radi, že na tri až päť dní (výnimočne sedem) majú voľno z práce. Nestrannému pozorovateľovi sa v tomto čase môže zdať, že celý národ je v pohybe. Vlaky, hoc aj posilnené, sú beznádejne vypredané už niekoľko týždňov vopred. Ak ešte dostať kúpiť nejaké letenky, sú občas aj štyri- či päťkrát drahšie ako obyčajne. Nepoznám ani jedného Číňana, ktorý by vám v tom čase odporučil sem cestovať, hoci všetci ostatní tak robia. Napriek tomu všetkému sa cestovateľský duch vo mne búril. "Však dokopy deväť dní voľna nemôžem len tak skysnúť v Šanghaji", hovoril som si. Vedel som, že Ellen so mnou nepôjde kdekoľvek by som sa vybral. Turistické davy neznáša. Spomenul som však na môj výlet na horu Huangshan, ktorú som si vychutnal v plnej kráse za rozprávkového počasia a prekvapivo málo ľuďmi koncom rovnakého sviatku pred rokmi. Jednoducho prísť v čase, keď už veľa ľudí odchádza. Dlho predtým som navyše čítal o zrejme najposvätnejšej hore pre Číňanov všetkých náboženstiev (či ideológií) - hore Taishan. Že sa nachádza asi 850 kilometrov od Šanghaja ma začalo trápiť až vtedy, keď som si chcel kúpiť lístky na vlak. Všetky priame nočné vlaky boli beznádejné vybookované. Na rýchlovlak som začiatkom októbra ešte dostatok peňazí nemal. S námahou, ale predsa sa mi však podarilo kúpiť lístok na priamy vlak až do predposlednej stanice pred tou mojou a na akýsi miestny vlak na poslednú zastávku. Vedel som, že cesta tam bude napriek neľahkému nočnému presunu a prestupu neveľmi náročná. V opačnom smere však bola situácia odlišná. Tiež som musel ísť s prestupom. No na rozdiel od cesty tam, keď som prestupoval o pohodlnej šiestej ráno, na ceste späť som mal mať prestup asi o druhej v noci. A vlak na mojej medzizastávke nemal konečnú. "Zaspi a prevezieš sa ktovie kam", varoval ma hlas vo vnútri. Nebolo však inej možnosti. Šiesteho októbra som preto nasadol po dlhom čase do bežného čínskeho vlaku v najnižšej triede a dobrodružstvo sa mohlo začať.

Noc na sedadle vo vlaku bola i napriek ľudskej tlačenke vcelku pohodlná. Na medzizastávku som došiel dokonca v predstihu. Stanica však už i v skorej rannej hodine žila naplno. Mierne oťapený ale stále pri zmysloch som našiel akýsi vlak, ktorý mal čo chvíľa odísť smerom k Taishanu. Nie ten môj, no s rovnakou trasou. "Za vyskúšanie nič nedáš", povedal som si a spýtal sa pána, ktorý kontroloval lístky. Netrvalo dlho a sedel som vo vlaku. Okolie sa pomaly rozvidnievalo. Nebolo v ňom veľa slnka. Oblaky pokrývali takmer celú oblohu, no aspoň boli vysoko. "Nezdá sa, že by mali nejako výrazne kaziť viditeľnosť", dúfal som. O hodinu som bol na mieste. Mesto, ktoré nesie takmer rovnaký názov ako hora - Tai\'an. Svieži vzduch ma rázom prebral. Mesto sa zobúdzalo a ja s ním. Nad mestom už bolo jasne vidieť posvätnú horu, ktorá nad celým okolím bdela dňom i nocou - Taishan. Hlad ma nepremáhal. Bol som dostatočne zásobený zo Šanghaja. Nechcel som strácať čas a tak som sa vydal priamo na cestu. Od stanice to nie je ďaleko hoc aj pešky k miestu, z ktorého čínski cisári začínali svoj výstup na vrchol Taishanu. Taoistický chrám Dai ma privítal v tichosti bez davov turistov. Pýšiaci sa bordovým šatom a žltými strechami, vzdialene pripomínal Zakázané mesto v Pekingu. Niet divu, veď cisári práve tu od prelomu letopočtu vzdávali obety bohom nebies a zeme pred tým ako začali stúpať na vrchol kopca. Areál bol vcelku útulný. Okrem budov, ktoré okupovali rozsiahle haly a komnaty tu už tradične bola neveľká záhrada so stromami všakovakých tvarov. Vidiac podobné chrámy už x-krát, najviac sa mi preto páčili záhrady, predovšetkým ich bonsajová časť. Bolo zhruba deväť hodín ráno a pohľad na vrchol Taishanu mi prezradil, že sa možno časom aj vyjasní. Dobre nabudený som preto rezko pridal do kroku. Moja cesta na vrchol Taishanu po stopách čínskych cisárov sa mohla začať. Míňam povinnú štvrť stánkarov so suvenírmi na úpätí hory. Robím prvý krok a zdolávam prvý schod. "Rôzne zdroje hovoria, že od Južnej nebeskej brány na vrchole Taishanu ma delí niečo medzi 6500 a 7500 kamenných schodov. Výstup má údajne trvať asi päť či šesť hodín. Uvidíme ako dlho mi to bude trvať so všetkými fotoprestávkami", pomyslel som si a nechával ďalšie schody za mnou. Spočiatku nebola cesta ani veľmi namáhavá. Série troch až piatich schodov sa striedali s rovinkami. Nešlo sa pravdaže po prírodných cestičkách, ale po kamennej ceste. "Však sme ešte stále v Číne", pousmial som sa a uvedomil si, že v celej Číne som po prírodnej cestičke išiel doposiaš iba dvakrát - na ryžových poliach pri Guiline a v Rokline skáčuceho tigra neďaleko mesta Lijiang v provincii Yunnan. Ľudí našťastie nebolo tak veľa ako by sa na tento štátny sviatok dalo očakávať. Boli medzi nimi všetky vekové kategórie od dvoj- či trojročných, ktorí sa ospalo nechali niesť na chrbtoch či rukách svojích rodičov až po sedemdesiatnikov, pre ktorých výstup znamenal nielen duchovnú očistu, ale isto aj dôkaz, že sú ešte dostatočne silní aj na tele. Najväčší obdiv som ale prechovával k nosičom, ktorý na pleciach niesli zásoby jedla a pitia do rôznych stánkov pozdĺž celého výstupu. Áno, nebola by to Čína, keby do polcesty nešla aj udržiavaná asfaltová cesta a až na vrchol Taishanu aj lanovka. No do občerstovacích stánkov vzdialených od seba hoc aj každých sto či dvesto metrov to i tak bolo nutné doniesť ručne. Mieste ceny tomu pravdaže zodpovedali. Z času na čas som prechádzal popri drobných chrámikoch. Niektorí sa pri nich zastavovali, no ja som medzi nich patril len zriedka. Tešil som sa a dopredu ma ťahala najma vidina výhľadov, ktoré sa mali objaviť od polovice výstupu. Schody sa postupne zhusťovali a narástli na výške. Zrazu už nebolo vôbec také jednoduché ich zdolávať. Oddychujúci sedeli snáď na každom kúsku kamenného plotu, ktorý oddeľoval cestičku od divokej prírody naokolo. Do polcesty som došiel asi po hodine a pol neúnavného šlapania. Koncentrácia ľudí tu bola omnoho vyššia ako doposiaľ. Ako logistickej križovatke, kde sa končila asfaltka a začínala lanovka sa tomu ale nedalo čudovať. Prvýkrát som v diaľke zbadal môj cieľ tohto dňa. "Dokelu, tá brána je ešte parádne ďaleko a vysoko", povzdychol som si. "Myslel som, že som vyšiel viac ako sa teraz zdá". Oddych s pekným výhľadom na široké okolie si však moje telo pýtalo tak či tak. Však dovtedy som sa takmer nezastavil. Toľko ľudí naokolo mi ale nepridávalo na psychickej pohode a tak som po zhruba štvrť hodinke pokračoval. Ďalšie schody sa odrátavali s každým mojím krokom. Napriek prestávke na oddych tu v druhej polovici výstupu môže človek rýchlo nadobudnúť pocit, že zdolávať zostávajúce stovky schodov je čoraz náročnejšie. "Toto nie je len pocit", dočítal som sa ešte pred mojím odchodom na rôznych cestovateľských stránkach. "Od polovice kopca sa sklon zvyšuje, schody sa zužujú, rovinky medzi schodami sa skracujú. Pravdaže, pridajte svoju únavu zo zdolania prvej polovice kopca a pochopíte, prečo tu ľudia oddychujú omnoho častejšie ako v nižších častiach výstupu". Hoci si myslím, že som bol dostatočne fit, častejšie prestávky som si musel dopriať aj ja. Našťastie tu už bolo stále na čo pozerať. Gigantické pestrofarebné skaly popísané od vrchu po spodok po ľavej strane a pekné údolie, ktoré sa tiahlo od vrcholu až do polivice hory napravo. Neraz som očami hypnotizoval bordovú Južnú nebeskú bránu a snažil som sa ju priblížiť. Zdalo sa, akoby sa s každým ďalším krokom vzďaľovala ako fatamorgána. Tabuľka označujúca "18 zákrut" ma aj potešila, aj nie. Veľmi dobre som vedel, že od nej je to na vrchol ešte asi 1600 schodov s celkovým prevýšením 400 metrov. "Keď to dali cisári, dám to aj ja", hecoval som sa. Krok za krokom som sa približoval k svojmu cieľu. Odvážlivci, ktorí uprednostnili fyzickú námahu pred pohodlím lanovky už posedávali viac na schodoch ako na múrikoch. Múriky už boli príliš strmé na komfortné sedenie. Stánky ustúpili individuálnym predavačom, ktorí núkali občerstvenie alebo gýčovité suveníry na jednoduchých dekách alebo priamo z ruky. V posledných fázach som už ani nepozeral nahor a všetku energiu sústreďoval do nôh. Bordová farba Južnej nebeskej brány sa zrazu nezdala už vôbec tak ďaleko ako predtým. Ako maratónec majúci svoj cieľ nadohľad som v záverečnom stúpaní ešte pridal do kroku. Tri, dva, jeden. A som tu. Otočil som sa a kochal sa výhľadom. Pocit dosiahnutia ďalšieho drobného cestovateľského úspechu sa dostavil tiež. Oblaky síce neustúpili slnku, ale v danom okamihu ma to veľmi netrápilo. Nadopovaný endorfínmi z úspešného výstupu som zanedlho začal objavovať zákutia vrcholu Taishanu. Všetkému tu dominovala najmä silná čínska trojkombinácia: obchodíky so suvenírmi, taoistické a budhistické chrámy a v neposlednom rade aj výhľady do údolí na všetkých svetových stranách. Nechýbali pravdaže ani ďalšie nebeské brány a, ako sa na Taishan patrí, ďalšie prudké schody k rôznym chrámom. Prominentné miesto medzi chrámami patrilo Chrámu jadeitového cisára, ktorý sedel na samom vrchole Taishanu vo výške 1545 m.n.m. Práve tu sa totiž cisári znovu modlili po tom, ako dosiahli očistu v podobe zdolania vštkých schodov nahor. V mojich očiach sa neodlišoval v mnohom od iných budhistických chrámov, no výhľad z neho nebol zlý. Hovorím "nebol zlý", nakoľko vietor začínal lákať nepreniknuteľné oblaky bližšie v vrcholku hory a scenérie údolí pod nami sa pomaly ale isto strácali v mliečnej ničote. "Dúfam, že zajtra ráno mi bude počasie priať viac", zaželal som si potichu. Na hotel som však ešte nechcel ísť. "Keď už nemôžem pozerať po krásach Taishanu dnes, tak si aspoň premeriam okolie, zistím kde čo je, aby som zajtra ráno pred východom slnka vedel ako a kam ísť bez zbytočného búldenia", rozhodol som sa. Vrchol Taishanu ma prekvapil svojou rozlohou. Napriek slovíčku "vrchol" tu človek stále išiel hore a dole. Pravdaže, vždy len po schodoch. Nadmorská výška, začiatok októbra a poloha severnejšie od Šanghaja si tu s príchodom večera pravdaže začali pýtať svoju daň. Bol čas na teplejšie oblečenie. Hotelov na vrchole hory nebolo veľa. Rovnako ako na Huangshane pred dvoma rokmi, aj tu boli všetky s vysokohorskou prirážkou. Napriek tomu mi bolo lepšie stráviť noc v pohodlí a vstávať oddýchnutý ako lopotiť sa na vrchol konca uprostred noci. Navyše, ako som zistil zanedlho, celý vrchol kopca v noci ani nie je poriadne osvetlený. Po výdatnej večery v hotelovej reštaurácii som išiel do postele. Čo na tom, že bolo iba deväť hodín večer. Vedel som totiž, že aj nasledujúci deň bude mať isto svoje zážitky a dobrodružstvá, pre ktoré bolo treba vstávať pekelne skoro.

Podobne ako hora Huangshan neďaleko mesta Hangzhou, aj Taishan je vo svete známy ako miesto nezabudnuteľných východov slnka. Obrázky na internete vám ho predstavia neraz cez slnko vynárajúce sa spoza mora oblakov a až idylicky osvetľujúceho svojími teplými lúčmi vrcholky Taishanu. Keď som okolo štvrť na päť v ďalšie ráno vstával, bol som zvedavý, čo si pre mňa táto najposvätnejšia hora Číny pripraví. Všetko bolo už dopredu prichystané. Všetky teplé veci na stoličke vedľa postele, čelovka aj koláčiky na zakusnutie namiesto skorých raňajok. S prvým krokom von z hotela ma prekvapili dve veci. Ako zima tu vie byť na začiatku októbra a koľko veľa ľudí už bolo hore. Našťastie pre mňa sa všetci vliekli slimačím tempom ospalí po krátkej noci. No u mňa bolo veštko iné. Nabudený perspektívou rozprávkového východu slnka, snáď podobne dokonalého ako som videl na Huangshane, som ľudí predbiehal v rýchlom kroku jedného za druhým. Presne som vedel kam mám ísť na zaistenie si najlepšieho miesta. Keď som okolo piatej došiel na miesto, nebol som síce prvý, ale stále s bohatou možnosťou výberu kde sa posadím. Jedinou smolou bolo len to, že so severovýchodným vetrom sediaci na východnej strane hory krátko pred úsvitom nebolo vôbec teplo. Úpenlivo som sa objímal, schovával sa pred mrazivým vetrom a pomaly napchával koláčikmi kým sa desiatky ľudí dostavovali na svoje miesta. O pol šiestej už bolo všetko obsadené. Mal som pocit akoby si ľudia sadali aj jeden druhému na hlavu. Mnohí boli odetí v hrubých vojenských zelených kabátoch a baraniciach. Vedel som, že sa tu dajú ľahko požičať, ale radšej som sa spoliehal na seba. Keď čierno-čierna tma začala ustupovať úsvitu, na horizonte sa jasne črtala hustá oblačnosť. "Ktovie, či sa slnku cez to podarí predrať", pomyslel som si a očakávania rozprávkového východu poklesli. S blížiacou sa šiestou hodinou rannou, časom východu slnka, sa vzrušenie v dave stupňovalo. Foťáky pomaly začali cvakať. Vzduchom hlava-nehlava občas lietali selfie paličky. Obzor sa začal sfarbovať sýtejšie do červena a ohniva. Slnko ale stále nebolo vidieť. Minúty plynuli. Už bolo takmer štvrť na sedem a slnka stále nikde. Obzor už začal strácať na svojom ohnivom sfarbení. Bolo mi jasné, že predstavenie sa blíži ku koncu hoci sa ešte poriadne ani nezačalo. Vystriedal som preto aspoň miesto a doprial si vcelku pekného pohľadu na vrcholky hôr vyčnievajúcich z oblakov ako ostrovčeky. I napriek nedostatku slnečného svetla bolo na čo sa pozerať. Tu v predu, pred celým národom, ktorý sa tlačil za mnou, som v tichosti sedel, počúval to ticho hôr vôkol mňa a dýchal vzduch čistejší ako Šanghaj kedy môže mať. Davy za mnou sa pomaly začali rozchádzať. Nasýtený ranných výhľadov som sa k nim ku koncu pridal aj ja. Schádzajúc po viaerých schodoch ma už mierne skleslá nálada z východu slnka, ktorý nebol taký geniálny ako ten na Huangshane, začala opúšťať. Zbadal som totiž niečo, čo sľubovalo naozaj pekný deň. Zdalo sa, akoby tie oblaky chceli zabrániť výhľadom len do siedmej ráno. S postupujúcim časom sa začali rozplývať a odhaľovať krásnu scenériu pod nimi. "Toto sa len tak rýchlo nezmení", zhdonotil som pri pohľade na rozmáhajúcu sa modrú oblohu a vydal sa späť na hotel na raňajky. Nasýtený ako sa na deň na horách patrí som opustil svoju príjemnú hotelovú izbu. "Hor sa prejsť si celý vrchol Taishanu ešte raz", zavelil som si potichu a začal svoju obhliadku. A vskutku, počasie v tento deň sa ukázalo oveľa lepšie ako v deň predtým. Občas síce slnko svietilo priamo do očí, ale na kráse to Taishanu neubralo. Znovu som prechádzal taoistickým a budhistickým chrámom, zastavil sa pri observatóriu v blízkosti kamennej štruktúry, ktorú tu všetci poznajú ako Most nesmrteľných. Príjemne ma prekvapili najmä gigantické skaly popísané všetkými farbami zrejme náboženskými textami. "Tie som si včera ani nevšimol. Ako je to možné?", čudoval som sa v mysli. Na severovýchodnej strane hory som sa stále túlil so svojou bundou. Vietor tu na rozdiel od oblakov neutíchal. Dokonca aj miestni suveníroví fotografi zabalení do zelených vojenských kabátov sa pred ním schovávali kam sa dalo. Kým východná strana hory sa hemžila znovu sa prebúdzajúcimi turistami, západná strana bola takmer ľudoprázdna. Nie, nebola menej pekná ako jej východný náprotivok. Bola tam však len jedna pagoda, verejnosti i tak neprístupná a niekoľko chodníčkov. Načo by sa sem Číňania trepali keď všetkú turistickú infraštruktúru majú v centre a na východe? Práve preto sa mi tu páčilo, snáď ešte viac ako na vyhlásenom východe. Zastávku v krásnom počasí som si nemohol dovoliť vynechať ani pri Južnej nebeskej bráne, ku ktorej sa už aj okolo desiatej ráno dostávali prví ranní nadšenci šlapania po schodoch. Dosýta oddýchnutý a svieži som sa len pousmieval na zadýchaných odvážlivcov, ktorí krôčik po krôčiku zdolávali posledné prekážky výstupu. "Rovnako som včera naisto vyzeral aj ja", pomyslel som si. Hoci od môjho zdolania Taishanu neuplynulo ani 24 hodín, zdalo sa mi to tak dávno. Dobrý znak toho, že čas tu strávený sa len hemžil zážitkami. Tých našťastie pribúdalo aj po tom, ako som sa rozlúčil s bránou a to najmä v podobe super výhľadov na všetky svetové strany. Zákutia posledných chrámov a posledné schody boli preskúmané. Blížila sa jedenásta hodina a pre mňa znak, že je čas sa pohnúť ďalej. Čakala ma cesta nadol. Čo by som však bol za cestovateľa, ak by som z hory zliezol rovnakou cestou ako som na ňu vyšiel keď som vedel, že existuje aj ďalšia, menej známa a zaručene menej turistická cesta? Tú som si predsa nemohol nechať ujsť. Hádate správne, drobná, záhadná cesta sa schováva na turistami neznámej západnej strane Taishanu. Vďaka mojím predchádzajúcicm prechádzkam som ale presne vedel, kde sa nachádza. Informácie na internete síce uvádzajú, že zo všetkých ciest na Taishan je táto tá najdrsnejšia, no môžem vám povedať, že mne neprišla o nič drsnejšia ako vyhládená cisárska cesta z juhu. Schodov bolo, pravdaže, aj tu požehnane. Neboli vôbec také široké ako pri šliapaní k Južnej nebeskej bráne, no pre tých dokopy 28 turistov, ktorých som počas celého, zhruba štvorhodinového zostupu dole stretol, bohate dostačovali. Vrchol Taishanu s jeho Chrámom jadeitového cisára a jednu menšiu lanovku som stále mohol obdivovať po pravej strane. Tie najzaujímavejšie scenérie sa ale ukazovali priamo predo mnou. Netrvalo dlho a zbadal som v diaľke pred sebou opustenú, holú skalu týčiacu sa do asi 30- až 40 metrovej výšky vyrastajúcu zo zeleného údolia. Na jej vrchole stojí osamote pínia, ktovieako stará. Jedna jediná. Celý úkaz vyzerá ako sviečka vo vetre. No a keďže Číňania sú v pomenovávaní svojích prírodných úkazov nesmierne poetickí, presne taký názov tejto skale dali: "Sviečka vo vetre". "Ktovie ako by sa zatváril Elton John pri spievaní svojej známej piesne s rovnakým názvom, keby o tomto vedel", pomyslel som si s úsmevom na tvári. Scenéria predo mnou a za mnou sa postupne menila. Pozerajúc dopredu sa bola čoraz plochejšia a vzadu rástla do výšky. Schodíky, občas pekelne prudké, z času na čas viedli popri potôčiku, ku ktorému som sa chcel dostať i napriek zákazu. "Ten je napísaný len po čínsky a bez žiadnych piktogramov. Keby niečo, budem sa tváriť ako blbý zahraničný turista, ktorý nerozumie žiadnym čínskym znakom", zaumienil som si. Kvôli drobnému pokojnému jazierku s odrazom sťa zrkadlo sa mi to oplatilo. V tom momente na mňa však už začala padať únava. Rýchlo som sa preto vrátil na cestu a po necelej hodinke som kamennú cestičku vymenil za regulérnu asfaltku s bežnými obytnými domami. K autobusovej zastávke to našťastie nebolo ďaleko. Po niečo vyše troch hodinách zostupu som unavený sadol na miestnu MHD smerom do centra mesta. Pocit zadosťučinenia a úspechu ma zalial od hlavy po päty. Unavený, ale nadšený z priebehu dnešného dňa som nemohol odtrhnúť oči od Taishanu, ktorý sa vynímal vo svojej celej výške ako obor po mojej pravej strane. Ani sa mi poriadne veriť nechcelo, že sa mi tak krásne podarilo naň vyšlapať a zliesť. Z autobusu som vystúpil neďaleko suvenírových stánkov na úpätí hory, ktoré som v predošlý deň len tak preletel. Pozoroval som nadšencov, ktorý v poobednej hodine len začínali svoje úmorné putovanie na vrchol v šlapajách čínskych cisárov. "Ktovie, aký budú mať východ slnka oni", pomyslel som si, keď som jednému stánkarovi podával peniaze za suvenír z tohto posvätného miesta. Môj čas v Taishane sa však pomaly ale rýchlo chýlil ku koncu. Lístok na vlak do mesta Nanjing, mojej nočnej prestupnej stanice na ceste späť do Šanghaja, mi hlásil, že vlak mi odchádza okolo pol piatej. Vybral som sa preto popri vonkajšom múre chrámu Dai späť ku vlakovej stanici. Všetko prebehlo bez náznaku najmenších problémov. Bolo 8. októbra - dva dni pred koncom predĺženého voľna. Vedel som, že vlaky budú totálne plné. Moje očakávanie sa naplnilo. Môj vlak bol nielenže plný do posledného miesta, ale aj hodinu meškal. Dúfal som však, že moja únava ma skolí dostatočne rýchlo a budík na telefóne zobudí s dostatočným predstihom pred zastávkou v Nanjingu. Kilometre ubiehali pomalšie než pomaly. Medzi každými dvoma zastávkami mi cesta trvala ako večnosť. Spánok ma stále vytrvalo obchádzal. Za oknami sa zotmelo, no vo vnútri vlaku v sedadlovej triede to stále žilo až do neskorých nočných hodín. Pravdaže, všetky svetlá boli zažnuté. Hoci som bol po 20 hodinách aktivity na smrť unavený, vlak mi nedovolil zaspať. Do Nanjingu sme napriek počiatočnému meškaniu došli včas. Minimálne včas na to, aby som ja stihol prestúpiť na ďalší vlak, ktorý ma už bezpečne dopravil do Šanghaja. Aj ten bol pravdaže plný do posledného sedadla. Aspoň tu sa mi počas troch hodín podarilo aspoň trochu zdriemnuť. S úderom siedmej hodiny rannej nakoniec vlak zastavil na konečnej. Šanghajskú južnú stanicu už poznám ako svoje topánky. Vystúpil som síce neuveriteľne ospalý, ale i tak s výborným pocitom, že svoje ďalšie čínske dobrodružstvo som dotiahol do úspešného konca.

24.09.2017