Changsha - známy-neznámy tradičný pohreb na čínsky spôsob

Ak majú človeku napadnúť dva obrady, ktoré sú unikátne snáď pre každú krajinu alebo kultúru, zrejme by nimi boli svadba a pohreb. O (nie až tak tradičnej) čínskej svadbe som na tomto blogu už písal - viď môj predchádzajúci príspevok z mesta Changsha. Nikdy by som však neočakával, že po svadbe budem pozvaný ako blízky rodinný priateľ aj na tradičný čínsky pohreb. Čo však človek mieni, osud mení, a tak som sa zhruba päť mesiacov po skončení mojej cesty okolo sveta znovu ocitol v Číne a vcelku nečakane aj na pohrebe Elleninho otca. A ako by sa tradičný čínsky pohreb vedel charakterizovať jednou či dvoma vetami? Mne prišiel ako udalosť, kde sa tradícia strieda s tradíciou počas piatich dní. Všetci zúčastnení sa ich aktívne zúčastňujú, no zrejme nikto nepozná ich význam či symboliku. Tento pohreb sa vyznačuje neformálnou atmosférou, pri ktorej sa zdá, že jediní, ktorých pohreb (až na niekoľko výnimiek) zaujíma, sú pohrebáci.

Bola druhá polovica apríla 2016. Od konca mojej epickej cesty okolo sveta uplynulo zhruba päť mesiacov. Dokonale oddýchnutý, s pretriedenými spomienkami a snažiaci sa zvyknúť si na slovenské prostredie. Cestovateľský duch ma ale neopustil. Neváhal som preto prijať ponuku jednej cestovnej kancelárie robiť pre nich ako sprievodca. Najprv v Južnej Kórei a Japonsku a krátko nato v Číne. Už od začiatku som si však stanovil podmienku. "Po skončení zájazdu v Číne by som rád zostal v Šanghaji ešte zhruba mesiac - kvôli mojej priateľke", povedal som v kancelárii. S podmienkou nemal nikto problém a tak som sa znovu vydal na cesty. Prvýkrát som okúsil život cestovateľského sprievodcu, ktorý nie je tak jednoduchý ako sa na prvý pohľad môže zdať. Možno o ňom tiež neskôr dozviete z ďalších mojich príspevkov ☺. Všetky moje zájazdy sa úspešne skončili a ja som sa nedočkavý dopravil do Šanghaja. Ellen tam už čakala. Spoločná večera zakončila pekný deň, ktorý už nemohol byť pokazený snáď ničím. Opak sa však stal pravdou. Ellen zdvihla telefón a ten jej posunul informáciu, ktorá všetku dobrú náladu uplynulých hodín zmietla ako uragán domček z karát. "Môj otec dnes zomrel", povedala mi prekvapivo celkom kľudne. "Zajtra skoro ráno budem musieť ísť do Changshe na jeho tradičný pohreb. Ten trvá vždy aspoň sedem dní", uviedla ma v rýchlosti do situácie. Zrazu mi všetky časti nedávneho Elleninho života do seba zapadli ako puzzle. To, ako ma v novozélandskom Queenstowne v supermarkete "odkopla" a úmyselne mi chcela ublížiť. Neskôr to ospravedlňovala správou o vážnej chorobe svojho otca, o ktorej sa práve dozvedela. Aj to, v akom biednom stave bez vlasov jej otec bol počas svadby svojho syna a Elleninho staršieho brata. "Jeho nekonečné fajčenie a následná rakovina si teraz vyžiadali svoju daň, hoc aj v takomto mladom veku", uvedomil som si. Jej otec nemohol mať viacej ako 60 rokov. No i v takomto momente by som si neodpustil, keby som Ellen nechal osudu len samu sebou. Smútok (podobne ako šťastie) sa predsa len znáša lepšie pokiaľ je zdieľaný. Rozhodol som sa preto pridať sa k nej a jej rodine. Bez otáľania súhlasila. Zabookovali sme najskorší let do hlavného mesta provincie Hunan, ktoré som predtým už dvakrát navštívil. Vstávanie nebolo jednoduché, ale bolo nesmierne dôležité. Zhruba dvojhodinový let ubehol ako voda. Na letisku nás už čakal Ellenin brat. Veľa sa toho nenahovorilo. Na moje prekvapenie sme neľli priamo do centra mesta, ale kamsi na vidiek v okolí Changshe. "Môj otec sa narodil na vidieku a chcel tam byť aj pochovaný. Prial si tradičný pohreb do rakvy. Na dedine je vďaka veľa priestoru na rozdiel od miest povolené pochovávať aj do rakvy a to aj mimo oficiálneho cintorína - napríklad na vlastnom pozemku. Navyše, typickou črtou tradičného pohrebu v Číne je uskutočniť obrad v jednoduchej budove, pretože keď sa človek narodí, tiež nemá nič - podobne ako v momente jeho pohrebu", vysvetlila mi Ellen a rýchlo tak načrtla, čo všetko môžem počas najbližších piatich až siedmich dní očakávať. Po hodine cesty na diaľnici sme zišli na drobné vidiecke cesty. Veľké štvorprúdové cesty vystriedali cesty kam sa zmestilo sotva jedno auto. Drobné domčeky a polia sa objavovali čoraz častejšie po oboch stranách. Po znalosti angličtiny u miestnych obyvateľov nebolo ani chýru, ani slychu. Naše nablýskané auto akosi nezapadalo do celkového koloritu okolitého prostredia. Pomerne rozbombardovaná cestička nás viedla až na jej samotný koniec, kde sa už začali zhromažďovať ľudia.

V čase môjho príchodu k jednoduchému dedinskému domčeku, kde sa Ellenin otec narodil, som ešte netušil, že prvý a piaty deň po smrti nebožtíka sú v tradičnom čínskom pohrebe tie najdôležitejšie. Čo sa teda deje počas prvého dňa pohrebu? Všetci členovia rodiny a rodinní priatelia musia na pohreb dôjsť práve v tento deň bez ohľadu na to ako ďaleko od miesta pohrebu bývajú. "Ktovie, ako by sa toto pravidlo dodržiavalo ak by nejaký člen rodiny bol v čase pohrebu na opačnej strane Zeme", pomyslel som si. Ak by ste si však mysleli ako ja, že pohrebný obrad sa koná v nejakej ceremoniálnej budove blízko cintorína, hoc aj jednoduchej v duchu tradičného pohrebu, boli by ste na omyle. Pohreb sa v takomto prípade môže konať zrejme kdekoľvek. U Elleninho otca sa mal obrad uskutočňovať priamo v jeho rodnom domčeku. Keď sme vyšli, zbadali sme rakvu položenú na drevených doskách pripomínajúcich stôl a pred ňou už zástup novopríchodzích ľudí. Od každého sa totiž očakáva, že všetci sa nebožtíkovi individuálne trikrát poklonia s budhistickými vonnými tyčinkami podobne ako pri tradičných budhistických modlidbách (za budhizmus, budhistický ľud a šírenie budhizmu). V duchu ateistickej rodiny, akou tá Ellenina jednoznačne je, mi toto prišlo trochu nezvyčajné, ale vzhľadom na vzťah Číňanov k východným náboženstvám ma to veľmi neprekvapilo. Potom sme si mohli sadnúť na drobné drevené stoličky, ktoré sa povaľovali kade tade na priedomí. Mnohí už tak robili. Popritom sa rozprávali, hrali karty, pofajčievali cigarety alebo sa oddávali zábave so svojimi mobilmi. Bolo len niekoľko takých, ktorí pripravovali celé miesto na začiatok obradu. Celkom ma prekvapilo, že žiadne sviatočné oblečenie som nevidel. Keď bolo všetko hotové, na obradné miesto došli dvaja pohrebáci. Nie, neboli to kňazi tak, ako ich poznáme bežne na Slovensku. Boli však aspoň oblečení slávnostne a jeden z nich niesol neveľké mosadzné činely, ktoré niektorí z vás možno poznajú z návštev čínskych budhistických chrámov. Scéna aj prítomní boli pripravení, samotná ceremónia sa tak mohla začať.

Pohrebáci pristúpili k rakve a pomaly z nej zodvihli veko. Nebožtík v nej pravdaže ležal odetý v najkrajšom obleku. Nadišiel čas na poslednú rozlúčku. Nebude zrejme prekvapivé, že toto bola jedna z najemotívnejších častí celého pohrebu. Hlasný plač nebolo počuť. Drobných vzlykov však bolo takmer na každom kroku. Každý sa letmo dotkol čela a očí tela v truhle. Ako blízky člen rodiny som nemohol byť výnimkou. Stojac nad rakvou som znovu začal premýšľať nad tým aký krehký ľudský život je a že len moment delí človeka medzi životom a smrťou. Opäť sa mi dostavil pocit, že telo bez duše už je snáď len masa tkaniva. Že je to práve duša a život v očiach, ktoré robia človeka naozaj človekom. Že tie najkrajšie spomienky sa človeka mi vedia vybaviť najmä pohľadmi na spoločné fotky, kde všetci žiaria šťastím. Že na zosnulých už treba spomínať len v dobrom. Najťažšie situáciu zvládala Ellenina mama. Bolo jej jasné, že prišla nielen o manžela ale aj o oporu v zložitom nadchádzajúcom období, keď sa Elleninmu bratovi len pred niekoľkými mesiacmi narodil syn a od nej sa bude očakávať, že bude venovať jeho výchove podstatnú časť svojho času. Hudba zatiaľ neznela. Keď od rakvy odišiel posledný zúčastnený, pohrebáci ho začali v rakve zabaľovať do papierov. Pravdaže, červených pre šťastie. Následne je zasypaný vápnom a obradnými práškami. Rakva však nie je zasypaná až po okraj. Pozostalí do nej zakrátko začali dávať drobnosti, ktoré boli pre zosnulého typické a ktoré mal najradšej. Nechýbal medzi nimi ani popol od pohrebákov. Čínska verzia slovného spojenia "Z prachu si vzišiel a v prach sa obrátiš" bola zjavná v praxi... V priebehu tohto všetkého sa niekoľko žien a dievčat, vrátane Ellen, stále venuje výrobe jednoduchých čeleniek z kôry a prišívajú na ne biele látky. Biela farba je totiž v Číne farba posmrtná. Má symbolizovať len dobré a jasné spomienky na zosnulého. Ak sa človeku nedostane čelenka (respektíve ak ju práve nemá na sebe), tak by mal mať okola pása uviazanú rovnakú látku s kúskom slamy. Nebožtíka treba rešpektovať nielen počas samotného obradu, ale počas celého pohrebu. Následne sa vyrába koruna. Jej hlavný rám je z kôry a je ozdobený bielym zastrihávaným papierom. Túto korunu bude nosiť "hlavný pozostalý" - syn alebo prvorodené dieťa. V Elleninom prípade bola koruna venovaná jej bratovi. Pri rakve nezabuden niekto postaviť aj obradný stolík, na ktorý sú uložené dary. Vždy na ňom nájdete jednoduché jedlo, misku ryže, pohárik čínskeho bieleho vína (rozumej ryžovej pálenky), budhistické vonné tyčinky a špeciálne vyrezané papiere, ktoré sú mi predstavené ako nebeské peniaze. Teraz, po poslednom rozlúčení sa, budú mať pohrebáci dôležitejšiu úlohu. Viesť celý obrad a inštruovať zúčastnených, aby tradičné zvyky vykonali správne. Ako mi totiž neskôr Ellen vysvetlila, ani sami Číňania častokrát nevedia, čo tá či oná tradícia znamená a že neraz sa len nasledujú inštrukcie pohrebákov. Jeden z nich si znenazdajky začne čosi mumlať popod nos - zrejme pohrebnú modlidbu. Najbližšia rodina sa postaví okolo rakvy. Zakaždým, keď sa jedna modlidba skončí, zapraská hlasný ohňostroj. Po niekoľkých modlidbách zobral pohrebák do ruky misku s olejom. Čosi povedal, sipol si z misky a následne olej z úst vyprskol na rakvu. Niekoľkokrát to opakoval - pred rakvou, za ňou aj okolo nej. Nebožtíkovi najbližší nehybne stále okolo neho. Jeho pomocník medzitým postaví do vnútra rakvy päť sviečok - za každého z najbližších členov rodiny jednu. Keď pohrebák skončí svoju seánsu s miskou oleja, začne nahlas viesť reč za nebožtíka. Nezabudne v nej spomenúť všetkých najbližších. Po skončení každej kapitolky v jeho príhovore zaznie ohňostroj. A pravdaže, po skončení obradu je ten ohňostroj najväčší a najhlučnejší. Pohrebnú reč sprevádza druhý pomocník pomerne hlasnými údermi na činely - podobne ako v kláštoroch. Stále sa pritom pália nebeské peniaze. Má z nich vzniknúť prach, aby sa dostal do neba a nebožtík ich mohol využívať v posmrtnom živote. A že tých nebeských peňazí bolo naozaj neúrekom. Založenie čínskej kultúry na fascinácii peniazmi sa mi začalo prejavovať aj počas tejto slávnostnej ceremónie. Hlavná fáza prvej časti pohrebu sa končí položením veka na rakvu a jej zapečatením. Tejto časti sa aktívne zúčastňujú len ľudia z najužšieho kruhu rodiny nebožtíka. Bez kamarátov. Veľmi som uvítal, že sa obrad niesol v tichej, pokornej atmosfére (až na tie ohňostroje) bez šialeného fotenia tak ako na svadbe. Nikto síce netelefonoval, no i tak skromnú, tichú atmosféru neraz prerušuje zvonenie mobilov. Vzdialenejší príbuzní a rodinní priatelia medzitým stále sedia na svojich stoličkách na priedomí a venujú sa všetkému, čo je pre Číňanov typické. A to už myslím poznáte ☺. Po obrade sa koná kar. Takáto slávnostná večera musí pravdaže v Číne obsahovaťnespočet rôznych jedál, ktoré sú v prípade tradičného pohrebu podomácky urobené. Nechýba ryža, čínska ryžová pálenka, všakovaká zelenina, ryba a iné druhy mäsa. Syn, dcéra alebo manželka nezabudnú dať kúsok z večere aj zosnulému - pri tejto príležitosti ako aj pri každom ďalšom jedle počas nadchádzajúcich šiestich dní pohrebu. Keď je každý dosýta nejedení, pohrební hostia dlho po zotmení nakoniec jeden za druhým odchádzali. Nakoniec sme s rakvou zostali v prázdnom dome len ja, Ellen, jej mama a brat. Myslel som, že týmto sa prvý deň pohrebu skončil. Ako to však v takýchto prípadoch býva, tradične som sa mýlil. "Od teraz až do konca pohrebu bude musieť aspoň jeden z nás zostať celú noc hore a starať sa o to, aby obradné tyčinky na stolíku pred rakvou ani sviečky nalepené na rakve môjho otca nevyhasli", objasní mi situáciu Ellen. "To preto, že svetlo sviečok a vôňa z tyčiniek ukazujú môjmu otcovi cestu do neba", dodá na záver. V daný večer som to čakanie na ráno zabalil asi o druhej v noci. Ellen s bratom však neprestali karbaníčiť ani po mojom odchode do postele. Ktovie, zrejme sa počas noci striedali v strážení sviečok. Na druhý deň síce obaja vyzerali unavení, ale nevyzerali na tom tak zle, ako keby celú noc oko nezažmúrili.

Pohrebné tradície však prvým dňom nekončia. Najbližšia rodina má pri truhle stráviť aspoň ďalších päť dní ako svoj prejav ospravedlnenia, že so zosnulým nemohli byť počas jeho posledných chvíľ a ako prejav vďaky za všetko. Tak sme si aj my žili normálny život na čínskom vidieku. Elektrina bola snáď jediným výdobytkom modernej techniky, ktorá bola dostupná. Mobilný signál, wifi, počítače, televízia, bežné kuchynské elektrospotrebiče tu nenašli miesto. Namiesto toho mierny vetrík v drobnom údolí okolitých kopcov, rúbanie dvera, varenie vo veľkom hrnci na ohni, zberanie zemiakov zo zeme, pozorovanie kráv, psov a iných domácich zvierat. S každým jedlom sa rodina musí podeliť aj so zosnulým. Trikrát denne (obyčajne pred raňajkami, obedom a večerou) prechádza člen rodiny okolo truhly s kovovou miskou, v ktorej sičí žeravý kameň plávajúci v čínskom bielom víne. Až neskôr sa mi dostalo vysvetlenia. "Má to zaručiť, aby sa aj môj otec mohol z neho napiť", prezrádza mi s úsmevom Ellen. Ani jeden deň sme pravdaže nemohli vyjsť z domu bez bielej šatky uviazanej okolo pása. Každý deň sme museli pripravovať aj nebeské peniaze, z ktorých sa nakoniec vykľula naozaj slušná hromada. Každú noc sa taktiež musel nájsť dobrovoľník, ktorý sa mal starať o sviečky a vonné tyčinky pri truhle. Človek toho počas pohrebu naozaj veľa nenaspí. Nečudo, že po jeho skončení sú všetci nesmierne unavení... V priebehu týždňa sa pomaly na miesto pohrebu donesú aj obrovské ozdobné stojany vyrobené z ľahkého dreva, papiera a ligotavých dekorácií. Veľmi ma pobavilo, že za ligotavé dekorácie sa považujú aj obaly z nanukov Magnum od Algidy ☺. Každý stojan je za jedného z člena rodiny a sú na ňom nápisy pripomínajúce život zosnulého. Ich osud som mal objaviť už o niekoľko dlhých dní. Všetko smerovalo do finále.

Bolo 29. apríla 2016, piaty deň od smrti Ellenninho otca. Že bude dôležitý som sa dozvedel, až keď ma Ellen rýchlo trhala za rameno: "Vstávaj už, dnes je dôležitý deň pohrebu. Rýchlo, takmer všetci tu už sú", strieľala zo seba slová najrýchlejšie ako vedela. Už od skorého rána bol všade ruch. Celá masa ľudí, čo tu bola počas prvého dňa pohrebu prišla opäť. S každým príchodzím prichádzajú aj individuálne dary Elleninmu bratovi ako hlavnému pozostalému. Ako inak - peniaze. Ako býva zvykom, všetky peniaze sa rátali a sumy sa starostlivo zaznamenávali. Keď som otvoril dvere svojej izby a pozrel na truhlu, už boli pri nej pristavené dva ozdobné stoly. "Dnes je deň, keď otca pripravíme na pochovanie do zeme a zajtra ráno truhlu vložíme do zeme", povedala mi Ellen už kľudnejšie. Od skorého rána tu už boli aj pohrebáci. Jeden z nich vytrvalo pískal na piskľavé trúbky a hral na činely. Druhý je oblečený ešte slávnostnejšie ako predtým a mumle si akúsi reč. Nikto ju nepočuje. Nielen vďaka hudobným nástrojom, ale aj kvôli všetkým zúčastneným ľuďom. Niektorí sú zamestnaní rôznymi prípravnými prácami. Jeden z nich rituálne obetoval mladé kozliatko, ktoré akýsi známi doniesli deň predtým. Neskôr ho niekoľko ľudí varilo a pripravovalo ďalšie nebeské peniaze. Mnohí však len fajčia, búchajú delobuchy alebo len tak posedávajú s mobilom v rukách. Slávnostne oblečeného pohrebáka si, zdá sa, nikto nevšíma. Život sa v tento deň skľudnil len dvakrát. Na raňajky a na obed. Ak náhodou niečo nehovoria, tak počas celého doobedia pohrebáci hrajú na hudobné nástroje. Krátko poobede som bol vybraný spolu s niekoľkými ďalšími, aby som priniesol dom pre zosnulého. "Čo to je - dom pre zosnulého?", divil som sa, keďže nikto mi o tom predtým nič nepovedal. Až keď som ho uvidel, pochopil som. Takýto dom je vyrobený z ľahkého dreva, papiera a ligotavých dekorácií podobne ako stojany, ktoré boli prinesené vopred. Prekvapila ma však najmä jeho veľkosť a miera detailov. Bol vysoký snáď meter a pól. Pri detailnom pohľade bolo vidno ako sa jeho zhotoviteľ pohral s dizajnovaním viaverých izieb a ich vybavenia vo vnútri. Rovnaký dôraz bol zjavne kladený na záhradu, stromy, garáž či auto. "To je určite pre nebožtíka, aby mal v posmrtnom živote kde bývať", vydedukoval som. Zvečniť si ho na fotke som si ho nanešťastie nemohol... Ako sme tak šiesti išli s papierovým domom smerom k domu pohrebnému, asi sto metrov pred príchodom sa k nám pridali aj pohrebáci hrajúci na činely a rôzne čínske trúbky. Bol to pre mňa výnimočný okamih - všetky oči sa pozerali na dom a nás. Cítil som sa naozaj uprostred všetkého diania a ako člen rodiny. Som si istý, že mnoho Slovákov takúto skúsenosť či zážitok nemá... Keď sme došli k izbe s truhlou, papierový dom sme zložili opodiaľ. Pred rakvu už niekto medzitým položil stoličku s oblečením a topánkami zosnulého, nejakými nebeskými peniazmi a lavórom s vodou. Bolo jasné, že druhý významný obrad sa čo chvíľa začne. Pred jeden z ozdobených stolíkov pri rakve sa postaví hlavný pohrebák - ten, čo je oblečený najslávnostnejšie. Ellenin brat si nasadil svoju kôrovú korunu s bielym vystrihnutým papierom, ktorú mu ženy pripravili počas prvého dňa pohrebu. Následuje séria mnohých zvykov a tradícií, ktoré zrejme bežní Číňania poznajú, no ich význam je im neznámy. Najprv je rituálne podrezaný kohút, krv ktorého bola nakvapkaná do misky pred rakvou. Neskôr sa do akcie zapoja aj viacerí prítomní. Prvý je syn zosnulého. Kľakol si pred pohrebáka a truhlu a za zvuku činel a trubiek mával čímsi, čo vyzeralo ako malý korbáč. Mal ním pomôcť otcovi nájsť cestu do neba. Nasledovala jeho najbližšia pokrvná rodina. Tá už nemusela mávať korbáčikmi, ale držať v rukách tri dymiace budhistické tyčinky kým pohrebák dopovie ďalšie časti jeho pohrebnej reči a kľaňať sa trikrát po skončení každej kapitolky. Pokrvnú rodinu potom vystriedala mladá generácia a robila to isté. Neskôr sa dostal do služby opäť syn, ktorý okolo truhly prechádzal dookola zas a znova. Takýmto spôsobom nasledoval rituál za rituálom. Pohrební hostia sa na to všetko prizerali zozadu. Tentokrát už nebolo počuť žiaden vzlyk. Len úctu k zosnulému, rešpekt a pokoj. Plynula minúta za minútou, hodina za hodinou. Kým sa všetky rituály skončili, slnko už zapadlo za obzor a zotmelo sa. Presne to bol vhodný čas na uskutočnenie posledného aktu dnešného sviatočného dňa. Obrovský papierový dom spolu s kilogramami nebeských peňazí sa odniesli na neďaleký vŕšok. Syn škrtol zápalkou, priložil ju k papierovým peniazom a ich osud bol spečatený. Dom aj peniaze sa premenili v naozaj impozantnú vatru, ktorú bolo isto vidieť doďaleka. Všetky oči sa upierali na ňu. Na plamene a do neba stúpajúci popol, ktorý mal peniaze aj dom dopraviť Elleninmu otcovi na druhý svet. Nikoho v tom momente netrápilo, že vatra horela len asi jeden či dva metre od najbližšieho stromu, za ktorým sa začal rozprestierať les a všade okolo nej bola tráva, ktorá by prípadnému požiaru vedela celkom slušne dopomôcť. Nuž, Čína je známa tým, že bezpečnosť pri práci tu veľa ľuďom zrejme mnoho nehovorí. Našťastie, nič zlé sa nestalo. Ľudia sanpostupne jeden za druhým lúčili a odchádzali. Bola už tma a bolo treba sa dobre vyspať na posledné doobedie pohrebu. Ja som medzitým sedel pred dohorievajúcou vatrou a pozoroval ako jazyky plameňov pukajú vo vetre. Z dumania o Elleninom otcovi ma vytrhla až Ellen samotná, keď si vedľa mňa sadla a pozorovala toto divadlo so mnou. Moje myšlienky sa takmer okamžite preniesli do potenciálnej budúcnosti. Bol som rád, že som mohol tieto zážitky a skúsenosti získať a že som pritom mohol aj pomôcť osobe mne dôležitej. Vatra dohorela. Znak toho, že aj my sme sa mali pobrať do postelí. Nadchádzajúci deň mal byť tiež významný.

Toto ráno sa začalo snáď ešte skôr ako to predošlé. Našťastie, pohrebáci nezačali ľudí budiť svojími činelami a trúbkami. Naopak, začali čímsi búchať. Na prvý pohľad bolo jasné, že k nášmu pohrebnému domu bola donesená zvláštna obrovská drevená kolíska s dvoma dlhočíznymi kolami postranách. "Tá je istotne na prevoz truhle z domu do hrobu", pomyslel som si. O samotnom hrobovom mieste som sa nečakane dozvedel sám niekoľko dní predtým. Pri prechádzkach po okolí som si vyšľapal po schodíkoch na neďaleký kopec a zbadal hneď niekoľko hrobov. Predpokladám, že tam odpočívali starší Ellenini predkovia zo strany jej otca. Čínske hroby pritom nie sú také drobné ako naše na Slovensku. Nie sú obdĺžnikového tvaru zhruba na veľkosť truhle a náhrobný kameň. Čínske hroby sú skôr kruhového pôdorysu, nie sú ploché ale skôr polguľovité a ľahko vedia byť aj dva razy také široké ako bežné hroby u nás. Pravdaže, náhrobný kameň s detailami o dárume narodenia, smrti a niekedy aj fotkou nebožtíka nechýbajú. Po raňajkách sa teda začala posledná fáza tradičného pohrebu. Pohrebáci so sebou doviedli aj iných statných chlapíkov. Čakala ich neľahká úloha... Ozdobné stolíky spred truhly zatiaľ nezmizli. Hlavný pohrebák začal znovu čosi hovoriť. Raz hlasnejšie, inokedy tichšie. Druhý do toho stále hral. A mnoho tvárí sa na nich aj pozeralo. Zrejme to však bolo najmä preto, že truhla s Elleniným otcom už bola prichystaná na svoju poslednú cestu. Po zápasení s nesmierne ťažkou, no vzácnou rakvou sa chlapom nakoniec podarilo dostať ju do drevenej kolísky. Všetci sa postavili do zástupu. Na jeho čele stáli pohrebáci, ktorí znovu začali hrať na činely a trúbky. Za nimi nebožtík, ktorého nasledovali ostatní podša toho, ako mu boli blízki. Sprievod sa pomaličky pohol. Bolo to práve v tomto momente, kedy som po druhýkrát začul vzlyk z viacerých strán. Najhlasnejšie padali slzy na zem pred Elleninu mamu. Bolo mi jej naozaj ľúto. Bol som presvedčený, že v nadchádzajúcich dňoch a mesiacoch to bude práve ona, čo bude potrebovať najväčšiu podporu od svojich detí a najbližších priateľov. "Predpokladám, že môže mať okolo 50 rokov a vďaka svojej zdravej životospráve ešte mnoho rokov života pred sebou", pomyslel som si. "Nesmieme dovoliť, aby ju toto zložilo, demotivovalo alebo aby sa tomu odovzdala". Zástup sa krok za krokom blížil k čerstvo vykopanému hrobu. Všetci sa potom rozostavili kdekoľvek naokolo. Pri pohrebákoch, pri blízkych stromoch, na chodníčku. Hlavný pohrebák začal svoju záverenú reč. Truhla medzitým pomaly klesala k zemi. Ellen pohľadom hypnotizovala pôdu pod svojimi nohami. Už neplakala. Už bola zmierená. Jej mamu som tam však už nevidel. Uvažoval som, či by pohľad na túto scénu zvládla... Keď sa truhla ocitla na dne, plamene pohltili poslednú pohrebné predmety - ozdobené papierové stojany za každého blízkeho člena rodiny. Všetci sa isto v myšlienkach ocitli v šťastných chvíľach, ktoré prežili so zosnulým. Pre mňa to boli najmä Vianoce v roku 2014, kedy som sa aj pre neho snažil uvariť svoje prvé vianočné menu. Rovnako tak oslavy čínskeho nového roka vo februári 2015, kedy som sa spoločne s ním a jehou blízkou rodinou najedol do prasknutia v akejsi reštaurácii v Šanghaji. Hoci som ho nepoznal veľmi a stretol som sa s ním len niekoľkokrát, uvedomil som si, že mi bude chýbať. Takéto a obdobné myšlienky sa mi vírili hlavou aj potom, čo bolo jeho telo uložené na dno hrobu. Očakával som, že každý zoberie kus hliny a hodí ju do hrobu. Nestalo sa tak. Každý pomaly odchádzal. Keď míňali rodný dom nebožtíka, poslednýkrát zaželali úprimnú sústrasť Ellen, jej mame a bratovi a postupne sa vybrali vlastnými cestami. Vedel som, že tradičný pohreb sa po šiestich dňoch chýli ku koncu. Potvrdila mi to aj samotná Ellen: "Na dnes večer máme let späť - ty do Šanghaja a ja do Seoulu", oznámila mi krátko poobede. Zbalil som si teda všetky veci, ktoré som si priniesol. Tentokrát nie autom, ale autobusom sme sa odviezli do Changshe a na letisko. O Ellen som vedel, že má ísť do Južnej Kórei. Práve sa totiž začínalo niekoľko dní dhé voľno spojené so sviatkom práce 1. májom a mala naň naplánovaný výlet so svojími kamarátkami. Aj som tomu bol vcelku rád. "Aspoň si prevetrá hlavu a vzdiali sa od ponurých myšlienok, ktoré ju isto sprevádzali počas uplynulého týždňa", povedal som si, keď som nasadal do lietadla. Porovnávať práve nadobudnutú skúsenosť som radšej neporovnával so slovenskými pohrebnými tradíciami. Čína je predsa krajina úplne odlišná od našej. Má úplne rozdielne zvyky, tradície, ľudia majú úplne odlišný intelekt. Neprináleží mi preto súdiť, ktoré tradície sú lepšie. Navyše, som si istý, že každý z vás si vie urobiť svoje vlastné porovnanie, nie? Každopádne sa táto skúsenosť zaradí medzi tie najintenzívnejšie, ktoré som počas svojho cestovania a pobytu v zahraničí zažil.

21.08.2017