Bratislava - alebo ako človeka zmení 27 mesiacov na cestách

Moja rodina na spoločnej ceste Čínou
Ellen. Už viete kto to je?
Lan zo spoločnej cesty západom USA
Miša - tá najskvelejšia spoločníčka na Aljaške a v Yukone
Dobré aj menej dobré časy s Dmitrym v Austrálii
Druhá časť mojej rodinky v kanadskom Vancouveri
S bratom Igorom v Austine
Ben a Amanda zo San Francisca. Asi len oni dokonale vedia, čím som na konci cesty prechádzal
Moja najobľúbenejšia trieda v Šanghaji - Adelaide
Emma a Jaime - bez týchto dám by moje učiteľské pôsobenie nebola taká zábava
Lauri a Vin Diesel počas spoločnej cesty po Alaska Highway
Nezabudnuteľný Chris (tretí sprava) v Anchorage na Aljaške
Bez Mandy by Hong Kong nebolo to pravé orechové
Nebyť Alexis, tak do Dallasu ani nejdem. Nebyť Alexis, prídem o kopec zábavy
Čas strávený s Amirom a jeho rodinou v iránskom Esfahane nikdy neupadne do zabudnutia
Babak (dole), Touraj (v strede) a Behrain (vpravo) - trojka, vďaka ktorej sa mi už moja prvá zastávka v iránskom Tabrize navždy vryje do pamäti
Justin, ja, Alim a Reece (zľava doprava v hornom rade) - vďaka nim sa chcem do Chicaga ešte raz vrátiť
Tajomný hostiteľ z Ašchabatu. Maral, ktorá sa postarala o to, že som z Turkménska odišiel živý, zdravý a slobodný
Americká Mexičanka Alba v El Pase. Ona a jej životný príbeh ma naozaj dostali
Angel a Brian z Yosemitov. Priatelia v boji za stanové miesto
Yeelin z čínskeho Luoyangu. Bez nej by boli moje zážitky z tohto mesta len priemerné
Guo z ujgurského (čínskeho) Hotanu. Veľa srandy napriek jazykovej bariére
Viac v galérii tu

Bolo 18.11.2015 doobeda, keď som sa po 813 dňoch strávených mimo Slovenska vrátil domov. Po bezmála 27 mesiacoch, ktoré sa nezabudnuteľne vryli do mojej pamäti vďaka množstvu ľudí, zážitkov a skúseností, ma znovu privítali tí, s ktorými som sa 28. augusta 2013 na letisku vo Viedni lúčil - moja mama, krstná mama a brat. Po viac než dvoch rokoch na svojej "konfuciovskej ceste dlhej tisíce míľ" som sa rozhodol urobiť posledný krok, vyzuť si túlavé topánky a vrátiť sa z neznáma do končín mne dobre známych. Jeden z mojich najväčších životných snov bol splnený. Vzrušenie zo spoznávania nepoznaného bolo nahradené radosťou z návratu k známemu. No bolo to naozaj tak? Ako sa už zanedlho ukázalo, niečo sa zmenilo. Uvedomil som si, že najviac som sa zmenil ja sám a že už žiadne z mojích nadchádzajúcich dní nebudú nikdy také isté (alebo podobné) ako tie pred cestou.

Ako je z článkov o New Yorku a Bostone celkom zrejmé, posledné dni môjho putovania okolo sveta sa niesli v duchu spomienok a nostalgie. Spomienok na veľa príjemných prekvapení či prekérnych situácií, ktoré som musel v priebehu ciest rýchlo vyriešiť. Nostalgie za ľuďmi, ktorí zmenili môj náhľad na život ako aj zážitky, ktoré mi svet pripravil. Ruka v ruke s týmito pocitmi sa však miešal aj mix radosti a strachu z môjho návratu domov. Radosti? Myslím, že všetci sme dostatočne inteligentní na to, aby sme pochopili, ako príjemné je po viac než dvoch rokoch vidieť všetkých svojich blízkych. Ale prečo strachu? Nuž, dva roky nie je práve najkratšia doba, počas ktorej sa niektoré veci zmenia aj doma. Veci, ktoré sú pre domovskú spoločnosť bežné sa navrátilcovi po dlhej dobe zdajú neznáme. Veci, ktoré sa spoločne so zmenami v cestovateľovej duši podpíšu pod to, že hoc sa nachádza doma, občas sa tam cíti ako cudzinec. "Čo sa doma zmenilo? Ako som sa zmenil ja? Ako budem vedieť zapadnúť späť do slovenskej spoločnosti", boli otázky, ktoré ma mátali nemálo hodín počas posledných transportov môjho putovania. Odpovede na ne som však nemohol hľadať v zahraničí. Vedel som, že ich nájdem jedine doma.

Odhliadnuc od počiatočnej radosti to zvítania sa s rodinou, priateľmi a blízkymi a siahodlhých rozhovoroch o príhodách z tej či onej krajiny boli moje prvé dni a týždne na Slovensku nie úplne najjednoduchšie. Cestujúc po svete, spoznávajúc lokálne hodnoty, princípy a spôsoby správania sa v rôznych kultúrach, bohatých aj chudobných krajinách, som zistil, že moja hodnotová a kultúrna orientácia už nie je (a asi nikdy nebude) taká kompatibilná so slovenskou mentalitou a prioritami ako predtým. Uvedomil som si, že z rôznych kultúr som si vzal za svoje to, čo som považoval za pozitívne a prinášajúce blaho a dobrú náladu nie len sebe ale aj komunite. Uchvátila ma priateľskosť a nápomocnosť v Iráne napriek tomu, že ľudia v ňom nie sú žiadni milionári. Prirástlo mi k duši aj spoločné, zdieľané stolovanie v Číne. Páči sa mi aj spontánnosť v prejavovaní emócií (najmä pozitívnych) v Južnej Kórei. V pamäti mi ostane aj dôraz na čistotu miest a ochranu životného prostredia v Singapure, na Novom Zélande či národných parkoch Kanady a USA a absolútna dochvíľnosť v Japonsku. Nemožno mi nespomenúť ani ľudský rešpekt k človeku nielen zo strany spoločnosti ale aj zo strany vládnych úradníkov a nie závisť, ale podpora a radosť z úspechu druhých v Kanade. Rád spomínam aj na priateľskosť, profesionalitu a nadšenie ľudí pracujúcich v službách v USA alebo Kanade. Občas sa pristihnem pri myšlienkach ako rýchlo je možné opraviť chodník, vydať platobnú kartu či postaviť dom v Číne. Nedá sa však zabudnúť ani na to, aký škodlivý dopad môžu mať chamtivosť, nevšímavosť, prílišný individualizmus, závislosť od mobilných telefónov a peniaze na kvalitu bežných medziľudských vzťahov v Číne, v USA alebo iných západných štátoch. Tento nový mix mojich hodnôt a priorít tak vďaka dlhej dobe mimo domoviny narazil na slovenskú mentalitu so všetkými jej pozitívami aj nedostatkami. Človek začne porovnávať čo je doma lepšie a čo nie. Čo sa dá zmeniť a čo nie. Nakoniec som prišiel k dvom záverom. V prvom rade, že by si vyžadovalo priam heroické nasadenie a entuziazmus hoc aj minimálne zmeniť mentalitu spoločnosti. A v druhom rade, na osobnú nótu, že to, čo sa najviac zmenilo nebolo Slovensko, ale ja sám. Až vtedy som pochopil pravý význam slov môjho kamaráta Bena zo San Francisca, ktorý mi počas mojej návštevy povedal: "Po necelých dvoch rokoch na cestách na viacerých kontinentoch a mnohých kultúrach nám prišlo prízemné a malicherné ako sa tu ľudia ženú za kariérou a peniazmi. Ako považujú relatívne banality za najvážnejšie problémy ich života. Ako si navzájom závidia, nevedia sa tešiť z maličkostí a žijú akoby v uzavretej krabičke, o ktorej si myslia, že lepšia nemôže byť". Zvlášny druh kultúrneho šoku, ktorý som prežíval po návrate sa prejavil na niekoľkých príhodách. Úprimne ma prekvapilo, keď ma mama odhovorila od vybavenia rôznych papierovačiek na úradoch na bicykli s odôvodnením, že sa tu kradne. "Prečo by ľudia mali záujem ukradnúť bezpečne uzamknutý bicykel?", pomyslel som si, ale nechal som to tak. Pri pozorovaní rôznych drobných zmien v MHD, doprave, či používaní nových bankoviek (v tom čase to bola 20€ bankovka) som už radšej ani nehovoril, že toto či tamto je nové, nakoľko takmer vždy sa mi dostalo odpovede "však toto už používame aspoň pol roka či rok" a ja som sa cítil ako človek z inej planéty.

Bola to až táto cesta okolo sveta, z nej vyplývajúci kultúrny mix a moje psychologicko-cestovateľské rozpoloženie v jej posledných mesiacoch, ktoré ma primäli ceniť si bežné, drobné radosti normálneho života - veci, ktoré neraz považujeme za smozrejmé. Po návrate domov som pocítil radosť z vedomia, že bezpečný prístav mám vždy niekde nablízku a nemusím riešiť existenčné problémy každodenného cestovania. Neraz som sa v spomienkach vracal k mojej krátkej "svadobnej" zastávke v Číne v septembri 2015, kedy som sediac na stoličke a čakajúc na Ellen závidel okoloidúcim ľuďom, že sa nemusia o nič strachovať a večer sa majú kam vrátiť domov. Že ten domov je ich vlastný a nie len na dve-tri noci. Že nemusia uvažovať ako sa dostať z bodu A do bodu B, lebo to už majú vžité. Že v prípade problémov majú vo svojom blízkom okolí okruh ľudí, na ktorých sa môžu spoľahnúť. Že sa môžu tešiť na návštevy, variť si v teple svojho príbytku v ležérnych teplákoch vlastnú večeru a potom si s dobrým pocitom oddýchnuť pred telkou. Alebo že v prípade voľna sa majú na čo tešiť a plánovať ďalšie dobrodružstvá s priateľmi. Verte mi, že tieto drobnosti SÚ dôležité ☺.

Pokiaľ idete na dvojtýždennú či mesiac dlhú dovolenku, zrejme neraz zažívate pocity šťastia, radosti či nadšenia z drobných zážitkov bez ohľadu na to ako veľmi máte program nabitý zážitkami a či idete len do Európy alebo ďalekých exotických krajín. Iste, porovnávate ako je to "tu" a aké je to doma. Avšak asi len zriedka porovnávate rôzne skúsenosti z jednej a tej istej cesty. Ak uvidíte krásny kostol, poviete si aký je super a ste ste radi, že ste k nemu prišli. Ak navštívite národný park, zostanete ohúrení jeho unikátnosťou a prírodnými scenériami. Ak v diaľke uvidíte bizóna, ste nadšení a zrejme o tom budete často rozprávať svojím blízkym. No ako to vyzerá pri dlhodobom cestovaní? Môžem vám úprimne povedať, že ku koncu mojej cesty sa u mňa toto cestovateľské nadšenie strácalo. Iste, do istej miery to bolo spôsobené aj tým, že posledné mesiace som už išiel sám len po vlastnej osi, ale určite to nebolo len tým. Keď som totiž uvidel pekný kostol, chvíľkovú radosť vystriedala myšlienka, že zaujímavejší som predsa videl tam alebo onam. Po návšteve asi pätnástich národných parkov v Severnej Amerike som už ďalší ani nechcel vidieť. Nie preto, že by neboli pekné. Naopak, preto, že ich bolo veľa a už sa strácala tá radosť z ďalšieho prírodného zážitku. Keď som v Yellowstone uvidel v diaľke stáť bizóna? Bolo to fajn, ale mysľou som sa okamžite vrátil cestovaniu s Lauri po Alaska Highway, keď som v jednej chvíli bol od hlavy bizóna vzdialený sotva pol metra. Príliš veľa intenzívneho cestovania vo mne viedlo k akémusi cestovateľskému presýteniu a porovnávaniu. Prvýkrát som toto zažil pred mojou mesiac dlhou výpravou na Filipíny, Hong Kong a Macao. "Budem musieť ísť o týždeň na mesačnú vynútenú dovolenku na Filipíny", povedal som v prvých dňoch roka 2014 trochu nešťastne mojej krstnej mame, ktorá žije na Slovensku a žije podobným životným štýlom ako mnohí iní. "No, takú vynútenú dovolenku by som teda chcela aj ja", odvetila. Ja som z myšlienky na ďalšiu cestu nadšený nebol, ona by istotne bola. No ja som sotva mesiac predtým skončil svoje trojmesačné nepretržité putovanie po Hodvábnej ceste a ona nie... Mnohí z vás by ste možno vymenili svoju prácu za dlhodobé cestovanie ako ja. No ja by som odvetil: "Pri dlhodobom cestovaní si dávajte pozor. Nie nadarmo sa hovorí, že trávnik je vždy zelenší na opačnej strane plota alebo že všetkého veľa škodí".

Keď som v auguste 2013 odchádzal na cesty, okrem psychologickej podpory môjho širokého okolia som nemal žiadneho reálneho cestovateľského parťáka. V tom čase mi to však vôbec nevadilo. "Však počas dňa budú moju pozornosť od samoty odvádzať krásy miest, prírody, gastronómie a kultúry tej či onej krajiny. A večer predsa vďaka Couchsurfingu nebudem sám - budem sa môcť baviť s hostiteľmi, s nimi je často zábava", hovoril som si. A vskutku, až do začiatku roku 2015 sa ma tento cestovateľský duch držal. Destinácia mi bola prednejšia ako spoločnosť. Situácia sa začala meniť počas mojej cesty z Thajska cez Laos až do juhočínskej provincie Yunnan. Couchsurferov som počas tejto cesty nenašiel, ale i v hosteloch bolo mnoho ľudí. Napriek tomu som sa cítil sám. Mysľou som bol čoraz častejšie pri tých, môjmu srdcu najbližších. Moje cestovateľské nadšenie sa striedalo s osamelosťou častejšie ako kedykoľvek predtým. No a ako to vyzeralo počas môjho dlhého putovania od juhovýchodnej Ázie cez Austráliu, ostrovy v Tichom oceáne až krížom cez celú Severnú Ameriku? Najintenzívnejšie zážitky pochádzali z čias, keď som necestoval sám. S Ellen, napriek mnohým nezhodám, od odchodu z Číny až do Sydney. S Dmitrym, tiež napriek mnohým hádkam, pamätný road trip po Austrálii. S Mišou, ktorá ma sprevádzala po cestách na Aljaške a v kanadskom Yukone. A v neposlednom rade s Lanom, ktorý sa ku mne pripojil od Seattlu až k národnému parku Zion v USA. Zakaždým, keď moja cesta rozišla s cestou týchto štyroch osobností, cítil som vo vnútri akúsi prázdnotu. Uvedomil som si, že dlhodobé cestovanie samostatne je naozaj náročné aj po psychologickej stránke - ty ideš večne ako Drakula a ostatní, ktorých si mal rád, ťa opúšťajú. Toto sa na mne premietlo takmer okamžite po návrate domov. Nielen že som si chcel dopriať cestovateľskú prestávku, ale odvtedy som pevne presvedčený, že spoločnosť počas cesty je rovnako (ak nie viacej) dôležitá ako destinácia. Nikdy preto nezabudnem na ľudí, ktorí sa najväčšou mierou podpísali pod to, že jedny zážitky sa mi do pamäti vryli omnoho hlbšie ako iné. Okrem mojej najbližšej cestovateľskej rodiny, Ellen, Dmitryho, Miše a Lana k nim istotne patria aj Touraj s Babakom a Bahrainom z Tabrizu, Amir s rodinou v Esfahane, tajomný "hoteliér" Maral z Ašchabatu, Nemci Markus a Peter z pamätného prechodu kirgizsko-čínskou hranicou, Guo z Hotanu, Yeelin z Luoyangu, Emma s Jaime a celou triedou Adelaide v Šanghaji, Mandy z Hong Kongu, hostiteľ Chris z Anchorage, Lauri z cesty po Alaska Highway, rodina vo Vancouveri a Austine, spolukemperi Brian a Angel z Yosemitov, Ben a Amanda zo San Francisca, Alba z El Pasa, Alexis z Dallasu a Justin s Reecom a Alim z Chicaga. Týmto ľuďom preto patrí moja neskonalá vďaka za spoločne strávený čas a za všetky spoločné zážitky, bez ktorých by moja cesta mala omnoho menej šťavy. Na vlastnej koži som sa presvedčil o pravdivosti pamätného výroku Chrisa z filmu "Into the Wild": "Ozajstné šťastie je to, ktoré človek zdieľa s ostatnými".

Či sa to človeku páči alebo nie, tak na zdieľanie šťastia sú potrebné aj peniaze. O dobrom pocite, ktorý sa vám dostaví, ak obdarujete niekoho iného vieme dobre asi všetci. Ja som pravdaže nebol výnimkou, či už pred začiatkom cesty alebo po jej skončení. Čím ma ale moje putovanie zmenilo v tomto smere? "Peniaze boli, sú aj budú. Raz ich máš málo, inokedy veľa. Netreba sa kvôli nim trápiť", bola pamätná veta od môjho priateľa Lana, ktorá zmenila moje vnímanie sveta. V rôznych situáciách mu nepriamo sekundovala aj Ellen. Tí z vás, ktorí so mnou cestovali v minulosti si určite všimli, že ak bolo možné dopraviť sa z miesta A do miesta B za menej peňazí alebo prespať v nejakom hoteli lacnejšie ako v inom, rád som ovplyvňoval v záujme ušetrenia peňazí aj ostatných. Dať si dobrý street food po piaty raz alebo ísť do peknej reštaurácie? Predtým by jednoznačne vyhral street food. Teraz reštaurácia. Pravdaže, komfort je návykový. No na druhej strane, nie je dôležité koľko peňazí máš, ale ako s nimi naložíš pre seba aj ostatných... (Z tohto by sa mohli poučiť aj niektoré kultúry, v ktorých sa úspech často meria peniazmi)

Učiť by sa mal človek každý deň a zo všetkých dostupných zdrojov. Ako píšem na svojom profile na Couchsurfingu, svet ma neprestáva vzdelávať. Nutnosť riešiť všakovaké situácie, neraz problematické, a s ohľadom na kultúrne odlišnosti mi zreteľne rozšírila moju komfortnú zónu. Vždy je predsa pohodlnejšie spýtať sa na cestu či dobrú reštauráciu ako túlať sa hladný bezcieľne po meste. Vždy je predsa lepšie poukázať na vaše práva ako sedieť ticho a znášať (úmyselné či neúmyselné) chyby sprostredkovateľov služieb. 27 mesiacov v zahraničí, keď je človek odkázaný len sám na seba, ma naučilo nebáť sa baviť s ostatnými ľuďmi, občas si aj dupnúť a menej dbať na to, čo si o mne okolostojaci neznámi myslia. Úsilie bojovať a nevzdávať sa ani v komplikovaných situáciách mi až dodnes rezonuje v ušiach prostredníctvom motta, ktorým sa riadi môj hostiteľ z aljašského Anchorage Chris: "Nakoniec bude všetko v poriadku. Ak to nie je v poriadku, ešte to nie je koniec".

Ak človek niečo počuje, zapamätá si málo. Ak to aj vidí, zapamätá si viac. No najviac sa človek naučí a svoje obzory si rozšíri ak to vyskúša alebo zažije na vlastnej koži. Toto jednoznačne platí čoraz viac najmä v dnešnom svete, v ktorom médiá tak statočne masírujú verejnú mienku stereotypmi o rôznych štátoch či príslušníkoch náboženstiev. Nesmierne som preto rád, že aj moja cesta a vystavenie sa reálnym podmienkam v mnohých krajinách ma nielenže veľa naučilo, ale podarilo sa zbúrať aj viacero stereotypov, s ktorými sa často stretávame v médiách. Nebyť tejto cesty, tak by som zrejme nezistil, že Iránci nie sú teroristi, ale jeden z najpriateľskejších a najpohostinnejších národov na svete. Nebyť tejto cesty, tak nepoznám do akej hĺbky cítia Ujguri a Číňania vzájomnú nevraživosť v západočínskom regióne Xinjiang. Nebyť tejto cesty, tak stále verím, že na Tahiti a Bora Bora všetci bývajú luxusne, užívajú si život ako v raji na zemi. Navyše, uvedomil som si závažné dôsledky ľudských rozhodnutí, ktoré negatívne zmenili región či svet a z ktorých by sa malo ľudstvo poučiť pre dobro seba aj budúcich generácií. Ak ste niektorí z vás napríklad navštívili koncentračné tábory v poľskom Oswiečime alebo nemeckom Dachau, iste si na to pamätáte dodnes a inak vnímate problematiku a riziko nárastu extrémistických hnutí v súčasnej Európe. Podobných príkladov všk svet ponúka hneď niekoľko. Tragédia Aralského jazera na hraniciach Kazachstanu a Uzbekistanu. Použitie atómovej bomby v Hirošime. Dôsledky japonského útoku na Pearl Harbor. Miesta významných atentátov - J.F. Kennedyho v Dallase, M.L. Kinga v Memphise, Johna Lennona v New Yorku. Prítomnosť na všetkých týchto miestach a možnosť vidieť dôsledky týchto činov a ich rozsah na vlastné oči ma zakaždým primälo k úvahám o deštruktívnom charaktere ľudského správania sa a k hlbšiemu štúdiu historických súvislostí. A čo je na tom najlepšie? Že toto, na rozdiel od informácií z internetu alebo múdrych kníh, nikdy nezabudnem.

V neposlednom rade, cesta okolo sveta za 813 dní sa stala inšpiráciou a splneným snom. Nie, teraz nehovorím len o sebe. Keď mi napríklad Steven a Florence, spolupútnici na turistickom chodníčku v Hong Kongu, neskôr napísali, že moje odhodlanie, odvaha a snaha ísť si za svojim cieľom ich inšpirovala k zmene v ich prístupe k životu, cítil som, že táto cesta naozaj mala aj hlbší zmysel. Keď sa k nim neskôr pridalo aj zopár ostatných, z domova aj zo zahraničia, moja radosť a pocit zadosťučinenia ešte vzrástli. Zakaždým keď vidím, že moje putovanie svetom primälo iných k zmene, napĺňa ma to radosťou. Radosťou, ktorej nezáleží na tom, či som ľudí inšpiroval cestovateľsky (ako moju mamu, ktorá chce ísť na výpravu do strednej Ázie), osobnostne alebo osvetovo (najmä o situácii v Iráne, Turkménsku a Severnej Kórei). Táto inšpirácia sa pretavila napríklad aj v moje odhodlanie dopísať blog o celej ceste hoci, ako vidíte, už uplynulo viac než rok a pol od konca mojich potuliek. Verím tomu, že ak sa aj vy rozhodnete vydať sa na dlhú cestu, tak so správnou dávkou sebaistoty, odhodlania, nadšenia, odvahy a drzosti vaše kroky povedú nakoniec až do cieľa. A ktovie, možno cestou natrafíte na spriaznené srdce, ktoré vám dodá odvahu a lásku, keď ich budete potrebovať tak ako sa to pritrafilo mne a mojej priateľke Ellen ☺.

14.07.2017