New York - nostalgia a spomienky vo Veľkom jablku

New York City. Kto by ho nepoznal? Však sa objavil v toľkých filmoch. Však o ňom spievali v toľkých piesňach. Však internet je zaplavený obrázkami jeho slávnych žltých taxíkov, ikonického mrakodrapu Empire State Building, historickom Brooklynskom moste, žiarivej Sochy slobody, zeleného Central Parku alebo neslávne známymi Dvojičkami. New York je bez najmenších pochybností mestom, ktoré vie človeka vždy prekvapiť - či už svojimi zmenami, rýchlym životným štýlom alebo gastronómiou. No zatiaľ čo pre mnohých je NewYork obyčajne začiatok ich ciest, pre mňa toto mesto symbolizovalo koniec. Konečná zastávka mojej cesty okolo sveta. Koniec mojich dobrodružstiev a spoznávania nových ľudí a kultúr. Človek sa v takýchto momentoch nevie ubrániť nostalgii, ale aj spomienkam, ktoré sa mu vybavia, ak New York už navštívil v minulosti rovnako ako ja.

Z myšlienok a nostalgie ma vytrhol až pohľad na Brooklynský most, ktorý sa za oknami objavil po zhruba štyroch hodinách cesty. Hodinky ukazovali presne 19:30, keď som sa po viac než ôsmich rokoch vrátil do centra Veľkého jablka - New Yorku. Hoci bola tma, celé mesto ožarovali lampy a neóny. Prívlastok "mesto, ktoré nikdy nespí" si aj New York istotne zaslúži. Do jedenástej večer však zostávalo ešte veľa času. Prečo do 23:00? Nuž, až vtedy totiž prichádzal domov môj miestny hostiteľ, Číňan menom Zhongmiao. Nepochopiteľná americká bezpečnostná paranoja tu nanešťastie zabraňuje mať batožinu odloženú v zámkoch, ktoré sú absolútne bežné snáď vo všetkých ostatných autobusových či vlakových staniciach. Najbližšia profesionálna odkladacia služba na batožiny bola príliš ďaleko. No a v akomsi ošemetnom obchodíku v Chinatowne, kde som z autobusu vystúpil, som si svoje veci nechať nechcel. Videl som teda len jedno východisko. Vláčiť všetky svoje veci stále so sebou. Nepotešilo ma to, no iné riešenie som nevidel. A kam ísť? Nachádzal som sa v tesnej blízkosti Brooklynského mosta. Vedel som, že z jeho opačnej strany je priam ikonický výhľad na slávnu mrakodrapovú panorámu Manhattanu. Navyše, počas mojej poslednej návštevy som tam nebol. Bolo rozhodnuté. Pešky som sa vydal naprieč. Aj v tejto podvečernej hodine bol plný ľudí - a to nielen tých, ktorí sedeli podo mnou v pohodlí svojích áut. Keď som napokon prekročil rieku East River, únavu muselo byť na mne jasne vidno. Hneď prvý pohľad na panorámu predo mnou sa však postaral o to, že na únavu som ani nepomyslel. Až tu som si prvýkrát uvedomil ako sa mesto v priebehu ôsmich rokov zmenilo. Najžiarivejším príkladom bola budova nového svetového obchodného centra, tzv. One WTC, ktorá bola aj v túto noc nasvietená vo farbách Francúzska. Výhľad, ktorý ponúkalo brooklynské nábrežie, sa tiahol od spodnej časti Manhattanu cez Brooklynský most, Most Manhattan Bridge až po stredný Manhattan s Empire State Building v pozadí. Rozprávka. Stačilo si len sadnúť na lavičku a kochať sa. Pohodička presne ako má byť. A fotky? Nuž, rozhodnite samy, či sa pre ne oplatilo trepať sa s baťohmi cez rieku ☺. Bolo však načase pohnúť sa. O dočasných odstávkach metra som bohužiaľ dopredu nevedel a tak mi cesta k Zhongmiaovi trvala o dosť dlhšie ako som pôvodne predpokladal. Nakoniec som ale došiel úspešne do cieľa. V kútiku duše som dúfal, že môj posledný hostiteľ bude ešte aj teraz, 45 minút po mojom očakávanom príchode, ešte hore. Bol. Zhongmiao býva v jednej z mnohých drobných uličiek Harlemu v severnej časti Manhattanu. Jeho príbytok nie je veľmi veľký, no celkom útulný. Chlapec samotný sa ukázal byť čínsky študent na miestnej Columbia University. Zaujíma sa o medzinárodné finančné vzťahy. Potešilo ma, že bol veľmi priateľský a flexibilný, no na druhej strane veľa svojho času svojím hosťom nevenuje. To mi ale v môj prvý večer vôbec nevadilo. Ďalší úspešný deň som mal za sebou a unavený som takmer bez slova padol do postele.

Na moje príjemné prekvapenie som po predošlom náročnom dni (či náročnom večere) vstal o prijateľnej ôsmej ráno. Zhangmiaa však nebolo. Kým som hútal, kde mohol odísť, sám mi na otázku odpovedal svojím príchodom. "Bol som vo fitku", objasnil mi situáciu. On sa následne chystal do školy a ja do mesta. V New Yorku som už síce predtým bol, no stále tu sú miesta, ktoré som buď vynechal alebo o nich predtým nevedel. Tentokrát som to chcel napraviť. V mojom pláne teda neboli návštevy žiadnych slávnych super-turistických atrakcií mesta typu Socha slobody alebo Empire State Building. Okrem toho ma však v mysli už dlhšiu dobu mátala ešte jedna vec. "Moje putovanie sa rýchlo blíži ku koncu. Viem, že potrebujem nový telefón. Pred odchodom z Číny som dlho zvažoval, či si nový iPhone kúpim už tam alebo až neskôr. Navštívil som dokonca aj ústredie Applu v kalifornskom Sillicon Valley. Venujem si ho teda aspoň tu, v zrejme najslávnejšom Apple store na svete - v známej presklenej kocke na Piatej Avenue, ako darček k úspešnému zakonečeniu cesty?", uvažoval som. Moje prvé kroky preto smerovali práve tam. Z kocky som však ešte neodchádzal s novou bielou krabičkou v rukách. Predsa len, ani v USA nie je iPhone najlacnejšia vec a krédom môjho celosvetového putovania bolo vždy investovať viacej do zážitkov ako do materiálnych vecí. Zvažujúci či čerstvo predstavený iPhone 6s zobrať alebo nie som sa vybral na rovnaké miesto ako v predošlý deň večer. Krížom cez Brooklynský most som sa už poľahky dostal k nábrežiu rieky East River, z ktorej som si mohol vychutnať snáď najkrajší výhľad na mrakodrapovú panorámu tohto mesta zo zeme aký existuje. Až teraz, v krásnom a takmer bezoblačnom počasí, som zbadal pestrofarebnosť stoličiek, ktoré som si už predtým všimol. Niektoré z nich boli teraz obsadené. Ľudia oddychovali aj sa bavili. Pohodička bez stresu. Na krátko som si svoju stoličku obsadil aj ja. Poviem vám, bol to asi jeden z najlepších zážitkov, ktoré mi táto návšteva New Yorku priniesla. Ani neviem koľko času uplynulo keď som sa napokon zodvihol a pohol ďalej. Cez zapeklitú spleť úzkych uličiek a nebotyčných mrakodrapov spodného Manhattanu som sa dotúlal až k Wall Street. Slávnu fasádu burzy pripomínajúcu skôr antický chrám ako finančnú inštitúciu som už poznal, no i tak ma neprestala inšpirovať. Mojím cieľom však nebola budova, ale známa socha zúrivého býka, ktorá sa často objavuje na fotkách New Yorku. Počas mojej poslednej návštevy New Yorku som ju totiž ani s mojimi spolucestovateľmi nenašiel... V tento deň sa podobná situácia našťastie neopakovala. Nič však nemôže byť dokonalé. A tak ani moja snaha vyfotiť túto slávnu sochu bez ľudí, hoc aj na jednu desatinu sekundy, bola viac než 20 minút neúspešná. Super-turistický charakter tohto miesta ma celkom odradzoval, no bez fotky som odísť nechcel. Trvalo asi 25 minút, kým sa jeden človek na zlomok sekundy pozabudol a mne konečne na pamäťovej karte pristál vysnívaný záber. "Uf, to teda dalo zabrať", povedal som si s výdychom, keď som od naštvaného býka odchádzal. "Ja by som isto bol rovnako nasrdený, keby sa pri mne každý deň fotilo také množstvo ľudí", pousmial som sa. Od býka to už našťastie nebolo ďaleko k prístavu. Prečo k prístavu? Nuž, od rána som hľadal najlepšie vyhliadky na nebotyčné scenérie Manhattanu. Jednu top z východného brehu rieky East River som už mal. No a nalepší uhol na Manhattan z juhu je z paluby lode. Na predraženú lodičku smerujúcu k Soche slobody a na Ellis Island som však nemal chuť. Namiesto toho som nastúpil na bežný trajekt, ktorý nielenže spája spodný Manhattan so Staten Island, ponúka dokonalý výhľad na Sochu slobody aj Manhattan, ale navyše je aj zadarmo ☺. Krátky spiatočný výlet sa mi veľmi páčil - svoj účel splnil dokonale. Ba čo viac, myslím, že dokonca lepšie ako výlet turistickou lodičkou. Uplynula niečo viac ako hodina a opäť som sa ocitol na pevnej pôde ostrova Manhattan. Cez Battery Park som sa pomaly vydal na sever. Ak sa totiž v New Yorku niečo najviac zmenilo od mojej predošlej návštevy, bola to oblasť Ground Zero. Pred ôsmimi rokmi to bola oblasť, ktorá bola pre dopravu aj chodcov uzavretá. Kam sa vtedy oko pozrelo, bolo vidno len žeriavy a stavebné práce. V tom čase uplynulo čosi viac ako šesť rokov od neslávne známej tragédie, kedy dve lietadlá narazili do ikonických budov Svetového obchodného centra. A teraz - po zhruba štrnástich rokoch? Namiesto dvoch veží dnes na Ground Zero nájdeme vežu jednu. One WTC so symbolickou výšku 1776 stôp podľa roku, v ktorom USA vyhlásili svoju nezávislosť (cca 541 metrov) je dnes najvyššou budovou na západnej pologuli a šiestou najvyššou na svete. Pred ňou nesmie chýbať pamätník Ground Zero. Ten bol vybudovaný vo forme dvoch kaskádovitých bazénikov, ktorých voda sa stráca do bezodného neznáma kdesi v útrobách zeme. Na ich stenách sú pritom vygravírované mená všetkých 2996 obetí, ktoré pri tomto útoku zahynuli. V tesnej blízkosti sa nachádza aj drobné múzeum, v ktorom sa dodnes zachováva jedna z mnohých ruin pôvodnej oceľovej konštrukcie Svetového obchodného centra. S pribúdajúcimi teroristickými útokmi vo svete sa ale toto pietne miesto stáva akýmsi pamätníkom pre všetky obete teroristov vo svete. Moja návšteva nebola výnimkou. Od útokov v Paríži uplynuli tri dni. Celé Ground Zero bolo preto ozdobené vo francúzskych farbách. Francúzske vlajočky ležali na múroch pamätníka spoločne s ružami a fotkami tých, ktorí prišli o život vďaka náboženským extrémistom so zvráteným a nepochopiteľným zmýšľaním neštítiacim sa v snahe dosiahnuť svoje ciele ničoho. Na zemi bola položená gigantická kondolenčná kniha, kde miestni aj turisti súcitili s rodinami obetí nedávnych útokov vo Francúzsku. Človek tu naozaj nemá náladu na rýchle pozrenie a odchod. Nech sa snažíte akokoľvek veľmi, atmosféra tohto miesta vás dostane. Chtiac či nechtiac začnete premýšľať nad krehkosťou života a smrti, o všetkých drobnostiach, ktoré považujeme za samozrejmé a nevieme sa z nich tešiť či o situácii čo by ste robili, ak by sa niečo podobné stalo vám či vašim blízkym. Cítil som sa podobne ako po návšteve Parku mieru v japonskej Hirošime alebo koncentračného tábora Osviečim v Poľsku. Napokon som sa rozhodol pohnúť ďalej. Potreboval som sa odpútať od ťaživých myšlienok tohto miesta. A ako to urobiť v New Yorku? Napríklad výhľadom na mrakodrapovú zástavbu z vtáčej perspektívy. Nie, nemám na mysli let vrtuľníkom. Ten som si nemohol dovoliť. Ale vyviesť sa výťahom hore na vrchol Rockefellerovho centra na vyhliadku "Top of the Rocks" som mohol. Oprávnene ju považujem (spoločne s mnohými ďalšimi miestnymi aj návštevníkmi) za najlepšiu mrakodrapovú vyhliadku v meste. Nachádza sa totiž presne uprostred medzi Central Parkom a Empire State Building. Vzdušnou čiarou to nemá veľmi ďaleko ani k One WTC či Chrysler Building. Z jednej vyhliadky tak naozaj vidíte všetko najdôležitejšie. Pravdaže som sa posnažil dôjsť tam pred západom slnka. "Tu máme lístky len na presný čas. Najbližší voľný vstup je od 17:30", oznamuje mi panička za okienkom. Táto informácia ma schladí ako studená sprcha. "O pol šiestej už bude úplná tma. S výhľadom cez deň aj v noci sa tak môžem rozlúčiť", povzdychol som si a s lístkom v ruke zapadol do priľahlého Starbucku v snahe zabiť jednu hodinu čakania na môj vstup. Krátko pred pol šiestou sa vyberám k výťahom. Ukazujem lístok, no chlapík, čo mi ho má skontrolovať naň takmer ani nepozrie. Rovnako tak na vrchole nikto nesleduje či tam človek strávi desať minút alebo dve hodiny. "Nuž, asi som sa v tomto okašľal a pripravil sa o zaujímavý zážitok", povzdychol som si znovu. Výhľad z Top of the Rocks však nebol zlý. Nehovoril by som pravdu, ak by som tvrdil, že dlho po zotmení sa čaro New Yorku stráca. Svetlá v tisícoch oknách na stovkách poschodiach väčších či menších mrakodrapov svietia jasne. Nechýba blízky Empire State Building, ktorému neďaleko opodiaľ sekunduje nová budova Svetového obchodného centra. Nevšimnúť si nemožno ani výraznejšie svetlá v okolí Times Square a pravdaže betónovú džungľu všade naokolo. Avšak isto to nie je až také zaujímavé či vzrušujúce, ako keby som tam mohol byť v čase západu slnka a za súmraku. Netrvalo preto veľmi dlho a postavil som sa do zástupu ľudí schádzajúcich dole. Večeru som si doprial vo forme "bagel". Odporúčania na jednu drobnú "reštauráciu" s týmto údajne typicky newyorkským fast foodom nemali konca kraja. Keď som ale dostal môj bagel, nastalo sklamanie. Nebolo to totiž nič iné ako žemľa s pomazánkou a niekoľkými prílohami. Ja som mal lososovú a celé ma to vyšlo na neuveriteľných 12 dolárov. Nastal večer. Môj posledný večer, ktorý ešte celý trávim v New Yorku. Myšlienka na iPhone sa znovu prebudila k životu. Ocitám sa preto opäť v známom Apple store. "Do kelu s peniazmi. Peniaze boli, sú aj budú. Navyše, takúto cestu absolvuje človek zrejme len raz za život, tak prečo by som mal práve teraz šetriť na niečom, čo by mi isto urobilo radosť", presvedčil som sa a o necelých päť minút som s úsmevom od ucha k uchu odchádzal aj s bielou krabičkou v rukách. Kolmými uličkami Manhattanu som sa následne prekľučkoval až na slávne Times Square. Svetielkujúce billboardy a Coca Cola sa na mňa usmievali z výšky. Z mojej predošlej návštevy New Yorku si toto miesto všetkých veľkých osláv veľmi nepamätám a tak si aj teraz všetky tie svetielka, zhon a atmosféru užívam. Fotím sa s novou hračkou a znovu začínam spomínať. Dal som sa do reči s jedným miestnym, ktorý tam na schodoch len tak posedával. Prvýkrát sa mi dostavil pocit hrdosti na to, čo som vlastne dokázal. Dovtedy som si to ani veľmi nepripúšťal. Z času na čas som ale nezabúdal pozerať na hodinky. Nechcel som, aby sa opakovala situácia z predošlého dňa, kedy som Zhangmiaa nechal dlho čakať. Tentokrát som si ale dal pozor a prišiel relatívne načas, krátko po jedenástej. Môj hostiteľ už síce bol doma, no veľmi sa so mnou nebavil. Celkom pochopiteľne - veď na nasledujúci deň mal akúsi skúšku. Kým sa on pripravoval, ja som sa balil. Vedel som, že sa počas tejto cesty balím naposledy. Nostalgia sa dostavila ako na zavolanie. Veľmi som sa nej ale nechcel podvoliť, keďže v rovnaký večer mal prísť ešte nejaký ďalší couchsurfer. Zhangmiao išiel spať a ja som čakal sáď do jednej v noci, či sa neskorý hosť neukáže. Neukázal a tak som išiel spať aj ja.

Je 17.11.2015. Hneď ako otvorím oči viem, že tento deň bude niečím výnimočný. Bol to môj posledný deň v USA počas tejto cesty. Posledný celý cestovateľský deň po 245 dňoch odkedy som v marci tohto roku opustil Čínu. Posledný celý deň, kedy neuvidím celú svoju rodinu. Je až ťažké tomu uveriť, že koniec môjho mnohomesačného putovania je takmer na dosah ruky. Keďže som sa ale dnes naozaj nemal kam ponáhľať, ráno som sa ešte dobalil a zo Zhangmiaovho príbytku odchádzam takmer o desiatej spolu s ním. Po krátkej rozlúčke už idem vlastnou cestou. Na odporúčanie môjho brata Igora (stretol som sa s ním v texaskom Austine) som zavítal do srdca černošskej štvrte na Manhattane - Harlemu. Nie, to nie je tá známa kriminálna štvrť, kde sa chodiť neodporúča. Tou je Bronx, ešte o niečo severnejšie. Harlem možno poznáte vďaka černošskej hudbe, umeniu a zážitkovému basketbalu. Verím tomu, že o Harlem Globetrotters ste počuli aj vy. Bolo však ráno a mnohé obchody ako aj známe divadlo boli ešte zatvorené. Harlem a jeho centrum černošskej kultúry sa len zobúdzalo. Nezanechalo preto na mňa ktovieaký dojem. "Ak sem ešte niekedy prídem, skúsim to večer", povedal som si a vybral sa na metro. Môj posledný deň v New Yorku som sa rozhodol stráviť takmer identicky ako pred ôsmimi rokmi. Prechádzkami a oddychom v Central Parku. S hľadaním úložiska pre moju batožinu som sa neobťažoval - nikam som sa neponáhľal a stálo by to veľa. Najprv som však skočil pozrieť na slávnu Metropolitnú operu. Pohľad na ňu mi pripomenul môjho priateľa a dobrého spolucestujúceho Lana, ktorý vo mne počas ciest zanechal nezmazateľnú stopu. Zvonka vyzerá budova tejto opery celkom obstojne, no verím, že zvnútra je to úplne ine kafe. Išiel som ďalej. Central Park, táto oáza pokoja a zelene uprostred betónu Manhattanu, po mne takmer volal. Počasie mi znovu praje. Nie je príliš zima a obloha žiari jasnou modrou. Hneď po vstupe do parku si všímam tradičné koňmi ťahané koče, ktoré ponúkajú romantiky chtivým párikom nezabudnuteľnú turistickú momentku. Míňajú ma mnohí rekreační bežci aj cyklisti. Zdravý životný štýl niektorých miestnych zjavne neopustil. Nezriedka človek zazrie psíčkarov ako si vykračujú so svojími štvornohými miláčikmi alebo oddychujúcich na lavičkách, ktorí si zjavne chceli dopriať pokoj od rušného života veľkomesta. Na veľkých trávnikoch uprostred parku však už neboli mladé rodiny s deťmi, ktoré by si púšťali šarkana či hádzali si frisbee. Na to teraz nebolo dostatočne teplo. Nachádzajúc sa v akejsi hladine alfa (alebo omega?), necítiac žiadne ťažkosti sveta som sa nevedomky započúval do tónov miestnych pouličných muzikantov a vychutnával ten pocit, že už žiadne cestovateľské problémy riešiť nemusím. Pohľad mi pritom padal na romantický most cez jednu z viacerých vodných kanálov parku, panorámu výškových budov schovávajúcich sa za fasádou stromov a krásne zákutia jazierok a sôch v blízkom okolí. Nechcel som vynechať ani známe Strawberry Fields, na ktorých sa možno dodnes nachádza popol Johna Lennona, ktorý bol len zopár desiatok mestrov odtiaľ zastrelený Markom Chapmanom v decembri roku 1980. Keď prídete na toto miesto, zrejme budete cítiť mix pocitov. Na jednej strane isto úctu, rešpekt, pietu a niektorí aj nostalgiu za rokmi mladosti, ktorú John Lennon, beatlesák, snílek a humanista v čase najtvrdšej Studenej vojny nepochybne reprezentoval. Na druhej strane sa nevyhnete pocitu z turistického miesta, keďže denno-denne sa tu schádzajú jeho fanúšikovia ako aj pouliční speváci, ktorí vám za drobné peniaze radi zahrajú jeho najznámejšie skladby. Počúvajúc tóny Yellow Submarine a ďalších hitov The Beatles ma hypnotizovala mozaika "Imagine" zasypaná kvetmi a jasne odkazujúca na snáď najpacifistickejšiu pieseň akú John Lennon počas svojho života zložil. "Po J.F. Kennedym v Dallase a M.L. Kingovi v Memphise je toto tretie miesto počas mojej cesty, na ktorom vyhasol život celosvetovo známej osobnosti", uvedomil som si, keď som z Jahodových polí pomaly odchádzal. Pomaličky som prešiel krížom cez park až ku Guggenheimovmu múzeu s jeho unikátnou oválovitou architektúrou. Vzhľadom na moju všeobecnú nezáľubu v múzeách a celej batožine na pleciach som do vnútra ale nešiel. Namiesto toho som sa v rámci neskorého obeda obdaril tradičnou, lacnou, newyorkskou pizzou a poslednými vyhlásenými šiškami. A čo potom? Bol najvyšší čas ísť na metro. Bol najvyšší čas dať dovidenia Manhattanu a vybrať sa na letisko. Bol najvyšší čas dať dovidenia spoznávaniu sveta a vybrať sa domov. "Domov - ako zvláštne mi toto slovo teraz znie", zastihol som sa pri myšlienkach na Bratislavu. Zvláštny pocit z konca som mal naozaj celý deň, no v momente môjho nástupu na metro sa maximálne zintenzívnil. Bol to pocit radosti z vykonanej práce. Pocit šťastia, že sa mi podarilo splniť jeden z mojich najväčších životných snov. Ale aj pocit smútku, akoby sa časť môjho ja strácala. Zasnený v myšlienkach vystupujem po viac než hodine na letisku. Tam už ide všetko ako po masle. Reorganizujem si batožinu tak, aby som neplatil ruským aerolinkám za nadváhu. Môj príručný baťoh potom síce nadobudol úctyhodných rozmerov, o váhe ani nehovoriac, ale nakoniec som sa úspešne dostal do lietadla. Bolo zhruba sedem hodín večer, keď sa lietadlo pohlo. Pravdu povediac ani neviem, čo mám robiť. Mám v mysli rekapitulovať moje príhody a dobrodružstvá, spomínať na všetkých ľudí, ktorí mi počas ciest utkveli v pamäti a vybavovať si všetky krásne miesta, ktoré som mal šancu vidieť? Alebo pozerať filmy, jeden za druhým, na drobnej obrazovke predo mnou? Alebo sa baviť s príjemnou Ruskou v strednonm veku, bývajúcej v Oregone ale pracujúcej v USA ako učiteľka? Alebo sa snažiť oddýchnuť si a pospať v stiesnenom priestore lietadla? Nakoniec rozstrel vyhrali filmy a rozhovor s Ruskou. Keďže vedela výborne po anglicky, bola radosť sa s ňou podeliť o svoje učiteľkské skúsenosti z Číny a dozvedieť sa niečo o tom, ako vyzerá vzdelácací systém v Spojených štátoch. Na spánok som počas deviatich hodín letu z New Yorku do Moskvy veľmi nepomyslel. Keď som na druhý ráno pristál v Moskve, po mojej únave nebolo ani stopy. Nemusel som dvakrát hádať prečo to tak je...

Moskovské letisko Šeremetevo nemám rád. Je príliš rozťahané, chýba mu dobré značenie na gateoch a je príšerne drahé. V toto novembrové ráno som si ničoho z tohto nevšímal. Už prvý pohľad na ruské počasie mi prezradilo, že príjemne teplo ako v New Yorku isto nie je. Preč bolo slnko a modrá obloha. Nastúpil šeď oblakov, sneh, mráz a dva stupne pod nulou. Ja som bol našťastie v teple letiskového terminálu. Moje lietadlo do Viedne odlietalo za tri hodiny. Väčšinu času som strávil na počítači vyberaním fotiek. Pravdaže, aj pri výbere som sa neubránil spomienkam na všetky tie dni a zábavu, ktoré som pri nich zažil. Dni a zábavu, ktoré odteraz budú už len minulosťou. Krátko pred odletom som došiel k mojej bráne. Tam sa stalo niečo, čo som viac ako dva roky takmer nezažil. Všade naokolo počujem slovenčinu. Ktovie, či som sa len snažil byť inkognito alebo som sa ešte necítil byť pripravený na návrat do slovenskej mentality a kultúry, ale družného rozhovoru tejto skupiny mladých ľudí som sa nezúčastňoval. Len potichu počúval. Dozvedel som sa tak, že to bola Lúčnica, ktorá sa práve vracala zo súťaže v Petrohrade, ktorú vyhrala. Tri hodiny na letisku v mrazivej Moskve tak uleteli ako voda. Nasadám do lietadla a viem, že od domova a rodiny ma delia necelé tri hodiny. Počas letu som sa dal do reči s jednou tanečnicou z Lúčnice. Nemohli sme pravdaže vynechať naše zážitky a skúsenosti. Ja som prahol po ich pikoškách z predstavení a súťaží. Ona pravdaže po mojich dobrodružstvách zo sveta. Bol som rád, že týmto rozhovorom som sa úspešne vyhol môjmu myšlienkovému rekapitulovaniu. No keď lietadlo začalo klesať, keď som videl jasné kontúry polí strednej Európy, dostavilo sa späť ako na zavolanie. Do Viedne moje lietadlo priletelo načas. Batožinu si nachádzam bez problémov a už sa ani nepozastavujem nad tým, že mi ju Američania kvôli mojim pieskom z Austrálie a White Sands National Monument prehľadali. Nejaký čas potom ešte bez pohnutia postávam pred východom do príletovej haly a uvažujem kedy mám vyjsť. Viem, že po prekročení toho prahu už bude moja cesta naozaj minulosťou. Robím posledné kroky. Dva dopredu a jeden dozadu. Áno alebo nie? Návrat do bežného života alebo útek od reality? Vychádzam. Vychádzam a okamžite zbadám tých môjmu srdcu najbližších. Pri srdci ma zahrialo slovo rodina. Moja mama, brat aj krstná mama tam už stáli a ten výraz radosti a šťastia na ich tvárach sa nedal ani opísať. Verím, že nejako podobne som vyzeral aj ja. Všetci sme sa naraz objali. "Viem, že som doma", pomyslel som si a do učí sa mi tisli slzy. Kruh cesty sa uzavrel.

8.07.2017