Boston - štvorboj histórie, hokeja, univerzít a piatka trinásteho

O Bostone sme viacerí z nás počuli najmä v súvislosti s mnohými udalosťami týkajúcimi sa Americkej vojny za nezávislosť. Bostonské pitie čaju a to ostatné. Pravda, je to jedno z najstarších a najdôležitejších miest súčasných USA. Fanúšikom hokeja určite nie je neznámy miestny klub NHL Boston Bruins, ktorého kapitánom je náš "obor" Zdeno Chára. Zrejme už len niektorí vedia aj to, že jedny z najprominentnejších univerzít na svete, Harvard a MIT, sa tiež nachádzajú čoby kameňom dohodil od centra tohto mesta. A hoci sa nesnažím byť poverčivý, skvelé zážitky z histórie, hokeja a univerzít boli zrejme vplyvom Murphyho zákonov vyvážené udalosťami piatka 13. novembra 2015. Tento deň ma totiž naučil, že neexistuje veľký rozdiel medzi čínskymi a americkými pohraničníkmi, na hostiteľov sa nedá vždy spoľahnúť a pravdaže - terorizmus nás vie zasiahnuť kedykoľvek a kdekoľvek.

Veziem sa nočným autobusom smerom do Bostonu. Hodinky už ukazujú hodnú chvíľu po polnoci. Netrápi ma to. Viem, že zanedlho bude prvá prestávka. Hraničná prestávka. Očakával ma môj posledný prechod pozemnou hranicou počas celej cesty okolo sveta. Iste, do problematických USA, ale po všetkých mojich dovtedajších skúsenostiach som bol viac než sebavedomý. Je síce pravda, že v USA som strávil už nejaký ten piatok v tomto roku, no mnoho neprekonateľných faktov hralo v môj prospech. Môj pas mal pečiatku s povolením na pobyt v USA až do 15. decembra 2015. Bol som síce na jedenásť dní mimo USA, ale vedel som, že môj pobyt v Kanade je americkými pohraničníkmi chápaný ako nepretržitý pobyt v USA. Podľa hoc ako nelogickej interpretácie amerických imigračných zákonov som teda akoby USA počas môjho legálneho pobytu nikdy neopustil. Nech som sa snažil ako som vedel, žiadnu skulinku, ktorú by mohli pasováci využiť v môj neprospech som nenašiel. Keď sme na hranici všetci vystúpili z autobusu a zoradili sa, miešal sa vo mne mix pocitov. Na jednej strane sebavedomie, že už ma nemôžu ničím prekvapiť. Na druhej strane maličká úzkosť, že čo ak náhodou. Ako bol rad odbavovaný, niektorí prešli prvým kolom bez problémov a nasadli ihneď späť do autobusu. Ostatní, vrátane mňa, sme prešli do druhej miestnosti, kde ľuďom začali brať odtlačky prstov. Zjavne prichádzali do USA po prvýkrát po dlhej dobe. Že som bol zavolaný sem ma tiež ešte nevytrhlo z relatívnej pohody. Moje sebavedomie sa začalo štrbiť až v momente, keď sa môj pas ocitol v rukách pekelne aktívnej pasováčky, ktorá najprv skontrolovala môj pas, zavolala ma k sebe a tam mi zakrátko povedala, že mňa budú vybavovať až ako posledného. "Čo sa do pekla deje?", zostal som sedieť ako obarený. Nič mi nedávalo zmysel. Všetci si odtlačili prsty a odišli. Zostal som tam sám. Ja vs. pasováčka. Jeden proti jednému. V prípade prechodu americkou hranicou toto nikdy nie je súbor sebe rovných. Znovu som sa ocitol pred ňou. Vážna tvár sa jej striedala so škodoradostnými úškľabkami. "Ako dlho ste boli v USA?", spýtala sa ma na úvod. "Od 21.6.2015 na jeden mesiac na Hawaii a Aljaške. Potom som sa vrátil v druhej polovičke augusta smerom do Seattlu. Z USA som odletel na svadbu do Číny o mesiac neskôr. Vrátil som sa 22.9.2015 s povolením až do 15.12.2015", zreferoval som chronologicky moje hlavné vstupy a výstupy. Nasledovala ďalšia otázka a ďalšia. Môj malý baťoh bol prevetraný až do poslednej zabudnutej spinky. "Myslím si, že v USA nelegálne žijete a pracujete", začala natvrdle opakovať ako zdutá koza. Na moje protiargumenty a dôkazy nereagovala. "V USA istotne pretrvávam legálne. Však aj moja posledná vstupná pečiatka z letiska v Los Angeles hovorí, že som tu legálne až do polovice decembra", kontrujem. "V USA žijete nelegálne a pracujete", zopakovala pasováčka odute. "Nech sa páči, tu je zoznam mojich bankových transakcií za posledné tri mesiace. Ako si isto môžte všimnúť, každé dva-tri dni som platil alebo z karty vyberal v inom meste a do žiadneho som sa nevrátil dvakrát. Toto obyčajne robia ľudia, ktorí cestujú", skúšal som svoje šťastie ďalším argumentom. "V USA žijete nelegálne a pracujete", odvetil mi pokazený americký gramofón. "Pozrite, tu mám všetky použité autobusové lístky na Greyhound, ktorými som celé USA precestoval", a podával som jej ich naozaj všetky. "V USA žijete nelegálne a pracujete. Navyše tu vidím, že ste pred dvoma rokmi boli v Iráne. Na ako dlho?", zvrtla tému moja protivníčka. Dostala pravdivé vysvetlenie. Pri jej intelektuálnej kapacite húpacieho koníka som však pochyboval, že mi uverila. "Teraz máte len dve možnosti. Za prvé, zoberiete si batožinu z autobusu a spýtame sa Vás ešte niekoľko otázok s tým, že následne rozhodneme, či Vás do USA pustíme alebo nie. Ak áno, nastúpite na ďalší autobus smerujúci do Bostonu. Alebo si zoberiete z autobusu batožinu a vrátite sa späť do Kanady". Keď som toto počul, vzkypela vo mne žlč. Super aktívna pasováčka cítiaca sa dôležitá ako dvojmetrové hovno v priekope ma totálne nasrala. Neviem ako úspešne sa mi to podarilo zakrývať, no lepšie mi bolo vybrať batožinu z autobusu a skúšať s pasováčkou šťastie ďalej. Keď som svoj veľký baťoh niesol ku kontrole, aj po mnohých negatívnych či supernegatívnych skúsenostiach ma táto neskonalá bezpečnostná paranoja Američanov, ktorá neraz vyúsťuje do neľudskej buzerácie cestujúcich bez ohľadu na ich dôstojnosť a práva ma neprestávala prekvapovať. Znovu som sa mi potvrdilo presvedčenie, že na tieto pozície sa zjavne dostávajú len tí, ktorých nikde inde vďaka ich socializačným schopnostiam nechcú. O amerických pohraničníkoch som sa tu naučil aj niečo nové. Hocako demokraticky a s rešpektom o sebe USA hovorí a hocako kritizujú spôsoby svojich čínskych kolegov z hľadiska rešpektu a ľudských práv, americkí pasováci sú si v mnohom podobní (ak nie rovnakí) ako tí čínski. Aj Američania si vykladajú zákony podľa toho, aby to viac vyhovovalo im. Ani Američania nikdy nepočúvajú vaše pádne argumenty podložené dôkazmi a stále trvajú na svojom. Aj u Američanov váš úspech vstupu do krajiny alebo odmietnutia závisí len od toho, k akému pasovákovi v daný moment prídeš a ako sa daný človek vyspal či naraňajkoval. Aktívna pasováčka si zavolala na pomoc akéhosi kolegu. Spoločne prehľadávali do najmenších detailov môj veľký baťoh. Otvorili každý papierik, rozhádzali všetko oblečenie, prezreli všetky suveníry. Prešmejdili všetky fotky v mojom foťáku, dokonale mi prekutrali peňaženku, doklady a všetko ostatné, čo im prišlo pod ruku. Potom sa spoločne asi štvrť hodinu rozprávali. Boli snáď dve-tri hodiny v noci, ale na spánok som ani nepomyslel. Adrenalín a hnev som mal napumpovaný v krvi na prasknutie. "Poďte sem", zavolala ma napokon. "Tentokrát Vás pustíme. Avšak v budúcnosti si dávajte pozor na to, koľko času strávite v USA". Moje napätie opadlo, vydýchol som si s radosťou, že o svoju zakúpenú letenku z New Yorku neprídem a že budem môcť dokončiť svoju cestu tak, ako som si ju najprv naplánoval. Jednu otázku som si ale nevedel odpustiť: "Keby som neopustil USA pred jedenástimi dňami a rozhodol sa zostať v krajine až do konca platnosti môjho povolenia, mohol by som mať takéto problémy - napríklad s policajtami na ulici alebo pri výstupnej kontrole na letisku? Keby som v krajine zostal ešte dlhšie ako mám teraz v pláne - do 17.11.2015?". Jej odpoveď ma prekvapila: "Nie, žiadne takéto problémy by Vás nikdy nestretli. V USA sú všetky pobyty cudzincov na turistické účely, ktoré prekročili 90 dní za posledných 180 dní podozrivé a to bez ohľadu na to, človek má povolenie na legálny pobyt aj po uplynutí daných 90 dní alebo nie". Toto duplom nelogické, typicky americké zdôvodnenie mi stačilo. Na viac som sa nepýtal. Už som vedel, že čím menej tu človek povie, tým lepšie. Keď sa celé divadlo skončilo, boli asi štyri hodiny ráno. Do desiatej, kedy mal prísť ďalší Greyhound autobus idúci do Bostonu zostávalo asi šesť hodín. Zvalil som sa na tvrdé, nepohodlné lavičky vo vypočúvacej miestnosti a snažil sa zaspať. "Nejakú osobitnú miestnosť s lepšími stoličkami nemáte?", snažil som sa zavtipkovať s pasovákom, ktorý síce pomáhal tej mojej aktívnej, no zdal sa byť celkom milý. "Jedine keby ste sa chceli vyspať vo väzenskej cele, ktorú tu máme", odvetil vtipálek. "Tak ja si radšej vystačím s týmito", a ukázal som na tvrdé stoličky. Po neúspešnej snahe prejsť kirgizsko-čínske na prvý raz bola toto moja druhá noc strávená na hraniciach. Zaspať sa mi nedarilo. Ako bez duše som pozoroval monotónnu prácu colníkov. Každého prichádzajúceho auta sa pýtajú kam idú, na ako dlho, čo tam budú robiť či kde budú prespávať. Ozvláštnenie zrejme prichádza len v netradičných prípadoch, keď s radosťou rozhodujú o osude ľudí. Počas môjho čakania som napríklad bol svedkom ako jedného chlapíka nepustili a musel sa vrátiť do Kanady. Okolo šiestej ráno sa menila smena. Mnou nenávidená pasováčka konečne zmizla. Od novopríchodzích policajtov som na moje milé prekvapenie dostal aj jednoduché raňajky. Čas sa vliekol, no napokon sa dovliekol až do desiatej, kedy prišiel ďalší autobus. Bez okolkov som nastúpil a bol som rád, že túto nesmierne nepríjemnú skúsenosť mám konečne z krku. Do Bostonu mi zostávalo ešte sedem hodín. Nadšenie na dnešné spoznávanie jedného z najstarších miest USA sa rozpadlo na prach. "Nuž, budem si musieť program viac natlačiť na nasledujúci deň a pol", povedal som si unavene. Okolie za oknami autobusu som nevnímal. Viem, že sme zastavili v aspoň dvoch mestách. Ľudia prichádzali aj odchádzali. Všetko som nechal plynúť. Jediné, čo som chcel bolo, aby som sa čo najskôr ocitol v Bostone. Môjmu tamojšiemu hostiteľovi, študentovi menom Remy a jeho spolubývajúcemu Dennisovi, som o mojich komplikáciách a neskoršom očakávanom príchode dal vedieť. Vystupujem z autobusu a ako bez duše idem priamo na metro, ktoré ma za menej ako desať minút dovezie k Remyho zastávke. To, že ma môj hostiteľ neprišiel počkať na zastávku ma vôbec netrápilo. Avšak keď som zistil, že zrejme nikto nebol doma a to i napriek tomu, že som od nich ešte pol hodinu dozadu dostal správu, že tam budú ma znovu poriadne rozladilo. Neskonale unavený, obťažkaný všetkými mojími baťohmi, s takmer vybitým telefónom vo večerných hodinách v meste, kde som strávil svojich prvých dvadsať minút vôbec som teraz naozaj nemal náladu na nič, čo by pripomínalo problémy. Pri blízkom supermarkete som naháňal miestnu wifi a snažil sa kontaktovať Remyho. Všetko neúspešne. Dovalil sa v nadnesenej nálade po asi 40 minútach môjho čakania. "Je mi to ľúto", v rýchlosti sa ospravedlnil Remy. "A skúšal si zavolať hore? Mal by tam byť spolubývajúci Dennis". Pravdaže som skúšal, ale bez odpovede. A čuduj sa svete, Dennis tam naozaj bol. "Počul si ako niekto volá moje meno?", spýtal sa Remy Dennisa. "Istotne", zaznela odpoveď. "Tak prečo si do pekla nereagoval? Však si vedel, že mám prísť", zahrešil som si v duchu. Vyčerpaný a bez nálady som celý dnešný deň, od jeho skorého rána až doteraz, za jednu veľkú chybu. Až potom som si uvedomil, že bolo práve piatok trinásteho. 13.11.2015. Všetkými silami som sa snažil neprenášať svoju náladu na svojich hostiteľov. Tí sa nakoniec ukázali ako veľmi fajn, priateľskí a zhovorčiví. "Obaja študujeme na MIT", povedali takmer naraz. Môj obdiv k nim okamžite narástol. Študovať na jednej z najprestížnejších škôl technického zamerania na svete uť predsa len niečo znamená. "Okrem iného možno aj to, že v normálnom živote nie sú asi veľmi praktickí - ako mi dnes Dennis dokázal", dopovedal som si s úsmevom v mysli. Večer sme si už len otvorili pivko a rozprávali sa o cestách, plánoch, snoch, štúdiu na MIT a iných. Po sérii chýb, napätia a nešťastných náhod, ktoré dnešný deň sprevádzali bola toto konečne jediná príjemná vec tohto dňa. To som však ešte nevedel nič o tom, čo sa v rovnaký deň stalo v Paríži... Piatok trinásteho ako vystrihnutý z učebnice pesimizmu.

Prišlo nové ráno. Keď okolo deviatej lenivo vychádzam z postele, pevne verím v to, že problémy, ktoré ma trápili v predošlý deň už budú až do konca môjho cestovania minulosťou. Dennis, typický mladý ITčkar, už bol hore, no Remy ešte nie. Ten mal zrejme o niečo dlhší večer. A i tak - bola sobota. Kto by chcel v sobotu vstávať príliš skoro? "Ako si dnes rozvrhnúť deň tak, aby som si okrem iného naisto vedel kúpiť lístok na zápas NHL, Boston Bruins vs. Detroit Red Wings, ktoré sa celkom rýchlo míňajú?", uvažoval som. Stále som dúfal, že moji hostitelia budú ochotní poukazovať mi svoju alma mater, slávny Massachusettský technologický inštitút. Tá sa nachádza len niekoľko sto metrov od ich príbytku. Dennis sa mi ospravedlnil svojou prácou. Remy bol stále v ríši snov. Nemal som času na rozdávanie a tak som nakoniec vyrazil osamote. Na ceste k agentúre, ktorá sprostredkováva lístky na všakovaké podujatia (niečo ako slovenský Ticketportal), som sa však nemohol nezastaviť pri budovách MIT. Aspoň na chvíľu...veď boli po ceste. Môžem vám povedať, že hoci dovnútra som sa dostať nemohol, žiadnu obdobnú univerzitu v našej domovine nenájdete. A to nehovorím len o kvalite vzdelávania. Hlavná budova totiž vyzerá viac ako chrám než univerzita. Moderné strochy sa tu striedajú s tradičnou architektúrou. Kupola z krásneho bieleho mramoru a neveľkou kolonádou preď ňou sa v rannom slnečnom svetle doslova blišťala. Popri nej som pozoroval nemalý počet bežcov, ktorých ani chladné ráno neodradilo od pravidelnej rozcvičky. Pravdaže, všetci boli mladí a predpokladám, že mnohí z nich boli študentmi či už MIT alebo neďalekého Harvardu. "Wow, tak takto si predstavujem kalokagatiu a životný štýl študentov najprestížnejších škôl na svete", pomyslím si so vzrušením. Nadšenie ma neopúšťa ani po mojom odchode z MIT. Už zanedlho som sa totiž ocitol v stánku, kde som si vďaka výdatnej pomoci pani predávajúcej mohol dovoliť lístok na môj vysnívaný zápas NHL za menej ako som pôvodne čakal. Moje nadšenie a radosť snáď nemali konca kraja. Super škola na začiatok dňa, prísľub splneného sna v podobe osobnej účasti na zápase najkvalitnejšej hokejovej ligy na svete so slovenským hráčom hneď za ním, krásne počasie počas celého dňa. Čo viac som si v ten deň mohol priať? To, že z obchodu vychádzam až na pravé poludnie ma rozhodiť nemôže. Remy mi medzitým napísal, že sa ku mne v tento deň pridať nemôže. "No, čo už. Prezriem si teda Boston po vlastnej osi", povedal som si bez straty na nálade. "Veď tu v Bostone vedie tzv. "Freedom Trail" popri všetkých najvýznamnejších pamiatkach a budovách mesta. Stačí ju len nasledovať". Veľmi príjemne ma prekvapilo, že celé centrum mesta dýcha zeleňou. Každú chvíľu som natrafil na väčší alebo menší park či zelenú alej. Parky sú pekne udržiavané a vidno, že za dobrého počasia sú vďačnou oddychovou destináciou mnohých miestnych, mladších aj tých skôr narodených, zrejme v každom ročnom období. Svoju pochôdzku americkou históriou som začal, ako inak, v parku zvanom Boston Common. Drobná mapka z blízkeho infocentra mi dodala sebavedomie. "Teraz už len nájsť prvú pamiatku", povedal som si a pridal do kroku. Massachusettský parlament naozaj nebolo ťažké nájsť. Zvonku však nevyzeral príliš nápadne, minimálne v porovnaní s tými, ktoré som videl v Austine či Nashville. Do vnútra som preto ani nešiel. Cieľom mojich nadchádzajúcich niekoľkých hodín bolo nasledovať značky Freedom Trail a zastaviť sa pri mnohých budovách, ktoré sú v tomto meste bezprecedentne spojené s jednou z najvýznamnejších období americkej histórie - Americkou vojnou za nezávislosť. História Bostonu a štátu Massachusetts je pritom jedna z najstarších v súčasných USA. Už v roku 1620 sem pristáli znami Pilgrims, ktorí chtiac či nechtiac položili základy jedného z najvýznamnejších amerických sviatkov - Thanksgiving. Ďalšia slávna éra nastala v 60tych a 70tych rokoch 18. storočia. Bol to totiž Boston, v ktorom sa ešte pred revolúciou sústreďoval odpor amerických kolonistov proti britskej nadvláde. Bolo to práve v tomto meste, kde sa odohrali takmer všetky významné strety medzi Američanmi a Britmi pred začiatkom Vojny za nezávislosť. Bolo to práve v tesnej blízkosti tejto metropoly, kde sa najzanietenejší kolonisti ako Samuel Adams, John Hancock a Paul Revere zúčastnili prvých bojov za nezávislosť v apríli 1775. Zrejme mnohí z vás počuli o slávnom Bostonskom pití čaju. Niektorí možno aj o Bostonskom masakri, násilných protestoch proti tzv. Stamp Act v roku 1765 alebo obkľúčení Bostonu v prvej fáze revolúcie. Prechádzka centrom Bostonu je teda naozaj prechádzkou najvýznamnejších udalostí histórie tejto krajiny. Tú je tu priam aj cítiť. Všetci lokálni sprievodcovia nezabudli byť stále oblečení v dobových kostýmoch z 18. storočia. Vyzerali naozaj presvedčivo ☺. Moje kroky teda viedli okolo všetkých dôležitých budov, ktoré sa spájali s týmto obdobím. Stará radnica, v ktorej sa miestni schádzali a pripravovali svoje ďalšie kroky. Cintorín, na ktorom sú pochovaní mnohí významní predstavitelia revolúcie: Samuel Adams, Paul Revere a dokonca aj slávny Benjamin Franklin (posledného zrejme poznáte zo 100-dolárovej bankovky). Domy, v ktorých bývalí čelní predstavitelia amerického odboja. Colnica, ktorá sa v chladnom marci 1770 stala dejiskom masakru piatich Bostončanov britskými vojakmi. Kostol, na ktorom bolo najzvláštnejšie to, že v jeho vnútri boli namiesto lavíc drobné oddelenia pre vybrané rodiny, ktoré ľudí chránili pred zimou ale ľudia si za ne museli zaplatiť. Táto prechádzka sa mi naozaj páčila, pretože aj uličky nevyzerali tradične americké, ale kľukaté a historické ako v Európe. Príjemná atmosféra stadiaľ jednoducho sálala stále. Freedom Trail som síce neprešiel celú, ale moje očakávania i tak predčila. Pred zotmením som si nechcel nechať ujsť aj prístav, ktorý sa v decembri 1773 stal dejiskom už spomínaného Pitia čaju - udalosti, kedy členovia amerického odboja oblečení v maskách Indiánov vyhádzali všetok čaj z britských lodí do mora, čím Británii urobili škodu na daniach vo výške asi 20 miliónov dolárov (na súčasné peniaze). Na samotnú prehliadku som už síce prišiel neskoro, ale i tak som sa mohol pokochať aspoň replikami lodí, z ktorých čaj putoval do mora. Ohriať som sa zašiel do neveľkého obchodu so suvenírmi, kde som bol neprekvapivo obklopený stovkami výtlačkov Ústavy USA, Deklarácie nezávislosti, dobovými klobúkmi, magnetkami, šálkami a inými prkotinkami s motívmi americkej revolúcie. Keďže sa však stmievalo, vybral som sa späť do mesta. Pred očakávaným zápasom som si zaumienil prejsť najkrajšie zákutia mesta v ich osvetlenom nočnom šate. Zhruba dve hodiny som vzrušene prechádzal uličkami Bostonu. Mesto sa zapĺňalo nielen bežnými ľuďmi, ktorí sa v sobotu vybrali do reštaurácií či barov, a pouličnými zabávačmi čiernej pleti, ktorým to už tradične išlo perfektne. Čoraz častejšie som vídaval aj fanúšikov oblečených v známych žlto-čiernych dresoch s veľkým medveďom na hrudi. Ich počet geometricky narastal s každým krokom smerom k štadiónu TD Garden. A ako to vyzeralo tam? Ako v kráľovstve medveďov. Dresy, čiapky, gigantické rukavice, mnohé iné suvenírové predmety s podobizňou miesnteho tímu Boston Bruins. Nechýbali pravdaže ani fotky najznámejších hráčov tohto týmu. Medzi nimi sa ako obor vynímal náš Zdeno Chára. Zakaždým, keď som sa na jeho obraz pozrel som sa neubránil úsmevu. Nielen preto, že pochádza zo Slovenska, ale aj kvôli tomu ako ho v Severnej Amerike volajú. Náš Zdeno je pravdaže známy, no nikto ho nevolá "Chára" ale všade je znamy ako "Čára". "Ktovie, či si tu niekde čára", zasmial som sa. Čo som však nikde nevidel boli bubny, trúby a podobnne hlučné nástroje, ktorými sa na slovenských štadiónoch burcuje atmosféra. Bezpečnostné prehliadky pred vstupom mi vysvetlili prečo. Svoje miesto som si našiel rýchlo, no inšpirovaný svojimi skúsenosťami z japonskej Nagoye, kde som pri turnaji sumo sedel na lepšom mieste ako som si zaplatil a nikto ma neprišiel vyhodiť, aj tu som si uchmatol presne také miesto, aké mi najviac vyhovovalo. Presne v strede tribúny. "Ak by som náhodou niekoho podsadol, je mi ľahké sa tváriť ako blbý turista", usmial som sa a čakal na úvodné buly. Nakoniec našťastie nikto neprišiel ☺. Zápas je však zábava ešte pred jeho začiatkom. Hudba hrá nepretržite. Kamery si vyberajú individuálnych, viac či menej uletených fanúšikov či skupiny. Tí, ktorí sa vďaka nim objavia na obrovskej obrazovke nad stredom klziska sa okamžite začali divieť ešte viac. Podobne to bolo aj s párikmi. Ak ste sa objavili na obrazovke, mali ste svoju polovičku pobozkať. Mňa si nanešťastie nijaká kamera nevybrala - zrejme som nebol dosť divý ☺. Už všetko toto sa mi páčilo. Prišlo mi to ako naozaj efektívny spôsob ľudí zabaviť ak sa nehrá a bolo cítiť, že hokej je pre miestnych viac zdrojom zábavy a uvoľnenia ako nervozity. Za svetelnej šou začínajú na klzisko prichádzať hráči. Žlto-čierni domáci a bielo-červení hostia z Detroitu. V hľadisku to vrie. Zanedlho ale celý štadión stíchne. Ľad sa odeje do modro-bielo-červenej francúzskej trikolóry. Minúta ubehla. Ja som stále nevedel, čo bolo jej príčinou. "Keď sa vrátim k Remymu, musím to zistiť. Teraz sa však sústreď na zápas", hovoril mi vnútroný hlas. Po skončení americkej hymny sa išlo naostro. Zápas bol výborný. Počas hry v strednom pásme bolo prekvapivo ticho, no zakaždým, keď sa puk dostal do útočného alebo obranného pásma, hlasu fanúšikov sa nedalo vyhnúť. Najviac som sa sústredil na Cháru a občas mi prišlo až komické keď vyčnieval ako veža nad všetkými ostatnými. A atmosféra? Ako by IMT Smile povedali, "nedá sa ujsť". Hoci doma sa hoc aj pri dôležitom zápase teším a povzbudzujem len umiernene, tu ma atmosféra totálne strhla. Pri každom góle do siete Detroitu som sa tešil akoby som v Bostone vyrastal. Zakaždým, keď sa puk blížil k bostonskej bránke, tŕpol som. Keď však napokon Boston vyhral 3:1, bol som nadšený. Zo štadiónu som odchádzal nadopovaný endorfínmi. Nebolo nič, čo by mi už v tento deň vedelo pokaziť náladu. K mojim hostiteľom som došiel pešky, no doma som ich nezastihol. Došli až po hodnej chvíli. Len krátko sme sa bavili a zrekapitulovali uplynulý deň. Bolo to až teraz, keď som s dozvedel o útokoch v Paríži z predošlého dňa. Zrazu všetko dávalo zmysel. Veľa som sa ale nad tým nezamýšľal. Po aktívnom dni som bol vcelku unavený a potreboval som si oddýchnuť. Ďalší deň totiž mal byt nemenej zážitkový.

Napriek tomu, že som išiel spať pomerne neskoro, budíček ma zodpovedne zobudil celkom skoro. Nastal deň môjho odchodu z Bostonu, no predtým som nemohol odísť bez návštevy top univerzity na svete. Pôvodne som ani nevedel, že sídlo Harvardu je len zopár kilometrov od centra tohto mesta. S Remym aj Dennisom sa pre istotu lúčim už ráno. Remy totiž predošlý večer povedal, že chce ísť kamsi kempovať a Dennis mal tiež iné plány. Ich spoločnosti a pomoci som bol rád. A celkom prekvapivo, napriek Dennisovemu nedorozumeniu, ktoré sa postaralo o moje 40-minút dlhé "stanovanie" neďaleko ich bytu mi tento chalan, ITčkar, prirástol k srdcu oveľa viac ako trochu bláznivý Remy. Veci si zatiaľ nechávam u nich - viem, že sa ešte vrátim. Od Harvardu som bol vzdialený asi štyri kilometre. Keďže vonku bolo krásne, rozhodol som sa prejsť. Chvíľu to síce trvalo, ale nakoniec som sa ocitol v kráľovstve vzdelanosti a prestíže. Harvard a jeho neveľké univerzitné mestečko je postavené takmer výlučne z červených tehál. Možno podvedome na mňa zovšadial sála duch majestátnosti. Nie tej architektonickej - na rozdiel od MIT som tu napríklad nenašiel budovu, ktorú by som s istotou označil za hlavnú, ale duchovnej a profesionálnej. Akoby aj nie, keď Harvard je najstaršou univerzitou v USA založenou v roku 1636. Akoby aj nie, keď sa 48 z jej absolventov stali laureátmi Nobelových cien, 32 boli hlavami štátov a 48 z nich získali Pulitzerove ceny. Kde-tu som sa pridal k turistickým skupinám so sprievodcami, ktorí sa prechádzali po červeno-zelenom kampuse. Spolu s nimi som sa pre šťastie dotkol topánky sochy Johna Harvarda, prvého a najznámejšieho dobrodinca univerzity, ktorého knižnica tvorí dodnes základ knižnice Harvardu. "Ktovie, koľkí študenti sem chodia pred začiatkom skúšok", pomyslel som si s úsmevom. Môj harvardský zážitok pokračoval pred knižnicou Widener. Ako mi jeden sprievodca povedal, práve táto budova sa považuje za najdôležitejšiu v celom areáli. "Nachádza sa v nej cez 20 miliónov rozličných kníh, ďalšie milióny rukopisov, fotiek, archivovaných webstránok a terabajty digitalizovaných archívov. Pred ňou, práve na mieste, kde sa teraz nachádzame" sa tiež uskutočnujú ceremónie napríklad pri začiatku školského roka, na ktorí si napríklad noví študenti môžu vybrať akéhokoľvek hosťa na úvodný prejav", dodal na záver. V duchu som si len predstavoval ako sa na schodoch tejto knižnice objavovali osobnosti najzvučnejších mien, prezidenti, riaditelia či zakladatelia najznámejších globálnych korporácií a podobne. Bol som rád, že občas som zazrel aj tunajších študentov v tradičných bordových mikinách. A nebola by to top univerzita na svete, keby pri nej chýbalo veslovanie ☺. Nech som išiel doprava či doľava, úžasný pocit z možnosti byť na mieste, kam chodili najlepšie a najbohatšie mozgy americkej histórie ma neopúšťal. Nadšený som strávil aj v obchode su suvenírmi viac času ako som pôvodne plánoval. "Vôbec nevadí", povedal som si. "Lístok na autobus ešte kúpený nemám. Keď teda zmeškám jeden autobus, pôjdem na ďalší", rozhodol som a vydal sa späť k mojim hostiteľom. Obaja boli prekvapivo ešte doma. Narýchlo som sa s nimi po druhýkrát rozlúčil a vyrazil smerom autobusová stanica. Môj neskorší autobus odchádza o 15:00. Netrvalo dlho a slnečný svit vystriedal súmrak a krátko nato tma. Za oknami autobusu sledujem len čiernotu. Prvýkrát som sa pristihol pri sumarizovaní mora zážitkov, ktoré mi moja cesta okolo sveta dala. Myslel som na mnohé krásne, ale aj viaceré ťažké chvíle, ktoré ma cestou stretli. Blížil som sa totiž k mojej poslednej zastávke. K mestu, ktoré som už v minulosti raz navštívil. Blížil som sa k New Yorku.

8.07.2017