Quebec City - kanadské mesto s európskou atmosférou

Pokiaľ chce človek v Severnej Amerike nájsť mesto staršie ako 300 rokov, musí sa rozhliadať omnoho dlhšie ako v Európe či Ázii. Z mnou navštívených miest na tomto kontinente však mesto Quebec do tejto kategórie zapadalo. A nielen to. Odnieslo si prím najstaršieho mesta - veď bolo založené Francúzmi už v roku 1608, dokonca ešte skôr ako britskí Pilgrims prvýkrát prišli k brehom Severnej Ameriky. Quebec City si našťastie tento historický nádych uchovalo a to nielen kvôli starým mestským hradbám, ktoré má dodnes ako jediné mesto na sever od Mexika. Dodnes je z neho cítiť nie severoamerického ducha, ale atmosféru nám dobre známu zo stredovekých európskych miest. Keď však doň zavítate v predvianočnom období, okrem pokoja sa pripravte aj na treskúcu zimu, ktorá je pre túto oblasť príznačná.

Mesto Quebec ma pri mojej prvej návšteve privítalo ako sa patrí. Áno, bola síce zima, ale slniečko a modrá obloha bez vetra robili všetko oveľa príjemnejším a radostnejším. Pohľad na predpoveď počasia na ďalšie dni však tento optimizmus nezdieľal. "Zajtra má byť zamračené a možno aj pršať", dozvedel som sa a bleskovo som poznal program na moje nadchádzajúce dni v Quebecu. Deň prvý: využiť krásne počasie a prezrieť si najznámejšie dominanty mesta z tých najlepších uhlov pri krásnych, jasných farbách. Deň druhý: pochodiť zvyšok mesta a kde-tu zavítať aj do vnútra budov. S jasným plánom a skutočnosťou, že s mojim miestnym hostiteľom Benoitom sa mám stretnúť až o päť hodín som si odložil veci na stanici a šup ho do centra mesta. Najprv pomerne rýchlo prechádzam popri všetkých uličkách historického mesta. Viem, že na ne bude čas inokedy. Na čo však čas a priaznivé podmienky neskôr určite nebudú je snáď najznámejší výhľad na mesto Quebec - výhľad na celé Staré mesto, ktorému dominuje ikonický zámok (dnes hotel) Chateau Frontenac spoza Rieky sv. Vavrinca. Nasadám na trajekt a podobne ako v Toronte pred niekoľkými dňami, aj tu netrpezlivo pozerám dozadu za vzďaľujúcim sa centrom Quebecu, ktorý sa predo mnou začína rozprestierať v celej svojej kráse. "Škoda, že slnko už nesvieti na zámok priamo ale zboku", pomyslel som si, no to na mojom entuziazme neuberalo. Šťastie mi znovu kolovalo v žilách. Znovu sa mi podarilo urobiť fotku, ktorú tak často vídavať na propagačných fórach na internete ☺. Cestovné nadšenie, ktoré sa akosi pominulo v Montreali sa tu v Quebecu bleskovo vrátilo. Na túto panorámu sa akosi neviem prestať vynadívať. Cítim sa podobne ako pri pohľade na mrakodrapy Toronta z priľahlých ostrovčekov alebo Chicago z blízkosti planetária. Jednoducho úžasné. Keďže je však v meste Quebec mnoho pekných zákutí a vedel som, že takto na severe to do západu slnka netrvá až tak dlho, z rozprávkového výhľadu som sa nemohol radovať hodiny. Netrvalo dlho a znovu som sedel na palube trajektu, ktorý ma odviezol späť do centra mesta. Rovnako ako v Montreali, aj tu som dúfal, že uličky Starého mesta budú také útulné, priateľské, plné života a dobrej nálady ako v Európe. V Montreali som takých veľa nenašiel. A v Quebecu? Nuž, tu to bol pravý opak. Uličky sú tu úplne bez áut. Dominuje im kameň, ktorý dodáva punc historickosti. Sú pekné, úzke a lemované drobnými obchodíkmi, kaviarničkami či reštauráciami. Kde-tu zazriete i pouličného muzikanta. Nie však nejakého mladíka, ktorý by hral na gitare. Ten by celú atmosféru pokazil. Namiesto neho je tu však postarší pán, ktorý aj v tejto zime brnká upokojujúce tóny na harfe. Okolo neho prechádzajú ľudia, so záujmom sa pozastavujú a počúvajú alebo nazerajú do výkladov okolitých obchodov. Na okrajoch uličiek, predovšetkým známej Petit Champlain, už prebiehajú prípravy na Vianoce. Stromčeky sa čoraz častejšie ukazujú pred obchodíkmi. Výnimkou nie je ani najznámejšie námestíčko v Quebecu, ktoré sa pýši názvom Place Royale. Naň miestni nedajú dopustiť, keďže bolo to práve tu, kde v roku 1608 vystúpil francúzsky moreplavec Samuel Champlain prvýkrát na pevninu, založil tu mesto Quebec a až do svojej smrti bol jeho správcom. Staré mesto pod zámkom Frontenac tu naozaj nie je veľké, no vyžaruje útulnú atmosféru, ktorej by sa človek vedel oddávať hoc aj pol dňa. Spod zámku som sa neskôr vydal do vrchnej časti Starého mesta. Vrchnou sa tu nazýva tá časť, ktorá sa nachádza zhruba na úrovni zámku Frontenac. Do jeho vnútra som však ešte nešiel. Na to som mal čas nasledujúci deň. Namiesto toho som sa prešiel priľahlými terasami Dufferin, ktoré z výšky zhruba 54 metrov ponúkajú krásny výhľad na spodnú časť Starého mesta ako aj na Rieku sv. Vavrinca. Dobrá nálada sa mi občas striedala s pocitom osamelosti - najmä pri pohľade na viacero párikov, ktoré si ruka v ruke užívali rovnakého zážitku ako ja. Z terás som zamieril na polia Plains of Abraham, na ktorom sa v roku 1759 odohrala jedna z najvýznamnejších bitiek tzv. Sedemročnej vojny medzi Britmi a Francúzmi. Len tak naokraj - Briti vtedy zvíťazili. Idúc po udržiavanom zelenom trávniku týchto polí som sa neraz pýtal sám seba, či názov "polia" je ten najvýstižnejší. Ako rýchlo však táto myšlienka priletela, tak aj odletela. Znovu som sa ponoril do fázy pokoja a pohody a bezcielne som sa túlal uličkami hornej časti Starého mesta. Tu už síce neboli také krásne úzke ako u ich spodných sestier, no i tak boli lepšie ako v Montreali. Z času na čas sa pozriem aj na hodinky. O piatej sa mám stretnúť s Benoitom na autobusovej stanici. Čas už tradične pri aktivitami naplnenom dni plynie rýchlejšie ako voda a tak som sa musel pre dnešný deň porúčať aj ja. Prichádzam načas a čakám. Benoit sa mi ozve telefonicky: "Mám nejaké drobné problémy. Asi prídem o chvíľu neskôr", oznámil mi. Z chvíle sa však stala hodná chvíľa. Nevedel som aké auto mám očakávať a Benoit mi na moje správy a telefonáty neodpovedal. "Žeby zabudol alebo sme sa minuli?", uvažoval som. Tak či tak som sa nakoniec rozhodol dopraviť sa k nemu po vlastnej osi. Jeho adresu som poznal. Trvalo mi to o niečo dlhšie ako som pôvodne očakával. Prekvapivo som nevedel nájsť správny smer ☺. Od Benoita stále žiadna správa. Po viac než pol hodine som sa ale ocitol pred jeho dverami. On tam už prekvapivo bol. Srdečne som sa privítal s mojim hostiteľom aj jeho dvomi spolubývajúcimi. Benoit sa ukázal byť ako neskorý tridsiatnik (alebo skorý štyridsiatnik). Pamätám si, že príroda ho neobdarila veľa vlasmi na hlave, ale vynahradila si to dobrosrdečnosťou a zhovorčivosťou. Už po niekoľkých minútach rozhovoru som vedel, že je naozaj skúsený couchsurfer a cestovateľ. Takmer nekonečné diskusie o tom aj onom sme viedli počas spoločnej večere. "Nechceš sa ísť teraz večer prejsť do mesta", spýta sa znenazdajky Benoit. "Môžeme ísť autom". Nočné mesto mám síce na pláne v ďalší deň, ale takáto ponuka od miestneho sa nemôže odmietnuť. Nasadli sme do auta a vyrazili. Naša cesta však trvá omnoho dlhšie ako by bolo na cestu do centra typické a navyše ideme opačným smerom. o vzduchu som šípil nejaké prekvapenie. A že to bolo prekvapenie, o tom nemajte pochýb. Po asi pol hodine sme sa zastavili na jednom malom, opustenom parkovisku. Pred sebou som počul len padajúcu vodu. "Kde to sme", spýtam sa zvedavo. "Pri vodopádoch Montmorency", odhaľuje Benoit svoje prekvapenie. "Nie sú síce veľké, ale i tak sú to najvyššie vodopády v provincii Quebec. Sú dokonca vyššie ako Niagarské vodopády", uvádza ma do reálií. Radosťou som bol celý bez seba. O týchto vodopádoch som vedel a chcel som ich vidieť. Vedel som však i to, že sa nenachádzajú celkom ďaleko od mesta - príliš ďaleko na chôdzu a príliš neprakticky na transport autobusom. Bol som preto zmierený s tým, že ich neuvidím. Vodopády boli v noci úchvatné. Zrejme je kandskou tradíciou osvetľovať významné vodopády, keďže popri Niagároch ani tieto neboli výnimkou. S meniacimi sa farbami vyzerali úžasne. Na fotkách priam ako farebný závoj - veď posúďte sami ☺. Krásne farby a zážitok museli s plynúcim časom odolávať mrazivému vetru, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani zimný Síbír. Museli sme sa pred ním schovať do tepla auta, čo nás v konečnom dôsledku presvedčilo vrátiť sa. Nie však priamo domov. Benoit si pripravil ešte krátku autotour po Quebecu a deň sme zakončili v vyhliadkovej, otáčajúcej sa kaviarni blízko centra mesta. Naše rozhovory sa točili najmä o cestovaní a o rôznych tipoch čo robiť a viedieť v meste Quebec. Vzhľadom na drobnú prípravu, ktorú som mal ja, tieto informácie som veľmi oceňoval. Začínalo byť dosť neskoro. Ukončili sme teda náš spoločný večerná výlet a bez zbytočných rečí sme sa každý uložili do vlastnej postele. Ďalší deň nás už čakal za dverami.

Hoci sa zobúdzam celkom skoro, v byte som zostal takmer posledný. Benoit aj s jedným spolubývajúcim sú už v práci. Pochutnávajúc si na raňajkách mi pohľad von oknom prezradil, že včerajšia predpoveď počasia na dnes sa nemýlila. Po krásnej modrej a takmer bezoblačnej oblohe nebolo ani stopy. Vystriedali ju husté mračná, ktoré tlmili farby a ponáralo mesto do akejsi ponurejšej atmosféry. "Aspoň neprší a stále sa teda budem môcť s ľahkosťou prechádzať aj vonku po meste", myslel som pozitívne. A vskutku, hoci bolo celý deň zamračené, z neba nespadla ani jediná kvapka. Ja som preto touroval po meste držiac sa mnohých rád, ktoré mi deň predtým Benoit dal. Od skrytých najužších uličiek starého Quebecu, ktoré takmer lícovali staré hradby, popri najznámejšej freske mesta, opäť raz krížom cez známe námestíčko Place Royale až na vrchol ku zámku Frontenac. Pravdu povediac, nedostatok slnka nádychu mesta v týchto uličkách ani neuškodil ☺. Na rozdiel od predošlého dňa som si ale návštevu vnútra zámku nemohol nechať ujsť. Zámok, ktorý bol postavený koncom 19. storočia a pôvodne slúžiaci ako rezidencia guvernéra provincie Quebec, sa v priebehu 20. storočia zmenil na hotel. Dnes za jednu noc zaplatíte v priemere zhruba 470€. Táto suma bola síce vysoko nad môj rozpočet, no nakuknúť dovnútra sa dá aj zadarmo. Luxus vás obklopí hneď po prvom kroku. Ligotavé lustre nad vami, nábytok z vybraných drevín a umelecké kúsky všade okolo vás, pohodlné sedačky a kreslá či úslužný personál vám pomôže či ste hosťom hotela alebo nie. Okrem luxusu ma však prekvapilo najmä to, že práve v tejto budove bola založená FAO - Agentúra OSN pre výživu a poľnohospodárstvo. Do reštaurácie či kaviarne som nešiel. Nemal som s kým... Namiesto toho som sa vydal späť do ulíc. Vrchná časť Starého mesta si istotne zaslúžila viac priestoru ako som mu deň predtým venoval. Cez katedrálu Notre Dame de Quebec som sa dostal až k Citadele. Tá je síce pôvodná zo 18. storočia, kedy slúžila na obranu mesta najmä proti atakujúcim Britom, no keďže vyzerala veľmi podobne ako opevnenia, akých máme v Európe desiatky, necítil som potrebu zájsť sa pozrieť dovnútra. Namiesto toho som stihol aspoň koniec pochodu mestskej stráže pri príležitosti tzv. "Memorial Day". Všetci mali na sebe pripináčik v tvare makového kvetu. Kvetu, ktorý som už predtým videl - počas návštevy múzea Te Papa v novozélandskom Wellingtone Hodinky mi ukazovali dátum 11.11. a ja som okamžite pochopil. V tento deň bolo výročie skončenia prvej svetovej vojny. Výročie, ktoré Kanaďania (a zrejme celý zvyšok Britského Commonwealthu) chápu aj ako spomienku na všetkých vojakov, ktorí padli vo vojenských konfliktoch, ktorých sa krajina zúčastnila. Trochu mi bolo ľúto, že som o tomto pochode a spomienkovej akcii konajúcej sa pred budovou neďalekého parlamentu nevedel vopred. Tak či tak ma očarila pokora, úcta a rešpekt k ozbrojeným silám a všetkým, o slúžia vlasti. Tento pocit patritiotizmu bol pritom cítiť aj v širokej verejnosti aspoň týždeň pred samotným výročím. V Toronte, Ottawe aj Montreali som videl naozaj nemálo ľudí, ktorí už vtedy mali na kabátoch pripevnený kvietok maku. Niečo ako Deň narcisov u nás, no tu sa to teší omnoho väčšej obľube počas niekoľkých dní. Táto atmosféra mi tesne prirástla k srdcu, keďže aj v tomto smere sú Kanaďania iní od Američanov. Kanaďania mi prídu distingvovanejší, nenútenejší a menej okázalí v spôsoboch prejavovania patriotizmu ako ich kolegovia z USA. Jednoducho tu cítiť národnú hrdosť, avšak bez pocitu nadradenosti nad ostatnými krajinami. Ďalší dôvod prečo mám Kanadu radšej ako USA. Venujúc sa týmto myšlienkam som prišiel neskoro na prehliadku qubecského provinčného parlamentu. "Nevadí,", povedal som si, "onedlho bude ďalšia. Medzitým sa môžem prejsť po Plains of Abraham a ich širsom okolí", rozhodol som sa. Tieto planiny boli omnoho väčšie ako sa mi v predošlý deň zdalo. Holé trávniky neskôr vystriedali stromy, ktorých koruny už však boli viac na zemi ako na konároch. Popri múzeu výtvarných umení som prišiel na uličku, ktorá ma priviedla až k najstaršiemu obchodíku s potravinami v meste. Zahryzkávajúc bagetu ako suvenír z obchodíku som došiel krásne načas na začiatok prehliadky po parlamente. Zvonka budova vďaka oblačnosti a nejasným farbám nevyzerala výnimočne, hoci sa fasádou celkom podobala na kanadský parlament v Ottawe. Ale zvnútra? To bolo ine kafe. Všetko sa tam skvelo v štýle kombinácie anglického a francúzskeho vplyvu. Kde-tu boli náznaky kultúr pôvodných obyvateľov Kanady. Mnohé chodby a komnaty boli takmer vyleštené v oku lahodiacej červeno-zlato-modrej trojkombinácii. Sprievodkyňa bola už tradične mladá, pekná a skvelá. Odchádzal som s pocitom dobre stráveného času. Čas ale plynul rýchlo a slnko sa posúvalo k západu. "Z Quebecu nemôžem odísť bez nočných fotiek", bol som pevne rozhodnutý už deň vopred. Začiatok nočnej fototour som si určil na opačnom brehu Rieky sv. Vavrinca. Áno, chcel som začať znovu tým najlepším - výhľadom na panorámu Starého mesta a zámku/hotelu Frontenac. Rovnako ako v Montreali v parku Jean Drapeau, aj tu rieka priťahovala vietor, ktorý vnášal mráz až do kostí. "Musíš vydržať, musíš vydržať", opakoval som si dookola kým som sa zahrieval všetkými možnými spôsobmi. Mrazivé počasie, ktoré mi v tento deň prišlo ako najchladnejšie od môjho odchodu z Číny, však jednoznačne stálo za fotky, ktoré za odmenu pristáli na pamäťovej karte môjho foťáku. Fotky moje vnútro zahriali aspoň psychicky. Opäť v centre som následne prešiel všetkými miestami a námestiami, ktoré sa mi cez deň páčili najviac. Ulička Petit Champlain vyzerala s vysvietenými stromčekmi ako z rozprávky. Zahanbiť sa nedalo ani Place Royale alebo zámok Frontenac. Krátka zastávka pred provinčným parlamentom ma navyše presvedčila, že jeho budova vyzerá krajšie v noci ako cez deň. Kvôli zime ale vonku netrávim veľa času. Pred tým, než som sa mohol zahriať som si doprial návštevu supermarketu. Vedel som totiž, že na druhý deň bude pršať. Vedel som, že Benoit aj jeho spolubývajúci budú v práci a tiež že ja budem mať takmer celý deň na sladké ničnerobenie a oddych. Domov preto prichádzam ako posledný. Osadenstvo príbytku bolo zjavne unavené a tak som zaliezol hneď do mojej izby a išiel spať.

Pre tento deň som si ani nenastavil budíček. Chcel som si užiť ten pocit, keď si môžem dať od cestovania prestávku a nič ma to nebude stáť - peniaze ani zážitky. Vstávam preto neskoro - až okolo pol jedenástej doobeda. V byte som zostal sám. Nikde nikoho. Nikde sa neponáhľam a snažím sa byť čo najviac lenivý ako dokážem. Počasie i tak neprialo nikomu, kto sa v ten deň rozhodol ísť von. Obloh bola dokonale šedá, zamračená a usilovne kropila všetko pod ňou vytrvalým dažďom. Raz hustým, inokedy slabým. Nikdy však neprestala. Ja som preto svoj čas trávil na počítači. Trošku blogu, trošku zábavy a mnoho hľadania hostiteľov v posledných dvoch zastávkach na mojej ceste okolo sveta: Bostone a New Yorku. Do ničoho sa mi naozaj nechce. Akoby som sa snažil len nasávať energiu na nadchádzajúci neľahký transport z Quebec City cez Montreal až do amerického Bostonu. Z bytu vyjdem v priebehu dňa len raz. Predsa len je to môj posledný deň v Quebecu. Posledný deň v Kanade počas tejto cesty. Treba si ešte aspoň raz pochutiť na tradičnom kanadskom Poutinovi. Tentokrát som ale odmietol všetky dodatočné prísady a ich typické hranolky som si nechal zaliať len originálnym syrom. Presne tak, ako toto jedlo v tomto meste vzniklo. Po návrate som už len vzal všetky baťohy na plecia a čakal. Čakal? Áno, nechcel som predsa odísť večer pred príchodom Benoita bez možnosti sa rozlúčiť. Vedel som, že ak príde v tradičnom čase, budem mať ja ešte dostatočnú rezervu na transport na autobusovú stanicu. No Benoit neprichádzal. Obaja jeho spolubývajúci už boli doma. Čakal som do poslednej možnej minúty, no môjho milého hostiteľa, ktorý mi v prvý deň prichystal najväčšie prekvapenie Quebecu, stále nikde nebolo. Nedalo sa nič robiť - musel som odísť. Autobus som kvôli nemu zmeškať nechcel. Cestu som už poznal dokonale. Žiadne blúdenie ako počas mojej prvej cesty sa nekonalo. S ľahkosťou som nasadol na autobus smerujúci do Montrealu. Za oknami už bola tma. Stále pršalo. Mojou ďakovnou SMS správou Benoitovi som svoj krátky, no plodný pobyt v hlavnom meste provincie Quebec zakončil. Pred sebou som mal posledný dlhý transport. Do Montrealu to našťastie netrvalo dlho. Tri hodiny znovu utiekli ako voda. No tri hodiny prestupu na autobusovej stanici v Montreale sa vlieklo slimačím tempom. Všemožne som sa snažil zabíjať čas bez toho, aby som ubíjal sám seba. Niekedy úspešne, inokedy nie. Von zo stanice ani nejdem. Nakoniec nastupujem na známy autobus s logom šedého chrta, na ktorom veľkým písmom svietilo meno "Boston". Keď hodinky ukazovali pol dvanástej v noci, môj posledný nočný tranfer sa začal. Nemal som chuť nad ničím rozmýšľať. Mojou jedinou snahou bolo čo najrýchlejšie zaspať a dopriať si spánku čo najviac. Očakával som, že v jednom z historicky najvýznamnejších miest USA budem okolo deviatej hodiny ráno...

5.07.2017