Montreal - krása a chlad po francúzsky

Montreal? Najväčšie mesto francúzsky hovoriacej kanadskej provincie Quebec. Mesto, ktoré sa v roku 1976 stalo dejiskom letných olympijských hier. Mesto, ktorého názov je podľa niektorých odvodený od kopca, ktorý sa za ním vypína. Mesto, ktoré zrejme láka veľkú komunitu LGBT. Nemožno pochybovať, že Montreal má cestovateľom čo ponúknuť bez ohľadu na to, aké dôvody ich sem privádzajú. No či už to bolo len mrazivým novembrovým počasím, celkovou ospalou atmosférou alebo mojou cestovateľskou únavou, toto kráľovské mesto vo mne zanechalo pocit, ktorým ma privítalo aj sa lúčilo: pocit chladu.

Do Montrealu prichádzam pred ôsmou večer. Hneď pri východe zo stanice mi mesto oznamuje, že príjemné jesenné teploty tu už po zotmení nemôžem očakávať a že angličtina vo veľkej miere ustúpila francúzštine. V tomto momente mi to však nevadilo. S pohľadom na adresu môjho miestneho hostiteľa menom Jonny sa vyberám cez neveľké centrum mesta pešo až k jeho príbytku. Z fotiek na jeho profile som vedel, že nepatrí medzi žiadnych mladíkov. No keď mi po mojom príchode povedal, že už má za sebou takmer 70 rokov života, prekvapil ma. Úprimne povedané, tých prekvapení bolo v ten večer viacero. Na rozdiel od mnohých v provincii Quebec vie hovoriť celkom dobre po anglicky. Bez rozpakov sa mi zdôveril, že je gay. Tiež dodal, že má rakovinu. "Veľa hostí či priateľov ma tu nepríde navštíviť", začne svoj príbeh pri spoločnej večery. "Preto som sa rozhodol pozývať mnoho cestovateľov z couchsurfingu. Som rád, keď s nimi môžem tráviť čas. Vtedy sa necítim byť sám. Vieš, mám rakovinu. Na živote mi už teraz veľmi nezáleží. Jediné, čo ma naozaj drží pri živote je môj adoptovaný syn, ktorý žije v Afrike. Každé ráno sa s ním rozprávam cez Skype a to ma vždy poteší". Jonny mi svojou príjemnou zvláštnosťou akosi prirástol k srdcu. Spomenul som si na Terryho Foxa, ktorý tiež bojoval do poslednej chvíle. S Jonnym sme sa bavili zhruba do jedenástej večer. Ja som potom ešte chvíľku popracoval na počítači ale po dvoch nociach strávených u nezbedného Larryho som bol rád, že môžem ísť spať aj ja o niečo skôr.

Na moje milé prekvapenie sa mi podarilo vstať z postele bez pomoci budíka už krátko po siedmej. Jonny bol už na nohách. "Dnes má byť pekné počasie, no má sa poriadne ochladiť. Keď si dnes pôjdeš prezrieť mesto, nezabudni si obliecť niečo teplé", upozornil ma môj hostiteľ pri spoločných raňajkách. Jeho prístup ma celkom dojal. Nielen preto, že som z jeho strany cítil akúsi otcovskú opateru, ale aj preto, že mi tým odpovedal na moju ešte nepoloženú otázku. Nie, s Jonnym pri mojich potulkách mestom počítať nemôžem. Hneď pri odchode z jeho príbytku došlo na jeho slová. Jesennú bundu som vymenil za najteplejšie kusy oblečenia, ktoré som vedel nájsť. Zároveň som bol zvedavý, či moja povrchná príprava na Montreal a jeho zaujímavosti bude stačiť na zaistenie príjemného dňa. Počasie tomu výrazne napomohlo. Preč boli všetky pochmúrne mračná a dážď z predošlých dní. Modrá obloha len kde-tu posiata neveľkými obláčikmi sľubovala pekný deň. Keďže Jonny býva neďaleko centra, znovu sa spolieham len na vlastné nohy. Mojou prvou zastávkou je drobné námestíčko menom St. Louis. Uprostred sa týči niekoľko stromov, ktorých pestrofarebná koruna už v tomto čase pokrývala zem. Útulné a všetkými farbami hrajúce domčeky (asi viktoriánskeho štýlu) všade naokolo námestíčka však všetko vynahrádzali. Ľudia? Takmer žiadni. "Nevadí. Však ešte nie som úplne v centre. Tam sa to isto zmení", povedal som si s povzdychom a vedomím, že v tomto štádiu cestovania sa už nedokážem radovať z maličkostí tak ako na začiatku. Po dlhšej dobe som sa pristihol znovu pri myšlienkach, že už sa vlastne teším na moment, keď svoje putovanie po svete ukončím a budem si môcť dostatočne oddýchnuť. Tieto myšlienky sa podarilo vytesniť až jednému z najstarších kostolov v Montreale - kostolu Notre Dame de Bon Secours. Je nedeľa. Počujem ako zvonia zvony. "Určite sa čoskoro začne omša", pomyslel som si. Bez rozmýšľania som vošiel do vnútra. Nie, nábožensky založený iste nie som. Ale i tak môže byť skúsenosť s bohoslužbou v inej krajine a v inom jazyku celkom obohacujúcim zážitkom, nie? Mysľou som bol späť na Rarotonge, kde sa mi podarilo zájsť v nedeľu do kostola a tamojšia gospelová atmosféra ma totálne uchvátila. "Aké to bude tu?", bol som zvedavý. Ukázalo sa, že kanadské omše sa len pramálo odlišujú od tých európskych. V porovnaní s Cookovymi ostrovmi či Južnou Afrikou mi prišla akási formálna a naškrobená bez útulnej atmosféry. "Nič to, aspoň som sa zohrial", utešil som sa a bol som rád, že nemusím tak dlho tvrdnúť vonku v tej zime. Z kostola vychádzam takmer na pravé poludnie. Nachádzal som sa na okraji Starého mesta Montrealu. Bola by škoda sa tam nepoprechádzať. Pomaly aj rýchlo, chôdzou aj rýchlo či skokom na zahriatie sa som prechádzal malými uličkami aj väčšími námestiami a snažil sa natrafiť na príjemné zákutia. Na stenách kamenných domov vysokých nie viac ako jedno či dve poschodia so železnou pravidelnosťou viali zástavky. Nie kanadské ale modro-biele quebecské. Už aj v uliciach bolo jasne cítiť istú francúzsku národnú hrdosť, ktorú sem Francúzi priniesli v 18. storočí pri ich snahe osídliť územie okolo Rieky sv. Vavrinca. Vlajočky nad obytnými domami, reštauráciami aj suvenírovými obchodmi. Asfalt na cestách a betón v budovách uvoľnil miesto kameňu. Staré mesto malo naozaj starý nádych ako sľubovalo. Jeho uličky som však očakával užšie a s podstatne menej autami zaparkovanými na ich krajoch. Mačacie hlavy úspešne zariadili, že premávka v historickom centre bola minimálna, no i tak tie autá kazili celkový dojem. A ľudia? Moja nádej vo väčší počet ľudí aj tu ochladla rovnako rýchlo ako mrazivý vzduch tohto dňa. Aj na najznámejšom a najvyhlásenejšom námestí Starého mesta, námestí Jacques Cartier, s krásnou budovou mestskej radnice na jej severnom konci ich nebolo viac ako dva tucty. Nech som sa snažil ako sa dalo, útulnú atmosféru plnú radosti a života som v Montreali necítil. Od týchto úvah ma úspešne vytrhla až Bazilika Notre Dame. Prezentuje sa ako najkrajší kostol v meste a ja s tým môžem len súhlasiť. Už pri prvom pohľade do jej útrob som zabudol na vstupné, ktoré som zaplatil. Pýšiaca sa namodro vysvieteným a detailne prepracovaným oltárom na jednej strane a rovnako osvetleným organom na strane druhej, táto neveľká katedrála mi vyrazila dych. Vnútorná výzdoba a spôsob akým bola urobená klenba bola odlišná ako v mnohých iných kostoloch. Dovolil by som si aj tvrdiť, že ani fotky nedokážu verne zobraziť atmosféru, akú tam človek pocíti. Tú treba jednoducho zažiť. Emocionálne nabudený som pokračoval s entuziazmom v spoznávaní mesta. Nechcel som vynechať ani Starý prístav pri Rieke sv. Vavrinca a ani kanál Lechine, ktorý bol po príchode Francúzov postavený v nádeji, že sa ním podarí dostať cez Severnú Ameriku až do Číny. Nadšenie z jedného aj druhého čoskoro opadlo. V prístave nebolo až na pekný zelený parčík takmer nikoho. Všetky obchodíky a stánky, ktoré tú údajne v lete sú, zmizli. Po loďkách, aktivitách či prechádzajúcich sa ľuďoch tiež ani chýru, ani slychu. Kanál Lechine vo mne zanechal zhruba rovnaký dojem. Akoby mesto bež duše. Oblúkom som sa preto vybral smerom na sever - na kopec, ktorý podľa niektorých dal meno aj celému mestu. Mont Real. Vo voľnom preklade "Veľký kráľ". Musel som sa celkom ponáhľať, keďže tu v novembri zapadá slnko už krátko po piatej poobede a ja som chcel stihnúť výhľad ešte za dňa. Pôvodná nechuť z joggingu na vrchol sa rýchlo obrátila v radosť, keďže som na vrchole 233 metrov vysokého kopca bol nielen rýchlo, ale aj príjemne zahriaty. Natrafil som pri tom na niekoľko vyhliadok, ktoré ponúkali viac či menej dobré výhľady na mesto a Olympijský štadión v pozadí. Cvak foťákom pri kríži, ktorý označoval vrchol kopca. Cvak na drobnej vyhliadke smerom k rieke. "Kde je ale tá najlepšia vyhliadka, ktorú som videl na internete", pýtal som sa sám seba netrpezlivo. Čas do západu slnka sa krátil. Takmer poklusom som preto išiel po asfaltke nasledujúc dav. Oplatilo sa. Najväčšie priestranstvo, na ktorom sa už tlačil nejaký ten dav. Úprimne povedané - bol najväčší z celého dnešného dňa. A výhľad? Bol krásny, no neuchvátil. Montrealu chýba nejaká dominanta alebo mrakodrap. Niečo ako CN Tower v Toronte, Empire State Building v New Yorku alebo Willis Tower v Chicagu. Však posúďte sami na fotkách ☺. Rozhodol som sa tu pobudnúť až do zotmenia. "Ty vole, ale v takomto mraze to nebude ľahké", uvedomil som si hneď ako slnko zapadlo. Teplota akoby skokom poklesla aspoň o päť stupňov. Aspoň že v blízkosti bola jedna budova so stoličkami, ktorá bola dostatočne vyhrievaná ☺. Z nej som sa vyteperil až keď bola vonku tma. V prvej sekunde som dostal teplotný šok. Okamžite som sa začal triasť na celom tele. Toto som teda neočakával. Vietor na vrchole kopca vôbec neprospieval. Niekoľko fotiek pristálo na pamäťovej karte a potom rýchlo dole. Prešiel som si znovu celým Starým mestom a zistil, že nevyzerá zle, no istotne má na viac. Za celodennú námahu a odolnosť voči chladu som si doprial tradičný kanadský Poutin - hranolky zapečené s tradičným kanadským syrom a neraz s kúskami mäsa nakrájaného na kocky a upraženého na panvici. Prvýkrát som ho jedol s Janou a Milanom na obed vo vancouverskom Stanley parku, no kedže som zistil, že pôvodne pochádza toto jedlo z provincie Quebec, nemohol som predsa odísť bez ochutnania ho aj tu. Po Poutinovi ma čakal Jonny. Ten už sa doma bavil s ďalším hosťom. Predstavil sa mi ako Antoine z Francúzska. Odvtedy sa už konverzácia viedla len vo francúzštine, takže ja som sa jej veľmi nezúčastňoval. Do stavu ospalosti som sa dostával pozeraním francúzskej televízie, ktorej som i tak nerozumel. Úspešne. Netrvalo totiž dlho a všetci sme sa uložili spať.

Keď otvorím oči, hodinky mi ukazujú deväť hodín ráno. "Páni, ja som musel byť naozaj unavený", pomyslel som si prekvapene. Jonny už bol hore a pripravoval raňajky. Antoine ešte spal. "Čakať naňho alebo nečakať", pýtal som sa sám seba. Nakoniec možnosť B zvíťazila. Po raňajkách som zaželal Jonnymu pekný deň a samostatne sa vytratil. Potreboval som si najprv zariadiť niekoľko cestovateľských drobností na ďalšie dni - cestu do mojej ďalšej destinácie a neskôr späť do USA. S Jonnyho informáciami to našťastie netrvalo dlho. Už mi nič nestálo v ceste za dokončením prehliadky Montrealu. Predošlý deň bol na spoznávnie pomerne úspešný. Prešiel som veľa, videl som veľa, ochutnal som to najdôležitejsie. Čo teraz? Predsa pozrieť sa na Olympijský štadión, ktorý som po prvýkrát videl v predchádzajúci deň z kopca Mont Real. Hneď vedľa neho sa údajne nachádza aj Botanická záhrada, ktorá je odporúčaná všade možne na internete. A kvetinky - tie ja mám rád ☺. Keďže mám do konca dňa viac než dostatok času, k šesť kilometrov vzdialenému štadiónu som sa rozhodol ísť pešo. Stále rovno. Rovno. Rovno. Nuž, netrvalo to krátko a nebolo to ani veľmi záživné, ale nakoniec som sa ocitol pred štadiónom. Počasie mi znovu prialo. Slnečný svit dodával budove v tvare mušle pozoruhodný lesk. Z jej vrcholu navyše vyrastala akási šikmá veža, na vrchole ktorej bola vyhliadka. "Ísť či neísť?", uvažujem. Slnko svietiace priamo od mesta mi rozhodovanie uľahčilo. Z fotiek by aj tak nebolo nič a mesto i tak nie je veľmi blízko. Bol som spokojný aspoň s prechádzkou okolo celého areálu štadióna. Z blízka nevyzeral až tak úchvatne ako z diaľky - podobne ako slávna budova Opery v Sydney. Navyše, počas mojej návštevy som tam nestretol viac ako piatich ľudí. Mesto bolo rovnako ľudoprázdne ako v predošlý deň. "Nuž, sláva olympiády 1976 už zrejme pominula", pomyslel som si, pohodil hlavou a išiel ďalej. K Botanickej záhrade som to mal len krížom cez cestu. Vysoké vstupné, ktoré som očakával od jednej z údajne top atrakcii Montrealu sa nekonalo. Bolo po sezóne a brány boli otvorené. "Škoda takéhoto stavu nevyužiť", povedal som si a vbehol dovnútra. Prvý dojem však vysvetľoval prečo už nikto nevyberá vstupné. Všetky kvetinové záhony boli odkvitnuté. Namiesto červenej, žltej, bielej či modrej farby kvetov som pozeral na zožltnutú trávu a hnedú zem. Karta sa našťastie obrátila hneď ako som "zašiel za roh". Japonská a čínska časť záhrady na brehu pokojného jazierka ponúkala dokonalý odraz pestrofarebných stromov a veže Olympijského štadiónu v pozadí. Neskôr som na vlastné oči zbadal ako vyzerá špecifický druh javorov, zo živice ktorých sa vyrába slávny javorový syrup. Areál záhrady sa nakoniec ukázal byť pomerne veľký. S minimálnym počtom ľudí a pokojom, ktorý tak zaručoval, bolo bezplatné vstupné naozaj dobrým dealom ☺. V dobrej nálade a s novonadobudnutou energiou som sa vydal späť k centru mesta. Čakala ma totiž posledná spoznávacia zastávka. "Park Jean Drapeau" prečítal som si na mobile. Nachádza sa na ostrove sv. Heleny priamo oproti centru mesta a okrem iných ponúka aj najlepší výhľad na mrakodrapovú panorámu Montrealu, avšak z opačnej strany ako Mont Real. Navyše s prísľubom odrazu nočnej panorámy na hladine Rieky sv. Vavrinca ☺. Zábavným parkom na opačnej strane ostrova som sa netrápil. Nemal som absolútne žiadnej potuchy ako sa tam dostať MHD a tak som znovu stavil na overený dopravný prostriedok uplynulých dní. Znovu to nebol ani najkratší, ani najpohodlnejší presun. Jediným spestrením sa stal most vedúci z mesta na ostrov. Pripadal som si na ňom ako vo väzení - mreže na jednej strane, mreže na druhej strane, predo mnou nikto a za mnou ešte menej ľudí. Chvála mu však jednoznačne patrí za pekný výhľad na mesto. Do parku naštastie prichádzam s dostatočným časovým predstihom pred západom slnka. V stále jasnom svetle sa kochám jesennými farbami popadaného lístia aj drobnými jazierkami. Čoraz úpenlivejšie stískam moju bundu a snažím sa zahriať. Pri rieke totiž stále fúkal vietor, ktorý na teplote naozaj nepridával. "Už chápem ako studený Hudsonov prúd ovplyvňuje klímu v tomto regióne", pocítil som na vlastnej koži pozerajúc sa ako Rieka sv. Vavrinca plynie až kdesi do severného Atlantiku. Na súmrak som čakal v pohybe aj v pokoji. Prechádzajúc sa po chodníčkoch parku aj sediac na lavičke. Ako som tak sedel, tak sa pri mne pristavil aj jeden postarší pán. Na prvý pohľad vyzeral celkom fajn. Začal sa so mnou baviť o cestách, Slovensku, skúsenostiach. S každým ďalším slovom sa mi však zdalo, že sa snažil prisadnúť si bližšie a bližie. Moju domnienku zakrátko naplno potvrdil neveľmi náležitým spôsobom. "Pane, tu ste na zlej adrese", odkazujem mu nahnevane a tak, aby to počul každý, kto sa úplnou náhodou nachádzal niekde v blízkosti. So zhrozeným pohľadom vyskočil ako struna a len tak sa po ňom zaprášilo. "Hm, tu v Severnej Amerike mám na gayov naozajstné šťastie", uvedomil som si a k viacerým mojím hostiteľom z uplynulých dní a týždňov som si pridal ďalšieho. Pohľad na panorámu Montrealu ma však zakrátko upokojil. S plynúcim časom bol hádam čoraz krajší. Zima mi už aj prestáva vadiť. Žeby som sa znovu dostával do svojej cestovateľsko-fotografickej eufórie? Po západe slnka nastala rýchlo tma, takže som mohol rýchlo dorobiť niekoľko posledných fotiek a pohnúť sa domov. Rovnako ako deň predtým, aj dnes sa parádne zozimilo hneď ako slnko zašlo. Cestu späť k Jonnymu si však našťastie pamätám výborne. Neprejde ani pol hodinka a už sa ocitám v útulnom, teplom príbytku môjho hostiteľa. Antoine sa vrátil krátko po mne. Všetci sme sa chvíľku ešte bavili o uplynulom dni a o našich nadchádzajúcich cestách. Antoine zo seba vysúkal niekoľko kostrbatých viet aj po anglicky, takže som sa vedel zapojiť aj ja. Každý si ale potreboval oddýchnuť po náročnom dni a pripraviť sa na ten ďalší. Ďalší, ktorý v mojom prípade znamenal rozlúčenie sa so zvláštne príjemným Jonnym a presun do mojej ďalšej destinácie.

Nový deň aj ja sme sa zobudili do pekného, bezoblačného rána. So všetkými vecami pekne pripravenými na presun som si s Jonnym doprial posledné rýchle raňajky. Autobus mi odchádzal o 9:00 ráno. Nemohol som však odísť bez toho, aby som Jonnymu povedal ako veľmi si ho vážim a ako ho za jeho odhodlanie obdivujem. Znovu som si spomenul aj na Terryho Foxa. Rozlúčka s Montrealom sa niesla v rovnakom duchu ako naše zvítanie: chladne a s grafitmi po stenách budov. "Aspoň že tie grafiti vyzerajú pekne", pomyslel som si, keď som nastupoval do autobusu. A keď sa motor prebral k životu, ja som sa už v myšlienkach nachádzal v mojej poslednej kanadskej destinácii počas tejto cesty - v srdci provincie Quebec - v meste Quebec City. Cestu som pravdu povediac ani nesledoval. Viem len, že sme stále kopírovali tok Rieky sv. Vavrinca. Okolo nás stále len rovina a malé mestečká. Začal som myslieť na to, kedy ma toto prostredie omrzí. Našťastie, cesta netrvala dlho - len zhruba tri hodiny. Ked hodinky odbíjali pravé poludnie, moje kroky prvýkrát dopadli na pôdu najeurópskejšieho mesta v Severnej Amerike.

4.07.2017