Ottawa - symbol kanadského ducha na anglo-francúzskom pomedzí

Aby sa Kanaďania nehádali o umiestnenie svojho hlavného mesta, postavili ho na hranici anglicky hovoriacej provincie Ontario a francúzsky hovoriaceho Quebecu. Postavili Ottawu. Už prvý pohľad na dominanty mesta a prístup miestnych k návštevníkom aj protestujúcim utvrdí človeka v presvedčení, že Ottawa je štátnické mesto postavené na princípoch demokracie, ľudského rešpektu, nenásilnej národnej hrdosti a túžbe po poznaní. Je to druh mesta, ktorý len ťažko nájsť nielen u nás na Slovensku ale aj inde vo svete. Ottawa je jednoduho miesto, ktoré si viete zamilovať hoci neoplýva takým množstvom pamiatok či zaujímavostí ako mnohé iné svetové metropoly.

Predo mnou bolo päť hodín strávených v mierne stiesnenom priestore autobusu Greyhound. Okolie? To som nepozoroval. Z času na čas som síce vykukol z okna, no keďže som tam nič zaujímavé nevidel, venoval som sa viacej mojej kanadskej spolusediacej ako ceste. Aj to ma však po asi štyroch hodinách omrzelo. Možno sa tak stalo aj preto, že prvé dve hodiny sme sa vliekli slimačím tempom zápachami v okolí Toronta. Už vtedy som tušil, že do Ottawy načas neprídeme. Minúty, ktoré plynuli po čase nášho očakávaného príchodu do hlavného mesta Kanady sa mi preto ťahali neuveriteľne pomaly. Tých minút bolo nakoniec 60. Neraz som si spomenul na dvojhodinové meškanie, ktoré som zažil počas vlakovej jazdy z tibetskej Lhasy do čínskeho Xianu po 32 hodinách sedenia. Moje pocity a nadšenie z transportu boli vtedy porovnateľne veľké ako teraz. Keď som však o pol deviatej večer vystúpil na stanici v Ottawe, do žíl sa mi vliala nová energia. Rovnaká energia akou ma telo nadopuje zakaždým, keď prídem do nového mesta. Energiou, ktorá sa nazýva nadšenie a zvedavosť. Pravdaže, tento deň už žiadne objavovanie nebude. Sediac v autobuse som totiž dostal správu od môjho hostiteľa Larryho, ktorý mi oznámil, že nepriek našej dohode nebude môcť pre mňa prísť na stanicu. "Nevadí", povedal som si. "Jeho byt nie je síce príliš blízko, ale ani príliš ďaleko". Rozhodol som sa teda prísť k nemu pešo. Obťažkaný všetkými mojimi baťohmi a držiac mobil s navigáciou v jednej ruke to nebolo jednoduché. Na mape to naozaj vyzeralo kratšie - a najmä bez kopcov, nadchodov či podchodov. Nakoniec už tradične všetko dobre dopadlo. Úspešne som dorazil. Dvere mi však na moje prekvapenie neotvoril Larry, ale dvaja cestovatelia z Francúzska, ktorí práve začínali svoju veľkú cestu po Amerike, a Larryho skoro-dospelý syn. Samotný Larry sa vrátil po zhruba dvoch hodinách. Pokec s Francúzmi som si celkom užíval. Predsa len sme mali niečo spoločné. Oni svoju cestu začínali, ja som svoju veľkú púť takmer končil. Ale Larry? Šedivý chlapík v zhruba svojich 50tych rokoch sa na prvý pohľad zdal celkom v pohode a zhovorčivý, no už po niekoľkých minútach mi prišiel divný. Všade kam sa v jeho byte oko pozrelo bol neskutočný bordel. Svojich hostí, vrátane mňa, rád ponúkal marihuanovými koláčikmi. Napriek tomu, že mal u seba hostí, len zriedka sa im venoval. Najčastejšie len nič nerobil a pozeral telku. Každá moja snaha o konverzáciu sa skončila skôr ako sa poriadne začala. Napriek tomu, že bolo dlho po polnoci, nedbal na ostatných a nenechal ich dobre sa vyspať. Boli hádam aj dve hodiny v noci keď televízia konečne prestala hrať a ja som si mohol dopriať výdatného spánku.

Neskorá večierka si hneď na druhý deň vyžadala svoju daň. Namiesto pôvodne plánovaného budíčku okolo pol ôsmej som sa k životu prebral až po deviatej. V prvom momente som Larryho mierne preklínal, no pohľad z okna na šedú, zamračenú oblohu, z ktorej išlo každú chvíľu pršať ma upokojil. Navyše, Larry zrejme v toto ráno prekonal očakávania všetkých svojich couchsurferskych hostí - pripravil raňajky pre všetkých. Hoci boli veľmi jednoduché a neveľké, isto sme ich všetci ocenili. S doplnenou energiou a s hŕstkou miest, ktoré by človek pri návšteve Ottawy nemal vynechať, som sa vydal napospas osudu. Larryho príbytok nebol ďaleko od centra a tak som sa tam rozhodol dôjsť pešo. S mračnami nad hlavou sa prechádzam popri kanáli Rideau. Tento kanál z roku 1832 je najstaršia stále fungujúca umelá vodná cesta v Severnej Amerike, ktorá spája rieku Sv. Vavrinca s riekou Ottawa a v zime slúži jej malá, asi 8 kilometrov dlhá časť ako najdlhše klzisko na svete. Teraz, začiatkom novembra, však po korčuliaroch nie je anin chýru, ani slychu. Namiesto nich sa nohami prehrabávam v lístí opadanom s priľahlých javorov. Spoločnosť mi robia mnohí rekreační bežci a cyklisti, ktorých ešte neodradilo chladné jesenné počasie. Kvôli počasiu je však atmosféra akási ponurá. Kráčam bez slova, ponorený do vlastných myšlienok. Len kde-tu cvaknem nejakú fotku. Neďaleko srdca Ottawy sa moje očakávanie stalo skutočnosťou. Začalo pršať. "V takomto prípade treba zaliezť niekam dovnútra", povedal som si. Svoj cieľ som si vybral bleskovo. Kanadský parlament sa nachádzal neďaleko a už podľa obrázkov z internetu vyzeral výnimočne. Pri pohľade zvonku by ste asi sotva povedali, že jeho budova neslúži ako katedrála. Aj v šedom svete oblakov a dažďových kvapiek vie očariť každého, kto sa k nemu priblíži. Normálne Kanaďanom závidím. Kiežby taký parlament mohol byť aj u nás na Slovensku. Pred parlamentom už postával vcelku veľký hlúčik návštevníkov. Po absolvovaní pochopiteľnej bezpečnostnej prehliadky sa nás ujala mladá kočka, študentka, ktorá si popri škole privyrábala ako sprievodkyňa po parlmente. Jej prístup bol na míle vzdialený od toho, ktorý sa mi dostal v ontárijskom parlamente v Toronte. Srdečnosť a nadšenie pre kanadskú históriu a súčasnosť sršali snáď z každej vety. Žiadna otázka o kanadskej minulosti od prvých národov cez britsko-francúzske súperenie, vzťahy s USA až po prepojenie Kanady a Veľkej Británie a osamostatnenie sa Kanady od Británie 1. júla 1867 pre ňu nebola dostatočne ťažká. Podelila sa s nami o zaujímavosti a pikošky pri pohľade na obe komory parlamentu, luxusne no historicky vyzerajúcu knižnicu ako aj pri výhľade na Ottawu a jej okolie z veže Peace Tower. Hoci vyhliadka nebola kvôli oblačnosti najlepšia, všetko ostatné predčilo moje očakávania. Nádych histórie, tradície, luxusu a úcty, ktorý človek vie pocítiť v najznámejších katedrálach sveta, sa dostaví aj tu. Všetko dobré sa raz musí skončiť a táto prehliadka nebola výnimkou. Pri mojom odchode už kvapky z oblohy nepadali, no ponurá atmosféra pretrvávala. Rozhodol som sa preto zájasť k ďalšej štátnickej budove, ktorou je Ottawa známa. Rezidencia generálneho guvernéra Kanady známa ako Rideau Hall síce nebola blízko parlamentu, no keďže času som mal neúrekom, neváhal som a vydal som sa k nej vlastnými silami. Krátka zastávka na prejav úcty pred Národným vojnovým pamätníkom, nadchýnanie sa nad luxusom zámku (hotela) Chateau Lauriel a detailami v kanadskej dvojičke slávnej katedrály Notre Dame mi spríjemňovali zhruba 45-minút dlhú chôdzu ku guvernérovi. Tesne pred vsttupom do jeho areálu ma však víta zástup policajtov a ešte väčšia skupina zväčša mladých ľudí, ktorí stoja s bannermi pred vstupom, spievajú a rôznymi heslami nenásilne (no vcelku nahnevane) protestujú proti ťažbe ropy a zemného plynu z pieskov. Odhodlane tváriac sa ako najblbší turista len aby si ma policajti náhodou nezmýlili s protestujúcimi vchádzam bez väčších problémov do areálu rezidencie. Keby ma totiž zatkli, mal by som sakramenské problémy so vstupom do USA o niekoľko dní. Do prehliadky so sprievodcom zostávalo necelých 30 minút. "Ten čas predsa nemôžem len tak zabiť", povedal som si a vybral sa trochu poprechádzať po záhradách, ktoré rezidenciu obklopovali. Počasie sa začalo umúdrovať. Sem-tam dokonca spoza oblakov presvitli aj slnečné lúče a celému okoliu vracali život. Idúc po hlavnej príjazdovej ceste k budove som si len predstavoval ako po rovnakej ceste len dva dni predo mnou kráčal obklopený tisíckami ľudí Justin Trudeau, najmladší zvolený kanadský premiér po svojom volebnom víťazstve 4. novembra 2015. Budova Rideau Hall nevyzerá zďaleka tak honosne ako parlament. "Ktovie, čo sa skrýva vo vnútri?", premýšľam. Na moje otázky mi zakrátko odpovedala ďalšia mladá študentka žurnalistiky, ktorá sa podujala sprevádzať moju skupinku po rezidencii. V mnohom sa podobala svojej kolegynke z parlamentu. Bola pekná, s priateľským no profesionálnym prístupom, dokonale bilingválna (anglicky a francúzsky - čo sa v Kanade často nevidí) a zásobená znalosťami a zaujímavosťami o každej miestnosti počas prehliadky. Postupne sme prechádzali viacerými izbami a komnatami od najstarších až po tie najnovšie, ktoré vznikali počas niekoľkých fáz prístavieb. Sprievodkyňa sa nedala zahanbiť ani pri obrazoch zobrazujúcich kanadskú históriu či prisťahovalcov počas rôznych ročných období. Zlatým klincom prehliadky však nepochybne bola návšteva prijímacej sály. So svojím nádychom luxusu, odetá v tyrkysovo-zlatých farbách a dokonalým lustrom vyrazila takmer každému dych. Okolostojacim zrejme viac ako mne, pretože zjavne mnohí z nich videli túto reprezentačnú halu aj pred dvoma dňami v televízii, keď Justin Trudeau a jeho nová vláda skladali na tomto mieste prísahu. Len škoda, že v nej nebolo povolené fotiť a oči sprievodkyne spolu so strážnikmi boli doslova nalepené na všetkých z mojej malej skupinky. Vychádzam opäť spokojný. Počasie sa tiež tvárilo spokojnejšie. Lenivo idem späť do centra. Z času na čas zahrejem svoj foťák nejakou tou fotkou, najmä krásneho západu slnka pri hrozivo vyzerajúcich oblakoch. Na večeru som zašiel do známeho Byward Market. Drobná štvrť s mnohými obchodíkmi a drobnými reštauráciami je centrum ottawskej zábavy. Najviac ma v nej zaujmú lahodne vyzerajúce zákusky. No najviac som sa pobavil na "Obama Cookies". "Ktovie, či Obamovi niekto povedal, že v Ottawe má vlastné sušienky", zasmial som sa. Napapkaný a s dobrým pocitom som na ceste späť k Larrymu nezabudol odfotiť parlament a jeho okolie v nočnom svetle. Keď som sa vrátil k môjmu hostiteľovi, scestovaných Francúzov vystriedal akýsi mladý ázijský Kanaďan, ktorý sa aj dnes zúčastňoval na protestoch proti vláde. Spoločne s Larrym čo najusilovnejšie kritizovali vládny prístup k ťažbe ropy, či už bývalej vlády alebo čerstvo vymenovanej. Tohto rozhovoru sa naozaj nechcem zúčastňovať a tak inšpirovaný Larrym sa venujem svojim veciam na počítači až do neskorej noci. Obaja amatérski politickí analytici sa neskôr ku mne pridávajú. Z Larryho som mal stále veľmi zvláštny pocit. Už dlho sa nestalo, že by som sa u hostiteľa cítil tak anonymne ako u neho teraz. Nemôžem síce povedať, že skúsenosť bola zlá, no aspoň som mal ubytovanie zadarmo...

Budíček nám všetkým tvoní pomerne skoro. V rýchlosti som si pobalil všetky svoje veci a obetoval tak raňajky, ktoré som však nemal ani nakúpené a ani ich Larry nepripravil. Pred tým než išiel do práce sa však náš hostiteľ rozhodol urobiť ešte jeden dobrý skutok. Mňa odviezol so všetkými vecami na autobusovú stanicu a svojho druhého hosťa pred Rideau Hall, aby si tam mohol protestovať. Že som sa ocitol na autobusovej stanici ale neznamenalo, že som mal v pláne hneď odísť. Venoval som si ešte jeden deň v hlavnom meste Kanady. Vedel som, že tento deň bude vcelku oddychový. "Veď včera som videl takmer všetko, čo som chcel", utvrdil som sa v presvedčení. Na rozdiel od predošlého dňa však bolo počasie takmer ako z rozprávky. Rozhodol som sa nejsť do centra priamo ale okľukou. Znovu popri Rideau kanáli, Národnom vojnovom pamätníku a historických vzdúvadlách až k budove parlamentu a jej veži Peace Tower som išiel len za jedným účelom. Prefotiť pochmúrne fotky za jasné fotky plné farieb, ktoré si Ottawa zaslúži. Zatiaľ čo deň dozadu ma toto mesto príjemne potešilo prístupom svojich ľudí, tento raz som si zgustol na estetickej kráse mesta v peknom, takmer bezoblačnom počasí. Veď posúďte sami pri pohľade na fotky ☺. Obed som si doprial znovu v obľúbenom Byward Market. A čo potom z načatým dňom? Do odchodu autobusu mi zostáva ešte niekoľko hodín. "Hoci nie som múzeový typ, skúsim sa ísť pozrieť do Kanadského múzea histórie". Nachádza sa priamo cez rieku Ottawa oproti parlamentu. Hoci ma spočiatku odradzovalo celkom vysoké vstupné, nakoniec som podľahol cestovateľskému duchu a vošiel do vnútra spoznávať prvé národy Kanady. Verte mi, neľutoval som. Zatiaľ čo v Toronte sa tejto tematike venovala jedna časť, tu boli pôvodné kultúry Severnej Ameriky hlavným lákadlom. Človek sa tu vie prejsť pomedzi rôzne totemy, drevené maľby či indiánske masky rôznych kmeňov používaných na mnohé účely od umeleckých až po bojové. Na každom kroku cítiť prepojenie týchto kultúr s prírodou. Najväčší dojem na mňa však urobili dve časti múzea. Jedno sa venovalo temnému obdobiu kanadskej histórie, počas ktorej medzi rokmi 1876 a 1996 boli deti všetkých pôvodných obyvateľov násilne odoberané z rodín a presídlené do rezidenčných škôl s majoritným bielym obyvateľstvom, aby sa pôvodní obyvatelia prevychovali. Niečo takéto som pri ľudskom rešpekte a úcte, ktoré som v tejto krajine cítil takmer na každom kroku, neočakával. Nuž, ani Kanaďania neboli takí dokonalí, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Po zrušení tohto systému sa pôvodným obyvateľom dostalo aspoň oficiálneho verejného ospravedlnenia zo strany kanadského premiéra Stephana Harpera v roku 2008. Druhé bolo venované Terrymu Foxovi. Kto by nepoznal tohto slávneho bežca, ktorý bežal s protézou tisícky kilometrov a po ktorom je pomenovaný aj známy beh? Avšak až v tomto múzeu som sa dozvedel ako veľmi sú Kanaďania hrdí na tohto mladého muža. Muža, ktorý kvôli rakovine prišiel o jednu nohu a v záujme vyzbierania peňazí na výskum tejto choroby sa rozhodol prebehnúť Kanadu z východu na západ. Len tu som sa dozvedel aký prísny bol sám voči sebe, ako ho ľudia spočiatku nebrali vážne a ako sa peniaze do jeho fondu začali hrnúť až po jeho predčasnej smrti - ako inak - kvôli rakovine. Citát a hlavná myšlienka tejto prehliadky "Somewhere the hurting must stop" vo mne znela ešte dlho po tom, čo som toto múzeum opustil. V nadnesenej nálade som vstúpil do reality. Tá už síce nebola taká modrá a slnečná ako v doobedných hodinách, no vtedy ma to už netrápilo. Niekoľkými fotkami som sa rozlúčil s centrom Ottawy a vybral sa pešo späť na autobusovú stanicu. Autobus sa pohol krátko po západe slnka. Viezol mnohých Kanaďanov a jedného Slováka. Slováka, ktorý v mysli prechádzal krásnym parlamentom, spomínal na priateľskú mentalitu miestnych, ešte raz sa vrátil k Prvým národom Kanady a odhodlanosti Terryho Foxa. Inšpirovaný týmto všetkým si oddýchol počas zhruba trojhodinovej cesty tmavou krajinou z Ottawy do svojej prvej zastávky vo francúzskej Kanade - Montrealu.

4.07.2017