Toronto – mesto javorov a Niagarskych vodopádov v jesenných farbách

Ak chcete vidieť najvyššiu televíznu vežu na západnej pologuli alebo jedny z najznámejších vodopádov na svete, na svojích cestách nevynechajte Toronto. Ak ste fanúšikom ľadového hokeja a slávnej NHL, zamierte do Toronta ešte raz. Ak hľadáte symbol Kanady - javorový list - v tých najpestrejších farbách a dokonalú mrakodrapovú panorámu, ktorá sa ponúka z pokoja a tichosti mimo ruchu veľkomesta, navštívte Toronto na jeseň. Napriek tomu, že som o tomto meste pred mojím príchodom vedel sotva čo povedať, Toronto sa mi so svojou atmosférou, príjemnými ľuďmi, príjemnou zmesou mesta a a prírody a rozprávkovým počasím pevne vrylo do pamäti.

Možnosť vyvaliť sa v nočnom spoji do Detroitu na dvoch sedadlách som nemohol nevyužiť a prekvapivo celkom oddýchnutý som sa v skorých ranných hodinách objavil v mojej prestupnej stanici. Rýchly sendvič zo Subwaya na dodanie energie a hop na autobus, ktorého konečná destinácia bola aj mojím cieľom - Toronto. Detroti sa nachádza čoby kameňom dohodil od americko-kanadskej hranice. S mierne skľúčeným pocitom či pravidlo 6-mesačného pobytu na turistické účely naozaj platí (alebo sú v ňom skryté chytáky ako pri vstupe do USA) som pristúpil k pasovej kontrole. Pán za okienkom sa najprv prísne pozrel na môj pas, no keď sa ma s úctou a rešpektom v hlase spýtal na ako dlho prichádzam do Kanady a za akým účelom, balvan pochybností mi spadol zo srdca. " Američania sa toto snáď nikdy nenaučia", pomyslel som si pri spomienke na moje príchody do USA - na Havaj a do Seattlu. "Veď vôbec nemôže byť zložité byť prísny a dodržiavať pravidlá na jednej strane a pristupovať k človeku ako k ľudskej bytosti a nie ako k psovi na strane druhej". Spokojný a s kanadskou pečiatkou znovu nasadám do autobusu. Nakrátko zastavujeme v mestečku Windsor, po ktorom som bol "bohatší" o spolucestujúceho. Počasie mi v tento deň prialo od začiatku do konca. Autobus ukrajoval kilometre, ktoré nás delili od Toronta. Výhľady spoza okien neponúkali veľa. Rovina, rovina a stále rovina. Kde-tu nejaký stromček alebo domček. Som presvedčený, že tu sa musia končiť rozsiahle prérie a pláne, ktoré sa rozprestierajú tisícky kilometrov od Calgary na západe po Toronto na východe. Až tu som pochopil, prečo Jana s Milanom vo Vancouveri opisovali cestu medzi týmito dvoma mestami ako nezáživnú. Nudu za oknom som teda vystriedal za rozhovor s mojim novým kanadským spolusediacim. Chlapík zhruba v mojom veku sa mi predstavil ako Josh a povedal, že ide do Toronta navštíviť priateľov. "A čo všetko sa dá v Toronte vidieť a robiť", začal som hneď vyzvedať, keďže na Toronto ani žiadne ďalšie mestá som nemal dopredu žiadnu prípravu. Vedel som maximálne o vyhliadkovej a televíznej veži CN Tower. Nasávajúc a zapisujúc si užitočné informácie a pikošky z mojej nadchádzajúcej destinácie som sa ani veľmi nenazdal a po šiestich hodinách od kanadskej hranice som sa okolo jednej poobede ocitol na autobusovej stanici Greyhoundu v centre Toronta. Už cestou som bol v kontakte s mojim miestnym hostiteľom. Bol ním Ind menom Priyank, ktorý však už niekoľko rokov žije v Kanade. Je dobrým kamarátom môjho bývalého couchsurfingového hosťa v Bratislave - Roberta. Pôvodne som dúfal, že budem prespávať u Roba, no nakoľko ten sa po skončení univerzity presťahoval späť do rodného Newfoundlandu na ďalekom východe Kanady, odporučil mi Priyanka. O Priyankovi som od začiaku vedel, že je vegetarián a gay. "Tu v Severnej Amerike je spoločnosť o dosť otvorenejšia a liberálnejšia", prebleslo mi mysľou pri spomienke na mojich hostiteľov v New Orleans a Memphise. U Priyanka v práci som si najprv len odložil veľký baťoh, keďže bolo uprostred pracovnej doby. "Stretnime sa o tu o piatej", padol návrh. Nemohol som nesúhlasiť. A čo robiť štyri hodiny v meste, ktoré vôbec nepoznáme? Predsa spoznať ho ☺. Na odporúčanie Josha som sa v krásnom, takmer bezoblačnom počasí a jesennej teplote vybral do Queen\'s Parku. Drobný park učupený tesne za budovou ontárijského provinčného parlamentu bol zasypaný javorovým lístím všakovakých farieb. Pod nohami žltá, oranžová, zlatá, červená a zelená. Pred nosom hnedé kmene. Nad hlavou tmavé konáre a krásne modrá obloha. Mamičky s kočíkmi sa prechádzali zatiaľ čo malé deti sa pretekali v tom, kto vyhodí viac javorových listov do vzduchu. Pohoda, klídek, tabáček. Sadol som si na lavičku a ponoril sa do úvah. Ísť do Kráľovského ontárijského múzea alebo na prehliadku provinčného parlamentu so sprievodcom a potom sa len-tak túlať mestom? Na múzeum som po toľkej voľnosti v parku chuť nemal. Vyhrala možnosť B. Parlament. Niekoľkoposchodová budova bez vysokých viež či kupol bola pekne zdobená zvonka aj zvnútra. Zvnútra sa v mnohom podobal americkým štátnym parlamentom, no namiesto bieleho mramoru tu prevládali teplé prírodné farby. Sprievodca mal počas celej, zhruba pol hodinu dlhej prehliadky, hlavu kdesi v oblakoch alebo sa mu zrovna nechcelo. Vo vnútri nebolo povolené ani fotiť a z jednej komnaty do druhej nás, tých zopár záujemcov, hnal možno aby to len mal čím skôr z krku. Po skončení som sa vybral na drobné námestie pred mestskou radnicou, na ktorom sa tesne nad nehybnou hladinou malého bazénika vynímal nápis TORONTO. Ktosi len tak posedával na okraji bazénika, iný si kupoval hot dog v neďalekom stánku a ja pomaly vykračoval ďalej. Po mnohých hodinách v autobuse som nechcel skočiť prudko do toho najlepšieho, čo Toronto vie ponúknuť. To som si chcel nechať na nasledujúce dni. Až do môjho podvečerného stretnutia s Priyankom som preto posedával v obchodnom dome v blízkosti radnice. "Pátá, právě teď odbyla", zaspieval som si, keď som sa blížil k autobusovej stanici. Pri nej ma už môj hostiteľ čakal aj s mojím baťohom. Až ma prekvapilo ako vie taký malý Ind zdvihnúť taký veľký a ťažký baťoh. Vymenili sme si úlohy. On mi dal batožinu na chrbát, naskočil na bicykel a prezradil mi názov zastávky, na ktorej sa neskôr stretneme. Ja som naskočil na električku a čakal. Čakal a čakal, pretože električkové trasy sú v Toronte zväčša zdieľané s autami. A pri poobednej špičke to je naozaj cítiť. Nakoniec sme sa obaja úspešne stretli opäť a šťastne dorazili k Priyankovi domov. Tam už čakal jeho spolubývajúci (alebo frajer?). Veľa času s nami nepobudol, nakoľko sa učil na masérske skúšky. Ja s Priyankom sme si pochutili na indicko-slovenskej vegetariánskej večery. Rozhovor sa viedol, ako inak, o cestovaní. Dozvedel som sa, že jeho cieľom je navštíviť Strednú Áziu. "Robert mi vravel, že ty si všetkými tými -stanmi prešiel", začal Priyank vyzvedať. Viac mi už nebolo treba našepkávať - až do neskorej noci som nadšene rozprával o všetkých krásach a nástrahách regiónu, kam naozaj veľa ľudí nechodí. Keď sme sa nakoniec unavení uložili do postelí, zaspával som s dobrým pocitom. Nielen preto, že som mal za sebou jeden pekný a úspešný deň, ale aj preto, že po noci v autobuse môžem opäť späť v posteli. Už som sa nevedel dočkať zážitkov ďalšieho dňa...

Budíček mi zvoni celkom skoro - okolo pol ôsmej, kalendár ukazuje 3.11.2015. Obaja moji hostitelia sa rezko pripravujú do práce. Ja ich nasledujem. Raňajky? Hotovo. Foťák, batérie a tripod? Hotovo. Pohodlné topánky a bunda? Hotovo. Všetko pripravené a môže sa ísť. Z bytu som vyšiel len krátko po Priyankovi. No zatiaľ čo on išiel loviť zárobky, ja som bol nabudený na lovenie zážitkov. Privítala ma modrá obloha bez jediného obláčika. Lepšie počasie som si nemohol želať a tak som začal v High Parku. Pamätám si, že Priyank mi tam veľmi neodporúčal ísť, no opak sa mi ukázal ako pravda. Áno, vyžadovalo si to veľa chodenia, ale aspoň som sa príjemne zahrial a doprial znovu trochu prírody pred návštevou najznámejších dominánt mesta. High Park bol vcelku veľký. Väčšie aj menšie jazierka s pokojnou hladinou ponúkali dokonalé odrazy okolia, ktoré hýrilo všetkými jasnými jesennými farbami aké existujú. Z času na čas som natrafil na trávniky s preliezkami, kde sa hrali deti. Nebolo možné minúť ani mnoho rekreačných bežcov, mladších aj tých skôr narodených, ktorí odfukujúc míňali kilometre do tónov ich obľúbenej hudby. Občas rezko a inokedy lenivo som parkom prechádzal aj ja. Pri všetkých tých farbách som cítil akýsi pokoj v duši. akoby ma zrazu všetky problémy a starosti opustili. Vďaka prírodným zrkadlám s odrazmi pestrých stromov a radosti ostatných mi ani nevadilo, že kanadská vlajka vytvorená z kvetín v tomto parku už bola odkvitnutá. Napojený dobrou náladou som sa pešo vybral do centra mesta. Najprv popri brehu Ontárijského jazera spolu s mnohými mamičkami, ktoré kočíkovali svoje ratolesti. Neskôr cez dlhú, ale neveľmi zaujímavú nákupnú uličku Queen Street k ďalšiemu pestrofarebnému javorovému parku Trinity Bellwoods až k viacerým drobným štvrtiam, ktoré som si podľa Priyanka nemohol nechať ujsť. Prechádzajúc sa uličkami hippie štvrte s poslednými kostričkami uplynulého Halloweenu, idúc popri mnohých reštauráciách, drobných obchodíkoch predávajúcich všetko od výmyslu sveta a predavačoch predávajúcich najväčšie hlúposti planéty na plachte uprostred ulice v čínskej štvrti a užívajúc si vskutku umelecky urobenú grafitovú uličku som sa cítil akoby som snovu prišiel do San Francisca, len s kanadskou kultúrou. "V tomto meste by som si vedel predstaviť aj bývať", zamyslel som sa, keď som si po dlhej chôdzi doprial zaslúžený obed - ako inak ako v čínskej reštaurácii. Čas však neúprosne letel. Teraz prišiel rad na dominanty a všetky topky. "Čo si dám ako prvé?", spýtal som sa v duchu sám seba s úsmevom. Pohľad na najvyššiu voľne stojacu budovu na západnej pologuli - CN Tower. Trvalo hodnú chvíľu kým som sa k nej v spleti uličiek dostal, no už prvý pohľad nahor stál zato. Túto 553 metrov vysokú televíznu vežu som mal už roky zafixovanú ako najvyššiu budovu na svete. Ňou dokonca viac než 30 rokov po svojom vzniku v roku 1976 bola. Spomínam si na mnohé jej obrázky, ktoré som ako malý chlapec videl v knižkách o rôznych rekordoch a sníval, že raz sa k nej možno dostanem aj osobne. Ten čas nastal práve teraz. Je to podobný pocit ako keď po prvýkrát vidíte naživo slávny Empire State Building v New Yorku. Skúsenosti ma však naučili, že najlepší pohľad na slávnu budovu nie je z jej vrcholu, ale z diaľky. Vyhliadku z jej špicu som si preto odložil na neskôr - tak, aby som mohol vidieť mesto pred aj po zotmení. Vedel som, že pre top zážitok musí človek ísť trajektom na drobné ostrovčeky priamo oproti centru Toronta. Naskočil som na lacnú loďku a netrpezlivo pozeral dozadu na vežu, ktorá sa čím ďalej tým výraznejšie vypínala nad všetkými ostatnými budovami v meste. Nadšenie ma doslova hnalo na prvú drobnú plážičku. Horel som nedočkavosťou po geniálnej fotke a po relaxe s najlepším výhľadom, aký si v Toronte môže človek dopriať. Okrem prvej plážičky som preskúmal aj ďalšie - neraz perfektne ukryté pred pohľadmi zvedavých návštevníkov a ponúkajúce lavičky pri jazere na romantické posedenie pre zamilovaných. Skutočnosť, že na tieto ostrovčeky majú autá vstup zakázaný a že o chodníky sa delíte len s cyklistami pridávajú tomuto miestu ďalší bod k dobru. Ani neviem ako rýchlo tie dve hodiny, čo som tam strávil uplynuli. Endorfíny ma stále držali v akomsi stave extázy. Bolo našase sa však pohnúť. Trajektom znovu späť do mesta a vyrážam smerom k Hokejovej sieni slávy. Naivne verím, že pol hodina na túto sieň mi postačí. "Ak si Sieň chcete pozrieť a naozaj užiť, odporúčame aspoň dve hodiny", povie mi chlapík, ktorý do nej predáva lístky. "Navyše, za hodinu zatvárame", dodáva nakoniec. Presvedčil ma. Hokejová sieň sa na mňa mohla tešiť na ďalší deň. Slnko sa totiž akosi rýchlo nachýlilo k západu a ja som len tak tak stihol dôjsť do útrob CN Tower. Už tradične som za výhľad nechcel platiť dvakrát a tak som vošiel asi pol hodinu pred západom slnka. Najvyššiu vyhliadkovú plošinu som si odpustil, no tú bežnú vo výške 346 metrov som nemohol vynechať. Príjemne ma prekvapilo, že tam bolo neveľa ľudí. Nemusel som sa tlačiť s foťákom s davmi, aké som stretával najmä v Číne na každej slávnej pamiatke či dominante regiónu. S rozprávkovou viditeľnosťou som dovidel až do susedného mesta. Denné svetlo sa zanedlho vystriedalo so svetlom veľkomesta v noci. Už tradične sa mi výhľad z vtáčej perspektívy na metropolu páčil viac v noci ako cez deň. Tak či tak, výhľad zo CN Tower napriek sa napriek pomerne mastnému vstupnému oplatí. Žeby sa tým aj spoznávanie krás Toronta nachýlilo ku koncu? Vôbec nie ☺. Cez ulicu som prešiel znovu k trajektu a ním až na moje obľúbené ostrovčeky. Podobne ako pred dvoma dňami v Chicagu, ani tu by som si neodpustil, ak by som mrakodrapovú panorámu mesta a jej odraz v Ontárijskom jazere nemal zvečnenú aj na fotkách. Dokonalé. Ďalšie dve hodiny som si tu ale dovoliť nemohol. Nielen kvôli poslednej odchádzajúcej loďke, ale najmä kvôli markantnému ochladeniu sa, na ktoré som nebol dostatočne pripravený. Štastný z efektívne stráveného dňa a plný nových dojmov a zážitkov som sa pomaly vybral späť k Priyankovej práci, kde sme sa mali stretnúť. Cestou som znovu prechádzal popri radnici s jej nápisom TORONTO a obchodných domoch. S Priyankom sme toho večer veľa nenahovorili. Obaja sme vedeli, že nasledujúci deň bude náročný. Pre neho v práci. A pre mňa? Mňa čakala Hokejová sieň slávy a slávne Niagáry.

Vstávam skoro. Dostatočne skoro na to, aby som stihol všetko to, čo som si pre dnešný deň predsavzal. Splniť si svoj detský sen v Hokejovej sieni slávy a zistiť, či je pohľad na Niagarské vodopády naozaj lepší z kanadskej strany ako z americkej. Všetko už mám dopredu nachystané. Rýchlo som zhltol raňajky, nasadol na električku a šup sa na hokej. Cestu som už dobre poznal z predošlého dňa. Pri kupovaní si lístka som sa ponoril do spomienok. Spomienok na svoje detstvo, kedy som nadšene zbieral kartičky hokejistov - najlepšie tých zo slávnej kanadsko-americkej ligy NHL. V spomienkach som prechádzal všetkými kartičkami najlepších hokejistov 90. rokov a svojej radosti ak sa mi podarilo získať kartičku s hráčmi takých zvučných mien ako Wayne Gretzky, Mario Lemieux, Peter Forsberg, Brett Hull, Mark Messier, Jaromír Jágr, Temu Sellane či iných. Vstupom do tejto siene slávy som sa vrátil o 15 rokov späť. "A ak sa mi tu naozaj podarí vidieť originál slávneho Stanleyho pohára, splní sa mi ďalší z mojich detských snov", pomyslel som si. Od prvého kroku som sa naozaj ocitol vo svete hokejových legiend. So vzrušením pozerám a fotím dresy najlepších hráčov NHL, originál prstene pre víťazov Stanleyho pohára, podpísané hokejky či puky, ktoré zaznamenali najvýznamnejšie góly v histórii tejto profiligy. Najviac ma zaujali historické dresy spred niekoľkých desaťročí a dobové fotky, na ktorých hokejisti ešte hrali bez heliem a brankári bez chráničov, vďaka ktorým dnes gólmani vyzerajú ako obrnený tank. Zlatým klincom však boli trofeje a poháre, ktoré sa dávajú každoročne najlepším hráčom NHL. A nezabudnuteľný Stanley Cup. Pocit z prítomnosti legiend sa tu ešte znásobil. Veď ako často môže človek povedať, že je obklopený najslávnejšími pohármi pre najužitočnejšieho hráča, najlepšieho hráča, najlepšieho nováčika, najlepšieho brankára a pravdaže najlepší tím? Najkrajším prekvapením bola informácia, že Stanleyho pohára - presne toho, ktorý dostávajú víťazi NHL sa dá aj dotknúť a s ním odfotiť. Ochrankách stojaci hneď vedľa bol vcelku zhovievavý k mojim mnohým žiadostiam či sa môžem odfotiť tak či onak. Prekvapil ma tiež keď mi sám od seba povedal: "Originálny Stanley Cup je za sklom vo vitrínke naproti" a ukázal mi smer. O tom, že existuje viacej Stanley Cupov som dovtedy ani nevedel. Až tam som zistil, že ten prvý a originálny, ktorý venoval súťaži Lord Stanley v roku 1919 sa prestal súžažne používať v roku 1970. Druhý bol vyrobený v roku 1963 a používa sa dodnes. Keď ho tím vyhrá, na jeho stenu sa vygravírujú mená hráčov a tí si ho potom môžu nechať počas letnej prestávky a prvých dní novej sezóny. Potom sa musí vrátiť sem, do Siene slávy. Existuje dokonca aj tretí. Ten tu môžu návštevníci vidieť vystavený v čase, keď je "druhý" Stanley Cup na cestách. Nadšený z toho, že sa mi v Toronte splnil už druhý detský sen nakupujem mnoho drobných suvenírov a vydávam sa smerom k torontskému Chinatownu. Odtiaľ mi totiž ide autobus k Niagarským vodopádom. Na Priyankove odporúčanie chcem ísť autobusom, ktorým však nechodia turisti, ale nadšenci gamblingu a stávkovania. Autobusom, ktorý vás takmer zadarmo odvezie ku kasínu v tesnej blízkosti vodopádov a späť. Na miesto som ale prišiel necelých päť minút po odchode autobusu. "Nevadí", hovorím si, "veď o hodinu pôjde ďalší". Doprial som si teda obed. S doplnenou energiou a zásobený informáciami čo možem a čo nesmiem povedať ako človek idúci za vodopádmi a nie za kasínom som si sadol do autobusu. Na moje prekvapenie nám sprievodkyňa hneď na začiatku hovorí, že aby sme mohli ísť späť, musíme v kasíne niečo utratiť. Nikdy však nepovedala koľko ☺. Počasie sa cestou prekvapivo rýchlo mení. Z pekného počasia Toronta sa v okamihu stala nepreniknuteľná hmla. Tie našťastie ustúpili modrej oblohe s minimom oblakom krátko pred našim príchodom k Niagárom. Krátko pred treťou hodinou poobede vystupujem z autobusu a cez kasíno si to šiniem priamo k vode. Od začiatku som pociťoval taký zvláštny pocit nostalgie. Na tomto mieste som totiž už raz v živote bol. V roku 2007 som ich krásu obdivoval z americkej strany spolu s mojimi kamarátmi z Work&Travel USA. Vtedy som však nemohol ísť len tak do Kanady. Teraz je našťastie situácia iná ☺. 5900 metrov kubických za sekundu hučí stále rovnako teraz ako pred ôsmimi rokmi. Americká strana vodopádov s ich dvoma časťami: Americkými vodopádmi a Nevestiným závojom je stále viac o prírode zatiaľ čo kanadská časť je o zábave, hoteloch a kasínach. Časté dúhy a pocit ako zo sprchy, ak sa nachádzate v tesnej blízkosti duniacich vodopádov stále dodávajú tomuto divu prírody svoje čaro. "A ozaj, však ja mám stále povolenie ísť do USA", uvedomil som si znenazdajky a bez zbytočného otáľania som zamieril k Dúhovému mostu, ktorý tvorí kanadsko-americkú hranicu. Stále som mal totiž na pamäti fotku, ktorú sme si ako skupina v septembri roku 2007 urobili. Doteraz si presne pamätám miesto, kde sme stáli. Chcel som mať tú fotku ešte raz - tentokrát updatovanú ☺. Prešiel som bez najmenších problémov. Poklusom k Americkým vodopádom, k tomu zelenkavému zábradliu a k záplave ďalších spomienok. Potom rýchlo späť. Kvôli autobusu? Vôbec nie. Kvôli snahe odfotiť vodopády po zotmení zo všetkých uhlov, ktoré mi predtým boli odopreté. Pamätám si, že Niagáry sa mi omnoho viac páčili v noci ako cez deň. Sú totiž úžasne nasvietené a pri dlhšom čase uzávierky sa tak fotka premení na umelecký výtvor či človek chce alebo nie. Na moste som počkal do zotmenia a moje fotografické nadšenie vzbĺklo. Ťažko mi bolo rozhodnúť sa odkiaľ fotiť a odkiaľ nie. Zovšadiaľ totiž vodopády vyzerali úžasne. I keď, pravdu povediac, pred ôsmimi rokmi sa mi nasvietenie páčilo viac. Tentokrát som mal ale lepší uhol na mnohých fotkách. Nuž, nemôže byť všetko dokonalé ☺. Krátko pred odchodom autobusu som sa musel poponáhľať aj do kasína. Musel som v ňom niečo prehrať, aby som mohol ísť späť do Toronta. Stavil som na automaty. Dodnes netuším ako sa na nich malo hrať, no po tom ako somv nich prehral tri doláre (asi 2€), som odišiel s dobrým pocitom, že som si zaplatil cestu späť. "Vy ste minuli len tri doláre počas vášho päť hodín dlhého pobytu?", skríkla prekvapená sprievodkyňa keď som jej vracal kartičku od kasína. "To ste sem potom neprišli kvôli kasínu ale vodopádom", dodala. Mala pravdu. Jej hnev ma však netrápil. Po kratšej diskusii s kýmsi iným z kasína ma totiž posadila na autobus s dovetkom "nabudúce sa to už nebude opakovať". Naisto som vedel, že má pravdu. Ak by som sem aj v budúcnosti z Toronta ešte raz prišiel, určite by som nešiel sám a už pri dvoch sa tu viac oplatí požičať si auto na jeden deň ako platiť za autobus tam aj späť. Do Toronta som sa vrátil neskoro večer. Už známou električkou som sa odviezol späť k Priyankovi. Ten bol viditeľne unavený. Naše klábosenie o uplynulom dni bolo preto len veľmi stručné. On išiel rýchlo spať a ja sa baliť. Ďalší deň ma totiž čakalo lúčenie s Torontom a cesta ďalej.

Vcelku oddýchnutý vstávam o prijateľnej pol ôsmej. Vďaka zbaleniu v predošlý večer mi ostáva len nahádzať na seba nejaké oblečenie, dať si aspoň rýchle raňajky s mojim hostiteľom, zobrať všetky svoje veci a ísť. Deň môjho odchodu z Toronta nadišiel, no času mám ešte habadej. Odchádzam však spoločne s Priyankom, keďže si uňho v práci môžem opäť nechať batožinu až do môjho odchodu. No a čo som neurobil v prvý deň mojej návštevy Toronta, prehliadku Kráľovského ontárijského múzea, som sa rozhodol uskutočniť dnes. Toto múzeum sa pýši prívlastkom najlepšieho múzea v Kanade. "Tak uvidíme, či to tak naozaj je", povedal som si a vošiel do jeho útrob. O čom toto múzeum je? Pôvodne som si myslel, že bude o Kanade, jej prírode, geológii, obyvateľoch, pôvodnej kultúre a podobne. A aká je realita? Zdalo sa mi, že je to doslovne múzeum všetkého. Človek sa tu vie naozaj dozvedieť všetko od Prvých národov v Kanade cez starovekú Čínu, Indiu, antické Grécko a Rím, európske aj mnohé exotické kultúry, rastlinnú a živočíšu ríču či rôzne minerály a geologické špecialitky. Údajne viac než šesť miliónov exponátov a ďalšie drobné galérie. Keby som bol nadšenec, vedel by som tu zostať hoc aj celý deň. Keďže však veľký muzejný nadšenec nie som, zameral som sa na to, čo je pre Kanadu typické. Najviac ma preto zaujala časť o pôvodných obyvateľoch Kanady, o ich zvykoch a obyčajoch. Prekvapilo ma, že Kanaďania vedeli aj na prvý pohľad vážnu tématiku odľahčiť a urobiť zaujímavou pre každého - viď fotky ☺. Okrem pôvodných obyvateľov ma očarila aj geologická časť so svojimi minerálmi a polodrahokamami. Tie sa ligotali všetkými odtieňmi farieb, ktoré svet pozná, o tvaroch ani nehovoriac. S príjemným pocitom som bez zhonu vyšiel z múzea. Pred cestou som ešte zajedol čosi drobné na obed a po vyzdvihnutí mojej batožiny spojenej s rozlúčkou s Priyankom som sadol na autobus. Moje pôsobenie v Toronte sa končilo. Čakala na mňa Ottawa. Odchádzal som maximálne spokojný vďaka veštkým prekvapeniam a snom, ktoré mi najväčšie kanadské mesto splnilo a vydal som sa v ústrety pre mňa dovtedy neznámeho hlavného mesta Kanady.

3.07.2017