Chicago – v zajatí mestskej krásy a halloweenskej zábavy

Ľudia navštevujúci Chicago často ako prvé spomenú vytrvalý vietor, ktorý duje od Michiganského jazera vo dne aj v noci. Neraz si vybavia aj slávne divadlo známe z muzikálu Chicago. Fanúšikovia basketbalu isto nezabudnú na najlepšie roky Michaela Jordana v drese miestnych Bulls. Ale ja? Mne sa toto najväčšie mesto amerického štátu Illinois zapísalo do pamäti ako mesto očarujúcich mrakodrapov, hravých farieb a predovšetkým nezabudnuteľnej zábavy počas môjho prvého typicky amerického Halloweenu. Chicago pre mňa zostáva perfektným mestom s krásnymi parkami a ešte krajšími ľuďmi. Výnimočná kombinácia, ktorá si ma sem zrejme ešte niekedy pritiahne.

Do Chicaga prichádzam okolo desiatej doobeda, asi hodinu po plánovanom príchode. Zničený z útržkovitej noci a nasrdený z nezmyselného systému Greyhoundu vystupujem do mimoriadne chladného dňa. Posledné stopy leta a skorej jesene boli preč. Zlá nálada však zmizla s prvým pohľadom na oblohu. Krásne modrá, bezoblačná s viditeľnosťou, o ktorej som mohol len snívať. Aby nebolo všetko v Chicagu na prvý pohľad také dokonalé, mesto ma hneď prekvapilo svojou drahotou. Oceňujem síce možnosť uskladniť si batožinu na stanici, ale desať dolárov za deň ma šokuje. Rovnako je to aj s trojdňovou električenkou na miestnu MHD. Stojí toiž rovnako ako v Bratislave mesačná. „Nuž, musím si zvykať na vysoké ceny veľkých miest“, mikol som plecom a pobral sa ďalej. Keďže k môjmu miestnemu hostiteľovi Justinovi mám dôjsť až večer a nechcem stratiť cenný deň, rýchlo nasadnem na autobus, ktorý ma oviezol až k Adlerovmu planetáriu. Nie, v tento krásny deň som sa nechcel schovať pod strechou a učiť sa čosi o hviezdach, keďže som navyše vedel, že nasledujúci deň má priniesť oblaky a dážď. Prišiel som k nemu kvôli najlepšej vyhliadke na ikonickú mrakodrapovú panorámu Chicaga. „Wow, výnimočné, úžasné, nezabudnuteľné“, rozplýval som sa, keď sa predo mnou najslávnejšie budovy mesta vypínali ako na dlani. Willis Tower, Trump Tower a mnohé ďalšie budovy centrálnej obchodnej štvrti stáli ako vojaci jeden vedľa druhého s parkom a vodami Michiganského jazera v popredí. Panoráma, na ktorú by som sa vedel pozerať snáď aj celý deň. Prekvapivo, ani nefúkalo. Všetci mi totiž predtým vraveli ako veterno obyčajne v Chicagu býva a že kvôli blízkosti jazera je to práve toto miesto, kde som sa mal presvedčiť o opodstatnenosti prezývky Chicaga ako Veterného mesta. „Nuž, novozélandský Wellington mi prišiel omnoho veternejší“, povedal som si. „Mohol by si ma odfotiť?“, spýtal som sa mladého černocha s kvalitným foťákom. „Pravdaže. Máš na mysli z nejakého špeciálneho uhla?“, odvetil. Takto sa začalo moje krátke priateľstvo s Jordanom z neďalekého Indianapolisu. Rovnako ako ja sem prišiel na fotovýlet. Ale na rozdiel odo mňa tu už bol niekoľkokrát. „Keď si tu po prvý raz, môžem ťa mestom kúsok previesť“, ponúkol sa. Takáto ponuka sa neodmieta, nie? Spolu sme teda pomalým krokom išli od planetária popri brehoch jazera cez Grant park až k Millenium parku. „Kým Grant park je známy tým, že v ňom Barack Obama predniesol svoju víťaznú reč po svojom prvom zvolení za amerického prezidenta v novembri 2008, Millenium park ľudia obľubujú najmä kvôli tejto blištiacej sa gigantickej fazuli“, hovorí mi Jordan a ukazuje pritom na takmer štyri metre vysokú oceľovú sochu, ktorá skutočne náramne pripomína fazuľu. „Určite sa tu budeš chcieť zdržať, takže ak ti to nebude vadiť, tu už sa od teba odpojím a pôjdem si vlastnou cestou“, zakončil a rozlúčil sa. Táto socha s názvom „Cloud Gate“ (Brána oblakov) pritiahla pozornosť môjho foťáku okamžite. Na jej oblej ploche sa všetko naokolo výborne odrážalo ako v zrkadle a fotografické možnosti boli preto nekonečné. Či už ľudia a ich srandovne deformované odrazy alebo neďaleké mrakodrapy jemne sa ukláňajúce parku pred nimi. Všade bolo neskutočne veľa ľudí. Napriek atraktivite tohto miesta som z neho zanedlho kvôli nim odišiel. Na oblohe sa začali objavovať drobné obláčiky. „S nimi by mohla moja panoráma vyzerať ešte lepšie“, povedal som si a rozhodol sa vrátiť späť k planetáriu. Nemohol som sa pritom nezastaviť pri futuristicky vyzerajúcom mostíku pre peších v Millenium parku a krásne upravených kvetinových záhonoch a nefungujúcej fontáne v Grant parku. Môj predpoklad však nebol správny, výhľad sa s pribúdajúcimi obláčikmi nezlepšil. Čas letel neuveriteľnou rýchlosťou. Autobusom som sa preto zviezol k najslávnejšej budove Chicaga. Mnohí z vás ju zrejme poznajú ako Sears Tower. V roku 2009 bola síce premenovaná na Willis Tower, ale jej čiernym hranatým črtám a výške 442 metrov, s ktorou bola viac než 25 rokov najvyššou budovou na svete, to na impozantnosti neubralo. Dovnútra ale nejdem. Už som sa totiž naučil, že najlepší výhľad na ikony miest nie je z ikôn samotných, ale z okolostojacich budov. A v prípade Chicaga je tou okolostojacou budovou bol mrakodrap John Hancock Center. Dokonca aj podľa odporúčaní miestnych. K nemu som sa dostal po vymotaní sa zo spleti úzkych uličiek v samom srdci mesta, ktoré tu žilo viac vo výškach ako na zemi. Z Johna Hancocka výhľad jednoznačne stál za každý jeden cent vstupného. Už tradične som k vyhliadkovej plošine, ktorá je tu vo výške 320 metrov, dorazil na prelome krátko pred západom slnka. Chicago sa mi páčilo čím ďalej, tým viac. Cez deň aj po zotmení. „V Chicagu nebudem mať dosť nocí na to, aby som si dnes mohol dovoliť vynechať nočnú fototour“, uvedomil som si po zostupe z mrakodrapu a dal o mojom neskoršom príchode vedieť aj Justinovi. Hlavná nákupná ulica Chicaga známa ako Magnificient Mile ma popri Trump Tower doviedla späť k Millenium parku. Po celý čas som plával v mori neónových svetiel, farieb a netradičných architektonických tvarov. Moje nadšenie z tohto mesta sa každou hodinou stupňovalo. Aj v noci by som tu vedel s foťákom stráviť celé hodiny. Bolo ešte viacero miest, ktoré som si nechcel nechať ujsť, no v môj prvý deň už na ne nezvýšil čas. I tak som sa so zachádzkou pre batožinu dostavil k môjmu CS hostiteľovi neskôr ako som mu povedal. Justin aj jeho spolubývajúci, chalan menom Reece, obaja o niečo mladší odo mňa, však boli úplne v pohode a z môjho neskoršieho príchodu si ťažkú hlavu nerobili. Zjavne už boli v náladičke vďaka poloprázdnej flaši whisky. „Však je piatok večer“, vysvetlili situáciu. „A chceme sa ísť v noci niekam zabaviť. Pôjdeš s nami?“, dodali. Napriek únave z mizerného spánku predošlej noci súhlasím. Ako dobre som urobil. Nič lepšie sa mi v ten deń už nemohlo prihodiť. Naša trojka sa spojila s ďalšími Justinovými kamarátmi. Najradšej z nich spomínam na kočku menom Alim, s koreňmi kdesi vo východnej Ázii, a to nielen kvôli jej vyzývavému halloweenskemu ninja kostýmčeku, ktorý nenechal chladným žiadneho chalana naokolo, ale aj vďaka jej priateľskosti, z ktorej nevyžarovala americká nadradenosť. Všetci spoločne sme noc začali v arkádovej herni. Dopomáhajúci si k nálade pivkom sa mi v nej zapáčilo, hoci dovtedy som takémuto druhu zábavy veľmi neholdoval. Justin, naopak, tu bol známy štamgast. Herňu sme vymenili za bar, kde prúd alkoholu pokračoval. Ja v obmedzenej miere, ale môj hostiteľ si zrejme dával aj za mňa. V neskorých nočných hodinách sme sa dotrmácali domov. Ja našťastie ešte pri celkom jasných zmysloch, ale Justin asi len oklamaním zákonov gravitácie. Spánok nás všetkých chytil rýchlejšie, než by sme stihli povedať „Chicago“ ☺.

Neskorá záverečná si v tento deň nezabudla zobrať svoju daň. Namiesto tradičnej ôsmej sa mi oči podarilo rozlepiť až okolo obeda. Justin a Reece na tom boli rovnako, ak nie ešte horšie. Nikomu z nás preto neprekážalo, že po rozprávkovom počasí predošlého dňa nebolo nikde ani stopy. Oblohu pokrývala hustá vrstva strach naháňajúcich oblakov, ktoré zem pod nimi vytrvalo kropili dávkami dažďa. Každému musí byť jasné, že s budíčkom na pravé poludnie sme sa nemohli len tak naraňajkovať. Struhli sme to priamo na obed. „Jedna kamarátka z Texasu mi v Chicagu odporučila ochutnať miestnu pizzu. Údajne je iná ako talianska či americká“, nadhodil som pri debate o obede. Môj nadhod sa podaril. Sľubná pizzeria bola neďaleko. „Akú veľkú pizzu si objednáme? Stredne veľká je dobrá pre troch až štyroch“, približuje mi situáciu Justin. „Jedna stredne veľká pre nás všetkých? Však to nemôže byť dosť. Veď bežne zjem bez problémov celú veľkú pizzu sám“, čudujem sa nahlas. „Neboj, tunajšia pizza je hrubšia ako akákoľvek, ktorú si doteraz videl. Bude nám to stačiť“, zapojil sa do rozhovoru aj ospalý Reece. Hneď prvý pohľad na čerstvo pripravenú pizzu na chicagsky spôsob ma presvedčil, že chalani vedia, o čom hovoria. Plochou síce nebola veľká, ale asi štyri- či päťkrát hrubšia ako tradičná pizza. Napriek svojej hrúbke bola vynikajúca. Jedlo, ktoré tu treba isto vyskúšať. Po obede sme sa rozišli. Reece sa vydal späť domov. Potreboval sa ešte dospať po dlhej noci. Ja s Justinom sa vyberáme do mesta. Na moje želanie sme mali namierené len na jedno miesto. Po Nashville mi stále prechádzala hlavou myšlienka pozrieť si zápas NHL naživo. A vidieť ho v Chicagu, víťazovi Stanley Cupu v sezóne 2014/2015, v ktorom hrá aj môj obľúbený Marian Hossa, by bolo nezabudnuteľné. Informácie na internete ma ale nepotešili. Počas môjho pobytu tu sa žiaden domáci zápas nehrá, zrejme kvôli Halloweenu. Chcel som preto štadión aspoň vidieť a kúpiť si tam šiltovku. Oblaky nás stále neodbytne polievali. Okolie štadióna bolo ľudoprázdne. S nikým sa nedalo prehodiť ani slovo. Na parkovisku nebolo jediného osobného auta. Len pri jednom bočnom vchode bola pristavená drobná údržbová dodávka. Všetky vchody boli nepreniknuteľne zatarasené. Rovnako aj obchody so suvenírmi a občerstvením. Boli sme ako v meste duchov. Len na priečelí slávneho štadiónu sa striedali na veľkoplošnej obrazovke fotky rôznych významných hráčov hokejového klubu Chicago Blackhawks a basketbalových Chicago Bulls. V okolí pravdaže nemohli chýbať najväčšie leegendy týchto tímov: Stan Mikita za hokejovú NHL a magický Michael Jordan za basketbalovú NBA. Zo štadiónu som odchádzal trochu sklamaný – veď ani tú šiltovku som si nemohol kúpiť. Cestou späť sme sa ešte nakrátko zastavili v štvrti Wrigleyville. Nebyť Alexis z Dallasu, tak o nej ani neviem. Prezentovala mi ju ako útulnú štvrť s drobnými barmi a reštauráciami. „Okrem nich sa tu nachádza aj jeden z najstarších basebalových štadiónov v celých USA – domovský stánok tímu Chicago Cubs“, dodal pri svojom predstavovaní Justin. Večerná prechádzka neveľkými uličkami osvetlenými kde-tu lampami a farebnými dekoráciami popri baroch a kaviarňach učupených v tichu okolitých domov bola príjemná, no nie natoľko, aby nás primäla si niekde sadnúť a dlhšie ju pozorovať. Alexisino nadšenie z Wrigleyville som nezdieľal. Možno to však bolo aj preto, že už sa stmievalo a bol posledný októbrový deň. Večer, na ktorý sa tešia všetky strašidlá a mátohy, pretože môžu vyjsť zo svojích skrýš. Halloweensky večer, v ktorý sa všetko živé v USA premení na netradičné postavy reálneho aj fantazijného sveta a ide sa zabávať. Do sveta sa tradícia Halloweenu dostala práve zo Spojených štátov a oslavovať tento sviatok práve tu, v jeho modernej kolíske, som si preto nemohol nechať ujsť. Už takmer dva týždne pred 31. októbrom som si v obchodoch, na uliciach a pred domami všímal rôzne hrozivé dekorácie. Excentrické masky na tvárach mladých v baroch na 6th Street v Austine, rôzne veľké tekvice a oranžovo-hnedé dekorácie a tovar vo všetkých veľkých obchodoch či kostlivci a hroby pred domami v Garden District v New Orleans. Mladé mamičky sa niekoľko dní pred Halloweenom radi stretnú v komunite a spoločne ozdobujú tekvice tými najvyškerenejšími tvárami. Megan z Houstonu nebola výnimkou. Tí najmladší ešte stále chodia od dverám k dverám so svojim známym pokrikom „Trick or Treat“ a zbierajú od susedov aj známych kopy sladkostí. Niekoľko takých sme cestou z Wrigleyville stretli aj my. „Tradícia trick-or-treatu už v USA celkom upadá. Vo veľkých mestách ako Chicago už len veľmi zriedka zazrieš skupinky detí pobehujúcich v uliciach. Však ako by sa aj mohli dostať k veľa dverám, keď dnes tu už mnohí bývajú v bytoch kdesi vo výškach. Na vidieku, kde ľudia stále bývajú vo väčších domoch, sa táto tradícia udržiava lepšie“, vysvetlil mi Justin. „A majú decká pripravený aj nejaký trik, ak by im náhodou dospelí necheli dať sladkosť – hoc napríklad aj zo zvedavosti?“, vyzvedám ďalej. „Nie, od dospelých sa očakáva, aby deťom bez rozmýšľania hodili do vrecka niečo sladké. Deti nemávajú zvyčajne pripravený žiadny trik. Celá paráda trvá len občas len niekoľko sekúnd. Dvere sa otvoria, deti zakričia trick-or-treat, dostanú sladké a dvere sa zatvoria“, prekvapuje ma môj hostiteľ a kamarát v jednej osobe. „Namiesto toho sa čoraz častejšie udomácňujú iné zvyky. Napríklad hádzanie roliek toaletných papierov na stromy v záhrade tých, ktorých nemáš rád a dúfanie, že zaprší. Vtedy sa totiž papier prilepí na strom a odstrániť ho je sakra ťažké. Tá zábava pri pozorovaní druhého ako sa driape po strome za toaleťákom je na nezaplatenie. Podobne je to aj pri hádzaní vajíčkami po druhých“, predstavuje mi Justin modernú alternatívu trick-or-treatu. „Škodoradosť = najlepšia radosť“, pomyslím si. Domov prichádzame v čase večere. Na viac ako na krajce chleba natreté arašídovým maslom a džemom nemáme čas. Aj na nás totož prišiel čas, aby sme sa nahodili do halloweenskych masiek. „Dokelu, ale do čoho?“, zahrešil som. Odpoveď som nenašiel ani v špeciálnom obchode s maskami. Všetky mi prišli buď dokonale infantilné, alebo neskutočne drahé vzhľadom na to, že by som ich mal mať oblečené len niekoľko hodín. Nakoniec to skončilo kostýmom, ktorý som prezentoval ako Man in Black: čierne topánky, nohavice, tričko s obrázkom kravaty, Justinov tmavý blazer a tmavé slnečné okuliare. „Nestojí to nič a lepšie byť nepodarene originálny ako gýčovito hlúpy“, potvrdili mi obaja, Justin aj Reece. Justin sa nahodil do akejsi kombinézy ako „Pán Amerika“ a Reece bol Trap Queen. Mojej prvej naozajstnej americkej halloweenskej party som sa nevedel dočkať. Najprv sme sa vybrali na zahrievaciu party do Aliminho bytu. Áno, rovnakej Alim v sexi kostýme ninje, s ktorou sme noc predtým prešli herňou a barom. Cestou k nej sme išli akoby v inom svete. Namiesto ľudí sa v uliciach prechádzali masky. Mimoriadne sofistikovaný a do detilov prepracovaný Ironman kráčal vedľa káčera Donalda a kačky Daisy, prihlúpleho hot-dogu a zopár ďalších, ktoré svojím prevedením ani nevyzerali ako masky. Občas som zazrel aj masky sexi zdravotných sestričiek, prísnych policajtov či iných tradičných povolaní, imaginárnu reklamnu postavu Jaka známeho z amerického teleshoppingu, iné rozprávkové a filmové postavy ako aj cudzokrajné a neraz aj abstraktné kreatúry. Fantázii sa tu medze naozaj nekladú a vidno, že všetkým tu na ich maskách naozaj záleží. Kostým Alim sa nezmenil. Našťastie ☺. Prekvapil ma však jej obrovský byt. Hoci tam bývala s troma ďalšími, stále sa zdal byť ako celé kráľovstvo. Po niekoľkých panákoch sme všetci spoločne vyrazili do centra. Alim tam mala ďalšieho kamaráta, v byte ktorého sa zábava prvýkrát rozprúdila naplno. Nad jeho bytom som híkal ešte viac. Situovaný asi na 20. poschodí so super výhľadom v samom centre Chicaga. „Ten musel stáť majland“, povedal som si, ale ďalej som sa nad tým nezamýšľal. Privítal nás totiž Tutanchamón a kopec ďalších ľudí. Alkohol tam už tiekol prúdom. Všetci sa mierne natriasali v tónoch hudby, bavili sa a nezabudli dopĺňať poháriky. Bola to nefalšovaná americká zábava ako ju poznám z hollywoodskych filmov. Hostiteľ Tutanchamón mnohých prítomných ani nepoznal. Ja som bol istotne len jeden z viacerých kamarátov kamarátov jeho kamarátov, no zjavne mu to nevadilo. Bola to noc, na ktorú som nechcel nikdy zabudnúť. Neskôr sme sa presunuli do baru. Tak plné mesto som v USA ešte nevidel. Nebolo snáď jediného obyvateľa centra Chicaga, ktorý by v tomto čase spal. Všetci boli v uliciach a zdalo sa, že všetci stoja v nekonečných radoch na vstupe do mnohých zábavných podnikov. Zábava v bare pokračovala. Dievčatá oblečené v zajačikovských kostýmoch sa striedali s excentricky vyzerajúcimi mladíkmi. Keď nás tanec omrzel, náhodne sme sa spoznali s akýmsi chlapíkom, ktorý mal veľký stôl len pre seba. Okolo neho bolo namotaných hneď niekoľko striedmo oblečených pipiniek. Zrejme už pod vplyvom viacerých pohárikov nalieval každému, kto si prisadol. „To je jeden z hráčov Chicago Cubs – baseballového tímu, ktorého štadión sme dnes videli“, zakričal mi do ucha Justin, hoci i tak som to kvôli hlučnej hudbe takmer nepočul. S postupujúcim časom som však cítil, že už mám dosť. Viacerí z našej pôvodnej skupiny už boli kdesi preč. Nakoniec sme sa v skorých ranných hodinách porúčali aj my. Ja, Justin aj Reece sme boli statočne pod parou. Hneď po vystúpení z taxíka sa mi však hostitelia kamsi stratili. Nemohol som byť na tom až tak zle, alebo som mal len neskutočné šťastie, no do ich bytu sa mi podarilo dôjsť aj samostatne. O päť minút sa dostavili aj Justin s Reecom. Nič sa nepýtali. Nemohol som nič iné ako sa zvaliť na gauč a centrifuga v mojej hlave ma okamžite odviala ďaleko od pozemského sveta.

Ak sa niečomu hovorí opica, potom to je stav, v akom som bol v to prvé novembrové ráno. Nastavovať si budík by pre mňa znamenalo samovraždu. Vstávanie som nechal na osud. Osud sa ma rozhodol zobudiť znovu okolo obeda. Všetci traja obyvatelia Justinovho príbytku sa pozviechali z postelí ako-tak v rovnakom čase. Nebolo ale snáď jedného, ktorému by sa ešte netočila hlava a nemal sucho v hrdle. Niečo som zhltol na raňajky a čo najskôr som musel vypadnúť von. Čerstvý vzduch som potreboval ako soľ. Chcel som sa prebrať a predísť tomu, aby som včerajšiu večeru a celú zábavu videl ešte raz v záchodovej mise. Justinovi a Reecovi to neprekáža. Pešo som sa vydal k Lincoln parku. Už ako jeho meno napovedá, bol pomenovaný podľa jedného z najslávnejších amerických prezidentov a človeka podpisujúceho sa pod zrušenie otroctva v USA v roku 1865, Abrahama Lincolna, ktorého život pred zvolením sa spájal najmä so štátom Illinois. Mimochodom, jeho význam je taký veľký, že dodnes nájdete na ŠPZ-kách všetkých áut v Chicagu nápis „Land of Lincoln“. O samotnom Lincoln parku som už predtým počul, že ponúka skvelé výhľady na mrakodrapovú panorámu a návštevníkovi dopraje aj oddych v prírode. Počasie mi v tento deň znovu prialo – veľmi sa podobalo na tú rozprávku z prvého dňa v tomto meste. Aj vďaka nemu môžem názory o tomto parku len potvrdiť. Sprvu je síce menej upravovaný, ale už zakrátko som sa ocitol pred prírodnými zrkadlami – jazierkami, ktoré odrážali pestrofarebný svet naokolo do najmenších detailov. A keď sa k nim neskôr pridala aj voľná plocha s John Hancock Centrom a ďalšími mrakodrapmi v pozadí z opačnej strany ako od planetária, dojem bol na nezaplatenie. Pomaly som sa prechádzal jeho chodníčkami. Nenútene som zavítal aj do miestnej zoo – prvýkrát od návštevy národného parku Kruger v Južnej Afrike vo februári roku 2012. V tichosti som sa kochal pestrými jesennými farbami, ktorými boli ozdobené tamojšie stromy lemujúce chodníčky až k Michigenskému jazeru. Akosi mi nešlo nevšímať si ako tu život pomaly plynie. Niekoľkokrát som sa pristihol ako pozorujem bežných ľudí, ľudí na bicykli, starších sediacich na lavičkách v jemnom jesennom vánku, rodiny s deťmi a zamilované dvojice. Od myšlienok privádzajúcim ma k tým môjmu srdcu najmilším ma dokázali zastaviť len vyhliadky na chicagske mrakodrapy. Z Lincoln parku som plynulo prešiel k brehu Michiganského jazera. Jeho veľkosť je však taká veľká, že by ste ho kľudne vedeli označiť ako more. Ľudia sa ale nezmenili. Stále som bol v kráľovstve relaxu. Ja som nebol výnimkou, no na rozdiel od ostatných som tu vyznával jeho aktívnu formu. Takáto forma ma doviedla až k bývalému prístavu zvanému Navy Pier. Dnes sa život tohto miesta točí okolo obchodov, promenády a až donedávna aj okolo veľkého ruského kola. Bol som jeden z mnohých, ktorí si sem prišli sadnúť na lavičku a porozmýšľať nad nesmrteľnosťou chrústa. Pred očami som stále mal moje obľúbené mrakodrapy. Okrem nich však moje srdce zaplesalo pri pohľade na oficiálny suvenírový obchod Chicaga Blackhawks. „Ak je toto moja posledná príležitosť získať vysnívanú šiltovku, nechcem o ňu prísť“, povedal som si a už o chvíľu som vychádzal s úsmevom na perách a novou čiapkou na hlave. Ani ona nanešťastie nevedela spomaliť čas. Jesenné slnko sa pomaly začalo skláňať k obzoru a ja som sa musel čo najskôr vydať k planetáriu. Nedovolil by som si odísť bez fotky najslávnejšej chicagskej panorámy aj po zotmení. Neľutujem ani jednu sekundu, ktorú som tam strávil. „Napriek jeho vysokým cenám mám na toto mesto jednoducho slabosť“, uvedomil som si, keď som od planetária išiel starou známou cestičkou ku Grant parku a Millenium parku. Druhá časť pestrofarebnej nočnej fototour bola v plnom prúde. Cvak sem na trblietavé odrazy vo vode, cvak tam na mrakodrapy v oceľovej Fazuli, cvak onam na Navy Pier o niečo neskôr. Kam som sa pohol, tam mi bolo dobre. „Mal by si sa pohnúť ďalej“, začal sa mi v mysli ozývať varovný hlas. Áno, ešte v ten večer som mal totiž odísť z Chicaga. Zabehol som preto naposledy k Justinovi po svoju batožinu, rozlúčil sa a išiel na stanicu. Prišiel som tam len tak-tak pred odchodom autobusu. Pravidelný nočný transfer na trase Chicago – Detroit s neskorším napojením až do kanadského Toronta odišiel načas. Tentokrát nebol plný a až do rána sa išlo pohodlne. Na dvojsedadle som sa mohol oddávať len svojím myšlienkam. Myšlienkam na úžasné mesto, ktoré ma nadchlo svojimi mrakodrapovými panorámami, udržiavanými parkami a životom vo výškach. Myšlienkam na prvý Halloween oslávený divokým americkým štýlom. Ale najviac myšlienkam na výnimočných ľudí, ktorí sa mamuťou mierou zaslúžili, že sa sem jedného dňa budem chcieť vrátiť. Na Justina s Reecom, ktorí mi ukázali pravú tvár tohto veľkomesta. Na vyzývavú Alim, ktorú som svojou prítomnosťou inšpiroval ku couchsurfingu. A aj na mnoho ďalších ľudí v tú pamätnú októbrovú noc, bez ktorých by to nebolo to pravé orechové.

20.06.2016