San Francisco – späť v kalifornskej civilizácii, späť medzi priateľmi

Keď si predstavíme San Francisco, vybaví sa nám jeho najslávnejší most Golden Gate, bývalé top väzenie Alcatraz, tradičné električky v kopcovitých uliciach alebo budova TransAmerica Pyramid. Čo však vtedy, keď človek už tieto atrakcie videl ako to bolo v mojom prípade? Vybrať si niektoré z nich, doplniť ich o iné, novšie a menej známe a najlepšie sa popri nich prejsť s priateľmi, s ktorými vás spája čosi viac ako len obyčajné kamarátstvo. To totiž rozjasní váš deň aj vtedy, keď sa nad San Franciscom vznášajú časté oblaky a hmla.

Kilometre mi pod kolesami ubiehajú jedna báseň. Cez okná mojej Toyoty pozerám na mierne zvlnené polia, kopčeky a drobné farmy, ktorými sa to v centrálnej Kalifornii len tak hemží. Spoločnosť mi robí rádio, ktoré som od odchodu z yosemitskej divočiny začal znovu chytať. Nikam som sa neponáhľal, ani na ceste a ani s obedom. Do San Francisca som mal po dohovore s mojími starými známymi, Benom a Amandou, doraziť až podvečer. Prečo teda čas nevyužiť a nepohľadať srdce svetového IT priemyslu? Nikomu z vás isto nie je neznáme meno Silicon Valley alebo spoločnosti ako Google, Facebook alebo Apple. Vedel som, že všetky tam sú niekde ukryté. Len som presne nevedel kde. Prvý som si na mušku zobral známy vyhľadávač. Vložil som meno Google do GPS a zrazu mi vyhodilo asi pätdesiat rôznych budov v rôznych častiach Sillicon Valley. „Dokelu, ako mám ale zistiť, ktorá je tá správna, tá centrálna, keď ani internet nemám?“, zahrešil som v mysli. Stavil som teda na jednu. Návrat do civilizácie však znamenal aj návrat k preplneným a upchatým cestám. „Tak toto som trošku podcenil“, povedal som si, keď som sa neskoro poobede dostal k budovám Googlu. Hľadám, či je to tá slávna budova z obrázkov z internetu. Netrvalo dlho a zistil som, že som tu zle. Radosť mi urobili aspoň pestrofarebné Google bicykle, ktoré postávajú nezamknuté pri každej jednej budove tejo slávnej spoločnosti. Previesť som sa tu ešte nechcel. Centrála bola môj hlavný cieľ. Nájsť však bolo ťažšie než sa spočiatku zdalo. Bojujúc s takmer vybitou batériou na telefóne, ktorý ma mal k cieľu doviesť, a nedostatkom WiFi sietí v okolí mi to trvalo asi dve hodiny. Kým som tam však došiel, zotmelo sa. Areál bol i tak stále plní googlerov, ktorí si pochutnávali na večery zadarmo. Mal som silné nutkanie sa k nim pridať. Bohužiaľ, chýbal mi Google preukaz ☹. V areáli som zbadal volejbalové ihrisko a niekoľko ďalších fitness strojov pod holým nebom. Nech som sa však snažil a skenoval vnútro presklenej centrály ako sa dalo, šmýkľavky, spacie boxy alebo všelijaké pestrofarebné srandy známe z filmov o tomto technologickom gigante som nenašiel. „Nevadí, vrátim sa sem pri odchode zo San Francisca“, rozhodol som sa a nasadol do auta. Od centra mesta ma delila asi hodina cesty. Cesty som mal po každej strane, áut bolo ako maku. Keby nebolo môjho spoľahlivého telefónu s jeho resnými inštrukciami ako sa dostať k Benovi a Amande, netrafil by som tam. Až som sa čudoval, ako sme touto oblasťou prešli bez zaváhania pred ôsmimi rokmi s Vladom, Honzom a Robom bez GPS. Napriek neúmyselnej zachádzke, keď som z 12-prúdovej mestskej diaľnice minul moju drobnú odbočku, som sa nakoniec dostal do cieľa. Bolo viac než príjemné vidieť tváre týchto dvoch mladých po viac než dva a pol roku. Bolo to totiž práve koncom mája 2013, keď som ich ja hostil v Bratislave počas ich vlastnej cesty okolo sveta. Všetci traja sme však boli vcelku unavení. Oni prileteli z rodinného flámu v Las Vegas, ja som sa zapotil v premávke San Francisca. V kúpeľni som zo seba po niekoľkých dňoch urobil znovu človeka a s pokojom v duši som sa uložil do postele.

Po dlhšom čase sa zobúdzam bez budíka. Je pol deviatej ráno. Poobzeral som sa vôkol seba, ale nikde nikoho. Za chvíľku sa ale z horného poschodia dostavila Amanda. „Ben je už v práci a ja pracujem z domu“, vysvetlila mi. Spoločne sme sa naraňajkovali. „Čo by si dnes rád robil? Kam by si chcel ísť?“, pýta sa ma. Keďže všetky top atrakcie mesta som už videl, rád som si od nej nechal poradiť. Na mojom zozname boli totiž len dve miesta: špeciálne vyhliadky na most Golden Gate a superkľukatá cesta Lombard Street. Raňajky ubehli popri podnej debate ako voda. Aby som potom Amandu ani mňa nezdržoval, okolo jedenástej som vyrazil. Ben na mňa od predošlého večera myslel, pretože mi povolil požičať si jeho bicykel na moje potulky mestom. Deň som mal hneď jasnejší. Moju náladu dokonale odrážalo aj krásne bezoblačné počasie s modrou oblohou – stav, ktorý sa v tradične zamračenom alebo hmlistom San Franciscu nestáva veľmi často. Nebolo ani veľmi teplo, ani zima. Tak akurát. Pomaly som prechádzal nábrežím. Fotky sa na moju pamäťovú kartu nijak nehrnuli. Radšej som sa nechal uniesť atmosférou tohto kúsku Zeme. Kuk sem, na miestne trhy, ktorým kraľujú najmä ryby a morské potvory. Kuk tam, na mólo, kde sa páriky romanticky prechádzajú držiac sa za ruky. Po ľavej strane míňam vežu Coit Tower, ktorá bola postavená koncom 19. storočia na počesť Lillie Coit, excentrickej, no nesmierne aktívnej dobrovoľnej hasičke z tohto mesta. Spomienky sa mi vyrojili najmä pri potulkách po starom rybárskom prístave z polovičky 19. storočia Fisherman’s Wharf, ktorý sa dnes premenil na živú štvrť plnú reštaurácií, obchodíkov a barov. Pozerajúc sa na slávny Alcatraz, tak blízky a súčasne tak vzdialený, som si uvedomil, že sa tu toho za posledných osem rokov veľa nezmenilo. Len tulene na nábreží pribudli ☺. Užíval som si, že som zatiaľ šľapal do pedálov len po príjemnej rovinke. To sa ale malo čoskoro zmeniť. Kopcovité uličky, ktoré akoby súťažili, ktorá z nich sa viacej vlní, sú pre San Francisco typické tak ako jazerá pre Fínsko. Človek by si snáď nemohol povedať, že v tomto meste bol, bez toho aby sa nimi neprešiel. A ja som si to namieril priamo k najslávnejšej uličke Lombard Street. Ak po nej chce zísť človek autom, musí sa pripraviť na jej nástrahy. Vojsť sa do nej dá len z horného konca. Treba si precvičiť točenie volantom a skontrolovať brzdy – pri ôsmich zákrutách a strmom sklone, ktorý si vyžiadal maximálnu rýchlosť 8 km/h, to bude viac než potrebné. Musíte ale dávať pozor aj na turistov, ktorí touto uličkou prechádzajú po schodoch na jej okrajoch a sú fascinovaní neustále udržiavanými záhonmi kvetín, ktoré dodávajú Lombard Street romantický nádych. Ja som sa síce autom neviezol, ale mal smo z nej rovnaký dojem. S dobrým pocitom som sa vydal ďalej. Amanda mi odporučila Palác výtvarných umení. Približujúc sa k nemu uvažujem, či sa to vôbec oplatí, keďže nie som bohvieakým fanúšikom maliarskeho umenia. Silný protivietor ma od neho takmer odradil. Ale len dovtedy, kým som jeho siluetu nezbadal v diaľke. Keď som sa priblížil ešte viac, sánka mi spadla od údivu. Ani zamak sa areál nepodobal na galérie alebo múzeá ako ich poznáme kdekoľvek inde vo svete. Pravdupovediac, žiadne budovy, v ktorých by sa mohli ukrývať maľby som tam nenašiel. Naopak, ocitol som sa akoby v starovekej gréckej alebo rímskej záhrade s parčíkom, jazierkom a antickou stavbou na typicky zdobených stĺpoch. Všade naokolo postávali Číňania a fotili si túto prekvapivú scenériu zo všetkých uhlov. Bolo mi jasné, že som v meste mimo Číny s najväčšou populáciou Číňanov. Áno, aj mne sa areál páčil, hoci som vedel, že nie je originálny. Áno, aj mňa prekvapil. „Ale prečo sa potom tento komplex nazýva Palácom výtvarných umení?“, uvažoval som. Zakrátko ma tieto úvahy omrzeli a nechal som ich ísť vlastnou cestou. Energiu sebe aj telefónu som doprial v miestnom Starbuckse a hurá ďalej. Čas utekal prekvapivo rýchlo a ja som sa zanedlho mal stretnúť s Amandou a Benom neďaleko mosta Golden Gate. „Pôjdeme spoločne na málo známu túru po búrlivom západnom pobreží San Francisca, z ktorého je neraz výborný výhľad aj na most“, nabudili moju zvedavosť ešte v predchádzajúci večer. Spolu s bicyklom som bezmyšlienkovite bojoval proti silnému protivetru a slávny most, ikonu mesta približoval viac očami ako nohami. Už len prejsť cez kopec a som tam, na pláži, kde sa máme stretnúť. Celkom prekvapivo som tam došiel skôr než oni. Ich opis prechádzky dokonale zodpovedal realite. Uzučký prírodný chodníček nás viedol na okraji skaly, pod ktorou sa more trieštilo na útesoch hlava-nehlava. Veľmi mi ti pripomínalo austrálsku Great Ocean Road alebo severné pobrežie Tahiti. Všetci traja ako vášnicí cestovatelia sme sa bavili o naších dobrodružstvách, dojmoch, mojom učení v Číne a najmä o tom, ako nás naše veľké cesty zmenili. „Keď sme sa vrátili, dlho sme si nevedeli zvyknúť na tradičné americké hodnoty a vzorce správania“, začal Ben. „Po necelých dvoch rokoch na cestách na viacerých kontinentoch a mnohých kultúrach nám prišlo prízemné a malicherné ako sa tu ľudia ženú za kariérou a peniazmi. Ako považujú relatívne banality za najvážnejšie problémy ich života. Ako si navzájom závidia, nevedia sa tešiť z maličkostí a žijú akoby v uzavretej krabičke, o ktorej si myslia, že lepšia nemôže byť“. Nad jeho slovami som dlho nevedel prestať uvažovať a premýšľal som, ako bude vyzerať môj príchod na Slovensko po tak dlhom čase a opätovné zvykanie si na slovenskú mentalitu. Slnko pomaly zapadá a ponúka nám krásny pohľad naprieč cez Golden Gate. My sme ho ale našťastie stihli ešte prejsť na druhú stranu. Tma rýchlo padala, mesto sa rozsvecovalo, ale moje nohy a foťák boli rýchlejšie. Dve miesta s vytúženým výhľadom na Zlatú bránu so San Franciscom v pozadí urobili krásnu bodku za spoznávacím dňom. Chlad ma však rýchlo zahnal späť do auta. Veľmi prínosné rozhovory s Benom a Amandou pokračovali aj počas podomácky pripravenej večere – mexickom buritos v Benovej réžii. Cítil som, že zo všetkých ľudí, ktorých poznám, sú to práve títo dvaja, čo ma vedia v tejto fáze mojej cesty a môjho života pochopiť najlepšie. Pôsobilo to ako balzam na dušu, cítil som odľahčenie ako po spovedi. Takto ukľudnený som nezaspával už veľmi dlho...

Prebúdza sa nový deň a ja s ním. Scenár už poznám z predošlého dňa. Ben bude určite preč a Amanda zavretá vo svojej izbe a pracovať. Problémy? Neočakávam žiadne. Nechcel som moju hostiteľku rušiť, a tak som sa naraňajkoval samostatne. Pohľad von z okna ma nepotešil. Husto zamračené a už-už sa schyľovalo k dažďu. „Vitaj v pravom San Franciscu“, pomyslel som si. V hlave som si načrtával program. Je fajn, že viem presne kde a ako mám ísť. Čo však nie je najideálnejšie je to, že väčšina z miest z plánu daného dňa bola vonku, Vyhliadka na centrum mesta z hory Twin Peaks. Hippie ulička Haight Street. Park Golden Gate. Len som dúfal, že časom sa počasie umúdri. A realita? Kým som autom za zhruba pol hodinu došiel k Twin Peaks, bolo to snáď ešte horšie. Našťastie, nemusel som dýchať smog, ktorý by v meste tejto veľkosti v Číne isto nechýbal, ale viditeľnosť i tak nestála za veľa. Pozorujúc policajta ako si očami premeriava gang na motorkách Harley Davidson som sa prechádzal po vyhliadkovej plošinke a len kúskom oka pozoroval široké okolie mesta. Necítil som potrebu tam dlho zostávať. Vedel som, že v dohľadnej dobe to lepšie nebude. Zato v hippie uličke by práve takéto počasie mohlo celkom slušne dotvárať lokálnu atmosféru. Bolo rozhodnuté, ide sa na Haight Street. Úprimne povedané, nevedel som, čo od nej môžem očakávať. Už obed v miestnom McDonalde ma ale predpripravil na to, čo ma čakalo neskôr. Areál tohto rýchleho občerstvenia non-stop strážila SBSka. Neprispôsobivých alebo pohodlie výrazne narúšajúcich jednotlivcov slušne odprevadila von. Krátka prechádzka v uličke bola ako prechádzka v inom svete. Budovy neraz pomaľované od vrchu k spodku grafitimi. Niektoré z nich vyzerali naozaj umelecky. Jedno však mali všetky spoločné. Zobrazovali silu, strach a neviazanú zábavu, niekedy čierny humor. A jej obyvatelia? Dokonale dotvárali a tvorili atmosféru celého prostredia. Nebolo ťažké natrafiť na ľudí liberálnych, uvoľnených mravov, ktorí neveľmi dbajú o svoj zovňajšok a more voľného času si krátia buď so svojími psami alebo s cigaretou marihuany v ruke. Niektorí popri hippie pomaľovaných budovách sedeli, iní stáli. Niektorí žobrali, iní nie. Stále mi vírilo hlavou, či je nebezpečné ich odfotiť. Plný adrenalínu a zmiešaných pocitov sa mi to nakoniec podarilo mojim tradičným paparazzi štýlom. „Tak, toto bola veľmi unikátna skúsenosť“, povedal som si, keď som nasadol do bezpečia auta a vybral sa k parku Golden Gate. Môjmu úspechu v uličke Haight sa zrejme trochu tešilo aj počasie, keďže mi prestalo pršať a sem-tam som dokonca videl aj modrú oblohu. Park nesúci rovnaké meno ako slávny most je obdobou newyorkského Central Parku. Veľký obdĺžnikový park skladajúci sa z mnohých častí sa tiahne z východu na západ. Východ je venovaný kvetinkám. Skleníky striedajú jazierka s lotosmi a opodiaľ sa rysuje botanická záhrada. Uprostred parku sa vyníma De Youngovo múzeum, ktoré okrem umeleckých skvostov ponúka aj výborný výhľad na celý park z jeho najvyššieho poschodia. O niečo ďalej človek natrafí na nemalé jazierko s ostrovčekom uprostred. Jeho okolie s lavičkami, kačkami a drobným chrámom na ostrove priam volá po ničím nerušenom poobedí s knižkou alebo prechádzke ruka v ruke s milovanou osobou. Na veľa ľudí tu nenatrafíte. Presne takto by som si moje popoludnie želal aj ja. Pozerajúc na rodinky a dvojice pri brehu som si uvedomil, že mi tu naozaj niekto, niekto konkrétny chýba. Ležérne som sa tak prešiel aspoň s predstavou, že tu nie som sám. Ťažený nie práve najpríjemnejšími myšlienkami som si uvedomil, že ani chodiť sa mi už nechce. Vykašľal som sa preto na dlhý pochod k bizónej ohrade a holandskému veternému mlynu. Ujsť som si ich ale nechcel. Spoľahol som sa na Toyotu. Stále som pritom plával v spomienkach. Pri bizónoch na Yellowstone a Lana. Pri mlyne na Holandsko a leto 2010. A neustále na mne najbližších, či už na Slovensku alebo mimo neho. Potreboval som ísť do spoločnosti. Hneď a zaraz. Našťastie mali Ben a Amanda poruke riešenie. „Dnes večer ideme na oslavu narodenín nášho kamaráta Ryana. Ak chceš, môžeš ísť s nami“, povedala mi Amanda v to ráno. Odchádzajúc z Golden Gate parku s dostatočným časovým predstihom som sa na oslavu viac než tešil. Nevadilo, že som stvrdol v poobednej špičke na zapchatej päťprúdovej ceste v jednom smere. Stále ma hriala nedočkavosť z oslavy, nech už je ten Ryan ktokoľvek. Sediac s mojími kamarátmi a hostiteľmi v aute na ceste k vytipovanej reštaurácii som len uvažoval: „Bude to prvá americká oslava, na ktorej sa osobne zúčastním. Bude rovnaká ako všetky tie divoké s množstvom alkoholu, ktoré je bežné vidieť v amerických filmoch? Alebo bude kľudná a decentná ako býva zvykom u nás?“. Už prvý pohľad na prítomných mi priniesol odpoveď. Všetci tam boli zhruba 30-roční s výnimkou oslávencových rodičov. Ryan samotný práve vchádzal do klubu ľudí, ktorí na Zemi pobývajú už tri dekády. Tešilo ma, že všetci boli veľmi príjemní a otvorení baviť sa o čomkoľvek. Veľmi sa mi páčilo, že ako darčeky som opäť po dlhom pobyte v Číne videl veci a nie peniaze. Jedlá síce boli americké, ale prekvapivo servírované na čínsky spôsob. Komunitne v štýle zober si z čoho chceš. Ryan samotný mal stále úsmev od ucha k uchu a ako správny hostiteľ sa usilovne staral o to, aby si každý prítomný svoj čas užíval. Pravdaže, nemohlo chýbať ani tradičné zborové Happy Birtday to You. Udalosť ako táto bola presne to, čo som po zamračenom dni potreboval. Všetci sme sa v prijateľnom čase vrátili domov. Ja som sa nezabudol zbaliť a čo najlepšie pripraviť na nadchádzajúce dni. S návštevou San Francisca sa totiž moja detailná príprava urobená ešte v Číne skončila. Pred sebou už len neznámy počet dní na vopred neplánovaných miestach. Vedel som, že prvýkrát budem cestovať naozaj ako vták vždy tam, kam ma vietor a odporúčania miestnych zavejú. Bez plánu, ktorého by som sa mal alebo chcel držať. „Ako to celé dopadne a ako dlho ešte budem na cestách?“, premýšľal som. Moje myšlienky akoby počul aj Ben, ktorý sa pristavil a vniesol mi kúsok svojich skúseností do riešenia mojej dilemy. Chcem ísť už domov a skončiť cestu, ale mrzelo by ma, ak by som toto či tamto vynechal. Jeho psychologická hygiena opäť pomohla. Zaspávajúc naposledy v ich príbytku počas tejto cesty som nesmierne vďačný za to, že som u nich mohol pobudnúť.

Prvý októbrový deň so sebou priniesol môj odchod zo San Francisca. Privstal som si. Nechcel som nechať Bena len tak odísť bez rozlúčenia. Amande a sebe som neskôr venoval pohodové raňajky. Pobalený, čistý a pripravený som nahádzal všetky veci do kufra. Ani z jedným z mojích miestnych hostiteľov, priateľov a súputníkov sa mi nelúčilo ľahko. Veľmi som túžil po tom, aby som sa mohol pobaviť s niekym, kto vie pochopiť môj stav a v nich som ho našiel. Odbáčajúc za roh ich domu som len dúfal, že naše stretnutie nebolo posledné. Bolo pod mrakom, ale lepšie ako deň predtým. Program dňa bol tentokrát veľmi jednoduchý. Úspešne doraziť do národného parku Grand Sequoia. Ale predtým som nemohol nevynechať Silicon Valley. Facebook, Google a Apple na mňa stále čakali, aspoň som si to tak nahováral ☺. Teraz som bol už ale pripravený. Všetky adresy boli presne zaznačené a prekvapivo vo vzdialenosti menej ako 30 kilometrov od prvého k poslednému. Pri ústredí Facebooku v Menlo Parku som bol ani nie do hodiny. Očakával som hravý areál s veľkým modrým nápisom, ktorý by každému napovedal, že sa dostal do centra najznámejšej sociálnej siete. Okrem gigantického palca nahor v štýle tradičného facebookovského „Like“ a modrých bicyklov na bezplatné používanie zamestnancami tohto vysnívaného miesta to však celé vyzeralo ako koncentrák. Séria nízkych, maximálne jednoposchodových budov bez dekorácií alebo nápadu. Naokolo samé parkoviská, na ktorých bolo ťažké nájsť prázdne miesto. Do vnútra sa ísť dalo len so špeciálnym povolením. Preložené do slovenčiny: pre bežného smrteľníka neprístupné. Vedel som, že v Googli to bude iné. Síce sa ľahko neparkovalo ani tu, hravosť bolo cítiť. Okolie jeho centrály v Mountain View je plné mladých prevážajúcich sa na pestrých bicykloch, jedincov cvičiacich jogu a pilates, ľudí venčiacich psov a tímov hrajúcich volejbal. Jednoducho, ich celý život sa točí okolo tohto areálu. Reštaurácie nezývali prázdnotou ani tentokrát. Možno preto, že som prišiel v čase obeda ☺. Nechcel som však byť za čierneho pasažiera a tak som sa ambície vkĺznuť tam nepozorovane vzdal. Čo som si ale nechcel nechať ujsť bola tzv. „Androidovská záhradka“. Zelený panáčik známy z operačného systému telefónov Samsung, Sony a iných tam kýval na hŕstku zvedavcov vo všetkých možných pózach, ktoré vedeli vykúzliť úsmev na tvári. Ja som medzi nimi nemohol chýbať. Úsmev sa mi neskôr síce trošku skrivil, keď som nenašiel veľký nápis Google, ktorý som videl vo filme „Stážisti“, ale dlho som sa tým netrápil. Pozornosť som namiesto oho upriamil na spoločnosť s uhryznutým jablkom vo svojom logu. Hoci bola budova Apple ničím nezaujímavá, väčšia než Facebook, no s rovnakým nádychom, predsa len bolo unikátne stáť na mieste, na ktoré sa milióny používateľov iPhonov pozerajú len prostredníctvom ikonky aplikácie „Mapy“. Nezabudol som tam pozrieť ani miestny Apple Store. Prebudila sa vo mne túžba kúpiť si nový iPhone práve tu. Musel som ale odolať – pred sebou som mal predsa len ešte niekoľko týždňov cesty, počas ktorých by som mohol peniaze potrebovať na niečo dôležitejšie. Mať ale zariadenie od tejto spoločnosti práve z jej srdca, to by bolo niečo ☺. S návštevou Silicon Valley som bol spokojný. Doprial som si neskorý obed a dovybavoval zopár cestovateľsko-logistických záležitostí na najbližšie dni. Čakala ma už len jedna úloha. Dopraviť sa do celkom vzdieleného parku známeho pre svoje sekvoje. Dlhú cestu po diaľniciach aj menších cestičkách Kalifornie mi znovu spríjemňovalo rádio. Na prázdne sedadlo vedľa seba som sa snažil nemyslieť. Stmievalo sa, no mňa stále delilo od cieľa asi sto kilometrov. To som ešte netušil, že ma budú stáť viač času ako bolo zvyčajné. Diaľnica ani veľká cesta do Grand Sequoie nevedie. Na osvetlení inžinieri asi tiež šetrili. Pomaličky som sa teda viezol zákrutou za zákrutou, až sa mi napokon po desiatej večer podarilo prekročiť brány môjho posledného národného parku v tomto americkom štáte. Unavený z dlhého času za volantom som zaspal ani som sa nenazdal.

19.05.2016