Yosemity – údolie, kde si skaly podávajú ruku s vodopádmi a sekvojami

Pre niektorých je národný park Yosemite slávnou dvojičkou parku Yellowstone. Pre iných je to lezecký raj, kde sa schádza skalolezecká elita celého sveta. Pre ďalších je to miesto nespočetných možností túr od najjednoduchších až po tie, kde sa poriadne zapotíte. Nadšenci Apple ho možno poznajú len z obrázkov na operačných systémoch počítačov Macbook. A pre mňa? Pre mňa je park Yosemite z každého rožku trošku. Svoj nezameniteľný nádych mu vkladá okrem jazier, vodopádov, hlbokého granitového údolia a gigantických sekvojí aj majestátna hora, ikonický Half Dome, ktorý nad parkom drží ochrannú ruku.

Otváram oči, pozriem okolo seba. Okrem hodiniek, ktoré ukazujú 7:30, vidím po oboch stranách záujemcov o i tak už preplnený kemp. Nevadí, že sa má dnes uvoľniť len 15 miest, svoje šťastie ookrem mňa skúšajú ešte asi tridsiati ďalší. Tváre napravo od môjho spacáku mi boli známe z môjho nočného príchodu. Ľudí naľavo som videl po prvýkrát. Boli medzi nimi aj dvaja Taiwanci, ktorí už však viac než dvadvať rokov žijú v USA. „Nuž, toto nie je práve najideálnejší čas na návštevu“, povedala mi jedna z nich, usmievavá Angel zhruba môjho veku. „Prišli sme totiž v najvyťaženejšej časti sezóny. Pred nami je víkend. Turistická sezóna sa tento víkend končí, skalolezecká sezóna sa teraz začína. A navyše nasledujúce tri dni sa budú niesť v znamení dobrovoľníckej akcie na očistu Yosemitov po letných mesiacoch“, doplnil premýšľavý, no príjemný Brian. Rangerka, ktorá rozdávala miesta v kempe odišla rovnako rýchlo ako prišla. „Na dnes už žiadne ďalšie miesta nie sú. Skúste nájsť miesta v ďalších odľahlejších kempoch“, zahlásila tesne pred mojou tvárou. „Nuž, dnes sa nepodarilo, pokúsim sa zajtra. I tak cez deň tu sotva strávim veľa času“, povedal som si s úsmevom na tvári. Rozlúčil som sa teda s Angel a Brianom, ktorí už boli nadopovaní endorfínmi lezenia a vydal sa vlastnou cestou. Na rozdiel od kempu, počasie mi jednoznačne prialo. Nebolo príliš teplo, ani príliš zima. Cez skromné obláčiky slnko neraz presvetľovalo celé Yosemitské údolie – samotné srdce podstatne rozľahlejšieho národného parku Yosemite. Nejako som sa netrápil ani tým, že som i na tretíkrát nedostal povolenie vyšľapať na dominantu tohto parku – majestátnu skalu, ktoá sa pýši menom Half Dome. Polovičná klenba. Samotný tvar napovedá prečo jej prischol práve tento názov. Gigantická guľa na vrchu granitovej hory je akoby useknutá presne v polovičke a rozdeľuje celé veľké údolie na dve menšie. Nadšenci počítačov s jabĺčkom v logu ho isto poznajú z pozadia operačného systému Yosemite. Keďže som nemohol ísť na Half Dome, za obeť mal padnúť druhý slávny vyhliadkový bod Glacier Point. Vedel som, že ma čaká najdlhšia túra z mojich troch dní v tomto parku. Bežní smrteľníci ju obyčajne robia ako dve individuálne, mierne šialení jedinci ako jednu okružnú. 21 kilometrov s prevýšením niečo cez 800 metrov môže znieť odstrašujúco. Ale odmena v podobe nezabudnuteľných výhľadov jednoznačne stojí za námahu. Už od počiatočných krokov som sa nemohol nekochať hĺbkou Yosemitského údolia, takmer kolmými granitovými skalami po jeho stranách, ktoré boli kde-tu nejakým zázrakom pokryté aj stromami. Až na informačnej tabuli po šiestich kilometroch stúpania som sa dozvedel, že celé územie dnešných Yosemitov bolo v minulosti pokryté ľadom – teda až na vršok Half Domu. Zdolať najväčšie prevýšenie túry hneď na začiatku nebolo ľahké. Cik-cakovitá cestička donútila aj mňa niekoľkokrát si zastať. Vydýchať sa alebo zostať s vyrazeným dychom pri pohľade na údolie? Obe naraz ☺. Glacier Point som prijal ako najkrajšiu odmenu, ktorú mi Yosemite mohli za výstup ponúknuť. Stáť na vrchnom okraji jednej časti údolia, hľadieť na Half Dome a druhý okraj údolia plávajúcich v doobednom slnku sa mi zrejme natrvalo vrylo do pamäti. Viac než hodinu som nasával túto blahodárnu atmosféru. Občas čosi odfotil, ale najmä v tichosti hľadel na všetko okolo seba. Presne takto som si predstavoval jeden z najznámejších národných parkov USA. Bolo načase sa ale pohnúť. Kým ostattní nasadali na autobus smerom do údolia, ja som sa vybral pešo. Dlhšou trasou, ktorá viedla popri menších aj väčších vodopádoch, v lesoch aj kríkoch, ale stále s výhľadom na Half Dome. Vskutku, táto trasa mi ukázala miestnu dominantu snáď zo všetkých možných uhlov, až na jeden. Pohľad z jeho vrcholu. Ľudí okamžite ubudlo a ja som išiel ako sám vojak v poli. Spočiatku mi to neprekážalo. Však som sa nevedel nabažiť tej rozprávky všade vôkol mňa. Ale keď sa túra chýlila ku koncu a ja som mal zísť po strmých schodoch späť na dno údolia, volanie prírody bolo prehlušené mojou únavou. Posledné metre som sa už len tak vliekol. Ubolený, unavený, ale nadmieru spokojný som sa nakoniec vrátil ku kempu. Presne tomu, do ktorého ma predošlú noc nepustili. Bolo asi pol ôsmej. Prišiel som ku vchodu a hádajte koho tam vidím? Angel a Brian stále s úsmevom boli usalašení pred rangerskou chatkou a rozhodnutí prespať tam, aby sa im ušlo miesto ďalšie ráno. Mali poradové čísla jeden a dva. Ja som si uchmatol trojku. Ich prítomnosti som bol nesmierne rád. Stali sa akýmisi mojimi bratom a sestrou v zbrani. Naša spoločná večera vo svetle mesiaca si vypočula príhody z uplynulého dňa. Keď okolo nás prejde rangerka, ani sa nesnažíme schovať. Všetci vieme, že spať tam nie je oficiálne povolené, ale zdá sa, že je to tu v tichosti tolerované. Oslobodení od televízie, elektriny a ďalších výdobytkov moderného sveta všetci zaspávame s očakávaniami, čo prinesie ďalší deň.

Ráno sa prebúdzam celkom prekvapivo bez budíka krátko pred príchodom rangerky. Pozriem za seba a znovu vidím zástup spiacich, nie však taký veľký ako v predošlú noc. Netušil som, či sa každý z nich dostane do kempu, ale bolo mi to jedno. Vedel som, že s číslom tri mám o miesto postarané. Ja, Brian a Angel sme narýchlo zhodili veci, postavili stany a hor sa na raňajky. Pred nami ďalší krásny deň, deň ako stvorený na apoznávanie Yosemitov po turistických chodníčkoch alebo skalných stenách. S vedomím, že na Half Dome v nasledujúci deň ísť nemôžem, mohol som si dovoliť o niečo namáhavejšie trasy ako som pôvodne predpokladal. Žiadne prechádzky po lúkach na dne údolia, ale priamo na druhý okraj Yosemitského údolia, z ktorého padá do viac než 700-metrov hlbokej priepasti Yosemitský vodopád. Teda zvyčajne padá na jar a v skorom lete. Na august a september už žiadna voda nezostáva a tak záujemcom neostáva nič iné, len si vodopád predstavovať. Rozhodol som sa tam ísť tak či tak. Čakalo ma asi šesť kilometrov dlhé stúpanie prudko do kopca. Cik-cakovitý chodníček podobný tomu z predošlého dňa, avšak s jedným rozdielom. Kým pri výstupe na Glacier Point ma od teplých slnečných lúčov chránila skala, dnes som im bol vystavený priamo. Ak sa náhodou stalo, že cestička sa unormálnila, ponúkla všetkých nezameniteľné výhľady. Vidiac celé údolie z druhej strany som len odhadoval, kade som to vlastne v predošlý deň išiel. Predo mnou bolo prírodné kráľovstvo šedého granitu, zelených ihličnanov a modrej oblohy. Za mnou len pevná skala. Pohľad nahor ma však dlho schladzoval. Vrchol vodopádu sa zdal byť stále v nedohľadne. Krok za krokom som preto išiel smerom k vrcholu. Na ostatných som nečakal, míňal som turistov jedného za druhým. Keď vtom zrazu stúpanie zmizlo ako para nad hrncom. S pocitom zadosťučinenia a mierneho prekvapenia, že na hlavnej vyhliadke stretávam aj našich západných bratov, som len oddychoval s očami nalepenými na údolie. Po ľavej strane trochu schovaný Half Dome. Priamo pred sebou Glacier Point a všade podo mnou len údolie s lúkami a drobnými lesíkmi. „Od apríla do júna to tu musí byť užasné“, pomyslel som si a snažil sa v mysli prilepiť obraz padajúcej vody do scenérie predo mnou. A hoci vody teraz nebolo, neľutoval som. Vedel som, že nech už zvyšok dňa strávim akokoľvek, budem spokojný. Dole som zišiel rovnako rýchlo ako trval môj výstup. Piesok a kamene pod nohami vyleštené od tisícov turistických topánok mi nedovolili ísť rýchlejšie. No i tak som po príchode na dno údolia cítil únavu v nohách. Lenivo som sa preto prechádzal po okolí. Krátke prechádzky ma viedli k spodnej časti toho, čo má byť Yosemitský vodopád. „Ktovie, koľkí z týchto ľudí boli aj tam hore“, pousmial som sa potichu pozerajúc na šťastné vsmiate tváre okolo mňa. Zostávalo more času aj na oddych v lúkach a pri potôčikoch, ktoré vypĺňajú spodok údolia. Kde-tu som sa zabudol a pristihol sa, že sa pozerám pred seba bez toho, aby som videl nirčo konkrétne. Zamyslenie? Zasnenie? Zrejme z každého trošku. Alebo len vychutnávanie si pohodového dňa. Precitol som až okolo štvrtej poobede. Najvyšší čas vyjsť si znovu do tretiny výšky vodopádu a pozerať sa na Half Dome zo zrejme najkrajšieho vyhliadkového bodu na to určeného. Cestou nahor som sa stretával s nechápavými pohľadmi tých, ktorých som míňal na ceste dole z vodopádov. Zakaždým krátke vysvetlenie a išiel som ďalej. Stihol som to len tak-tak. Half Dome sa v poobednom slnku vypínal ako kráľ Yosemitov. Z oboch strán obklopený nižšími horami jednoznačne dominoval scenérii pred mojimi očami. Čas plynul a tiene sa predlžovali. Najprv pohltili horné časti údolia. Potom sa plazili po lúkach v strede a skalách po stranách. Half Dome im stále odolával. A stával sa čoraz krajším. Jeho farby boli sýtejšie a skvele kontrastovali s okolím ponoreným do tieňov. Nakoniec sa im ale musel podvoliť aj kráľ. Tak ako včera, dnes, rovnako aj zajtra. Samotný západ slnka však nebol nič moc. Zišiel som preto nadol. Pohľad na tmavnúcu oblohu a jasne žiariaci mesiac ma ale presvedčili neísť priamo do kempu ale na lúku. To večerné ticho v rozprávkovom protredí som si nemohol nechať ujsť. Cvak, cvak, wow. Foťáky klikali a občas sa niekto rozplýval nad nočnou panorámou parku Yosemite. „Ktovie, aké to bude zajtra, keď má nastať zatmenie slnka“, uvažoval som, keď som sa vracal späť do kempu. Angel a Briana ešte nebolo. Urobil som si teda večer samostatne. Šťastný, že mám konečne normálne miesto na spanie. Spokojný z dobre stráveného dňa. Plný očakávaní, čo prinesie ten nasledujúci.

Čo to znamená nejsť na Half Dome? Predsa to, že človek nemusí vstávať okolo piatej ráno a vychutnať si pohodlie spacáka o niekoľko hodín dlhšie. Kemp už ale žil svojím životom. Jeho obyvatelia raňajkovali alebo sa chystali na svoje denné dobrodružstvá. Angel a Brian medzi nimi teraz nechýbali. Boli ustatí a mierne poudieraní z nočného lezenia, ale pevne odhodlaní v tom pokračovať aj v tento deň. „A kam máš namierené ty, keď ti Half Dome padol?“, vyzvedala Angel. „Pozrieť sa na El Capitan a potom na túru k jazerám Cathedral Lakes“, odvetil som. „Na parkových novinách som totiž uvidel užasnú fotku Yosemitov. Krásne modré jazero zasadené do mierne zalesneného okolia a pod dohľadom vysokej krivej hory. V návštevníckom centre mi povedali, že je to práve tam“. S alternatívnym programom v kapse som sa vydal do neznáma. Prvá zastávka? El Capitan. Pre neznalcov skalolezenia asi neznámy pojem. Tí, ktorí sa ale trochu vyznajú vedia, že je to jedna z najkolmejších a najvyšších stien, na ktoré sa dá vyliezť. Možno ako Everest pre horolezcov. Tento zhruba 900 metrov vysoký skalný previs priťahuje pozornosť tých najlepších skalolezcov a občas aj BASE jumperov. Už pri prvom pohľade naň je jasné, že na úplný vrchol sa nedá vyliezť za jeden deň. „Tak to muselo byť tu, kde si lezci zavesili stan na kolmú stenu a potom v ňom strávili noc“, hovorím si pri pohľade na Kapitána a vybavujúc si v mysli jeden záber z internetu, z ktorého tuhne krv v žilách. Prišiel som k jeho úpätiu a pozerám len jedným smerom. Nahor. Všetko zaujímavé sa odohráva tam. Mladší aj skôr narodení lezci a lezkyne sa krôčik po krôčiku snažili dostať vyššie a vyššie všemožnými cestičkami. Mnohí boli len niekoľko metrov nad mojou hlavou. Zato niektorí boli ako mravci niekde na polceste. „To musia byť takí, ktorí na stene prespali“, pomyslel som si s úžasom v tvári. Viem, že mňa by ma na ich miesto nikto nikdy nedostal. Strach z výšok síce nemám, ale toto by už bola príliš silná káva aj na mňa. Mne stačilo tlačiť lezcov len vlastnými očami. Ku každému jednému som cítil rešpekt a úctu, že sa na také niečo dali. Ale zatiaľ čo oni ostávali, ja som išiel ďalej. Cestou k jazerám Cathedral Lakes som križoval celý park Yosemite po rovnakej ceste, ktorou som sem v neskorých nočných hodinách prvýkrát prišiel. Pozerajúc na obe strany som bol neraz prekvapený, akú krásu si ľudia nechávajú ujsť ak prídu do parku v noci a potom celý čas strávia len v Yosemitskom údolí. Mnohé zákutia človeka prinútia z času na čas zastaviť auto a do sýtosti sa vynadívať. Ja som nebol výnimkou, a to ani keď počasie teraz nie veľmi spolupracovalo. Bolo o poznanie chladnejšie a pomerne zamračené. K parkovisku na začiatku mojej dnešnej túry som sa preto dostal neskôr ako som očakával, ale stále s dostatkom času. Keď som robil prvé kroky, ešte som nevedel, že môj vysnívaný pohľad na jazero s horou v pozadí budem musieť veľmi usilovne hľadať. Bolo mi jasné, že existujú dve jazerá Cathedral Lakes, ale netušil som, že turistická cestička vedie len k jednúmu z nich. Cestička nebola najkratšia, ale nebola ani taká namáhavá ako moje doterajšie dobrodružstvá v Yosemitoch. Tentokrát som sa mohol tešiť len z výhľadov na stromy všade naokolo. Nakoniec prichádzam k jazeru. Spokojný si varím obed a hľadám, odkiaľ bola tá moja fotka urobená. „Asi z kopca na opačnom konci jazera“, hovorím si. Prejdem okolo jazera, mimovoľky sa zastavujem pre zopár fotiek. Verný voľnému štýlu z parku Denali na Aljaške si hľadám cestičku na vrchol kopca. Výhľad na celé jazero? Famózny. Celé som ho mal ako na dlani. Bol to ten môj výhľad? Bohužiaľ nie. „Tak, misia pokračuje“, rozhodol som sa a zliezol späť do bezpečia roviny okolo jazera. Ako sa ale dostať k druhému jazeru, keď k nemu nevedie žiadny oficiálny chodníček a neukazuje naň žiadna šípka? Podľa oficiálnej mapy? Nie. Podľa mapy z internetu? Nie. Riešenie bolo stále v mojom vrecku. Podľa mapy v mojom telefóne. A verte tomu alebo nie, nakoniec sa mi to aj podarilo. Druhé jazero bolo kľudnejšie ako jeho turistickejší brat. Okolo neho len zopár miestnych, ktorí si na rozkladacích lavičkách a s fľašou piva v ruke užívali pokoja a ticha. A na jednej strane jazera hora, ktorá vyzerala akoby ju niekto postaval tak, že hádzal z neba veľké skaly a nechal ich ležať presne tak, ako dopadli. „To musí byť to miesto“, uvedomil som si a do žíl sa mi vrátilo nebývalé nadšenie. Štýl Denali opäť nesklamal. Bol som tam. Moju novinovú fotku som mal zrazu aj na pamäťovej karte môjho foťáku. Úsmev sa mi rozhostil na tvári. „Misia splnená. Teraz sa už len vrátiť späť, a to poriadne rýchlo, ak chcem stihnúť západ slnka a zatmenie mesiaca v Yosemitskom údolí“ , ozval sa vo mne vnútorný varovný hlas. Poslúchol som. Čo mi nohy stačili som zliezol zo skál a vydal sa chodníčkom späť k autu. Napoly kráčajúc a napoly bežiac som sa k nemu dostal prekvapivo rýchlo. Jedna bitka bola vyhraná, ale vojna s časom ešte nie. Taký výnimočný okamih ako zatmenie mesiaca predsa musí človek pozorovať z najlepšieho miesta v Yosemitov – spred Half Domu. Idúc tak rýchlo ako sa bezpečne dalo som sa valil vpred. Mal som šťastie. K lúkam v mne dobre známom údolí som sa dostal len zopár minút pred západom slnka. Oplatilo sa. Západ slnka bol síce veľmi krátky, ale o to čarovnejší. Na ohnivú špičku Half Domu niekoľko sekúnd pred tým, ako sa nadobro ponoril do tieňa, zabudnem asi ťažko. Už malo nasledovať len zatmenie mesiaca. Okolo mňa celkom slušný dav ľudí. Mnohí sedeli len tak na lúke. Niektorí si priniesli fototechniku, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani špičkoví fotografi. A všetci čakali len na to jedno. Na Mesiac, ktorý sa na niekoľko málo minút odeje do krvavej farby vďaka Slnku. Čo však nikto nečakal, bol obrovský oblak, ktorý sa na to musel prizerať zblízka. Nám ostatným zostala figa borová. „Zo zatmenia tak nebude nič“, pomyslel som si po zhruba pol hodine odvtedy, ako malo nastať úplné zatmenie. Mierne sklamaný, ale i tak v dobrej nálade z dobre stráveného dňa som sa vybral do kempu. Po Angel a Brianovi zase ani chýru, ani slychu. Verný programu predošlého večera som sa utiahol do stanu a nechal čas plynúť. S mojími yosemitskými kamarátmi som sa stretol až v ďalší deň, kedy ma prekvapili informáciou: „Na zatmenie sme prišli neskoro, ale predstav si – ten velikánsky oblak sa nakoniec trošku posunul a mi sme tak videli aspoň kúsok Mesiaca krvavočervene“. „Nuž čo, teraz sa nepodarilo. Podarí sa nabudúce“, hovorím si.

Budík mi zvoní okolo ôsmej ráno a ja sa zobúdzam ako na rozkaz. Vstávam do môjho posledného doobedia v národnom parku Yosemite počas tejto cesty. Raňajky som do seba hodil osamote, ale pred konečným rozlúčením sa s kempom a údolím som sa nemohol nezastaviť u Angel a Briana. Tiež sa balili, tiež odchádzali. Ich čakala dlhá cesta do Los Angeles. Mňa o niečo kratšia do San Francisca. Pomohol som im teda so zložením stanu ako som mohol. Uvedomil som si, že táto mierne uletená dvojica, títo dobrodruhovia, ktorí so mnou v tomto parku prečkali časy dobré aj zlé, mi budú chýbať. Rovnako ako kopec ďalších ľudí, ktorí ma obohatili svojou prítomnosťou od augusta roku 2013, kedy som sa na túto púť vydal. Po ťažkom Goodbye som nasadol do auta a dupol na plyn. Akoby som chcel uniknúť od pocitov dočasnej osamelosti, kým sa večer stretnem so starými známymi v meste, ktoré preslávil most Golden Gate a väzenie Alcatraz. Od ich príchodu ma ale ešte delilo more času. Ako ho využiť? No predsa ochutnávkou toho, čo ma malo čakať o necelý týždeň v národnom parku Grand Sequoia. Prechádzkou okolo a pomedzi najväčšie stromy na našej planéte. Sekvoje obrie. Tu v Yosemitoch rastú len na zopár miestach a nie je ich veľmi veľa, no krátka zachádzka k nim sa jednoznačne oplatí. „Wow, to je ako možné? Také gigantické stromy som ešte v živote nevidel“, natisla sa mi myšlienka hneď ako som zbadal prvú. Bežné ihličnaté stromy popri nich vyzerali ako špáratka. Informačné tabule v ich blízkosti ma uviedli do obrazu. Sekvoje v tomto parku dorastajú do výšky necelých sto metrov. Ale ich vek? Nuž, povedzme to takto. Tieto sekvoje mali už niekoľko sto rokov v čase, keď Július Cézar dobýval antickú Európu. Takže dnes aj 3000 rokov. Priemer ich kmeňa bol lobčas väčší ako desať metrov. Aj keď bol strom zvalený, pri jeho kmeni som vyzeral ako lilipután. Ich šišky? Niekoľkonásobne väčšie ako akékoľvek, ktoré som dovtedy videl. „Wow“, hovorím si znovu po krátkej prechádzke, „ak to takto vyzerá už tu v Yosemitoch, na čo všetko sa môžem tešiť v parku Grand Sequoia?“. Najpamätnejším stromom tu bol jednoznačne ten, ktorý v minulosti zjavne prekážal pri stavbe asfaltovej cesty cez les. Riešenie? Keď sa nedá cesta postaviť okolo, postaví sa cez neho. Áno, čítate správne. Do kmeňu stroma bol vyrezaný otvor dostatočne veľký na to, aby cez neho mohlo prejsť stredne veľké auto. Dnes už tento strom síce odumretý, ale stále priťahuje tisícky zvedavcov. Povinná fotka v jeho vnútri sa usadila v mojom foťáku. Teraz už ma nič v Yosemitoch nedržalo. Odchádzal som z neho s príjemným pocitom zadosťučinenia a dobre vykonanej práce. Hoci sa mi nepodarilo vyliezť na bájny Half Dome, popozeral som jeho iné zákutia – také, o ktorých som predtým ani nechyroval, ale ktoré za návštevu jednoznačne stoja. Po poslednom pohľade na park Yosemite v spätnom zrkátku sa pozriem dopredu. Predo mnou civilizácia. „Tras sa, San Francisco, teraz si na rade ty“.

18.05.2016