Údolie smrti – horko, pri ktorom aj oči vyschnú

Toto údolie s hororovým menom je držiteľom niekoľkých naj. Najhorúcejšie miesto na planéte, najsuchšie miesto na Zemi, najnižšie položené miesto na západnej pologuli. Ani ľudia, ktorí tu v minulosti pobývali, dlho nevydržali. Teplo, sucho a smrť ich odtiaľto rýchlo vyhnali. Snáď okrem teplotných extrémistov sa sem nikto nevyberá v najhorúcejších letných mesiacoch – júni a júli. Či je leto alebo zima, nikde sa nevyhnete častým tabuľkám hlásiacim, že dodržiavať pitný režim je naozaj v záujme vášho prežitia. I tak nie je nič nezvyčajné vidieť záchranárov na tomto mieste niekoho odvážať na nosítkach. Po dôkladnej príprave sa však možno tešiť na prírodné scenérie a úkazy, ktoré len tak ľahko inde vo svete nezazriete. Púštne duny aj soľné pláne, oázu s palmami a neďaleko nej miesta s prírodnými golfovými loptičkami, na ktoré aj rok nezaprší. A ak vám už vysoká teplota vysušuje aj oči, stačí sa len vybrať opodiaľ na horný okraj Údolia, kde je akoby iný svet.

Najlepšie miesto na vyrazenie do svetoznámeho Údolia smrti je Las Vegas. Nie nadarmo som letel práve sem po mojom návrate z čínskej Changshe. Do tohto najnehostinnejšieho miesta v Severnej Amerike, ak nie na celom svete vôbec, nechodí žiadna verejná doprava. Človek sa tam musí spoľahnúť len sám na seba. Jeho auto mu je neraz dopravným prostriedkom, miestom na prespatie aj ochranou pred zničujúcim slnkom, ktoré tu praží dennodenne. Mne Údolie neudelilo žiadnu výnimku. Predtým, než som si ale dovolil tú pustinu pozrieť a okúsiť na vlastnej koži, chcel som sa ešte nabažiť svetielok a nočného života v hlavnom meste kasín sveta. V Las Vegas som predsa nemohol vynechať atrakcie na úplnom vrchole veže Stratosphere a predstavenie Cirque du Soleil. Áno, to, na ktoré som nešťastne zaspal týždeň nazad. Čo ale robiť v meste bez auta, kde sa toho cez deň nedá veľa podniknúť a navyše s nutnosťou sa na letisko vrátiť späť v poobedných hodinách, keď som si mal vyzdvihnúť svojho štvorkolesového tátoša? Nič. Preto som aj ja zostal celé doobedie na letisku. Dolámaný po noci v odletovej hale sa snažím niečoho najesť v predražených reštauráciách. Aspoň majú WiFi. Pripojenie zadarmo zneužívam na kontakt s rodinou a zabíjanie času. Pohľadom som občas spočinul na bežnom živote tohto letiska. Ľudia sa ponáhľajú na check-in aj z odletovej haly. Iní sedia a čakajú. Tí zúfalejší sa snažia prehrať ešte posledné doláre v herných automatoch, ktoré sú údajne nastavené tak, aby vaša výhra bola najnižšia spomedzi všetkých kasín v Las Vegas. Automaty tu vládnu miestnemu mikrosvetu. Cítim sa ako Tom Hanks vo filme „Letisko“. Ľudia plynú, len ja ostávam. Dal som si obed a viem, že za chvíľu nadíde aj môj čas. Budem sa môcť pohnúť a vyzdvihnúť si svoje autíčko, ktoré ma bude na zhruba týždeň sprevádzať na cestách aj necestách Kalifornie. Auto ma počkalo presne v tej požičovni, v ktorej som pred týždňom vracal ťuknuté. „Len dúfam, že si ma tu nikto nepamätá“, modlil som sa vduchu. Pohoda, klídek, tabáček. Nikto ani brvou nepohol. Ozbrojený podobnou Toyotou ako predtým dopĺňam zásoby jedla a najmä vody na najbližšie dni v miestnom Walmarte. Je čas ísť ďalej. V tradične šialenej premávke Las Vegas mi cesta ku Stratosphere trvá len o trochu kratšie ako keby som celú vzdialenosť prešiel pešo. Času mám aj nazvyš a tak hútam, na ktoré atrakcie ísť. Na kolotoč za okrajom 350 metrov vysokej veže? Na drobnú horskú dráhu? Nechať vystreliť do vzduchu? Alebo ich kombináciu? Vystrelenie ma nejako nenadchlo, vsadil som preto na zvyšné dve. Všetok strach pravdaže začína a končí v mysli. A hoci aj mini horská dráha, ktorá ma zastavila nečakane tesne za okrajom veže, aj kolotoč nad priepasťou by v normálnych výškach boli atrakcie tretej triedy, tu pumpovali mnohým silné dávky adrenalínu do krvi. Mne tiež, no na bungy jumping na Novom Zélande to rozhodne nemalo. Či som výstup na Stratosphere preto ľutoval? Vôbec nie. Však aj ten patrí ku koloritu mesta. Nadopovaný endorfínmi som sa vydal ku kasínu Treasure Island. Bolo to totiž jediné kasíno, ktoré v ten deň uvádzalo jedno z troch mnou preferovaných predstavení Cirque du Soleil. Zhodou okolností to je vôbec prvé a najtradičnejšie vystúpenie, ktoré toto zoskupenie predviedlo na verejnosti. Nevedel som však, čo od neho môžem očakávať a ani záhadné meno „Mystere“ mi v tom nijak nepomohlo. Natešený žmolím lístok v rukách. Viem, že teraz určite nezaspím. Svetlá sa zhasli a akrobati vyskočili na scénu. Vždy v krásnych pestrofarebných kostýmoch a s dokonalými pohybmi vyrátaných zrejme na sekundu presne. Mystere je predstavenie plné života, radosti, farieb a elementov prírody, ktoré v sebe mieša hravosť a dychvyrážajúcu akrobaciu. Určite som nebol jediný, ktorému počas zhruba 90 minút spadla sánka od údivu. A nie len raz. Vychádzam nadšený a s vedomím, že ďalší z mojích veľkých snov sa naplnil. Po zábave však vždy nasleduje práca. Energiu som ako-tak dočerpal v akomsi fast-foode a vybral sa na cestu. Áno, keď som odchádzal z Las Vegas, bola už neskorá noc. Ale v záujme vychutnania si Údolia smrti aj v pohodlných ranných hodinách som nemal na výber. Musel som ísť. Nočné ticho a tmu mi ozvláštňovala len hudba z rádia a občasný pohľad na GPS. Zastavujem na hranici samotného Údolia. Našiel som parkovisko schované na bočnej cestičke medzi akýmisi domcami. Okolo mňa ani nohy. Bez otáľania som išiel spať. Hodinky ukazovali 3:00 a ja som vedel, že budem musieť vstávať celkom skoro.

Za výdatnej pomoci budíka som sa pozviechal a povystieral kosti po skrčenej noci v aute. Vystúpil som a potešilo ma, že ešte nie je veľmi horúco. Ako by aj mohlo – však bola druhá polovička septembra a asi sedem hodín ráno. Raňajkami som nechcel zabíjať čas. Hnala ma túžba vidieť čo najviac z Údolia smrti, kým nastane takmer neznesiteľné teplo. Už prvé kilometre naznačovali, na čo sa môžem počas nasledovných dvoch dní tešiť najviac. Pustina, maličké kríky, kamene a údolie bez života. Cesta bola ľudoprázdna. Vstúpil som na územie, ktoré sa s dennou teplotou v tieni vo výške takmer 57°C označuje za najteplejšie na Zemi, s priemerným ročným úhrnom zrážok asi 6 cm za najsuchšie a s dnom v nadmorskej výške 86 metrov pod hladinou mora za najnižšie položené miesto na západnej pologuli. Až neskôr som sa dočítal prečo tomu tak vlastne je. Hoci ho od mora nedelia stovky kilometrov, nachádza sa za troma pásmi vysokých horských masívov. Každý z nich tvorí prirodzenú bariéru pre oblaky so životodarnou vlahou od oceánu a pri každom sa časť zrážok vyprší. Len tie najodolnejšie a najvytrvalejšie mračná to dotiahnu až sem, kde svoju púť skončia. Raz za niekoľko rokov sa navyše stáva, že pri zhode mnohých faktorov je možné počas dvoch alebo troch dní v roku vidieť celé Údolie smrti posypané sýtožltými drobnými kvetinkami. Úkaz, na ktorý má šťastie len malá hŕstka ľudí. Ja som medzi nich tentokrát nepatril. Prekvapilo ma tiež, že celé Údolie bolo v minulosti veľké jazero. Dnes už si ho tu môže človek iba predstavovať. Žiadna rieka alebo potôčik sem totiž ani netečie, ani nevyteká. Kilometer za kilometrom sa osamote blížim k najhlbšie položenému miestu, známemu ako Badwater Basin. Až tam som natrafil na prvých návštevníkov. Keďže máme autá stále v tieni horského hrebeňa týčiaceho sa tesne za nami, stále je vonku prijateľne, asi 35 stupňov. Prechádzajúc sa po Badwater Basin som si zaspomínal na obdobie spred ôsmich rokov, kedy som sa tu spoločne s Vladom Lištiakom, Honzom Perhalom a Robom Kunderom prechádzali za čiernočiernej tmy uprostred noci. Tentokrát bol však pohľad odlišný. Až teraz som uvidel prírodný chodníček, ktorý viedol kamsi do stredu kotliny. Až teraz som ubadal kamennú soľ, ktorá pokrývala rozsiahle planiny všade naokolo. Až teraz som uvidel to sucho. Škoda len, že tu nie je nijaký oficiálny teplomer. Neoficiálne sa totiž udáva, že toto miesto je ešte teplejšie ako Furnace Creek, hlavné stredisko národného parku Death Valley a sídlo návštevníckeho centra o niekoľko desiatok výškových metrov vyššie. V rámci autoturistiky som sa prešiel nielen touto známou kotlinou, ale aj ďalšími zaujímavými miestami. Diablovo golfové pole s okrúhlymi kameňmi veľkosti ľudských hláv som zamenil za nesmierne scénickú cestu s názvom Umelcova paleta. Hoci som už nebol sám, ostatní mi neprekážali vo vychutnávaní si pohľadov na pestrofarebne ozdobené skaly a kamene po mojej pravej strane. Po nedávnej návšteve Údolia ohňa som mal opäť pocit, akoby som sa preniesol do čínskeho Zhangye. Nuž, raz darmo – na takéto scenérie plné prirodzených farieb mám slabosť. To už ale začínalo byť parádne teplo. „Treba sa ísť niekam schladiť“, rozhodol som sa a vydal sa smerom na jeden z najznámejších vyhliadkových bodov na Údolie. Danteho výhľad ma nenechal na pochybách, že svoju reputáciu si zaslúži. Užívajúc si pohľadu na celá národný park podo mnou ako na dlani a s teplotou o desať stupňov nižšou ako na dne kotliny som len zvažoval, či sa na peklo Údolia smrti pozerám z Danteho očistca alebo neba ☺. Len tak mimochodom, mnoho z tunajších názvov priamo naznačuje aké podmienky tu vládnu. Danteho výhľad, Diablovo golfové pole a Kotolný potok (Furnace Creek) je iba niekoľko z nich. Deň som si ale nechcel nechať ujsť na tomto mieste. Vrátil som sa preto do pekla. Môžem ale povedať, že ten kúsok Údolia s názvom Zabriskie point bol vskutku malebný. Pestré teplé farby rôznych odtieňov sa vynímali v poobednom slnku výborne. „Ktovie, ako to bude vyzerať zajtra pri východe slnka“, pomyslel som si vediac, že najlepšie to tu vyzerá práve v skorých ranných hodinách. Mal som však už dosť autoturistiky, chcel som Údolie zažiť na vlastnej koži a na vlastných topánkach. Boli dve hodiny poobede. Všeobecný sprievodca hovorí, že túry medzi 10:00 a 15:00 sa z bezpečnostných dôvodov neodporúčajú. Čakať som ale nechcel. Neodradili ma ani záchranári a kopec rangerských áut, ktoré v tom čase odnášali jednu pani na nosítkach práve stadiaľ, kam som mal namierené. Štvorlitrová fľaša vody mi dodávala odvahu. A pred sebou som mal len štyri kilometre. Prechádzal som úzkymi chodníčkami v blízkosti Zabriskie pointu. S holými kopcami a štrkom po oboch stranách tu pri chvíľke nepozornosti nebolo ťažké stratiť sa. Unikátne scenérie dopĺňali modrasté bane na borax. Tento nerast sa tu už neťaží, ale ako dedičstvo z konca 19. storočia to tu slúži dodnes. Zdalo sa, mi, že až tu som pochopil, čo to znamená septembrové teplo v Death Valley. Aj so šiltovkou na hlave ma začali páliť aj okuliare na tvári. Cítil som, ako mám úplne sucho v očiach. Ani som sa veľmi nepotil. Zrejme preto, že všetko sa zo mňa vyparilo ešte predtým, ako som to zacítil. Na návrat do auta po hodine chôdze som sa celkom tešil. Chyba. Kým vonku bolo zhruba 46°C, vo vnútri auta muselo byť ešte viac. Avšak bez vetríka na mňa pot padol rýchlosťou sprchy. Záchranu som našiel aj až v klimatizácií v návštevníckom centre. Hodinu som naozaj nerobil nič iné ako tam sedel. Neobsedel som ale tak dlho ako som pôvodne myslel. Jednoducho som sa musel vybrať znovu na cesty. Lepšie povedané, na ďalšiu túru. Podobné scenérie ako predtým, ale z opačnej strany Zabriskie pointu. Tento úsek bol však obohatený aj o kaňon. Cestou som natrafil len na dvoch ďalších extrémistov ako ja, ktorí sa vydali na okružnú túru v takej neskorej hodine. Okolo seba ďalšie kamene, štrk a umierajúce vtáky. „Už chápem, prečo toto miesto nesie svoj názov“, povedal som si vduchu a viac som sa na ne nepozeral. Západ slnka tam bol doslovne ohnivý. Hoci bolo vonku stále ako v saune, nemohol som ho pozorovať cez sklo auta. Horúci deň sa zakončil ukážkovo. Vyšťavený z dlhého času bez poriadneho spánku som na nič ďalšie nemal náladu. Toyotu som si odstavil na parkovisku, ukuchtil si večeru a hybaj do teplých perín. Ako som si vtedy prial, aby boli studené ☺.

Vstávam opäť skoro ráno. Nemôžem si predsa nechať ujsť východ slnka na Zabriskie pointe. Bez raňajok iba s rýchlym pobalením vecí štartujem motor a odchádzam. Z centra Furnace Creeku to našťastie netrvá ani päť minút. Zďaleka som tam neprišiel prvý. Zástup fotografov so stojanmi v prvej línii, obyčajní ľudia s foťáčikmi za nimi. Niekoľko párikov, ktoré si na spoločné radovánky vybrali naozaj nevšedné miesto. Všetci však pozerali na krátke prírodné divadlo, ktoré sa pred nami odohrávalo. Odtiene skalných pásov sa menili s každou minútou. Línie skál žiarili omnoho viac ako v predošlý deň poobede. Navyše, o dokonalý estetický zážitok sa postarali aj dlhé tiene, ktoré celému miestu dodávali hĺbku. Mohol by som sa na to pozerať znovu a znovu. Pravdaže, odchádzal som ako jeden z posledných. V tento deň som sa naozaj nemal kam ponáhľať. Raňajky pri návštevníckom centre mi dodali sily a ja som sa pohol ďalej. Krížom cez celé Death Valley s krátkou zastávkou pri púštnych dunách som sa dostal až na opačný horný okraj Údolia. Hoci som duny chcel vidieť, vedel som, že ich čas ešte len nadíde. Cez deň treba vypadnúť z vyhne a vybehnúť na turistami takmer zabudnutú túru, asi 14 kilometrov dlhú, vo vyšších nadmorských výškach. Neviem, či to bolo relatívne nižšou teplotou (asi 27°C), dobrým spánkom, náladou alebo žiadnymi ďalšími turistami, ale túra sa mi nezdala ani taká dlhá a ani taká náročná ako ju ostatní opisovali. Dokonca mi prišla jednoduchšia ako značne kratšie, ale omnoho horúcejšie túry deň predtým. Míňam ihličnany, pozerám na odľahlejšie časti národného parku, ktoré vidí len málokto. Vetrík ma príjemne ofukoval, keď som sa dostal na vrch západného okraja kotliny. Už len výstup kľukatým chodníčkom na vrchol kopca a som tam. Naskytol sa mi pohodový výhľad na Údolie, tentokrát z opačnej strany ako naň pozerá Dante. Na moju bezpečnosť dávali pozor len veveričky. Okolo mňa len kľud a ticho. Všetko horko som nechal pod sebou. Nasýtený z ešusového obeda aj pohľadmi na najsuchší národný park USA som sa vrátil späť k autu. Niekoľko kilometrov po hrkotavej ceste a som späť na udržiavanej komunikácii. Vraciam sa späť k piesočným dunám. Mnoho ľudí predpokladá, že celé Death Valley je posiate pieskom. Opak je však pravdou. Duny sa nachádzajú len na maličkom priestranstve v severnej časti tohto národného parku. Od hlavnej cesty sú vzdialené necelé dva kilometre, čo má turistov odradiť od toho, aby sa k nim v čase najväčších horúčav, teda kedykoľvek po desiatej hodine doobeda, rozhodli vydať pešo. „Ale ja to tak nemôžem nechať“, hovorím si. „Však najlepší čas na vychutnanie si farieb a tieňov týchto dún je buď skoro ráno alebo neskoro poobede. A vtedy predsa nemôžem byť od nich tak ďaleko“, utvrdil som sa v mysli o svojom ďalšom postupe a myslel som pritom aj na nezabudnuteľný výstup na piesočné duny v púšti Gobi v Mongolsku v lete roku 2013. Hoci som začínal o štvrtej poobede, stále bolo pekelne teplo. Na pocit mi bolo ešte horúcejšie ako v predošlý deň. Pravdepodobne preto, že vzduch sa tu zastavil. Snáď rovnako ako čas. Nohami som víril piesok, v ktorom som neustále nachádzal odtlačky ľudských topánok. Zjavne tu už dlhšiu dobu nezafúkalo. Okolo mňa znovu nebolo ani živej duše. Okuliare ma začali hriať viac ako obyčajne a vlhkosť z očí sa vytrácala tiež. „Ešteže mám so sebou svoju najlepšiu kamarátku, plnú flašku vody“, utešoval som sa. Je síce, pravda, že kým som sa vrátil, tak zo studenej vody sa stala voda vhodná na zalievanie čaju, ale stále bola lepšia ako nič. A duny? Oplatili sa. S postupujúcim časom sa tiene predlžovali a kontúry piesku nadobúdali nové dimenzie. Čisté línie boli sem-tam prerušené hŕstkou kameňov. Ich farba sa menila od bledožltej po takmer ohnivú. Na Gobi stále síce nemali, ale ľutovať som isto nemusel. So zapadajúcim slnkom si sadám do auta. „Nuž, a Death Valley je za mnou. Teraz sa len odviesť do asi 500 kilometrov vzdialeného národného parku Yosemity“, rozhodol som sa v mysli. Možno si teraz myslíte, že som sa zbláznil. Načo mám šoférovať takú vzdialenosť ešte v ten deň večer, keď už slnko zapadá? Odpoveď bola jednoduchá. Žiaden kemp v Yosemitoch, najvyťaženejšom národnom parku celých USA, sa mi nepodarilo vopred rezervovať. Všetko tam obyčajne býva vybookované asi 3-4 mesiace vopred. Je tam však jeden kemp, ktorý funguje na báze „kto prv príde, ten prv melie“. „Verím, že keď tam prídem uprostred noci, tak sa mi miesto ujde“. A tak som si išiel, išiel, išiel. Rádio na plné obrátky mi nedovolilo zaspať. Cesta bola až prekvapivo kvalitná, takmer ako slovenská diaľnica. Neľahké úseky boli len úplne na začiatku a úplne na konci. Na začiatku som sa modlil, aby som to s benzínom vydržal k prvej pumpe s relatívne normálnymi cenami. Na konci som sa modlil, aby som nenarazil do stromov na kľukatej neosvetlenej ceste krížom cez Yosemity. Do srdca ďalšieho národného parku som prišiel okolo jednej v noci. Našiel som svoj vytúžený kemp...a zistil, že som tam až s poradovým číslom 17. Problém bol pritom len jeden. Nasledovné ráno malo z kempu odísť len 15 ľudí. „Usmeje sa na mňa šťastie a ujde sa mi miesto? Uvidíme. Načo sa tým teraz zaťažovať“, povedal som si, obliekol som sa do termoprádla a uložil sa do spacáku von pod šíru hviezdnatú oblohu do rady spiacich. Štyridsaťstuňové teploty Údolia smrti sa mávnutím prútika zmenili na 15°C v Yosemitoch. Prišiel som do iného sveta. Uvidím, čo mi prinesie.

13.05.2016