Changsha – svadba na čínsky spôsob a plavba v mori spomienok

Existuje lepší spôsob vnorenia sa do tajov miestnej kultúry ako priamo sa zúčastniť na svadbe? Pozorovať tradície, ktorými sa tento veľký deň len tak hemží či už sme na Slovensku alebo na opačnom konci sveta by bolo zaujímavé zrejme pre každého. Preto ma veľmi potešilo, keď ma Ellen pozvala na svadbu svojho brata do Číny. „Bude podobná ako u nás na Slovensku alebo úplne rozdielna?“, premýšľal som v lietadle. Ako sa zakrátko ukázalo, pravda bola niekde uprostred.

V lietadle som si to uvedomil. Toto bude vskutku letecký deň. Alebo dvojdeň? Prvá časť môjho hrozitánsky dlhého letu bola prekvapivo vcelku krátka. Však čo iné by ste čakali od presunu z Las Vegas do Los Angeles, ktorí bežní smrteľníci chodia autom? Dlhá zábava nastala až pri tranfere na letisku v Meste anjelov. Nasadol som do Boeingu 777. Pripútal som sa a nechal sa unášať úvahami, čo budem na tomto jednom mieste robiť nasledujúcich 13,5 hodiny. Vedel som, že ma čaká môj doposiaľ najdlhší let v živote. Let cez celý Tichý oceán z Los Angeles až do Šanghaja. Let, ktorý sa začne krátko po jednej poobede jedného dňa, skončí sa večer na druhý deň a počas ktorého nikdy nezapadne slnko. Pýtate sa ako je to možné? Už po tretíkrát počas mojej výpravy som mal totiž prekročiť dátumovú hranicu. Hodinky ubiehali raz rýchlo a inokedy pomaly. Celý čas vo vzduchu som v podstate robil len dve veci: pozeral filmy alebo seriály a jedol. Niekoľko sérií Teórie veľkého tresku som vymenil za film a ten za ďalší. Ozvláštnenie vo forme jedla nebolo vždy práve podľa mojej chuti, no nebol by som to ja, ak by som niekedy nechal čo i len zrnko ryže na tanieri, nie? ☺ Ani neviem, či som cez dátumovú hranicu prešiel s pohľadom na maličkej obrazovke, kurati s ryžou alebo oddychujúc. K riadnemu spánku som sa aj napriek snahe nevedel donútiť – a to i napriek tomu, že som už nespal viac ako jeden deň. Veľmi som velebil hlas kapitána, ktorý pri zapadajúcom slnku všetkým oznamoval, že čo chvíľa budeme pristávať. Hurá. A to som na tom tentokrát nebol ani až tak kriticky ako pri lete z Amsterdamu do Rio de Janeira v júni 2012, kde som po zhruba piatich hodinách odrátaval snáď každú minútu. Vystúpil som z lietadla a do nosa mi udreli dve veci, ktoré sa mi s letným Šanghajom verne spájajú. Veľká vlhkosť vzduchu a neuveiteľný smog. Vlhkosť ma až tak netrápila, no na smog som si už stihol odvyknúť. Radovať sa z konca lietania som sa však v ten deň ešte nemohol. Čakal ma totiž ešte ďalší presun lietadlom. Zo Šanghaja do už celkom dôverne známej Changshe, kde sa mala konať svadba Elleninho brata. Pohľad na známu tvár, jedno oko mierne šikmejšie ako druhé a letmý horúci úsmev mojej spolubojovníčky na cestách juhovýchodnou Áziou, Novým Zélandom a austrálskym Sydney, Ellen, mi vlial ďalšiu energiu do žíl. Už ani neviem skadiaľ som ju bral. No zakaždým, keď som vykonával niečo aktívne, ožil som. Na druhej strane, keď sme si sadli vedľa seba do lietadla, mal som čo robiť, aby som tam nezostal aj pol hodinu po bezpečnom dosadnutí na zem v meste Changsha, v stredočínskej provincii Hunan. Po hodine a pol letu nás vyzdvihol Ellenin brat a bez okolkov sme uháňali k nášmu hotelu. Zložil som si veci a príliš unavený na to, aby som s Ellen viedol takmer akýkoľvek rozhovor zaspávam. Po tridsiatich hodinách bez poriadneho zažmúrenia oka spánok potrebujem ako soľ.

S Ellen spoločne vstávame prekvapivo v normálnom čase. Po únave z dlhého presunu alebo po jetlagu ani chýru, ani slychu. A bol som tomu celkom rád. Tiež ma potešilo, že v tento prípravný predsvadobný sa na mňa povinnosti nebudú hrnúť takmer vôbec. Začalo sa to hneď zrána. Po raňajkách ma Ellen prekvapila otázkou: „Chceš ísť so mnou vybavovať veci k rodičom alebo radšej zostaneš na hoteli a stretneme sa niekde na obed?“. Ísť za jej rodičmi alebo do hotela? Možnosť B vyhrala. Bol som si istý, že by som aj v Elleninej prítomnosti houby rozumel a bol by som tam ako piate koleso od voza. Vrátil som sa preto na hotel a venoval sa niečomu užitočnejšiemu. Blogu, u ktorého mi dlh hrozitánsky narastal. Čas letel ako splašený a z rána sa za chvíľku stal obed. Tam, kde som sa s Ellen ráno rozlúčil, som sa s ňou na obed znovu stretol. Išli sme priamo k jej rodičom. Vskutku ma prekvapilo, že hoci je Changsha jej rodné mesto, mali sme mierne problémy s nájdením správnej cesty do bytu jej rodičov. Po drobných peripetiách sme ale nakoniec šťastne dorazili. Čínske jedlo z reštaurácie ustúpilo podomácky ukuchtenému čínskemu jedlu doma. Moje obavy sa naplnili hneď krátko po obede. Rovnako ako počas mojej prvej návštevy miest Changsha a Zhuzhou za Elleninou rodinou krátko pred odchodom do Vietnamu v marci, ani teraz som hovorenému nerozumel ani zamak. Nuda ma zmáhala, ale keďže to bol stále len prvý deň, odolal som. Byt sme neskôr vystriedali za reštauračnú sálu, v ktorej sa mala konať svadobná oslava. Prípravy už boli v plnom prúde, no i tak väčšina ľudí len tak posedávala a nič nerobila. Potili sa len chlapíci zo svadobnej agentúry. So zmenou miesta sa však moja úloha nezmenila. Vrece zemiakov sa len presunulo a stále rozumelo asi len 0,01% toho, čo sa povedalo. Či ma to trápilo? Po predošlých skúsenostiach v tomto regióne a s týmito ľuďmi ani nie. Darilo sa mi voči tomu zostať ľahostajný. So sálou sme sa rozlúčili a opäť zavítali k jej rodičom. Ďalšia zmena miesta, ale stále bez zmeny programu. Len ďalšie rozhovory, z ktorých som nič nemal. Nevedel som ako sa zapojiť a už som sa o to ani nepokúšal. Snažil som sa nemyslieť na súčasnosť, ale na to, čo ma bude čakať v nasledujúci deň. Na moje milé prekvapenie ešte v rovnaký večer ideme privítať vybraných ľudí z jej blízkej rodiny v miestnom hoteli. Objavujú sa predo mnou známe tváre z marca, všetky usmiate a úprimne prekvapené, že ma tu vidia. Však kto by aj nebol – nie je bežné, aby človek lietal doslova cez pol sveta len na svadbu a potom späť, nie? Netuším, o čom sa všetci bavili, ale všetci vyzerali šťastne a spokojne. Táto nálada sa nejako nalepila aj na mňa. Našťastie ☺. Ťaživé myšlienky o vreci zemiakov som hodil za hlavu a smial som sa s nimi, nech už to bolo na čomkoľvek. Na náš hotel sme sa s Ellen dostali neskoro v noci. „Zajtra treba skoro vstať“, hovorí mi. „Dobre si oddýchni“. Poslúchol som ju do poslednej bodky a zakrátko sa vnoril do mora snov.

Budík zvoní pred siedmou hodinou rannou. Je sobota 19. septembra 2015. Veľký deň D nastáva. Akosi som vytušil, že svadba sa tu v Číne oslavuje skôr doobeda a končí sa obedom ako poobede s večernou zábavou. Moja predtucha však nevydržala dlho. Niekoľkokrát som si vypočul, že svadba môže pripadnúť na ktorýkoľvek deň v roku – rovnako na pracovný deň ako na víkend. Údajne to záleží od významu dňa v čínskom lunárnom kalendári a koľko lásky vie mladomanželom priniesť do spoločnej cesty životom. Navyše, svadba sa nemusí konať len doobeda. „Dokonca je bežnejšie, že ľudia oslavujú poobede a večer. V niektorých čínskych provinciách sa oslavuje aj celý deň“, poučila ma Ellen. Obliekol som si to najlepšie, čo som v baťohu našiel – červenú košeľu s krátkymi rukávmi, tmavé džínsové nohavice a novokúpené tenisky. S mindrákmi, či to bude na takú slávnostnú udalosť nebude príliš ošumtelé, som s Ellen vyšiel z hotela. Ellen bola v tento deň ako družička celkom na roztrhanie, no i tak si našla chvíľu tu a chvíľu tam, aby mi vysvetlila čo-to o čínskej svadbe a jej tradíciách. Prekvapila ma hneď na úvod. „Teraz už v podstate ideme len na veľkú oslavu, kde sa bude konať aj svadobná ceremónia pre najbližších. Môj brat a jeho nastávajúca sú už formálne asi dva týždne svoji“, prezradila mi. A vskutku, keďže Číňania sú zväčša národ neveriacich, svadby v kostoloch alebo kláštoroch nemožno očakávať často. Namiesto toho zájde pár niekoľko dní pred svadobnou oslavou na úrad podobný našej matrike, spíšu akýsi dokument a už sú svoji. To všetko bez prítomnosti rodiny či priateľov. Šuchot peňazí počas svadby cítiť ešte viac ako kedykoľvek inokedy v živote človeka. „V Číne sa od ženícha a jeho rodiny očakáva, že zaplatí celú svadbu od A po Z“, uviedla na pravú mieru Ellen a dodala: „navyše, pred svadbou sa od ženíchovej rodiny očakáva, že nevestinej rodine daruje celkom slušný balík peňazí“. Z predstavy, že rodinka ženícha si nevestu jednoducho kupuje v duchu hesla „Čím viac, tým lepšie“, som bol našťastie vyvedený. „Nevestina rodina si tie peniaze nenechá. Pridá k nim svoj podiel a za to všetko sa nakoniec kúpi nejaký hodnotný svadobný dar mladomanželom“, dozvedel som sa. Najprv sme sa stretli s jej bratom a jeho kamarátmi pri sále, ktorú sme navštívili už deň predtým. Pršalo, ale nikomu to neprekážalo. Pri odchode som takmer ohluchol zásluhou silného ohňostroja len tak na ulici za bieleho dňa. Až keď sa podobné prskavky a delobuchy rozozvučali zakaždým, keď sa ženích a nevesta niekam pohli, som zistil, že to tak má byť. Prichádzame k hotelovej miestnosti, kde sa schováva nevesta so svojími kamarátkami. Zabuchnú nám dvere pred nosom a malé divadlo pre pobavenie mladých sa začína. Ženíchovi kamaráti usilovne pchajú popod prah dverí červené obáločky s drobnými peniazmi. Ženích medzitým odpovedá v kriku dievčat na nevestine otázky. „Povedz nám štyri dôvody, prečo ľúbiš nevestu?“ alebo „Kedy ste sa po prvý raz pobozkali?“. A keďže je Čína v otázkach fyzickej náklonnosti neuveriteľne konzervatívna, na podobné pikošky sa teší asi každý. Predsvadobná zábava pokračuje aj po otvorení dverí. Až tu Ellenin brat uvidel svoju nastávajúcu v krásnych bielych šatách. Skoro mu oči z jamiek vypadli. Nevestu si mohol z izby uniesť až vtedy, keď zodpovedal ďalšie otázky od nevesty a našiel jej starostlivo ukryté lodičky – údajne preto, aby ich manželstvo prekypovalo šťastím. Vysmiati od ucha k uchu sme sa tak všetci, znovu za hluku ohňostroja vydali na miesto svadobnej oslavy samotnej. Celý dav hlučne prechádzal halou, až kým sa pred nami neobjavila menšia izba. Tam už rodičia aj najbližší rodinní príslušníci stále v rade ako vojaci a tešili sa na mladých. Nezabudli im krásne vyzdobiť posteľ a obliecť ju do červených obliečok. Nebojte, svadobná noc sa tu ešte nemala začať. Na posteľ sa potom porozhadzovali lupene z ruží, arašídy, iné oriešky a sušené figy. Hoci na Slovensku by sme asi neboli dvakrát nadšení sadnúť si do tejto nevšednej zmesi, pre Číňanov to má veľký zmysel. Chcú mať predsa veľa detí a žiť v prosperite. Mladý pár následne spokojne odchádza vítať prichádzajúcich hostí. Niektorí prichádzajú v slušných šatách, iní len v obyčajných tričkách a nohaviciach. „Svadobný dress code podobný Slovensku sa tu asi nenosí“, pomyslel som si a moje ranné obavy z nedostatočne honosného oblečenia sa rozplynuli. „Aké svadobné dary sú bežné v Číne?“, pýtam sa v pokojnejšej chvíľke Ellen. Jej odpoveď ma po roku života v Číne veľmi neprekvapuje. „Peniaze“, odpovedá mi. „Každý hosť je privítaný a ešte predtým, než vojde do veľkej sály odovzdá tučnú červenú obáločku mladomanželom. Všetky peniaze sa starostlivo spočítajú a sumy sa zaznamenajú. To preto, aby mladomanželia vedeli, koľko zhruba si majú prichystať, ak budú oni pozvaní na oslavu ku svojim dnešným hosťom“, dozvedel som sa. Vybehol som však do veľkej sály a na peniaze prestal myslieť. Všetci sa navzájom fotili. Rodiny aj skupiny priateľov. Mňa obklopili mnohí známi aj neznámi. Ponúkali ma kadečím od výmyslu sveta a uťahovali si z mojej výšky. Usmiate tváre vedľa seba len tak svietili. Neodolal som, musel som aj ja. Nič som nerozumel, ale nechal som sa unášať atmosférou. Ellen priplávala v najkrajších šatách, aké som na nej dovtedy videl. Vtedy išli oči vypadnúť mne ☺. Vedeli sme, že sa blíži veľké finále. Tri, dva, jeden, ide sa. Najvýznamnejšie okamihy svadobnej oslaby sa začínajú. Zaznie svadobný pochod – presne taký ako ho poznáme u nás. Nevesta sa nesie k malému altánku uprostred sály ladným krokom doprevádzaná svojím otcom. Z opačnej strany prichádza osamote ženích. Stretnú sa presne uprostred. V sále nie je snáď jedného pára očí a ani jediného foťáku, ktorý by sa teraz pozerali inam. Po starostovi alebo predstaviteľovi úradnej moci ani chýru, ani slychu. Len rodina a priatelia. Ženích si za potláčaného vískotu prítomných dám kľakne a oficiálne žiada svojho budúceho svokra o ruku jeho dcéry. Scéna, ktorá je isto známa aj z mnohých svadieb na Slovensku, nemyslíte? Otec privolí. Čo sa deje v jeho vnútri vedia snáď len otcovia celého sveta, ktorí už svoje dcéry vydávali. Mladí však šťastne vykročia spoločne k vyvýšenému pódiu. S pomocou družičky si vymenia prstene. Všetci prítomní vedeli, že odvtedy sú svoji. Zástup tradícií sa tým ale nekončil. Mladomanželia pristúpili k sebe a bok po boku vzopli ruky k sebe. Vyzerali akoby sa modlili. „Vážne tomu tak bolo?“, spýtal som sa neskôr. Ellen mi so smiechom odvetila: „Nie, však Čína nie je nábožensky založená. To len robili na návrh svadobnej agentúry, ktorá tým chcela vniesť trochu západného ducha do ich svadby. A ako som počula, v Číne je to dnes celkom bežné“. Fajn, tak v tomto ako tradícii som sa netrafil. V tom, čo nasledovalo však isto nie. Zvyk, ktorý by som nazval „čajová ceremónia“, bol snáď najčínskejší, aký som si vedel predstaviť. Hoci bola sála plná ľudí, teraz úplne stíchla. Vo vzduchu bola cítiť pokora, úcta a rešpekt. Mladomanželia venovali šálky čaju každému zo svojich rodičov. Najprv nevesta otcovi a krátko nato matke svojho manžela na znak vďačnosti, že môže vstúpiť do ich rodiny. Potom ženích otcovi a matke svojej milovanej na znak vďaky, že vychovali také slušné dievča. Rodičia im na oplátku venujú červené obáločky. Čím sú naplnené? Myslím, že je ľahké si to domyslieť, nie? Krásna ceremónia sa skončí slávnostným prípitkom. S prípitkom sa začína slávnostné hodovanie. Žiadne ďalšie významné príhovory už nie sú na programe dňa. Každý sa pustí do svojho jedla – ryby, kuracieho, hovädzieho mäsa, varených žabacích stehienok či korytnačky. Všakovaká zelenina a všadeprítomná ryža paletu jedál dopĺňajú. Mladomanželia popritom prechádzajú popri stoloch a s každým hosťom si pripijú. „Môj brat mal namiesto čínskej pálenky len akési nealko“, zdôverila sa mi s úškrnom ženíchova sestra. „Keby tam mal pálenku, ako je obyčajne zvykom, tak po pripití si s viac než stovkou hostí by už zrejme ležal pod stolom“. Nuž, Číňania nemajú takú výdrž v pití ako Slováci ☺. Hodinky ukazovali asi pol tretej poobede, keď hostia doobedovali. Očakával som nejaké hromadné fotenie sa alebo slávnostné lúčenie sa. Na moje prekvapenie nenastalo ani jedno z nich. Ľudia postupne odchádzali. Že sa hostina končí mi došlo až vtedy, keď aj svadobná agentúra začala skladať altánok a odstraňovať výzdobu. „Tým sa svadba definitívne skončila?“, spýtal som sa Ellen, keď sme sa usadili v pohodlí domova jej rodiny. „Obyčajne nie. Neraz sa stáva, že večer sa organizuje ďalšia menšia oslava. Pozvaní sú výlučne najbližší členovia rodiny. Reštauráciu ľudia vymenia za svoje príbitky alebo hotelové izby. Zábava je tu už neformálna. Najväčší úspech majú hry, ktoré majú mladomanželov pripraviť na svadobnú noc. Ako vieš, čínske tradície kážu dvojici vyhýbať sa prílišnému kontaktu pred svadbou – hoci dnes už to dodržiava čoraz menej mladých. Preto majú tieto hry mladú dvojicu posmeliť, aby sa neskôr pred sebou nehanbili. Nesmie chýbať ani súrodenec ženícha alebo nevesty prezlečený za žobráka a mladomanželia mu majú vložiť do ruky opäť červené obáločky s odmenou.“, vysvetlila mi. „My však túto drobnú oslavu už nebudeme mať, pretože môj brat a nevesta sú už veľmi unavení“, uzavrela. Bolo mi jasné, že hádzanie svadobnej kytice, prvý tanec, čepčenie, spoločné zametanie črepín alebo polnočné prezliekanie nevesty sa do Číny ešte nedoniesli. Tým sa tiež pre mňa skončila zaujímavá časť dňa a nastala šeď. Ellen a jej najbližšia rodina sa pohrúžili do rozhovorov a zrejme zabudli, že vedľa nich ešte niekto sedí. Štyri hodiny sa vliekli ako slimák. Vonku bolo zamračené a pršalo. Dokonalý obraz mojej nálady v daných momentoch. Rozjasnievať sa začalo až neskôr v ten deň. Stále to síce nebolo tak, ako by sa o návštevníka z cudziny starali Slováci, ale v porovnaní s dovtedajším priebehom dní to bol markantný pokrok. Za hlbokej noci sme nakoniec opustili bytík a vybrali sa do nášho hotela. Moja prvá čínska svadba, hoc svojím duchom nie najtradičnejšia, sa tým skončila. A i keď sa v hrubých črtoch neodlišovala v mnohom od slovenskej, detaily boli neraz iné. Miestami nesmierne emotívna, inokedy pomenej sa mi páčila. Teda až na tú ich posadnutosť peniazmi ☺.

Prišlo nové ráno, nadišiel nový deň. Keď som vstával, ešte som netušil, aký bude lenivý, a to od začiatku do konca. Jediné, v čom som si bol istý, bolo to, že v tento deň večer sme mali s Ellen odletieť späť do Šanghaja. Bez zhonu sme sa preto pobalili a zabíjali čas každý svojím spôsobom. Ellen rozhovormi na chate cez telefón, ja na internete a pri blogu. Neskoré raňajky nás nabudili. So všetkými vecami sme sa presunuli opäť zas k Elleniným rodičom a tam moje ničnerobenie pokračovalo. Obed a znovu voľno. Alebo nie? Tentokrát našťastie nie. Pred odchodom sme sa zašli pozrieť k akými ďalším Elleniným známym. A kým Ellen plkotala ostošesť v dialekte miestnej provincie so svojimi, ja som sa bláznil ako malý chlapec s ich malým chlapcom. Pri ňom nebolo treba žiadnych slov. Nadhadzovanie, vyhadzovanie a jednoduchá akrobacia sa jednoducho páči všetkým malým deťom bez ohľadu na kultúru ☺. Ellen ma dokonca častejšie zapájala do rozhovorov, čomu som sa nesmierne tešil. Netrvalo však dlho a všetkých to omrzelo. Všetci dospelí sa uchýlili k svojim telefónom a ja som sa ocitol akoby v zemi duchov. Ľudia si tu boli veľmi blízki, ale súčasne veľmi vzdialení. Virtuálna realita ich vtiahla do svojích útrob. Minimálne ja a moja hlavná pozývateľka sme stadiaľ museli skôr či neskôr uniknúť. Zostávať čo i len o deň dlhšie v Changshi sa mi veľmi nezaliečalo. Nielen preto, že by to zrejme znamenalo ďalší deň nerozumenia okoliu, ale najmä kvôli tomu, že v nasledovný deň som mal nasadnúť na lietadlo smerom späť do Las Vegas. Let do mne druhého najznámejšieho mesta na svete prebiehal ľahko. Nemohlo byť však všetko dokonalé a ľahké. Problémy nastali po prílete vtedy, keď sme sa spoločne snažili nájsť hotel, kde by sme mohli prespať jednu noc – moju poslednú v Číne na dlhú dobu. V čom bol vôbec problém? Vo mne. Nie žeby som mal príliš vysoké nároky na ubytovanie – veď moje predchádzajúce zážitky vám ukázali, že sa viem vyspať aj v polozhrdzavenej chatrči na poli pri hraniciach. Prekážkou bolo to, že nie všetky čínske hotely majú povolené ubytovávať cudzincov. Dôvodu sa mi v tom čase nedostalo. Až omnoho neskôr som zistil, že zahraničných turistov nechce čínska vláda nechať prespávať v hoteloch pochybnej kvality a povesti. Či sa za tým ukrýva aj niečo inšie by bolo len v rovine mojich špekulácií. O desiatej večer sme správny hotel našli. Obaja dostatočne unavení z celodenného ničnerobenia sme sa oddali nerušenému spánku.

Nebyť toho, že Ellen musela ísť v to ráno do práce, ani by som nevedel, že je pondelok. Obaja vstávame celkom skoro. Ona za povinnosťami, ja za spomienkami. Kedže mi zostávalo do odletu asi dvanásť hodín, chcel som ich využiť efektívne – návratom do miest, kde som v Šanghaji pobudol najviac času. Nie, nie na záchod ☺. Do mojej školy na predmestí, pozrieť svojich študentov, ktorí boli znovu o rok starší a ktorým som o mojej krátkej zastávke v Šanghaji dopredu napísal. Na Emmu s Jamie som sa však tešiť nemohol. Už dávnejšie som sa od nich dozvedel, že anglický program na mojej škole s novým školským rokom zatvorili a im dali na výber: ísť pracovať do kancelárií do centra mesta alebo ísť svojou vlastnou cestou. Verne som poznal ich nevraživý, niekedy až nenávistný vzťah s povrchnými klebetnicami na ústredí, a tak ma ich odchod zo školy v rovnaký deň na začiatku septembra ani neprekvapil. Spomienky sa mi začali vybavovať už počas cesty autobusom z metro zastávky k môjmu predmestiu. Slnko vonku pekne svietilo, sem-tam sa schovalo za obláčik a ja som sa cítil nostalgicky. „Aké to bude vidieť ich znovu po takej dlhej dobe?“, uvažoval som. „Ako na mňa budú reagovať? Budú sa tešiť alebo im to bude jedno? A budem sa tam aj ja stále cítiť ako doma alebo už ako cudzorodý prvok?“. Do školy prichádzam ráno okolo pol desiatej, tesne pred ranným rituálom vyvesovania čínskej vlajky pred celým zhromaždením školy. Decká nastúpené do radov za zvuku pochodovej hudby odchádzajú na ihrisko. Už vtedy ma niektorí moji starí známi spoznávajú a okamžite onemejú. Ústa sa im otvárajú od údivu alebo len tak uhnú pohľadom. Neviem, čo si mám myslieť. Začínam sa cítiť nesvoj. Žeby môj odchod zo školy pochoval moju osobu aj v mysliach študentov? Ako sa za chvíľku ukázalo, kŕmil som sa zbytočne depresívnymi myšlienkami. Hneď ako sa vlajková ceremónia skončila, študenti ma volali do svojich tried. Času som bohužiaľ nemal na rozdávanie – obedovať som chcel už v centre mesta s Ellen. Každej triede som preto venoval desať minút. Nič to, že som tým jedného učiteľa prerušil v hodine a poslal nakrátko von z triedy. Decká boli šťastné. Fotky lietali vzduchom jedna za druhou a všetkým bolo aspoň na krátky okamih trochu veselšie. Pri odchode som svoju krátku návštevu tohto miesta neľutoval. Nevedel som sa však zbaviť úvah nad tým, či týchto študentov, z Číny môjmu srdcu najbližších, ešte niekedy uvidím. Však koncom tohto školského roka ukončí jedna trieda, moja najobľúbenejšia Melbourne, svoje pôsobenie na danej pôde. Druhá síce zostane, ale s ňou až taký úzky vzťah vypestovaný nemám. Radšej som sa tým ďalej nezaťažoval. Čo má prísť, príde. A najbližšie prišiel na rad obed s Ellen a jej kolegynkou. Tradičné čínske rezance v polievke ma celkom slušne zasýtili. Poobedie sa zdalo byť celkom pohodové. Ellen musela ísť späť do práce a ja som sa mohol venovať svojim veciam. Sedel som v kuchynke v jej práci a čakal, kým skončí a spoločne pôjdeme na letisko. Spoločníkov mi robili len notebook, elektrina a voda. Hodinku či dve upútava moju pozornosť príprava dokumentov na spiatočnú cestu do USA. Už od začiatku som vedel, že s príchodom po piatich dňoch od opustenia amerického územia a po uplynutí len troch dní od vypršania pôvodného 90-dňového povolenia, ktoré som vyčerpal takmer do dňa, budem pre pohraničníkov podozrivý. So všetkými dokumentami, originálnymi aj sfalšovanými, som sa však cítil sebaiste. Zostávali stále asi dve hodiny do odchodu. Začal som teda pozorovať bežný život. Ľudí prichádzajúcich do práce aj z nej odchádzajúcich. Chlapíkov, ako si odskakujú na cigaretovú prestávku. Žienky ako sa bavia pri čajíku. Každý viedol svoj bežný život, každý sa mal po práci kde vrátiť. Nebolo jediného, kto by niekde v okolí nemal svoj bezpečný prístav, kde ho čakajú jeho najbližší. Ako tak čas plynul, začal som im túto bežnú rutinu závidieť. Uvedomil som si, že práve toto je to, čo by som teraz potreboval. Nie vrátiť sa do cestovateľského kolotoča s každodenným riešením problémov kde si hlavu zložiť. Cítil som, že aj ja potrebujem také miesto, kam sa môžem s pokojom na duši vrátiť každý večer. Moje presvedčenie o konci cesty okolo sveta na americkom kontinente tak nabralo neuveriteľne konkrétne kontúry. Od týcho myšlienok ma odtrhla až Ellen vychádzajúca z práce. Práve včas, aby sme stihli bezpečne na letisko. Čoraz viac mi toto občas krehké a inokedy až príliš nezávislé žieňa prirastalo k srdcu. Lúčenie s ňou preto nebolo ľahké. Obaja sme ale vedeli, že jedného dňa musí prísť. Pri poslednom pohľade na ňu som len uvažoval, kedy ju uvidím najbližšie. O štvrť roka? O pol roka? Alebo neskôr? Zrejme len čas ukáže ako to bude. V lietadle si sadám vedľa čínskej Američanky. Vcelku zhovorčivá a príjemná osôbka. Na dlhé reči som ale nemal ani náladu, ani energiu. Počas celého 12-hodín dlhého letu som tak zhltol len jeden film. Ak som počas zvyšku času nejedol, spal som. Ani som sa nenazdal a bol som v Los Angeles. Dátum som mal stále rovnaký, hodiny však ukazovali čas, kedy som v Číne ešte ani v lietadle nebol. Znovu malý zázrak prekorčenia dátumovej hranice ☺. S kopcom ďalších Číňanov sa tlačím pred americkými pasovákmi. Pohľadom zhodnocujem povahy jednotlivých strážcov vstupu do USA a snažím sa vybrať tých, ktorí vyzerajú najpriateľskejšie. Viem, že sa ma budú veľa pýtať. Podarilo sa mi to? Nie. Skončil som u jedného prísne sa tváriaceho v strednom veku. Akonáhle zistil pravdu o mojom predchádzajúcom pobyte, poslal ma k druhému okienku. Zrejme pre špeciálne prípady. S originálnymi výpismi z účtu, sfalšovanou spiatočnou letenkou a dokonalou imitáciou pracovnej zmluvy od priateľa na Slovensku som na zavolanie pristúpil k úradníkovi. Dôkladne si ma premeral a niečo naťukal do počítača. Potom som sa musel brániť zásobníku jeho rýchlych otázok. „Čo ste robili v Číne? Prečo idete znovu do USA a to len tri dni po vypršaní vášho predchádzajúceho povolenia? Čo ste navštívili predtým a čo sa chystáte vidieť teraz? Ako to všetko financujete? Ukážte mi mobil a foťák!“. Aj mobil aj foťák mi dokonale prehľadali. „Aké jazyky ovládate?“, znela jedna z posledných otázok. „Aj nemčinu?“, zdvihol úradník obočie. „A Rammstein poznáte?“. Úprimne som sa pousmial nad zmienkou slávnej nemeckej hard-rockovej kapely a vedel som, že táto otázka mi otvára brány do USA na ďalších 90 dní. Pevne som bol presvedčený, že viac už potrebovať nebudem. Dlhý výsluch sa skončil a s pokojom na duši som nasadol na ďalší let. Do Las Vegas, mesta v ktorom sa moja zachádzka do Číny začala, som prišiel s asi hodinovým meškaním. Nakoľko však bola noc a v mojom pláne bolo i tak prenocovať na letisku, neprekážalo mi to. Zaspávajúc schúlený kdesi v rohu odletovej haly neprestávam myslieť na rodinu, priateľov, Slovensko a Ellen.

PS: článok si v oklieštenejšej podobe môžete prečítať aj na portáli cestovanie.aktuality.sk

13.05.2016