Las Vegas – mesto hriechu bez hriechu?

„Viva, Las Vegas“, spieva Elvis Presley v jednom zo svojích známych hitov. Veru tak, nech žije americké mesto hriechu, Las Vegas, so všetkými svojimi slasťami a strasťami, svetielkami, nikdy nezatvorenými kasínami, porno letáčikmi, zabávajúcim sa národom, ľuďmi vískajúcimi od šťastia aj hrôzy a pozlátkom kam sa len ľudské oko pozrie. Pre jednych miesto, ktorého atmosféru stačí nasať za jeden deň, iní by tu vedeli stráviť hoc aj týždeň. Ale ktorí sú ktorí? Hovorí sa, že čo sa v Las Vegas stane, to v Las Vegas zostane. Ja to v tomto prípade poruším. Ale či poviem všetko? Zvážte sami podľa toho, ako dobre ma poznáte. A keďže v tomto meste je šťastena vrtkavá, aj moje príhody z neho nebudú úplne všetky na jednom mieste. Pre všetky zážitky si tu treba vyhľadať aj články o Údolí smrti a Národnom parku Sekvoja.

Zobúdzam sa celkom skoro ráno a okolo mňa civilizácia. Vskutku nezvyk po niekoľkých dňoch a týždňoch strávených v kempoch národných parkov amerického západu. Vyzriem z okna. Walmart je už otvorený. Môj žalúdok ako aj potreba čiastočnej obmeny šatníka ma doň veľmi rýchlo privolali. Na vlastnej koži som sa tak presvedčil, prečo Walmart dovoľuje cestovateľom prespať na ich parkoviskách. S novými topánkami, nohavicami a raňajkami v igelitke si sadám do auta. Zaprášené, špinavé. Ale čo iné by ste od auta, s ktorým človek prejde zhruba 5000 kilometrov čakali? „Dnes večer ho musím vrátiť, takže teraz to musím trochu upratať“, rozhodol som sa. Čarovný prútik som nemal, ale i tak sa auto odelo do čistšieho šatu celkom rýchlo. A hurá na cesty. Predo mnou posledná návšteva prírody pred odletom do Číny a príchod do Las Vegas, mesta hrichu. Od štátneho parku Údolie ohňa ma nedelilo veľa. Sám som bol prekvapený koľko som toho v predošlý večer prešiel. Prudko rastúca teplota za mojimi oknami ma nenechala na pochybách, že tento deň bude naozaj horúci. Najprv vďaka prírode, neskôr kvôli adrenalínu v kasínach. Údolie sa predo mnou začalo rozkladať celkom rýchlo. „Dúfam, že je to tu také krásne ako mi to opísala pani v národnom parku Zion“, prial som si, keď som míňal tabuľu, ktorá ma v parku vítala. Vystúpim z auta a zaleje ma pot. Po dvoch dňoch chladného Bryce kaňonu sa dostávam do púšte. Okolo mňa už príroda začala maľovať svoj rozľahlý obraz na kamennom podklade. Kraľujú jej teplé farby – rovnaké ako tie, ktorými som sa kochal predchádzajúce ráno v parku Bryce. Dojem z červených a oranžových skál bol však počas prvých fotozastávok a krátkych túr pošramotený úrovňou údržby. Bolo totiž až príliš jednoduché zísť zo správnej cestičky. Pravdaže, predierať sa potom skalnými úžinami v snahe nájsť cestu späť, to všetko s pečúcim slnkom nad hlavou, nie je práve med lízať. Situácia sa našťastie obrátila k lepšiemu. Ponárajúc sa hlbšie do útrob parku som nemohol nezastaviť na viacerých odpočívadlách. Ani horko ma nevedelo zastaviť od krátkych túr sem aj tam a nechávania pohľadov na šírom okolí. Kam som sa pozrel, hrala príroda všetkými teplými farbami od bielej, cez žltú, oranžovú, ohnivú, ružovú až po červenú a hnedú. Neraz priam v dúhových pásoch jeden vedľa druhého. Miestami som si pripadal akoby som sa ocitol v čínskom Zhangye v provincii Gansu – v tom surrealistickom a nadpozemsky vyzerajúcom pohorí, o ktorom ani samotní Číňania nevedia. Tu som sa však mohol stratiť v úzkych kaňonoch aj širokých prírodných bulvároch, sloboda pohybu mi dovoľovala viac ako v Číne. S ďalšími návštevníkmi som sa biť nemusel. Vonkajšia teplota mnohých presvedčila zostať sedieť v klimatizovanom návštevníckom centre. Ja som sa spoliehal na svoju veľkú fľašu vody. Nesklamala ma a po dlhšej prechádzke na samom konci parku som si s výdychom sadol do auta, ktoré sa medzitým premenilo na saunu. A urobil som tak práve včas. Od severozápadu sa začali hrnúť mračná, ktorým som sa chcel vyhnúť. „Dúfam, že sa vyhnú Las Vegas“, pomyslel som si, keď som sa vydal jeho smerom. S vetrom som často uháňal opreteky, aby som sa stihol zacheckovať v hoteli a vrátiť auto pri letisku. Údolie ohňa mi spálilo viac času ako som pôvodne predpokladal. Už zdiaľky som zbadal známu panorámu tohto vychýreného mesta s dominantnou vežou kasína Stratosphere. Veľké mesto sa však v Amerike vždy rovná šialenej premávke a dopravným zápacham. Kľučkujúc od jedného auta k druhému, s pohľadom raz na ceste a druhýkrát na GPS hľadám najrýchlejší spôsob dopravy do môjho hotela. Som však v Las Vegas, tak to nemôže byť len tak hocijaký Bohom zabudnutý hotel v bočnej uličke. Pôvodný plán prespať v chýrnom Bellagiu stroskotal na Lanovom predčasnom odchode, tak som si ako náhradu vybral Monte Carlo. Ako sa už zakrátko ukázalo, tiež dobrá voľba. Priestranná izba s výhľadom na hlavnú kasínovú ulicu, ktorá sa tu nazýva Strip, kasíno na prízemí, ľahký prístup všade do mesta. Nemalo to síce taký nádych ako moje vyhodenie si z kopýtka na Bora Bora, ale aj cenovo to bolo niekoľkokát nižšie. I tak to bolo po Bora Bora druhé najluxusnejšie ubytovanie počas celej cesty okolo sveta. Z izby sa ale nemôžem tešiť dlho. Ešte ma čaká desivá premávka a vrátenie auta. To sa ukázalo byť zložitejšie ako sa na prvý pohľad zdalo. Traja ľudia ma posielali na tri rôzne miesta. Až policajt nakoniec pomohol. S hodinovým meškaním sa však dorútim do autopožičovne. „Čo sa ti to, preboha, stalo?“, víta ma miestny pracovník pri pohľade na suvenír z národného parku Mt. Rainier – preliačenú pravú stranu auta v úrovni dverí spolujazdca. Moje vysvetlenie s úsmevom hodil za hlavu. Prístup života bez problémov, žiadne výčitky ani krivé pohľady. Oceňoval som to. Súčasne som sa modlil, aby mi to poistka pokryla. Už na prvý pohľad mi bolo jasné, že oprava nebude stáť smiešnych 200€ ako u auta v Kanade. Potichu som sa rozlúčil so svojou Toyotou a odľahčený od zodpovednosti za jej stav sa slobodne vraciam do centra mesta. Oddych na hoteli som o jedenástej večer vystriedal za predraženú večeru vo fast-foode a hor sa na Strip. Prechádzajúc popri všetkých slávnych kasínach som bol takmer odfúknutý silným vetrom, ktorý Las Vegas okupoval celé popoludnie. „Za úlohu tu budeš mať dve veci“, povedal som si potichu. „Prvá: urobiť fotodokumentáciu všetkých významných kasín na Stripe. Druhá: stihnúť za hodinu prísť ku kasínu Bellagio a vychutnať si tancujúcu fontánu, ktorú si tu pred ôsmimi rokmi prešvihol“. Išiel som vo svete farieb a neónov. Vo svete neskutočne sexi vyzerajúcich dám v minisukniach od najvychýrenejších návrhárov na jednej strane chodníka a žobrákov na strane druhej. Pouliční zabávači sa striedajú s drobnými kapličkami, kam sa narýchlo zaľúbení alebo alkoholom podgurážení chodia zosobášiť. Človek sa v Las Vegas jednoducho ocitne v akejsi bubline, ktorá ho oddeľuje od problémov bežného života. Mnohí v tejto bubline ale nevedia dlho vydržať. Miestnych tu na Stripe už prakticky nevidno. Zastal som si pred Bellagiom. Vynorili sa mi spomienky na moju predchádzajúcu návštevu tohto miesta a znovu som sa cítil ako Brad Pitt v záverečnej scéne filmu Dannyho jedenástka. Odbíja polnoc, ale fontány nikde. „Čo sa s ňou stalo?“, pýtam sa bellboya pri vchode. „Silný vietor“, odvetí. „Skúste prísť zajtra“, dodá. Skúsim. Kým sa tak stane a ja sa vrátim do hotela, chcem ešte dôjsť až ku kasínu Stratosphere s jeho vežou, na ktorej vrchole sa človek môže napumpovať adrenalínom na mini horskej dráhe, kolotoči a vystrelovači do vzduchu. Hodinky ukazujú dve hodiny v noci, keď som tam došiel. „Otvorené do polnoci“, oznamuje mi tabuľka. Ďalšia úloha na nasledujúce dni – bez prevezenia sa na tých kolotočoch nemôžem z Las Vegas odísť. Bez okolkov som preto nahodil rýchle tempo a vrátil sa späť do hotela. Spať sa mi akosi nechcelo. Volanie domova preto bolo silnejšie a dlhšie ako obyčajne. K spánku som sa primäl iba o pol šiestej ráno. Dlhý deň za mnou, kratučká noc a zrejme ďalší dlhý deň predo mnou.

Ani neviem, prečo som sa v toto ráno zobudil tak skoro. Možno preto, že som chcel mať istotu lístka na predstavenie Cirque du Soleil tu v Las Vegas. Možno preto, že som si chcel toto neobyčajné mesto a hŕstku jeho zaujímavostí pozrieť aj počas dňa. Alebo len preto, že som nechcel celý deň zabiť spánkom. Po hodine v posteli som sa každopádne ťahal von. Slnečný cirkus som si nemohol nechať ujsť. Bolo to práve predstavenie Alegria tohto zoskupenia, ktoré som musel s ťažkým srdcom obetovať v prospech cesty okolo sveta na jej úplnom začiatku. „Tentokrát ma už žiadny program nezastaví“, povedal som si rozhodne a zašiel k akémusi predajnému miestu so zľavnenými lístkami. „Lístky na predstavenie Cirque du Soleil máme, ale len do zadných radov“, oznamuje mi mladík. Keďže zľavy ma nenadchli a nechcel som sedieť kdesi zastrčený v kúte, stavil som na internet. Niekoľko klikov a lístok na predstavenie s menom Ka bol na svete. Vôbec nie lacný, ale za možnosť vidieť týchto kanadských akrobatov, ktorí sa okrem niekoľkých ďalších miest udomácnili aj v Las Vegas so svojími siedmimi predstaveniami stál. Už stačilo len zapamätať si, že o siedmej večer to celé vypukne v MGM Grand. To siedmej však ešte času dosť a tak som obul topánky a vybral sa do ulíc. Okrem Stripu som vedel len o jednom zaujímavom mieste. Známu tabuľu, ktorá víta všetkých príchodzích do mesta a ktorú poľahky zhliadnete aj na každej druhej pohľadnici z Las Vegas, som kútikom oka zbadal v predošlý deň počas mojej zbesilej naháňačky na letisko. Bez problémov prechádzam všetkými hlavnými cestami, míňam kasíno za kasínom. Po ľavej strane sa už objavuje letisko. Viem, že tabuľu s jej známym „Welcome to Las Vegas“ čoskoro zbadám. Čo som však netušil je, že pred ňou zbadám aj zástup ľudí, ktorí sa pri nej chceli odfotiť. Pripadalo mi takmer ako v Číne. Našťastie sa pred tabuľou nikto netlačil a všetci stáli poslušne v rade ako Japonci. Postavil som sa teda aj ja. Minúta za minútou ubiehali, pózy pred jednoduchou ikonou mesta sa striedali a ľudí predo mnou ubúdalo. Po pol hodine bol rad na mne. Cvak, cvak a bolo hotové. Jednoduchý, ale pekný zážitok. „Som rád, že aj počas mojej druhej návštevy Mesta hriechu som v ňom videl niečo nové“, pomyslel som si s úsmevom na perách. Lenivo som sa potom vliekol naspäť. Začalo popŕchať. Kde-tu som vkĺzol do kasína, ukryť sa pred dažďom a snažil som sa v nich stratiť. Podarilo sa mi to len v kasíne známom ako New York, New York. Nie je síce najväčšie, ale na smerové šípky tam asi nemajú. Bezcielne a očividne ospalý sa pozerám na hráčov ako vyhrávajú a prehrávajú stovky dolárov. V tomto stave ma akosi nezaujímajú. „Lepšie bude zájsť späť na hotel a pred Cirque du Soleil si oddýchnuť, aby som náhodou nezaspal tam. Boli štyri hodiny poobede, keď som sa zvalil na posteľ. V tom momente som o sebe nevedel. Zdalo sa mi, že som sa prebudil o necelú hodinu či dve neskôr. Tma za oknami a jemný jas neónov ma však presvedčili o opaku. Na niekoľko dlhých sekúnd sa ma zmocnila panika. „Koľko je hodín? Stíham ešte Cirque du Soleil? Stíham ešte fontány pred Bellagiom, atrakcie na Stratosphere a kasíno? Alebo som už nedajbože zmeškal aj vopred objednaný odvoz z hotela na letisko?“, vynárali sa mi pred očami najhoršie možné scenáre. Pozriem na hodinky a tie škodoradostne ukazujú desať hodín večer. Viem, že z dlho očakávaného Slnečného cirkusu už nebude nič. 120 dolárov sa predo mnou vyparilo bez možnosti dostať ich späť. Úprimne ma to škrelo. Snažil som sa na to pozerať aj z lepšej stránky. „Však o týždeň po návrate z čínskej svadby budem tu v Las Vegas opäť. A o asi tri týždne tiež. Nevadí, že v oboch prípadoch len na jeden večer, príležitosť na cirkus sa ešte naskytne“, chlácholil som sa. Napriek všetkým výhovorkám, ktorými som sa zásobil to bol však ďalší dôkaz mojej cestovateľskej únavy – únavy, z ktorou bojujem zhruba od príchodu do Seattlu a ktorá sa znásobila po odchode Lana. Ďalšie peniaze vyhodené do vzduchu a ďalší dôvod ukončiť svoju púť svetom už tu, v USA. Od ťaživých myšlienok som utiekol ku fontánam Bellagia. Znovu zaberám miesto Brada Pitta a netrpezlivo čakám. Nie dlho. Po pár minútach začne všetko okolo mňa tancovať. Najprv na neznáme tóny, neskôr na Elvisove „Viva Las Vegas“ a nakoniec na „Dancing Queen“ od Abby. Čo predstavenie, to iná choreografia a čím ďalej, tým lepšie. Moje srdce zaplesalo. Po troch predstaveniach odchádzam. Zvažujem či zájsť do kasína a okúsiť šťastenu alebo to zahrať na istotu a len sa prizerať. Pred ôsmimi rokmi som na výber nemal – nemal som ešte 21 rokov. „Dnes som už prišiel o nejaké peniaze, ale však peniaze boli, sú a budú“, povedal som si a vložil krupiérovi do ruky 60 dolárov. Obnos, o ktorom som sa rozhodol, že mi nebude chýbať, ak ho prehrám. Sadám si k rulete. Okolo mňa niekoľko mladých. Zrazu počujem jedného z nich: „Ty, Petře, daj tam jeden žeton na pětku a desítku“. Na sekundu som onemel, ale hlas sa mi veľmi rýchlo vrátil. Ukázalo sa, že celá skupinka pochádza od naších západných susedov. A tak sme si všetci spolu hrali. Nikto iný pri stole nebol. Jednodolárové žetóny sme všetci hádzali na políčka rôznych čísel a kombinácií, občas aj na párne/nepárne, červené/čierne alebo malé/veľké. A čuduj sa svete, mnohým to celkom išlo. Aj z mojich 60 dolárov sa za chvíľku stalo 180. Šťastie a náhoda sú tu ale veľmi premenlivé a netrvalo dlho a zostal som na 85. „Tak a stačí“, vravel mi vnútorný hlas istoty. „Nechceš predsa prehrať svoj vklad, chceš si nechať jeden žetón ako suvenír a odísť z kasína aj s nejakou výhrou“. A tak sa nakoniec aj stalo. S výhrou 20 dolárov a jedným žetónom odchádzam po dvoch hodinách z jedného z najslávnejších kasín v Las Vegas. Musím sa však ponáhľať. Už je znovu neskorá noc. O pol šiestej ráno ma má čakať odvoz na letisko. Dovtedy sa navye musím zbaliť tak, aby žiadna z mojich batožín nemala nadváhu. Košela, nohavice, pekné topánky na jednu stranu, stan a ťažké turistické veci na druhú. Mysľou sa mi stále premietalo uplynulých takmer deväťdesiat dní, ktoré som strávil v Severnej Amerike. Úsmevne som spomínal na Havaj s jeho sopkami, plážami a túre na Haelakale. Na nezabudbuteľný výhľad na horu Denali na Aljaške. Na stopovanie v kanadskej divočine, krásu Skalistých hôr, rodinu vo Vancouveri a spoločné putovanie s Lanom. Nevyhol som sa ani tichému preklínaniu amerických pohraničníkov. Mal som neskutočne zmiešané pocity. Na jednej strane som bol rád, že sa znovu uvidím s Ellen, stanem sa svedkom naozajstnej čínskej svadby a že na chvíľku vypadnem z cestovateľského kolotoča. Na druhej strane som vedel, že veľké peniaze za letenku by som tu v USA vedel využiť lepšie X rôznymi spôsobmi. „Ktovie, ktorý z týchto pocitov bude dominovať, keď sa sem budem o necelý týždeň vracať“, hovoril som si krátko po vychystaní sa na cestu. Už len urobiť niekoľko rezervácií úvisiacich s mojim návratom a o piatej ráno sa dvere mojich hotelových dverí za mnou nadobro zatvorili. Kupujem posledné rýchle raňajky, nasadám do minivanu. Že sa mi nepodarilo nájsť už zaplatený spiatočný lístok a že som si preto musel kupovať nový som znovu pripisoval cestovateľskej únave. „Už nech len byť čo najskôr v lietadle, tam si oddýchnem//“, hovoril som si. Letiskovými procedúrami prechádzam s ľahkosťou pierka. Nikto dokonca nekontroluje ani môj pas. Sadám si do sedadla a pozorujúc vychádzajúce slnka spoza okienka sa dočasne lúčim s USA.

12.05.2016