Bryce Canyon – výnimočná bodka za národnými parkmi Utahu

Videli ste už niekedy kamenných vojakov odetých do červeno-bielych uniforiem? Kochali ste sa výhľadom na horiace prírodné ihly v čase východu slnka? Prechádzali ste zlatisto-bielym kamenným morom a kde-tu obklopení jasnými zelenými smrekmi? Kým som nenavštívil národný park Bryce Canyon, tak ani ja. Táto severná dvojička Zionu má isto čo-to do seba. Pri jeho návšteve je však dôležité zabaliť si do batôžka aj teplý sveter. Ak si totiž človek chce tento národný park užiť v celej jeho kráse, bude ho isto potrebovať.

Zobúdzam sa mierne zmrznutý. „Koľko je vonku asi stupňov?“, hútam a snažím sa čo najskôr obliecť do niečoho teplého. Je asi pol ôsmej. Teplometer v aute ma nenechá dlho na pochybách. Vonku nie je ani osem stupňov. Cez jednu noc akoby sa leto zmenilo na neskorú jeseň. Chlad ani nič iné však nevie rozhodiť moju dobrú náladu. Obloha je krištáľovo jasná, viditeľnosť snáď nemôže byť lepšia. „Dnes má byť posledný deň vynikajúceho počasia“, spomeniem si a bez okolkov sa teda hrniem do ďalšieho národného parku. Bryce Canyon je spolu so Zionom jeden z najznámejších parkov Utahu. A hoci nie sú tieto dva skvosty od seba vzdialené ani 120 km, ponúkajú úplne odlišné scenérie. Hlboký a široký pieskovcový kaňon ustúpi moru kamenných stĺpov priam surrealistických tvarov. Najlepší výhľad naň je pravdaže z vrchného okraja. Áno, presne tam som svoju túru začal aj ja. Od prvého momentu som sa na to rozľahlé prírodné pódium nevedel vynadívať. Zdalo sa mi, že som sa ocitol v krajine zázrakov. Ranné slnko dokonale osvetľovalo celú plochu hlavného kaňonu a postupne menilo farbu kamenných stĺpov, ktoré sa tu nazývajú „hoodoos“, od oranžovej cez žltú až po hnedú. „Uf, počas východu slnka to tu musí byť ešte lepšie“, pomyslím si a rozhodnem sa ďalšie ráno trochu si privstať. Hoodoos podo mnou vyrastali z hĺbky niekoľkých desiatok až sto metrov. Všetky vedľa seba stáli ako vojaci jeden vedľa druhého v ohnivočervenom, oranžovom až bielom šate. Niektoré s bielou tvárou, iné so žltou čiapkou. Ani neviem ako dlho mi trvalo prejsť celým horným okrajom, no výhľady z každého uhla lákali pohľad nielen môj, ale aj desiatok ďalších zvedavcov ako magnety. „Ako toto mohlo vôbec vzniknúť“, dumal som. Našťastie nie dlho. Hádajte, kto mi to s nadšením a veľkým úsmevom na tvári vysvetlil? Neviete? Tak ako vo všetkých predošlých národných parkoch, či už v USA alebo Kanade, to bol miestny ranger. „Všetky tieto stĺpy sú zmesou ílovca, vápenca a prachovca. Celý kaňon, respektíve amfiteáter ako ho teraz vidíš bol v minulosti jedna veľká rovina. Avšak pôsobením dažďa, ktorý sa cez teplé dni vsaje do pôdy a následne v noci kvôli prudkému poklesu teploty zamrzne, sa v zemi vytvárajú rôzne veľké okná. Tie sa potom eróziou zväčšujú až kým vrchný most nespadne“. Záhada vyriešená. Spôsob vzniku mi celkom pripomínal vznik oblúkov v národnom parku Arches. Aj vám? ☺ Panorámy aj detaily z prechádzky na hornom okraji amfiteátra nemali konca kraja. Až bolo ťažké sa rozhodnúť kedy a kde vôbec zísť dole. Všetko vyzeralo presne ako na obrázkoch, ktoré som videl na internete. Avšak zas a znova sa mi povrdilo, že atmosféru miesta internet preniesť istotne nevie. Treba tu byť. Hodinka sa striedala s hodinkou a ja som nakoniec predsa len začal schádzať dole do kaňonu. Hoodoos v ich pestrofarebných šatoch sa mi ukazovali zblízka. Príjemne ma prekvapilo, že sa s nimi netreba deliť s mnohými návštevníkmi. Kde-tu síce nejakí boli, ale žiadna hrôza. Chodníčky ma vedú najprv dole kopcom, ale neskôr do všetkých možných smerov. Víriac prach na chodníčkoch s mojími obchodenými topánkami a ukrajujúc kilometer za kilometrom sa zžívam s prostredím. Lepšieho spôsobu spoznávania národných parkoch ako vybranie sa do jeho útrob neexistuje. A hoci som tu sám, výnimočne mi to nevadí. Samotu mi z mysle vyhnala práve príroda. Bratmi mi tu bolo nespočetne veľa smrekov, ktoré sa akoby zázrakom vynárali z naoko suchej pôdy. Matka príroda mi pripravila počas dňa aj príjemné teplé počasie. Ani tak zima ako ráno a ani tak teplo ako v susediacom Zione počas dňa. Prechádzam sa kráľovstvom sýtych farieb a nevšedných tvarov. Občas sa mi podarilo pozrieť sa cez obrovské kamenné okná a prejsť cez tunely. Mozaika amfiteátra bola takmer dokončená. Už len posledný výstup. Cik-cakovito sa štverám hore. Unavený, ale nadopovaný endorfínmi. Posledný krok predo mnou. „Hotovo, a som späť“, hovorím si a pozriem na hodinky. Prekvapujú ma, keď mi ukázali len pol štvrtej poobede. Do západu slnka ešte zopár hodín chýbalo. Isto tušíte, že som ich nenchal len tak utiecť. Na veľkú túru už nebol čas, ale na krátke vyhliadky roztrúsené popri ceste ďalej od hlavného kaňona bolo času práve akurát. Netrpezlivý som sa rozbehol smerom k menej navštevovaným kútom Bryce kaňonu. Až na tejto ceste človek pochopí aký veľký tento kaňon je. Tu zbadáte ďalšie nekonečné pláne ihličnanov kopírujúcich mierne zvlnenú krajinu, ktorá sa svojím ohnivým farbám odkrýva až tesne pod vašimi nohami. Len od predstavivosti závisí, čo všetko v unikátnych tvaroch človek nájde. Bude to most? Hlava indiána? Alebo len krásne horské scenérie? Nech už je to čokoľvek, v tom tichu, pokoji a takmer bez ľudí nie je možné, aby sa to človeku nepáčilo. Ja som nebol výnimkou. Okrem iného už aj preto, že som si túto seánsu doprial v čase západu slnka. Nebolo to síce také dramaticky dynamické a ohnivé ako v Monument Valley, ale i tak som cítil pokoj v duši. Osamelý pokoj v duši a v mysli a srdci som už bol s mojími najbližšími. Po večery som si preto znovu doprial trochu spoločnosti. Nemohol som si predsa nechať ujsť jednu z posledných prednášok rangerov národných parkov USA. Tentokrát som sa dozvedel čo-to o astronómii, keďže Bryce kaňon je jeden z top miest v kontinentálnych USA na pozorovanie hviezd. Príjemne unavený som takmer zaspal na kresle miestneho hotela, ktorého služby som využil len na nabíjanie elektroniky. Hneď ako to bolo možné som však odišiel. Tešil som sa na osviežujúci spánok v kempe a ešte viac na nasledujúce ráno.

Zobúdzam sa do rovnako chladného ráno ako predtým. Tentokrát som však už naň pripravený. Všetko som mal dokonale nachystané z predošlého dňa. Teraz nebolo času nazvyš. Rýchlo som všetko uložil v aute a vybral sa do tmy. Pri bráne do parku ma nikto nekontroloval – podobne ako pri skorom príchode do parku Arches pred zhruba dvomi týždňami. Nezaťažoval som sa tým a presne viedol auto k môjmu prvému stanovisku. Nebolo ťažké ho nájsť – na rovnakom som začal svoju púť popri amfiteátri aj v predošlý deň. Zabalený do oblečenia so šálom a čiapkou cez tvár som sa vybral čakať na vyhliadku do prebúdzajúceho sa dňa. Celkom veľkú skupinu prítomných tam už rezko ofukoval mrazivý vetrík. Niektorí sa pred ním snažili schovať a odopreli si tak výhľad na amfiteáter, iní mu s odvahou odolávali a so skrehnutými prstami cvakali jednu fotku za druhou. Podľa nálady som sa pridal raz k jednej a inokedy k druhej skupine. Slnko bolo už-už na svete, no rozprávkového výhľadu stále nikde. Až o niekoľko minút som pochopil prečo. Tu to totiž neplatí tak ako pri východoch slnka na mnohých iných miestach sveta, teda že najlepší čas na fotenie východu je krátko predtým, než sa slnko objaví na oblohe. V Bryce kaňone je to presne naopak. Svoje „wow“ som si tak nechal až na čas, keď prvé lúče slnka pohladili vrcholky kamenných vojakov vo vnútri amfiteátra. Na následných pätnásť či dvadsať minút sa nedá len tak zabudnúť. S pribúdajúcim slnkom postupne celý hlavný kaňon začal priam horieť všetkými teplými farbami. Pred našimi očami sa predvádzali scenérie, ktoré by ste na internete isto označili za gýčovité a upravené vo photoshope. Od nadšenia som na chlad úplne zabudol. Pozeral som pred seba a kochal sa. Ostatní ľudia akoby zmizli. Opäť som mal pocit akoby som bol súčasťou prírody. Zrazu som precitol. „Skús sa ísť zbežne pozrieť aj na ostatné vyhliadky“, vravel mi vnútorný hlas. Poslúchol som. Boli vynikajúce, no na prvú nemali. Takmer zasnene som sa po skončení tohto predstavenia usadil na lavičku a konečne si doprial raňajky. Vedel som, že pred sebou mám vcelku oddychový deň. Predpoveď počasia hlásila od poobedia mierny dážď. Veľmi ma to netrápilo, pretože v predošlý deň som prešiel takmer všetko, čo som chcel. Ešte za príjemného počasia som si preto utiahol topánky a vyrazil smerom na túru s priam rozprávkovým názvom „Fairyland Loop“. O tom, že názov tejto oblasti zrejme neprischol len tak náhodou, som sa presvedčil už čoskoro. Začal som sa totiž prechádzať údolím kaňona a okolo mňa to len sršalo rôznymi panorámami. Scenérie podobné tým zo včera, no predsa len iné. Ohnivočervené a biele šíky prírodných vojakov a skamenené bielo-červené more siahali kam až oko dovidelo. Nešlo pritom len o známu formáciu, ktorá svojím tvarom pripomína londýnsky Tower Bridge. Idúc po cestičke ďalej a ďalej sa odkrývali nové a nové detaily tejto unikátnej scenérie. Blízke hoodoos aj vzdialené stolové hory. A ľudia? Nuž, o veľa som nezakopol. Počas celej túry s dĺžkou asi 15 kilometrov som ich stretool menej ako desať. Príroda znovu patrila iba mne. A ten pocit, ktorý ma pohltil pri vyhliadke z okraja jedného kopca na celé okolie – ten sa snáď ani nedá opísať. Túto túru si vyberá len minimum turistov a tí, čo sem nejdú, ani nevedia, o čo prichádzajú. Slnečnému počasiu as teším až takmer ku koncu prechádzky. Poslednú hodinku už kráčam svižným krokom v snahe ochrániť sa pred začínajúcim dažďom. Výhľady z najjužnejšej časti hlavného amfiteátra sú istotne pekné, no ak je zamračené a obloha vysaje z prírody jasné farby, všetko vám príde akési malátne. S dažďom si v Bryce kaňone nakoniec podávam kľučku. On doň so svojou plnou silou vstupuje, ja vystupujem. Podobne ako u Zione, aj tu s výborným pocitom, keďže som v ňom videl viac ako som si predtým vôbec dovolil predstaviť. S polkou dňa ešte pred sebou som sa vybral do Zionu. Pýtate sa, že prečo opäť do Zionu? Dôvod je prostý. Zion má dve časti. Svetoznámu južnú, ktorá priťahuje najväčšie davy návštevníkov, a odľahlú severnú, kam zablúdi len málokto. Obe sú pritom prepojené rovnakou riečkou – riekou Virgin River. Cesta bola celkom fajn, hoci o počasí sa to povedať nedalo. Doslovne sa zbláznilo. Menilo sa snáď meter po metri. Raz prechádzam cez hustú prietrž mračien, aby som sa o dve minúty dostal do slnkom zaliatej krajiny s modrou oblohou. Poprípade aj jedno, aj druhé naraz. „Ako to len bude vyzerať v severnom Zione, ktorý sa chváli prívlastkom Kolobský kaňon?“, uvažoval som. Videl som to na 50/50. Murphyho zákony však učinkujú aj v USA. Oblaky vytiahli všetok jas z bordového kaňona, ktorý bol prekvapivo odlišný od jeho južného brata. Oblé kopce sa plazili po oboch stranách kľukatej cestičky nahor. Hlavná vyhliadka nebola nič moc. „Som celkom rád, že tu nie sú žiadne dlhé túry“, povedal som si a s čistým svedomím som zamieril moju Toyotu k východu. Touto zamračenou, no stále celkom peknou bodkou som zakončil svoje putovanie po najznámejších národných parkoch Utahu. Už som si naozaj želal byť v civilizácii a trochu si oddýchnuť od drsne krásnej Matky prírody. Od najbližšieho veľkého mesta, Las Vegas, ma delilo asi 250 km. A medzi tým ešte zastávka v Údolí ohňa, štátnom parku, ktorý mi bol odporučený jednou milou paňou v Zione. Po západe slnka sa vydávam v ústrety neznámu. Kde budem spať? Netuším. Hudba ma drží pri čulom vedomí. Rozlúčil som sa s pohoriami a privítal sa s púšťou. Poznám to len vďaka chumáčom slamy, ktoré sa krížom cez diaľnicu preháňali opreteky s vetrom. „Viesť auto v tomto nečase nie je žiadna hračka“, povedal som si a odbočil do prvého možného mesta. Ale kde tu prespať? Stavil som na to, čo by urobil nejeden Američan. Nájsť najbližší hypermarket Walmart a prespať v aute na jeho parkovisku. Walmart je v USA našťastie takmer na každom rohu. Netrvalo dlho a odparkoval som. Do auta sa stále opieral silný vietor, ale ja som vedel, že som na noc v bezpečí.

19.02.2016