Zion – krajina dúhových kaňonov

Zion, najstarší a údajne najnajvštevovanejší park Utahu, je kráľovstvom farieb. Pozrite pred seba a pohľad vám spočinie na pieskovcovom kaňone, ktorého skalné steny hrajú v tónoch červenej, ružovej, oranžovej až bledožltej. Pozerajte sa pod nohy, aby ste nespadli do priezračnej zelenkavomodrej rieky alebo nenarazili do sýtozelených stromov. Pozrite sa nahor a krásny dojem dotvorí jasná modrá obloha. Prívlastok dúhový si tento park a kaňon teda vyslúžil oprávnene. Ak si ho však chcete vychutnať naplno, pripravte si dobré turistické topánky a ešte lepšiu kondičku.

Cestné značky ma po asi hodinke a pol úspešne dopravili až do mestečka Springdale, ktoré tvorí vstupnú bránu do národného parku Zion. Mohol som sa tešiť horúcemu počasiu s jasnou bledomodrou oblohou a bezhraničnou viditeľnosťou. Bol som obklopený majestátnymi oranžovočervenými horami a dlhým údolím predo mnou. To, že teplota bola vyššia ako je na aktívny pohyb v prírode príjemné a vhodné bolo druhoradé. Potreboval som sa niečím zamestnať, chcel som niečo robiť. Však iný lepší liek na odpútanie sa od ťaživých myšlienok asi nie je, že? Zastávka v návštevníckom centre sa o to postarala ako prvá. „Všetky kempy v parku sú už obsadené. Budete si musieť nájsť miesto mimo neho, najskôr v Springdale“, neveselo mi oznamuje miestna rangerka. „Uf, súkromné kempy sú tu pre jednu osobu dosť drahé. Cestovať mimo Springdale by znamenalo dochádzať aspoň ďalšiu pol hodinu ráno aj večer. Vychádza to teda na spánok v aute na parkovisku v kempe neďaleko turistického centra. Oficiálne to síce nie je povolené, ale snáď si ma nikto nevšimne“, usúdil som a problém bol vyriešený. Bez obáv z ubytovania som sa preto hneď vybral rozhýbať sa na krátke túry, ktoré mi rangerka na to popoludnie odporučila. Už po niekoľkých krokoch som si uvedomil prvú vec o Zione: je to kráľovstvo červeno-bielych velikánov. Strmé steny údolia vysokého viac než 600 metrov končia pri drobnej riečke Virgin River, ktorá celý obrovský kaňon vyhĺbila. Ako sa to tomu neveľkému vodnému toku podarilo, to neviem, ale výsledný efekt je ohromujúci. Okolie rieky je obohnané sýtozelenými stromami a kríkmi. Zem pod nohami je zmesou červenkastej hliny a piesku. A nad hlavou vám panuje nekonečná modrá obloha. Človek akoby sa ocitol v dúhe, nemyslíte? Ako miniatúrny mravček som sa preto štveral nahor, bližšie k vrcholcom pieskovcových veľhôr. Avšak vôbec nie úplne hore. Len tak, aby som si mohol dopriať dva-tri upokojujúce chvíľky. Chvíľky na dočerpanie energie po výstupe vo vysokej teplote. Tiež chvíľky na nadchýnanie sa tunajšou prírodou a tým, čo v nej počas nasledujúcich dvoch dní môžem očakávať. Tešil som sa ale aj z prítomnosti dvoch mladých priateľských Belgičaniek, ktoré som cestou navrch dobehol a rozlúčil sa až keď sme sa ocitli znovu na parkovisku. Dňu ale stále nebol koniec. Pravda, trochu som si v kempe oddýchol, ale vidina západu slnka z odporučeného miesta nad Veľkou archou ma nenechala postávať veľmi dlho. Nasadol som do auta, motor sa rozozvučal. Vo svetle slnka skláňajúceho sa k vrcholkom hôr na západe som sa viezol kľukatou cestičkou nahor k prírodnému oblúku. Hoci to však nebol ani skutočný oblúk, odetý v poobednom svetle ma donútil niekoľkokrát zastaviť a odfotiť ho. „Už len prejazd cez úzky tunel a asi kilometer chôdze a som tam“, premielalo sa mi pohodovo v hlave. Výhľad sponad Veľkej archy v čase západu slnka si naozaj zaslúži obdiv. Nie kvôli ohnivej oblohe. Na to boli hory na západe dosť vysoké a slnko vedeli schovať ešte pred tým ako sa dostatočne priblížilo k horizontu. Je to ale pohľad na oprotistojace skaly a pahorky, ktoré vtedy žiaria v neskutočnom jase, ktorý sa vám zaryje do pamäti. Tak ako mne, dvom Nemkám a jednej horskej koze, ktoré som tam stretol. „Tu sa ešte zastavím na ceste preč zo Zionu, pokiaľ možno o niečo skôr“, rozhodol som sa pri zostupe. To už som bol ale myšlienkami bližšie k večeri ako k pokračovaniu spoznávania. „Však aj zajtra je deň“, hovorím si zajedajúc takmer potme uvarenú večeru a pri pohľade na nebo plné hviezd. Teplota ustúpila, bolo príjemne. Už tak mať pri sebe len milovanú osobu a spomienka by bola dokonalá. Namiesto osoby som sa ale musel uspokojiť s objímaním môjho vankúša v snahe zaspať. Dúfal som, že nedostatok miesta sa neodrazí na mojej energii. Na ďalší deň som jej totiž potreboval dosť.

Oči otváram za zvuku skorého budíka. Ešte stále som v aute, ešte stále ma nikto odtiaľ nehnal. „Výborne“, povedal som si a na čerstvom horskom vzduchu si naťahujem stuhnuté hnáty. Cítil som, že slnko už vyšlo, no stále sa schovávalo za východnými stenami kaňona. Ponáhľať sa? Úplne zbytočné. Však ešte chvíľu potrvá kým slnko zaleje svojím svitom celé údolie. Stalo sa tak až okolo desiatej. V čase, keď som už sedel v autobuse vezúc sa hlbšie do útrob národného parku. V tom čase ma osvietilo zistenie o Zione číslo dva: zákaz vstupu osobných vozidiel a komerčných autobusov do parku a ich nahradenie bezplatnými vzdelávacími shuttle busmi premávajúcimi každých 5-10 minút a zastavujúcimi pri všetkých zaujímavých miestach je úžasná vec. Človek sa tak nemusí trápiť s hľadaním miesta na parkovanie. Nepríde ani o veľa času – veď autobusov tam chodí neúrekom – a ešte sa o parku aj niečo dozvie. Príroda nemusí byť ničená rozľahlými parkoviskami a aj turisti môžu kráčať s istotou, že ich nezrazí šialený šofér. Je to princíp, ktorý sa mi veľmi páči a ktorý by sa snáď mohol uchytiť aj v slovenských národných parkoch. Po desiatich minútach v autobuse vystupujem. Môj náročný turistický deň v prírode sa začína. Plán? Najprv si kosti rozhýbať vyhliadkou na tri vrcholy – Abraháma, Izáka a Jakuba. Známa vyhliadka na tri biblické postavy je v Zione zvečnená v názve Súd patriarchov. Všetci traja boli majestátni a odetí v červeno-bielom šate – tak ako mnohé ďalšie končiare. Moje kroky pokračovali ďalej. Najprv popri Smaragdových jazierkach, ktoré neboli vôbec veľké, ale v peknom prostredí a to najvyššie dokonca ponúkalo priam zrkadlový odraz všetkého v jeho blízkosti. Neskôr smerom k prvej veľkej skúške dňa. V tom čase som si ešte myslel, že jedinej ☺. Ňou bol gigantický kus skaly opäť s tak trochu biblickým názvom – Angel’s Landing, vo voľnom preklade „Tam, kde anjeli pristávajú“. Všetky miestne informačné brožúrky považujú výstup k anjelom za najslávnejšiu túru v Zione. Už prvý pohľad však prezrádza, že to nie je nič pre ľudí bojacich sa výšok a tých, ktorí sa na vyššie poschodia v nákupných centrách presúvajú výlučne eskalátormi. Predo mnou sa vypínala asi 450 metrov vysoká skala s kolmými stenami, na ktorú sa výstup zdal byť nemožný. Ale predsa len bol. Ak si človek vyjde po cik-cakovitom chodníčku s 21 serpentínami vytesanými do skaly a následným priamym výstupom navrch, tak je to možné. Pre upresnenie, vtedy je možné dostať sa k prvej vyhliadkovej plošinke. Od samotného vrcholu vás potom bude deliť už len úzky chodníček ozdobený reťazami a sklonom porovnateľným s priamym výstupom na Chopok z juhu. Ako bonus k tomuto 800 metrov dlhému chodníčku dostanete asi 300 metrov hlboké priepaste tesne napravo, naľavo a výnimočne na oboch stranách. Znie to ľahko? Tak hurá do toho. Pri asi 30 stupňových teplotách to nie je práve ako med lízať. Až k prvej vyhliadke sa mi prekvapivo išlo celkom dobre. Výškové metre ubúdali jedna radosť. Cestou som rýchlo míňal mladších aj tých skôr narodených. Na prvom check-pointe bola už celá hromada ľudí. Všetci sa kochali rozľahlými červeno-bielymi scenériami severnej časti kaňona, ktoré sa odtiaľ naskytujú. Niektorí s kaskadérskym duchom pristupovali až k samotnému okraju skaly a telom balansovali nad priepasťou s cieľom urobiť unikátnu fotografiu. Nebojte, ja som medzi nimi nebol. Vedzte však, že niekedy si zvyknem vymýšľať ☺. K poslednému výstupu sa už odhodlal len málokto. Reťaze a ťažko pozorovateľný skalný chodník, občas šmykľavý kvôli piesku, v kombinácii s prípadnými závratmi z výšok u niektorých pôsobili naozaj odraďujúco. Pre mňa nie. Poctivo odfukujem a krok za krokom sa v krátkom zástupe ľudí blížim až na samotný vrchol. Mysľou sa mi vtedy dookola opakuje krátka riekanka, ktorú som si počas túry vymyslel: „Tam, kde anjeli pristávajú, smrteľníci vychádzajú“. Okolie si nevšímam, až kým sa neocitnem úplne hore. A potom to prišlo. Urobím posledný krok a pozriem pred seba. Anjeli ma tu naozaj odmenili nezabudnuteľným výhľadom. Na juh sa doďaleka tiahol kaňon Zionu. Na severe sa kaňon začal hadiť až zmizol v úzkej štrbine Narrows. A na zvyšných stranách už len horný okraj kaňonu. Miesto, kde by som vedel stráviť dosť veľa času. Začal som myslieť na všetkých anjelov v mojom živote, predovšetkým tých, ktorí ma neúnavne sprevádzali cestou či už osobne alebo myšlienkovo a posúvali ma tak ďalej ☺. Ľudí tam nebolo bohvieako veľa, ale viac sa ich tam snáď ani nezmestilo. „Hoci som zvládol tento výstup a výhľad sa mi tu vskutku páči, medzi toľkými ľuďmi sa tlačiť nechcem“, povedal som si a začal som svoju cestu nadol. Kdesi uprostred som si doprial klasický turistický obed a potom som prekvapivo rýchlo došiel až na dno kaňona. Teplota tam dole zrejme atakovala hranicu 35 stupňov. Dva litre vody vo mne zmizli možno za menej ako dve minúty. Cítil som, že som unavený. Na druhej strane som cítil nadšenie, že sa mi anjelsky výstup podaril. Toto šťastie mi dodávalo neskutočnú silu. Boli len tri hodiny poobede. „Čo s načatým dňom? Do západu slnka zostávajú ešte asi štyri hodiny“, uvažoval som uvedomujúc si, že viac som na ten deň už naplánované nemal. „Vyskúšam tento Skrytý kaňon“, rozhodol som sa pri pohľade na mapu. „Skrytý kaňon je momentálne pre verejnosť uzavretý z dôvodu konštrukčných prác“, vidím tabuľku, keď som došiel na začiatok tejto túry. Prechádzkou k akejsi drobnej skale s vodopádom uvažujem, čo ďalej. „Už viem“, vzkrsla mi v hlave myšlienka. „Pokúsim sa vyjsť čo najviac k vzdialenej vyhliadke Observation Point. Podľa mapy to vyzerá byť dosť strmé a má to trvať aspoň päť hodín. Bez ohľadu na to kam dôjdem, o piatej sa otočím aby som sa bezpečne vrátil späť“. Ambícia bola na svete, tak hurá do nej. Ďalšími serpentínami som sa štveral hore. Kým ja som išiel nahor, všetci ostatní už smerovali späť. Ktovie, čo si o mne mysleli. Zrejme že aký blázon tu musí byť, keď sa sem rozhodol ísť až po tretej. Nedbám, nech si aj mysleli. Ja som svoj cieľ poznal. Čím ďalej tým viac odfukujem a cítim sa unavený. Minul som asi pol kilometra vysokú absolútne kolmú stenu. Aj z pohľadu na ňu úplne zdola sa mi trochu zatočila hlava. To som vtedy ani netušil, že Observation Point je ešte vyššie. Nevzdával som sa. Môj vnútorný hlas ma hnal ďalej. Kilometre sa strácajú pod mojími nohami a minúty neletia tak rýchlo ako som predpokladal. Stúpam stále hore a neraz sa mi núkajú dych vyrážajúce scenérie. Červeno-biely kaňon na jednej strane a bledé hory posiate úzkymi pásmi lesov na strane druhej. Bolo 17:05 keď som napriek všetkým mojím očakávaniam dorazil až do úplného cieľa. Observation Point. Ako už samotný názov napovedá, výhľad z neho bol neuveriteľný. Kolmá výška presahujúca 730 metrov bola toho zárukou. Znovu som sa pozrel na Angel’s Landing a celý Zion. Mal som ich oba ako na dlani. Môj vnútroný hlas volajúci po dobrodružstve bol spokojný. V nadnesenej nálade som zišiel dole. S krátkou zachádzkou do zakázaného Skrytého kaňona, ale keďže už bolo po pracovnej dobe, nikomu to zrejme nevadilo. I tak nestál za veľa. Ako na obláčiku som sadol na shuttle bus a zasnene sa pozeral von. Len tak ledabolo pozriem na srnky, ktoré sa pásli neďaleko. „Dnes bol veľký deň. Prešiel som viac ako kedykoľvek predtým a s väčším súhrnným prevýšením ako počas akejkoľvek inej túry. To všetko v tropických horúčavách. Zaslúžim si oddych“, usmieval som sa. Úsmev z tváre mi nevzalo ani vriace auto, ktoré ešte nestihlo vychladnúť. Ako by aj mohlo, však od západu slnka uplynulo sotva pol hodiny. Po chutnej večeri som už nemal energiu na nič viac. Posteľ-neposteľ, auto-neauto – túto noc som vedel zaspať naozaj kdekoľvek. Prvý deň po odchode Lana som si lepšie ani predstaviť nevedel...

Keď ma predošlý deň niečo naučil, bolo to istotne to, že nie je nutné vstávať veľmi skoro. Náležite som toho pravdaže využil. Nielen preto, že výstup na Angel’s Landing a Observation Point deň predtým boli dosť náročné, ale aj kvôli tomu, že dnes som mal na pláne prebádať slávne Narrows. Narrows, unikátna a pomerne nepredpovedateľná časť národného parku je vlastne najužšia časť kaňonu Zionu. Na dne úzkeho kaňona si svoju cestičku nachádzajú rieka Virgin river a turistický chodníček. Nie však vedľa seba. Jeden v druhom. Áno, pochopili ste správne. Chodníček na mnohých miestach vedie korytom rieky. Prejsť celou dĺžkou kaňonu by vyžadovalo aspoň dva dni v každom smere. Väčšina návštevíkov sa preto kdesi uprostred otočí a ide späť. V tomto smere som nechcel byť výnimkou. Vhodné vybavenie na prechod riekou preto zahŕňalo dve dôležité veci. Vyhovujúce topánky a drevenú palicu ako oporu pred šmyknutím sa do vody. „Vyhadzovať 25 dolárov za špeciálne neoprénom potiahnuté tenisky určené na chôdzu vo vode, ponožky a palicu sa mi vyhadzovať nechce“, rozhodol som sa. „Moje topánky kúpené krátko pred odchodom z Číny už vykazujú značné známky opotrebenia. Ak by to mala byť ich labutia pieseň na cestách, tak ako naznačoval ranger, nebudú sa mať za čo hanbiť“. Zásobený vodou a zmiešanými pocitmi vyrážam. V ruke s drevenou palicou, ktorú sa mi podarilo nájsť počas krásnej úvodnej prechádzky kdesi pri rieke, a s priaznivými informáciami o výške vodnej hladiny nasadám na shuttle bus. Okolo mňa niekoľko ďalších s neoprénovými teniskami. „Podarí sa mi prejsť maximálnu odporúčanú vzdialenosť na jeden deň, zhruba 14 kilometrov, v koryte rieky? Ako na tom budú topánky? Aká studená bude voda a budem chcieť sa ňou brodiť občas až do výšky hrudníka ako mi predtým vravel ranger?“, krútili sa mi v mysli otázky. Snažil som sa nimi veľmi nezaťažovať. Namiesto toho som si užíval opäť horúceho dňa, bezoblačnej oblohy a mierneho vetríka. Od poslednej zastávky autobusu ma k začiatku Narrows delia ešte asi dva kilometre. 2000 metrov po krásnej asfaltovej cestičke, na ktorú si však dnes veľmi zvykať nechcem a nemôžem. Vzdialenosť a lokalita, ktoré sú obľúbené u všetkých vekových kategórií bez ohľadu na to, či chcú ísť do vody alebo nie. Každým krokom vidno, že kaňon sa zužuje, no stále je nadmieru veľký – minimálne v porovnaní s tým, čo nás čakalo neskôr. Keď tu zrazu...chodníček zmizol v rieke. Asi dva tucty ľudí sedelo na brehu rieky a pripravovalo sa na začiatok mokrej časti túry. Pozriem poslednýkrát na moje stále ešte suché tenisky. Potom na rieku. „Teraz alebo nikdy“, pošepol som si a vykročil. Voda bola studená, no prekvapivo nie až tak veľmi ako som myslel. Na pocit isto menej ako 16 stupňov, ktoré deklaroval ranger, ale po zahriatí tela príjemná na chôdzu. Neprešiel som snáď ani desať krokov a vodu som už ani nevnímal. Spočiatku mi siahala asi po členky, no vedel som, že sa to čoskoro zmení. Sústredil som sa len na dve veci. V prvom rade na to, aby som neskončil v rieke ako vrece zemiakov. V tom mi kvalitne pomáhala moja kamarátka, moja najväčšia opora daného dňa, moja Palica. A nezabudol som mať oči otvorené. Prudké a miestami kolmé steny kaňonu boli divadenou scnénou samy o sebe. Neraz po nich z neznámych kútov stekali prúdy vody obohatené o rôzne minerály, ktoré sa postarali o neobyčajné tvary a sfarbenie skál. Najčastejšie im dominovli čierno-biele pásy na žltohnedom pozadí. Vo vzdialenejších častiach kaňonu na scénu začala čoraz častejšie vstupovať červená. Na mnohých miestach bol kaňon ozdobený sýtozelenými machmi a drobnými kríkmi, na ktorých ležiace veľké kvapky pôsobili pri bližšom pohľade priam hypnotizujúco. Čím ďalej človek prešiel, tým bolo prostredie zaujímavejšie. Steny kaňona sa k sebe čoraz viac približovali. Nie, nikdy neboli tak úzke ako steny Antilopieho kaňonu, že by sa tam vošiel len jeden človek. Aj v najužšom mieste bola šírka kaňona dostatočná aj pre piatich ľudí. Avšak vezmúc do úvahy, že steny rástli nad našími hlavami možno aj sto metrov, pocit klaustrofóbie by nemusel byť ojedinelý. Častejšie sme narážali aj na obrie balvany, ktoré tam zrejme uviazli pred mnohými rokmi a ktoré svojou veľkosťou nekorešpondujú s ostatnými kameňmi a piesočným podlažím všade naokolo. Netušil som, akú vzdialenosť som prešiel. Žiadne značky ani šípky tam neboli. No všimol som si, že s pribúdajúcimi krokmi sa počet ľudí okolo mňa zmenšuje. Ku koncu to už neboli desiatky ľudí v každom smere, ale nie viac ako desať v oboch smeroch súčasne. A pravdaže, hladina rieky viac stúpala ako klesala. Z mokrých členkov boli zanedlho mokré lýtka, kolená a neskôr som mal vodu až po zadok. „Kedy sa otočím?“, uvažoval som. „Značku siedmich kilometrov tu nanájdem. Už idem asi dve hodiny takmer stále v tieni skál. Nezdá sa mi, že som prešiel veľa, no i tak začínam byť unavený. Predsa len chodenie po klzkých kameňoch vo vode je technicky omnoho náročnejšie ako túra na zemi“, nieslo sa mi mysľou. Moju dilemu nakoniec vyriešila sama príroda. „Ty vole, však tí ľudia sa tam brodia s ruksakmi vysoko nad hlavami a z vody im vyčnievajú len hlava a ramená“, všimol som si zanedlho. A hoc túto hlbokú úžinu niektorí prešli, ďalej už ani oni nepokračovali. Vedel som, že tu sa moja cesta končí. Otočka a išiel som späť. O niečo rýchlejšie ako predtým, ale pohľadom som stále hladil steny okolo mňa. Nasával som tejto atmosféry tak dlho ako to len šlo – však predierať sa riekou sa len tak pri obyčajnej túre nevidí. Uplynuli štyri hodiny, kým som zbadal ďalší hlúčik ľudí sediaci na brehu rieky pripravujúcich sa do Narrows. „Prešiel som to“, usmial som sa a šuchtajúc sa som došiel až k autobusu. Boli štyri hodiny poobede a neskutočné teplo. S pocitom dobre vykonanej práce a pohladený na estetickej časti svojej duše som vedel, že viac toho v tomto parku neurobím. Však i tak som ho prešiel krížom-krážom viac ako som očakával. Bolo na čase zdvihnúť kotvy. Autobusom k autu a potom hurá ďalej. Užívajúc si teplé lúče poobedného slnka v nových suchých topánkach som sa znovu vyštveral nad Veľkú archu – miesto, kde som si v prvý večer vychutnal západ slnka. Jednoduchý neskorý obed sa mi varil na variči predo mnou a mokré topánky utešene schli povedľa. Pohoda, klídek, tabáček. A absolútna sloboda. Neexistoval dôvod, prečo by som sa v danej chvíli musel niekam ponáhľať. Nebolo ničoho, čo by mi vtedy vedelo pokaziť povznesenú náladu – dokonca ani to, že som sem neprišiel v najlepších svetelných podmienkach okolo obeda tak, ako som si to v prvý deň predsavzal. Žil som len pre daný moment, s celým Zionom ako na dlani. Úžasné. Prespať som ale nemal v pláne kdesi v krajine nikoho. „Ešte to bezpečne stíham do národného parku Bryce“, zhodnotil som v mysli. Dokonale zrelaxovaný som sa pohol. Ohnivočervený Zion som chcel vystriedať za jeho vyššie položeného brata. Po rýchlej večeri v Subwayi som sa dlho po zotmení dostal až k bránam parku Bryce Canyon. Vyšiel som von a striasol sa. Vedel som, že tu bude chladnejšie ako v Zione, ale nemyslel som, že až takto veľmi. 40 stupňov zo Zionu sa premenilo na nie viac ako 15 tu. Krátka ohliadka ukázala, že kempy boli zavreté. „Niet teda inej možnosti. Musím sa spoľahnúť na teba“, povedal som mojej Toyote krátko predtým, než som sa pustil do bodky za úspešným dňom – nočného písania blogu.

26.01.2016