Antelope Canyon – surrealistické tvary a farby z iného sveta

Je to miesto, do ktorého som sa zaľúbil, ale dlho som nepoznal jeho meno. Je to miesto, ktoré pani Príroda stvorila zrejme pod vplyvom surrealizmu. Je to miesto, kde svetlá, farby a tvary hrajú svoju vlastnú symfóniu. Je to miesto, v ktorom ak popustíte uzdu svojej fantázii, tak zbadáte všetko, čo uvidieť chcete. Kde je toto miesto? Viete? Je to v Antilopom kaňone v americkej Arizone. A ak nechcete, aby bolo neznáme aj pre vás, treba sa tam raz vybrať. Alebo pokračovať v čítaní ☺.

Slnko sa lenivo prediera cez úzku líniu oblakov nad horizont. Vonku je asi desať stupňov. Svet sa prebúdza. A rovnako tak my. Nestáva sa často, že by sme vstávali pred alebo počas východu slnka, ale nadchádzajúci deň si to vyžadoval. Nie preto, že by sme museli sedieť hodiny v aute. Naopak, od našej ďalšej zastávky, známeho a súčasne tajomného Antilopieho kaňona nás delilo len približne 190 kilometrov. V čom bol teda problém? Aby sa nám podarilo vidieť v tom najlepšom svetle, teda medzi jedenástou doobeda a jednou poobede, museli sme tam byť čo najskôr. Dostatočne skoro na to, aby nám slnko neutieklo a dostatočne skoro na to, aby sme sa zmestili do organizovaných, miestnymi sprievodcami vedených turistických skupín. Inak to jednoducho nešlo. Optimizmus do žíl nám nevlievalo vyhľadávanie na internete z predošlej noci, keď sa všetky skupiny pre tento deň zdali byť úplne vybookované. Odchádzajúc z Monument Valley som bol preto sklamaný, ale flintu do žita som ešte hádzať nechcel. „Uvidíme aká bude situácia priamo na mieste. Možno sa ešte dve voľné miesta nájdu“, upokojoval som sa, keď nám za oknami plynuli polopúštne scenérie nachádzajúce sa medzi Monument Valley a mestečkom Page. Lanovi som o charaktere Antilopieho kaňona hovoriť nechcel. Bol som si istý, že ak sa nám podarí vojsť dnu, bude z neho unesený. Ostatne, zrejme tak ako každý, kto sa tam niekedy vyberie. Chcel som, aby to bolo pre neho pekvapenie. Kvalitná hladká cesta bez výmolov nás našťastie priviedla na miesto s asi hodinovým predstihom. „Sú ešte nejaké voľné miesta na prehliadku hornej časti kaňona?“, pýtame sa na prvom stanovisku. Namiesto odpovede sa nám dostáva len mĺkve pokrútenie hlavou. „Ešte to nevzdáme“, rozhodol som sa a dúfal, že natrafíme na ďalšiu agentúru. Tá stála len niekoľko kilometrov opodiaľ. „Máte šťastie, ešte máme niekoľko miest voľných. Najbližšie môžete ísť na poludnie“, oznámila nám mohutnejšia miestna, príslušníčka Navajov, s úsmevom. Voľné miesta sa ale míňali ako teplé rožky. „Uf, tak sa to nakoniec podarí“, potešil som sa. Lístky na prehliadku spodnej časti rovnomenného kaňona už potom nebolo ľahké získať. Už nám nič nestálo v ceste pred vstupom do prostredia, ktoré už na obrázkoch z internetu vyzerajú ako z iného sveta. Čím je ale Antelope Canyon taký výnimočný? Prečo som okolo toho pred Lanom robil také tajnosti? Odpoveď je celkom jednoduchá. Zvonku vyzerá tento kaňon len ako nesmierne úzka štrbina v zemi, ktorá vznikla v dôsledku erózie pieskovcového podlažia a nezriedkavých bleskových záplav. Neznalý človek by ani vo sne nečakal, že vo vnútri tej štrbiny sa môže niečo ukrývať. Ale predsa len sa ukrýva. A v tomto prípade to niečo je úzka kľukatá cestička obklopená z oboch strán do výšky desiatich či dvadsiatich mestrov neuveriteľne zvlnenými skalnými stenami. Na oblohu z nej vidno len občas a slnko tam zasvieti iba od marca do konca septembra. Aj to len na niekoľko minút denne. No aj keď sa slnečné lúče nedotknú piesku na dne kaňona, jeho steny vedia zaliať do všetkých odtieňov teplých farieb od sýtožltej cez oranžovú, ohnivú, červenú, bordovú až k šedej a čiernej. Vznikajú tak kombinácie svetla a tieňov, ktoré by snáď ani umelecký majster nevedel lepšie zobraziť. Bolo sa teda na čo tešiť. Začínali sme hneď zlatým klincom. Teda aspoň papierovo to tak vyznievalo. Spolu s lokálnou Navajo sprievodkyňou sme sa na jeepoch vybrali až k ústiu kaňona. Netešilo ma, že okrem našej početnej skupinky usadenej v štyroch autách (30 nás bolo určite) sme sa v úzkej chodbičke mali tlačiť s návštevníkmi z ďalších asi 15 – 20 áut. Celkom prekvapivo bola v kaňone celkom obstojná sloboda pohybu, hoci na výnimočnej atmosfére to nepridalo. Hneď na začiatku sme natrafili na vychýrené slnečné lúče, ktoré sa nakrátko predrali cez úzke steny štrbiny. Sprievodcovia jednotlivých skupiniek tam potom hádzali piesok do vzduchu pre čo najlepšie zábery na pamäťových kartách foťákov ich zverencov. Ktovie, možno sa jednému z nich podarí urobiť takú unikátnu fotku záber s názvom Fantóm, ktorý jeho autor Peter Lik predal v roku 2014 za 6,5 milióna dolárov. Slušné, nie? Ste zvedavý ako prebiehal zvyšok návštevy? Viacej ako o histórii či kultúrnom význame kaňonu pre lokálnych Navajov sme sa naučili správnym fotografickým technikám a boli nám odhalené najzaujímavejšie uhly, z ktorých tento div sveta zachytiť. Avšak úprimne povedané, pri ladných líniách pieskovca okolo nás a jeho farebnej rozmanitosti tu bola zrejme jedinou bariérou len ľudská predstavivovsť. Fotograf či nefotograf, telefón alebo drahá zrkadlovka – mnoho záberov stadiaľ vyzerá úžasne. Forogtafické šialenstvo chytilo asi každého. A predpokladám, že každý stadiaľ vyšiel nadšený. Druhé kolo sme si s Lanom dopriali v dolnom úseku kaňona. Nutnosť zliesť na jeho úplné dno, oveľa komornejšia a prívetivejšia atmosféra a neraz pútavejšie línie ako predtým robili z tejto časti omnoho príťažlivejšie a fascinujúcejšie miesto ako turistický horný koniec. Stále sme pozerali viac nahor ako pred seba a to i vtedy, keď šírka chodníčku nedovoľovala, aby tam išli hoc i dvaja ľudia vedľa seba. Surrealistické tvary a farby akoby z iného sveta však bolo vidno kam sa oko pozrelo. Bolo to ako cesta v ríši divov. Vôbec pritom nevadilo, že slnečných lúčov tu nebolo. O štvrtej poobede s naše estetické dobrodružstvo skončilo. Nadšení sme skočili do auta a ubytovali sa v prvom vhodnom hoteli. Po chvíli oddychu sme naše auto okupovali znovu. Tento výnimočný deň sme chceli zakončiť, ako inak, výnimočne. Slávny meander v skalnom podloží rieky Colorado, verejnosti známy ako Konská podkova, sa totiž nachádza len na skok od nášho hotela. Fajn, tých skokov by bolo veľa, ale autom nám to netrvalo viac ako desať minút. Podkova sa nám ukázala celkom prekvapivo. Jej bezprostredné okolie naozaj ničomu nenasvedčuje, že by sa tam mal ukrývať taký prírodný unikát. Naokolo len zľahka zvlnené kopčeky, keď sa zrazu pred vami zem prepadne. Ste na mieste. Rovnako sme išli my. V čase západu slnka, ktorý má byť údajne najlepší čas na fotenie tohto miesta. Všetci však pozeráme z východu na západ. Silné slnko nám svieti priamo do očí a z výhľadu naozaj nie je veľa. Horizont máme ohnivý ale podkova sa stráca v temnote. „Nuž, nie je to to, v čo som dúfal. Lepšie svetlo je zrejme ráno, kedy na podkovu svieti z východu“, pomyslel som si. Lan našťastie súhlasil s mojím návrhom zájsť sem ešte raz. Na druhý deň ráno. Občerstvení v Burger Kingu sa pomaly vraciame späť. Každý už zrejme myšlienkami niekde inde. Ja spomínajúc na spoločne prežité dni a zážitky s Lanom a ich dosah na mňa na jednej strane a na moje ďalšie zastávky na strane druhej. Naschvál už hovorím „moje“ a nie „naše“. Po 18 spoločne strávených dňoch sa naše cesty mali v nasledujúci deň rozísť. Ťaživé myšlienky spojené s jeho jeho odchodom som sa snažil kompenzovať radostnejším vyberaním hotela v Las Vegas, v ktorom som si chcel po dlhej dobre dopriať znovu trošku luxusu. Čo ako som sa ale snažil, zaspať v túto noc nebolo vôbec ľahké...

Zdá sa mi, akoby som vstával v nekresťansky skorú rannú hodinu. Pohľad na hodinky ma však preberie. 8:30. Lan sa už balí. „To ponocovanie budem musieť obmedziť“, vlieklo sa mi mysľou. Na druhej strane som bol rád, že ja som už zbalené mal. Výdatné raňajky nás dostatočne nakopli na celý deň. Prvá zastávka? Predsa Konská podkova! „Bude vyzerať lepšie ako predtým?“, uvažoval som. ‚Áno“, potešil som sa v momente, keď som ju zbadal. A o sekundu: „Do kelu, Teraz je zas ostrý tieň z východu. Škoda, že tu nemôžeme zostať až kým slnko nevylezie vyššie na oblohu tak, aby osvetlila celú plochu podkovy“, uvedomil som si v druhom momente. Nuž čo, Podkova ráno alebo večer, Antelope Canyon ma chytil za srdce viac. Nič ma ale nevedelo od rána odpútať od neradostných myšlienok. Nechcel som, aby tento deň nadišiel. Chcel som ho oddialiť čo najdlhšie. Bol to jednoducho deň, keď som sa musel opäť rozlúčiť s cestovateľským parťákom, s ktorým ma spájala významná časť mojej cesty okolo sveta. Podľa prísľubu som Lana viezol do mestečka St. George, skadiaľ mu odchádzal autobus za prijateľnú cenu do Las Vegas. Súťažiac s časom som stále myslel na to aký vplyv tento človek na mňa mal. Dobrý kamarát s unikátnou životnou filozofiou a človek, ktorý v sebe spája dobré z východu aj zo západu. Chlapík s lenonkami, ktorý mi pripomenul, že ozajstné šťastie je to, ktoré človek zdieľa z ostatnými. Po Ellen v Ázii a na Novom Zélande, Dmitrym v Austrálii a Miši na Aljaške a v Yukone to bol ďalší cestovateľ, ktorého cesta sa po mojom boku skončila. Až vďaka nemu som si retrospektívne uvedomil, že nech bol aj Dmitry akýkoľvek a bez ohľadu na to ako často som s ním bol v konflikte, bolo lepšie cestovať po Austrálii s ním ako osamote. Pred očami sa mi začali točiť tváre všetkých štyroch a zrazu zmizli. Všetci do môjho cestovateľského života prišli a odišli. Len ja som pokračoval. Od tohto dňa znovu osamote a na vlastnú päsť. Cítil som sa ako Drakula. Nie žeby som jedného za druhým vyciciaval. Naopak, prišiel som si ako na nekonečnej ceste, do ktorej mi prichádzali rôzni ľudia a v čase, keď sa medzi nami vytvorilo akési puto, tí ľudia museli odísť. Len ja som pokračoval stále ďalej. Toto lúčenie, jedno za druhým, prehlbovalo pocit samoty, ktorý bol výnimočnými zážitkami prekrývateľný len čoraz ťažšie. Vynárali sa mi okamihy, kedy som bol počas cesty najspokojnejší. S Ellen počas západu slnka v kambodžskom Sihanoukville. S unikátnym Romanou na návšteve národného parku Namadgi neďaleko Canberry. Pri Devil’s Marbles v Austrálii s Dmitrym. Celé putovanie po Aljaške s Mišou. Stopovanie z Whitehorse do Prince George s Lauri. Rodinná pohoda vo Vancouveri. Celé cestovanie s Lanom. Inokedy okamihy, ktoré neboli to pravé orechové i napriek nezabudnuteľným zážitkom – na Bora Bora, Hawaii alebo v kanadských parkoch Jasper a Banff. Všetky mali niečo spoločné. Bol som tam len ja. „Vedel by som v takomto stave cestovať ďalšie mesiace, pol roka alebo rok?“, vypadla mi v mysli otázka týkajúca sa perspektívy pokračovania mojej cesty cez Mexiko až do južnej Ameriky. „Vedel“, odpovedám si. „A chcel by si takto cestovať dlhodobo aj ďalej?“, nasledovala ďalšia. Váham. Zisťujem, že odpoveď je nie. Týmto uvedomením badám na sebe zmenu. Štýl cestovania, ktorý mi bol dlhé roky blízky, v duchu nezávislých výprav len po vlastnej osi bez dlhodobejších spoločníkov sa mi začínal vzďaľovať. Častejšie som sa chýlil k presvedčeniu, že otázka „s kým“ je v cestovaní aspoň tak dôležitá ako otázka „kam“. Ak nie aj viac. Úplne inak som sa začal pozerať aj na moju nútenú zachádzku do Číny na svadbu Elleninho brata. Boli chvíle, keď som sa na ňu priam tešil. Chvíle, ktoré sa mi pri prvom pozvaní na svadbu kedysi v auguste nedostávali. Premielajúc tieto a podobné myšlienky zvažujem aj ďalšie faktory mojej cesty. Však zanedlho nadíde čas, keď sa budem musieť pevne rozhodnúť, či v ceste pokračovať do Mexika a ďalej do Latinskej Ameriky a dokončiť tak predĺženú verziu mojej výpravy cez všetky kontinenty alebo sa v Texase obrátiť znovu na sever a ukončiť tak celé putovanie do Vianoc roka 2015. Únava a finančne náročné chyby z nej vyplývajúce, stav v mojom súkromnom živote, perspektíva strávenia ďalších Vianoc mimo Slovenska a v neposlednom rade aj môj meniaci sa postoj k cestovaniu pôsobili ako veľmi silný popud proti pokračovaniu výpravy. Cítil som, že moje rozhodnutie ešte nebolo konečné, no nevedel som si v tom čase predstaviť okolnosť, ktorá by ho vedela zmeniť. Púštna a polopúštna krajina sa medzi myšlienkami útržkovito mihala za oknami auta. Svoje preteky s časom som našťastie vyhral. Lan prišiel na stanovisko včas a už zanedlho sa zberal do autobusu. Bol som aj celkom rád, že lúčenie netrvalo dlho. Keď odchádzal, cítil som smútok, ale aj odhodlanie. Smútok z jeho odchodu a odhodlanie, ktoré ma tlačilo k úspešnému koncu mojej cesty. Bez otáľania som sa preto vybral ďalej. Zhlboka som sa nadýchol a sledoval popri diaľnici dopravné značky ukazujúce smer k národnému parku Zion.

22.01.2016