Monument Valley – miesto, kde westernové filmové plátno ožíva

Na Zemi snáď neexistuje fanúšik westernových filmov, ktorý by nepoznal Monument Valley. Unikátne kamenné monolity, ktoré znenazdajky vyrastajú kolmo zo zeme, totemy a pieskovcové steny rôznych tvarov a veľkostí sa spolu s miestnou kultúrou Indiánov Navajo stali inšpiráciou nespočetných filmov, hudobných kompozícií či pohľadníc. Pri západe slnka je to raj pre romantikov – krajšie scenérie ako tu nájde človek len ťažko. Jednoducho miesto, ktoré sa nesmie pri návšteve západného pobrežia USA vynechať. A pokiaľ sa počas tejto cesty vyberiete aj k národnému monumentu Prírodné mosty, bude to jej príjemný začiatok alebo bodka na koniec.

Po necelých dvoch hodinách jazdy prechádzame popri značke vítajúcej nás v areáli národného monumentu Natural Bridges. „Čo to tie prírodné mosty sú?“, pýtal som sa v duchu sám seba. „A ako sa odlišujú od oblúkov, ktoré sme videli v parku Arches?“. Boli to otázky, na ktoré som vtedy odpoveď nepoznal. Čoskoro sa to ale malo zmeniť. „Prírodné mosty vznikajú vplyvom pôsobenia rieky a jej meandrov“, vysvetľuje nám prvá informačná tabuľa. „Nie sú teda tvorené primárne eróziou a dažďom ako oblúky v národnom parku Arches. A navyše sú tieto mosty omnoho staršie“. Tak, a záhada je odhalená. Už teda stačí užívať si výhľadov na každý z troch mostov. Prvý z nich je najväčší a najvyšší. Prostredný je... nuž, prostredný. A posledný bol síce najmenší, ale súčasne najtenší a podľa môjho názoru aj najkrajší. Všetky spája buď úzka jednosmerná cesta na vrchu kaňona alebo vyschnuté koryto rieky na jeho dne. Nie je preto zrejme veľkým prekvapením, že sa dá zísť dole ku každému z nich. Keďže sme nemali času na rozdávanie, vybrali sme si len prvý a posledný. Najmä zostup k prvému bol vskutku unikátny. Strmé schody sme kde-tu vystriedali za rebríky alebo reťaze. Lan bol vo vytržení. Nadšenie bolo cítiť z každého jeho kroku a na ospalosť z auta zrejme zabudol. Bol som tomu rád. Tešilo ma, že po Canyonlands, ktorý viac prespal ako prechodil, som zas trafil do niečoho, čo ho zaujalo. S postupujúcim časom sa ale zhoršovalo počasie. Sýte farby prvého mosta sa pri treťom zmenili na tlmené a v tieni. „Lepšie to už zrejme nebude“, hovorím Lanovi a navrhujem odchod. „OK, tak poďme“, odvetí. Naposledy teda vstupujeme v tento deň do auta a kolesá sa pohnú. Už žiadne spoznávanie, už len doprava do kempu, večera a oddych. Obaja sa tešíme z ďalšej zastávky. Je ňou preslávené Monument Valley. Delilo nás od neho už len niekoľko sto kilometrov udržiavanej asfaltovej cesty a jedno prekvapenie. „Vstup veľkým autám nepovolený“, oznamuje nám dopravná značka. Pohľad o niekoľko metrov nám odhaľuje jej opodstatnenie. Dokonale cik-cakovitá, prašná a pramálo udržiavaná cesta s obrovským prevýšením naozaj nie je pre veľké autá. „A v prípade cesty nahor snáď nie ani pre bežné cestné autá“, pomyslím si a spomeniem si na jej nórsku sestru, Cestu Trolov. S adrenalínom v krvi som hypnotizoval a vyrovnával cestu vlastnými očami. Našťastie všetko dobre dopadlo. Odmenení chutnými grilovanými špecialitami v najbližšom mestečku sme dali zbohom slniečku tohto dňa. Do Monument Valley sme došli vo vrúcnom objatí čierno-čiernej tmy. Lampy a svetlá tam zrejme nie sú v móde. „Ďalší aktívny deň za nami“, zhodli sme sa keď sme nakoniec v teple spacákov neskôr zaspávali.

Na prehliadku Monument Valley nepotrebujete veľa“, vravel nám v predošlý deň pri našom príchode prevádzkar našeho kempu. „Nerátajte s viac ako tromi či štyrmi hodinami“, dodal. Bola to informácia, ktorej sme sa náramne potešili. Bez zapnutého budíka sme si totiž mohli vylihovať ako dlho sme chceli. Že by to ale bolo dlho? Už ma poznáte. Pokiaľ ide o cestovanie, neviem dlho nič nerobiť. Stále ma to niekam ťahá. Inak tomu nebolo ani tu. „Však okrem slávnych monolitov v centrálnej časti údolia je tu kdesi aj miesto, kde Forrest Gump ukončil svoj slávny beh krížom-krážom Amerikou“, hovorím Lanovi. Slovo dalo slovo a po zistení, kde sa dané miesto nachádza, nás už nič v kempe nedržalo. Prekvapivo to bolo na ceste, ktorou sme prodošlú noc prichádzali – zhruba dvadsať kilometrov severne od Monument Valley na dlhom páse cesty krížom cez plytké údolie a s kamennými stenami zdobiacimi horizont. Ako sme sa k vysnívanému miestu blížili, moje vzrušenie pri pohľadoch do spätného zrkadla narastalo. Keď sme o niekoľko sekúnd zbadali na pravej strane cesty niekoľko odstavených áut, vedeli sme, že sme tu. Ako fanúšikovi tohto kultového filmu s Tomom Hanksom v hlavnej úlohe sa mi na tomto nesmierne scénickom mieste splnil malý sen. Úplne živo sa tu dá predstaviť si zarasteného Forresta nasledovaného mohutným davom. Ako zastaví uprostred cesty, pomaly sa otočí a oznámi svoje pamätné „Som unavený. Chcem ísť domov“. Endorfíny v krvi ma nadopovali trpezlivosťou v snahe zabehnúť si tu, uprostred aktívnej hlavnej cesty, rovnako ako Tom Hanks pred rokmi. Skok, skok, skok, cvak, cvak cvak – ubehol som zpár metrov kým ma Lan fotil. „Nádhera“, povedal som si, keď som sa na vysnívanú fotku pozeral. Netrvalo dlho a vrátili sme sa do Monument Valley. Do údolia rozkladajúcom sa na území Utahu, Arizony a Nového Mexika dlhodobo pod správou Indiánov z kmeňa Navajo, ktorí tento región obývali už od nepamäti. Do údolia, ktoré je známe snáď všetkým ľudom v civilizovanom svete. Do údolia, v ktorom vonkajšia teplota v danom čase rapídne rástla. Na horko sme však veľmi rýchlo zabudli už pri prvom pohľade, ktorý nám toto údolie ponúklo. Žiadne túlanie sa drobnými chodníčkami za najznámejšími scenériami. Naopak, prídete len k okraju návštevníckeho strediska a ste priamo v centre diania. Tri slávne pieskovcové monolity zvané „buttes“ vystupujúce z plochého dna sa objavia úplne znenazdania. Akoby mávnutím čarovného pútika sme sa spolu s Lanom ocitli v panorámach nestarnúcich westernových filmov, ktorým zrejme dominuje Prepadnutie nakrútené v roku 1939 s nezameniteľným Johnom Waynom. „Na toľkých miestach známych z filmov som ešte v jeden deň istotne nebol“, uvedomil som si s úsmevom. Pred obedom sme ešte stihli krátku túru okolo najbližšieho z troch buttes. Pohľad na tento gigantický eróziou vytvorený útvar z blízka ma vcelku prekvapil. Vedeli ste napríklad, že minimálne jeden z nich vôbec nie je kruhový ako sa na prvý pohľad zdá z vyhliadkovej plošiny pri návštevníckych informáciách? V skutočnosti totiž pripomína akýsi slíž ☺. Šesť kilometrov cez kamene, piesky, kríky a ostré trsy trávy nebolo síce najľahších, ale isto nie zbytočných. Uznávam, prejsť ich na koni by bolo štýlovejšie ako pešo. Nuž, nechám si to zrejme nabudúce. Na čo však už nebudem musieť čakať je jedno z typických jedál Indiánov Navajo. Akási zmes duseného hovädzieho, zemiakov, cibule, paradajky fazule, kukurice a najmä zeleného chili, ktoré celému jedlu dalo aj názov – Green Chili Stew. Už samotné ingrediencie napovedajú, že mi to celé pripomínalo mexickú kuchyňu. Dostatočne nasýtení a uniknúc najväčšej páľave nastal čas na autoprehliadku samotného Monument Valley. Naše auto síce stále tvrdohlavo vrelo zo žiare ostrého obedňajšieho slnka, ale to nás neodradilo. Teda aspoň čiastočne a dočasne. Nesmierne drkotavá prašná cesta, vhodná viac pre náhon na všetky kolesá ako pre obyčajné autá, a scenérie za oknami mi nedovoľovali poľaviť z pozornosti. Ale Lan? Neprešli sme snáď ani kilometer a on už spal ako zarezaný. Kombinácia tepla a únavy či ospalosti sa uňho zákonite prejavila opäť. Prebudil sa až krátko pred koncom cesty. „No, aspoň že si videl ten najznámejší pohľadnicový výhľad“, povedal som mu, keď som si uvedomil, že na druhý okruh po zhruba 30 kilometrov dlhej ceste by sme do západu slnka nestihli. Všetky zastávky a scenérie dna údolia som si preto vychutnával sám. Trsy trávy, kríky, piesok a pieskovce – štyri elementy, ktoré tomuto regiónu kraľujú. Naľavo majestátne skalné steny, napravo vyhlásený skalný totem. Prevahu zelenej a hnedej občas dopĺňa nesmelá fialová jemných kvetiniek. Človek tu nemôže iné len obdivovať silu pani Prírody a čudovať sa ako toto všetko vôbec vzniklo. Na každej zastávke oddychuje Indián Navajo a snaží sa predať miestne náušnice, náhrdelníky, prívesky, šperky a iné ozdoby. Veľmi sa ale s návštevníkmi nerozprávajú. Po troch hodinách sme boli znovu na začiatku. Zrejme najveľkolepejšie divadlo ma však s Lanom čakalo až o hodinu neskôr. Po krátkom oddychu v kempe sme do údolia prišli znovu – tentokrát na západ slnka. Ľudí pravdaže ako smetí, ale našťastie sa tak netlačia ako v Číne. Plytvať slovami na opis krásy tohto prírodného divadla by tu bolo zbytočné. Bez preháňania môžem povedať, že tento rozprávkový západ bol jeden z najúžasnejších a najnezabudnuteľnejších západov vôbec. Ohnivá až krvavočervená obloha kam až oko dovidelo s dramaticky vyzerajúcimi oblakmi na pozadí výrazných obrysov kamenných monolitov nemohla nikoho zanechať chladným. Však pozrite na fotky ☺. Plní zážitkov sa vraciame do kempu, kde sme sa dali do reči so skupinou Britov, ktorí tu tiež boli na road-tripe. Ako inak, všetko sa točilo okolo cestovania. Dlho však nevydržíme. Spokojní z celého dňa, počas ktorého sme sa neraz cítili ako vo filme, sme si ľahli do stanu a ponorili sa do mora snov. Ďalší deň bude zrejme podobný tomu uplynulému. Krásny, ale náročný.

22.01.2016