Canyonlands – utahský konkurent Grand kaňonu

Národný park Canyonlands je v Utahu zemou protikladov. Na jednej strane veľmi blízky – však od parku Arches ho oddeľuje len jedna hlavná cesta. Na druhej strane vzdialený, keďže k jeho odľahlým oblastiam trvá cesta aj dva dni. Ľahko prístupné časti sú ľuďmi obľúbené, na tie ťažko prístupné sa ľudia pozerajú zväčša len ak majú chuť na film 127 hodín. Na severe a či na juhu, stále je to ale kráľovstvo hlbokých a rozľahlých kaňonov, ktoré síce slávou ležia za známym Grand kaňonom, no krásou za ním veľmi nezaostávajú.

Cesta k národnému parku Canyonlands naozaj netrvala dlho. Z Arches sme sa v ňom ocitli ihneď po prekročení hlavnej cesty a asi pol hodinke cesty autom. Bolo však až prekvapujúce ako markantne sa prírodné scenérie za tú chvíľku zmenili. Namiesto rozľahlých plání a občasných skalných stien Arches nás čakali, už ako samotný názov parku napovedá, samé kaňony. Nie však nejaké zakrpatelé, úzke kamenné tiesňavy, ale prekvapivo veľké a hlboké zrázy, sem-tam ozdobené kľukatou cestičkou hadiacou sa dole po úbočí až na dno kaňona. „Toto miesto nie je istotne také vyhlásené ako Grand kaňon v Arizone, ale určite sa nemá za čo hanbiť“, povedal som si a spomenul aj na podobnú paralelu medzi Aitutaki na Cookovych ostrovoch a Bora Bora vo Francúzskej Polynézii. Kam až oko dovidelo vládla svetu hnedá, bordová a červená. Len kde-tu sedeli učupené zakrpatené stromčeky a kríky. Okrem orla krúžiaceho kdesi vysoko v oblakoch nebolo v tejto divočine vidieť žiaden život. Pre adrenalínových nadšencov alebo tých, ktorých omrzel život v civilizácii priam ideálne miesto. Stačilo len zísť nadol. Takí ľudia ale medzi nami neboli. Na prvom z mnohých vyhliadkových staniviští minimálne preto, že nás tam bolo prekvapujúco málo. Ja aj Lan sme dúfali, že to tak zostane čo najdlhšie. Naše nádeje však pochovala už (alebo práve?) jedna z dvoch najznámejších vyhliadok celého národného parku. Majúc v čerstvej pamäti prírodné oblúky z Arches, vedeli sme čo od miesta s názvom Mesa Arch môžeme približne očakávať. Áno, bola to úžasná, pomerne široká archa. Hlavným rozdiel medzi ňou a jej kolegyňami zo susedného parku však bolo to, čo bolo za ňou. Kým v Arches to sú pláne alebo steny, tu je nič. Nič okrem desiatok metrov vysokého útesu, ktorý začína hneď za oblúkom. Nič s úžasnou panorámou v pozadí, ktorá láka stovky fotografov denne, predovšetkým počas východu slnka. Ale môžem vým úprimne povedať, že aj uprostred dňa sa tam bolo na čo pozerať. Dojem kaziaca veľká skupina amerických teenagerov, ktorí sedeli na vrchu oblúku, našťastie zanedlho odišla. Tvrdenie, že by sme potom mali miesto len sami pre seba, bolo nanešťastie stále ďaleko od pravdy. Indovia, Nemci, Kórejci, Američania a kopec iných národností sa striedalo na obľúbenom mieste, ktoré som ja aspoň na dve sekundy chcel mať ľudoprázdne. Dlho to vyzeralo ako mission impossible. Lana medzitým začala premáhať netrpezlivosť so mnou a rýchlo sa zvyšujúca teplota. Keď sa mi záber nakoniec podaril, sedel už môj spolucestovateľ na skale nad oblúkom a užíval si okolia. Netrvalo potom dlho a ocitli sme sa znovu v aute. S pribúdajúcimi minútami som pri pohľade na Lanove lenonky padajúce mu na nos pochopil, že vyššia teplota z neho vysáva energiu podobne ako zo všetkých Číňanov, ktorých som dovtedy stretol. „Zdá sa, že len druhá črta, ktorá ho spája s bežným obyvateľom Krajiny draka“, uvedomil som si. Viaceré zastávky som si preto následne prezrel osamote. Krásne počasie s ustupujúcimi oblakmi ponúkalo výhľady doďaleka. Raz na kaňony na východnej strane, inokedy na západnej. Celá oblasť vyslovene žiarila. Našim cieľom bol vyhliadkový bod zvaný Grand View Point. Už pri prvom pohľade po vystúpení z auta pochopíte, že výhľad je skutočne grandiózny. Minimálne preto, že kaňony na východnej a západnej strane sa tú zlejú do jedného. Áno, na tomto mieste sa môžete cítiť ako Kate Winslet a Leonardo DiCaprio stojaci na špici niečoho veľkého. Nie drobného Titanicu ale tisíckach ton vážiaceho horného okraja Canyonlands. Široké pláne desiatky metrov pod našími nohami sa v abstraktných obrazcoch prepadávali ešte hlbšie a vytvárali akoby kaňony v kaňone. Ak sme k tomu pripojili aj dynamicky vyzerajúce oblaky na oblohe, celkový dojem bol výnimočný. Teda len v tom prípade, ak človek nemá strach z výšok. Toto miesto prebralo aj Lana, s ktorým som si prešiel až na samotný špic a späť. Po návrate sme sa obdarili trampským obedom uvareným v ešusoch na kraji cesty a filozoficko-poučnými rozhovormi o nás, naších skúsenostiach a výhľadoch do budúcnosti. S niekoľkými prestávkami sme v nich pokračovali až k poslednej zastávke, vyhliadke na mieste zvanom Upheaval Dome. Lan ma čím ďalej tým viac prekvapoval svojou filozofiou, najmä čo sa týka prístupu k peniazom. „Peniaze boli, sú aj budú. Raz ich máš málo, inokedy veľa. Netreba sa kvôli nim trápiť či kaziť si nimi dovolenku“, rezonovalo mi v mysli ešte dlho po tom ako sa naše cesty neskôr rozišli. Pokoj a ticho na vrchole Upheaval Dome mi vniesli svetlo aj do príčin, prečo sa Lan tak veľmi odlišuje od bežných Číňanov. „Moji rodičia patria medzi čelných predstaviteľov hnutia Falun Gong“, hovorí a mne razom svitá. Falun Gong je význemné duchovné hnutie vo veľkej miere nezávislé na čínskej vláde a neraz s protichodnými názormi na život a usporiadanie spoločnosti ako má komunistická ideológia. Peking v ňom preto koncom 20. storočia videl hrozbu a vďaka rozsiahlej propagande vykresľujúcej príslušníkov hnutia ako nepriateľov štátu sa ho snažil vytlačiť zo spoločnosti. Mnoho príslušníkov bolo odsúdených a prípadne aj popravených buď bez súdu alebo v spolitizovaných procesoch. Mnohí ďalší, medzi nimi aj Lanovi rodičia, z Číny utiekli. Ich rodinných príslušníkov, ktorí zostali v Číne dodnes pravidelne navštevujú príslušníci tajnej polície, vypočúvajú ich a snažia sa ich presvedčiť, aby svojich odídených príbuzných priviedli späť. Zväčša pokojne, ale občas aj hrozbami a výhražkami. A môj čínsky parťák je práve v takej pozícii. „Tak preto pozná Lan tak dobre západnú kultúru a nebráni sa jej. Tak preto je v mnohých spôsoboch odlišný od bežného Číňana a vie prijať podloženú kritiku vlastnej krajiny. Tak preto sa inak pozerá na hodnotu peňazí v živote a má odlišný rebríček hodnôt ako ostatní. Všetko zrazu do seba zapadá ako puzzle“, uvedomujem si a moja úcta k tomuto človeku náramne vzrástla. Popri rozhovoroch sme pravdaže nezabudli pozerať na okolie. Nebolo o nič menej zaujímavé ako rozhovor. Upheaval Dome vyzeral ako peklo. Kruh bielych špicatých skál bol zo všetkých strán obklopený vyššími červenými horami. Vskutku to vyzeralo tak, akoby akési božie ruky vyhrabali z ohnivých skál biely poklad. Hoci bolo neskoré popoludnie, slnko ešte stále vytrvalo pálilo. Od našej pôvodnej ambície zostať tu až do západu slnka sme preto upustili. Ohnivý západ slnka sme zastihli už na ceste späť do kempu. Špagetová večera pre mňa a porcia vifoniek pre Lana nám ako-tak doplnili energiu. Deň sa chýlil ku koncu. Bol to dlhý, no pekný a najmä náučný deň. Taký, akých som počas mojej cesty nemal veľa. „Kedy sa podobný zopakuje nabudúce?“, pomyslel som si predtým, než som podľahol únave.

Poslednýkrát sa prebúdzame v mestečku Moab. Po troch nociach predsa treba zmeniť lokál, nie? Spacáky sme neohrievali príliš dlho, keďže pred nami bol dlhý deň. Nie, z Canyonlands sme nechceli ujsť tak skoro. Ešte v ňom nejaký ten čas zostaneme. Len dopraviť sa k druhému koncu parku nebolo až také jednoduché. Už to nebolo len prejsť cez hlavnú cestu. Tento raz bolo nutné prejsť sa po nej asi 100 kilometrov. Presne toľko nás totiž delilo od južnej časti parku Canyonlands s prívlastkom Needles. Nenechali sme preto nič na náhodu. Už okolo ôsmej ráno sme nasadli do auta, pustili Lanovu obľúbenú Madonnu a vyrazili. Cestou som uvažoval ako to tam asi bude vyzerať. Časť Needles a ešte vzdialenejší kút tohto parku známy ako Maze patria medzi najodľahlejšie časti kontinentálnych USA. Informačný leták dokonca uvádza, že len doprava k Maze, teda Bludisku, trvá aj s dokonale pripraveným autom s pohonom na všetky kolesá niekedy aj dva dni. Ťažko sa tomu dá uveriť. No ešte ťažšie je predstaviť si, že by tam a ešte ďalej niekto išiel osamote bez informovania kohokoľvek, že tam ide. Desiatky kilometrov od najbližšej cesty a ešte viac od najbližšieho ľudského sídla s minimálnym množstvom vody a iných zásob – presne tak sa sem vybral Aron Ralston v apríli roku 2003. Jeho 127 hodín na tomto mieste by ste tu iste prežiť nechceli. Ľahšie sa na ne pozerá vo filme s rovnomenným názvom ☺. Ja s Lanom sme však až do tých miest namierené nemali. Uspokojili sme sa s Needles – časťou, ktorá získala pomenovanie podľa gigantických zerodovaných pieskovcových stĺpov a ihiel, ktoré sa črtali v diaľke z mnohých vyhliadkových bodov, na ktorých sme sa zastavili alebo oddychovali. Už na prvý pohľad bolo jasné, že táto oblasť parku sa neteší takej obľube turistov ako jej severný náprotivok. Plné parkoviská z predošlého dňa vystriedalo štyri či päť áut, ktoré sme stretávali postupne na každej zastávke. Teplota sa znovu šplhala čo najvyššie a na oblohe nebolo ani mráčika. Vonku sme preto nemali veľké ambície. Jedna kratšia a jedna dlhšia túra nám stačili. I tak sme mali viac než dosť príležitostí kochať sa všakovakými výhľadmi. Od mnohých rôzne veľkých skál pripomínajúcich hríby cez rozsiahle dná kaňonov až k špicatým ihliciam Needles na obzore. Cez vlniaci sa horúci obedňajší vzduch sme dokonca v diaľke zazreli aj južný cíp Grand View Point – miesto, z ktorého sme sa pozerali naším smerom deň predtým. „Wow, však tu to ani nevyzerá byť veľmi ďaleko“, pomyslel som si pri pohľade na klamlivý horizont. Kúsok adrenalínu do dlhšej túry vnieslo opäť nachádzanie správnej cesty. Podobne ako v Diablovej záhrade v parku Arches, aj tu sme sa museli spoliehať na naše orientačné schopnosti a pozornosť pri hľadaní drobných kôpok z kamenia, bez ktorých by sme takmer iste boli stratení. Z celého Canyonlands sme mali obaja príjemný pocit. Len toho tepla bolo až-až. Vidiac kaňony za každým rohom sme sa rozhodli opäť zmeniť prostredie. Ja sadám aktívne za volant, Lan sa hodil na sedadlo vedľa mňa. Jeho DJské schopnosti zanedlho skĺzli do opakujúcej sa série piesní. Prečo? No, dám vám nápovedy. Bolo teplo. Lan sedel slnkom unavený na sedadle a neužíval si ten luxus rozptyľovania šoférovaním ako ja. Viete? Áno, správne – Lan medzitým zaspal ☺. Minúty plynú jedna za druhou a za oknami mi pomaly plávajú trávy prérie, kamenné monolity aj kaňony. Takúto cestu si fanúšik šoférovania po scénických cestách nemôže neužívať. Ani mne preto neprišlo veľmi dlho, kým sme došli k druhej zastávke tohto dňa – národnému monumentu Prírodné mosty.

21.01.2016